Keď hudba lieči

Dnes ráno som sa zobudila so zvláštnou náladou - hlava po včerajšom víne trochu pobolievala, spánok bol krátky a nedostačujúci a pokiaľ išlo o motiváciu ísť do práce, už dlho žiadna nebola. V byte bolo ticho a zatiaľ, čo som sa hrabala v skrini, mi na chrbte schli vlasy. Všetko mi vadilo a mať odvahu, sadnem na prvý vlak niekam veľmi ďaleko.

Je fajn vedieť, že stačí dvakrát kliknúť a deň môže nabrať úplne iný význam a nádych. Citujúc úryvok jedného hudobného videa: "Niektorí ľudia veria v Boha, ja verím v hudbu. Oni sa pomodlia, ja zapnem rádio". Amen. Do ticha a do tmy. Electrical storm a Bono bol so mnou celý deň.

North & South

V poslednej dobe sa mi darí pozerať veľa filmov. Nie nutne novinky, často siahnem aj po tituloch z osemdesiatych rokov, ktoré som nevidela a musím uznať, že aj vtedy sa točili skvelé kusy, ak opomeniem väčšinu seriálovej tvorby. Každopádne, systém vyhľadávania spočíva v neskonalom a večnom uctievaní ČSFD. Vyhľadám herca a potom už len preklikávam v jeho filmografii, cez ktorú často natrafím na niekoho ešte zaujímavejšieho. Takto som sa dostala aj k North & South, ktorý tróni v dvojstovke najlepších hodnotení. Sú snímky, pri ktorých ma presvedčí až nejaký pozitívny komentár, prípadne trailer, ale sú také, ktorým stačí, aby na obale svietilo BBC a dobový kostým a nadšene poskakujem ako Carrie pri pohľade na nové botičky od Manola. Už minulý rok som sa z tejto diagnózy vyznala pri Búrlivých výšinách, takže ďalšia kostýmovka bola svätou povinnosťou.

Film bol natočený v roku 2004 a ide o adaptáciu románu od Elizabeth Gaskell. S malou dušičkou som sa snažila zistiť, či existuje preklad, ale prirodzene, rovnako ako pri iných skvostoch viktoriánskej literatúry, naše vydavateľstvá dali prednosť iným „skvostom“. Pomaly, hoci nerada, sa začínam s danou skutočnosťou zmierovať. Mohla by som si síce zohnať originálnu verziu, ale nedávno som si dala predsavzatie, že v origináli budem čítať iba súčasnú literatúru - frustruje ma, ak nezachytím poriadny a presný význam viet, tak som sa rozhodla, že nemá zmysel sa zbytočne trápiť. Faktom ale zostáva, že štvordielna filmová miniséria N & S je výborná, tak sa možno predsa len hecnem.

Margaret Hale(ováJ)je nútená presťahovať sa s rodinou z malebného Helstonu na juhu do Miltonu, fiktívneho mesta na severe Anglicka, kde vzduch zďaleka nie je taký čistý a aj ľudia sa javia drsnejší. Hlavným zdrojom obživy je tu niekoľko tovární, ktoré sa zaoberajú bavlnou a jednu z nich vlastní John Thornton. Stará sa o veľmi svojskú matku a pochabú sestru a továreň ovláda tvrdou rukou. John s Margaret sú ako kosa na kameň – delia ich odlišné životné skúsenosti a povahy, ale aj názory na riešenie krízových situácií, akým je napríklad štrajk, do ktorého vstúpili všetci zamestnanci tovární. Lenže, ako to tak býva... Aj slepý divák vidí paralelu s Pýchou a predsudkom nielen v postavách, ale aj v konaní a je pravda, že North & South má s Austen veľa spoločného. Našťastie to ale nie je také ľúbivé, s tak ideálnymi postavami - John dokáže byť poriadne krutý a na záver, aby z toho bola poctivá citová vydieračka, autorka pár postáv odpraví. Skrátka, všetko naberá akýsi reálnejší, drsný punc, presne ako Sever. Aj vizuálna stránka sa s týmto aspektom pohrala. BBC je známe pre svoje kostýmy a výpravy, a tak aj priemyselný Milton pôsobí dostatočne šedo a ponuro, zatiaľ čo idealizovaný juh (aspoň v očiach Margaret) je rozkvitnutý, plný svetla a zelene. Výborne tak obe časti Anglicka kontrastujú a podporujú základnú myšlienku protikladov.

Po hereckej stránke sa tiež nemám, na čo sťažovať, skôr naopak. Daniela Denby-Ashe v úlohe Margaret nie je nebesky krásna, ale ako herečka je veľmi príjemná a Johnovi prepožičal Richard Armitage megacharizmu, z ktorej som šla do kolien pri každej scéne. Asi by som mala založiť Klub anonymných závislákov na „period drama“, lebo sa prestávam ovládať a zišlo by sa mi miesto, kde by som mohla vyfiltrovať svoju úchylku k nákrčníkom, či ako sa tie srandy volajú. Skrátka, vysoké límce na chlapoch, ktorí sú vysokí, majú hlboký hlas a tvária sa aristokraticky. Naozaj nepotrebujem veľa. Taký Armitage má brutal úzke pery, že Frank kuní ksicht Burns (MASH) sa pri ňom môže schovať a ja som sa aj tak topila vo vlastných slinách. Zjavne som nebola jediná. Pre BBC bolo pozitívne prijatie u divákov veľkým prekvapením, ale čo si budeme hovoriť, diskusné fórum o filme nekolabovalo preto, že by sa páni rozplývali nad pôvabmi továrne na bavlnu; klávesnice šli zodrať dámy, ktoré očaril jej modrooký majiteľ...Armitage bol dokonca porovnávaný s Colinom Firthom a jeho Darcym z 1995 a to už nie je len tak hocičo, ale popojedem.

Rozhodne N & S odporúčam, ideálne na piatkové nočné vysielanie, ak nie je nálada ísť von žúrovať - k tomu gumené cukríky, oriešková čokoláda a čierny čaj s mliekom a o zvyšok sa postará film, ktorý je okrem iného skvelý aj po hudobnej stránke.

Osterreichische Kartenshaft

Z každého časopisu v lete vyskakujú tipy, kam sa vybrať na festival, ktoré jazero je zaručene zdravotne nezávadné alebo čo s detičkami. Aby som nezaostala, mám jeden skvelý tip na horúci letný večer – ideálny najmä pre Bratislavčanov.

Po tom ako som sa vrátila z Berlína, sa kamaráti rozhodli, že spáchame akciu, ktorá zaistila, že môj nemecký týždeň vlastne plynulo pokračoval. Chvíľku sme sa dohadovali na podmienkach, ale nakoniec sme sa zhodli na tom, že po čase je opäť čas na výlet do Rakúska. Pred pár rokmi, keď sa otváral Schengen sme chceli ísť do opery, ale lístky boli vypredané, tak sme divadlo vymenili za kino, ktoré bolo ale rovnako beznádejne plné. Sedíme si v aute a rozmýšľame, čo s nami, keď niektorému z mojich drahých kamarátov napadlo vybrať sa do Rakúska. Zakotvili sme v Hainburgu, kde sme najskôr hľadadli Erste, matku Sporiteľne, keďže naša domovina v tom čase ešte fičala na korunách. Rozhodne bol na nás vskutku utešený pohľad - deti z Ostbloku stoja pred bankou, pričom netušia, ako sa dostať dnu, k bankomatu. Našťastie sme tento zložitý proces, za pobavených výrazov miestnej mládeže, zvládli a mohli sme tak pristúpiť k ďalšiemu kroku, čím bolo pochopiteľne hľadanie krčmy. Mierne vydesení dôchodcovia sa síce isto potichu obávali, či ich tie slovenské deti v oblekoch neokradnú, ale inak čas strávený pri kartách plynul veľmi príjemne.

Roztrhanú kapucu asi popadla nostalgia, lebo sa nám nedávno ozval, či výlet do krajiny Álp a úchylákov s pivnicami nezopakujeme a jeho nápad sa stretol so všeobecným nadšením. Vytvorili sme Výberovú komisiu, ktorá mala na starosti schvaľovanie účastníkov zájazdu a, samozrejme, nesmel chýbať ani event na FriendFace, tzv. Osterreichische Kartenshaft. Komisia stratila význam, keď sa akcie zúčastnili len jej členovia, ale keď už nič iné, môžeme mať dojem exkluzívnosti. Pravidlá Osterreichische Kartenschaft boli veľmi jednoduché - suit up. act fancy. Barney by bol hrdý, chalani sa fakt nahodili a ja som bola tá, čo bola underdressed. Bohužiaľ, nedarilo sa zladiť vhodnú obuv s handrami, ktoré som bola ochotná obetovať cigaretovému dymu, ale nakoniec som sa ako-tak zariadila, a tak nič nebránilo nášmu výjazdu. Zhodli sme sa na tom, že destinácia by mala byť v dosahu hraníc, a zároveň sme sa cestou k nej chceli vyhnúť autobahn (diaľnica;). Víťazom sa preto po krátkej úvahe stal Prellenkirchen, čo je dedina, ktorá nie je zaujímavé absolútne ničím, ale pre nás sa na dve krásne hodiny stal centrom vesmíru.

Zakotvili sme v podniku Café 1 a naše entrée bolo ako vystrihnuté z filmu - dvaja právnici v oblekoch a za nimi moja maličkosť - keď už nič iné, pohľady sme pútali statočne. Sadli sme si k zadnému stolu a pomaly sa psychicky pripravovali na to, že si budeme objednávať v nemčine. V jazyku, kde okrem základných slovíčok ovládame ucelené výrazy len v dimenziách – „prerežem ti šľachy“ ... a ďalšie radšej ani spomínať nejdem, už takto ten humor nikto nechápe. Zrazu sa pri nás objavila slečna čašníčka a vybalila na nás: „Hovoríte po slovensky?“ Dokelu. Po prvotnom šoku sme ale ocenili, že sme si dva poháre Dietricha Jozefa (nie je to skvelé meno pre víno??:) a Almdudler mohli objednať po našom. Slečna z nás bola mierne vykoľajená, najmä, keď sme sa snažili vysvetliť, že za našim výjazdom sa neskrýva žiaden špeciálny účel – naozaj nás „iba“ baví kombinácia rakúskej krčmy, oblekov a kariet. Moji rodičia sa pri podobných momentoch už len pozastavia s jemným pokrútením hlavou „vy intelektuáli“, ale bude to tým, že si už zvykli. Každopádne uznávam, že nezasväteným sa to môže javiť prinajmenšom čudné.

Večer pokračoval presne podľa predstáv - zahrali sme si niekoľko partičiek Hviezdneho kvarteta (originál vytlačené kvarteto zo stránky Vesmírnych ľudí – vraj skrýva obrovské množstvo pokladov) a nesmel chýbať ani obľúbený Čierny Aštar. Slečna čašníčka sa ešte zastavila na kus reči, skonštatovala, že miestni pri splne pijú viac ako obvykle a pomaly nastal čas na odchod. Záver toho vydareného soirée patril Roztrhanej kapuci a. k. a. Osterreichischekartenschaftoberfuhrer a jeho milej historke zo záchoda - pisoáre sa vraj volajú ako náš kamarát, preto pozdravujeme Miška K. a nech si z toho nič nerobí, my si o ňom nemyslím, že je hajzel ;)