Jem, modlím sa, milujem

Niekto mi raz povedal, že človek sa mení každých 7 rokov. Ja sa rada chytám takýchto múdrostí a snažím sa ich porovnať s mojou maličkosťou a musím sa priznať, že kúska pravdy na tom asi bude. Od augusta, kedy som oslávila (vo veľkom štýle;) 21 sa v mojom živote pomenilo plno vecí a najmä názorov. Aj taká maličkosť ako je môj vzťah k slniečku. Nie je nijak intímny, žiadna Sharleen Spiteri vo videu k Summer Son (mňamka), ale zlepšuje sa, za predpokladu, že to teploty neprepísknu – to sa potom nebudeme hrať. Kedysi by stačilo vytiahnuť na mňa kríž a cesnak a so sipotom by som sa vrátila späť do svojej rakvy.

Ďalej som sa presvedčila, že zotrvať na práve len preto, že som v detstve (keby len) pozerávala veľa seriálov z tohto prostredia a Johna Grishama považujem za prudko čitateľného, nie je práve najlepší nápad. Viem, že nič neznie otravnejšie ako hľadanie seba samej, ale netuším, ako jednoduchšie by sa dalo vyjadriť a zhrnúť to, čo práve podstupujem.

Ospravedlňujem sa za to patetično, ale to sa stáva, ak čítate knižku s titulom Eat Pray Love a navyše sa s ňou v istej rovine aj stotožníte. Autorka Elizabeth Gilbert si ním vyslúžila nielen titul bestsellera, ale aj vcelku pozitívne reakcie od rôznych fundovaných (New York Times), aj nefundovaných (Meg Ryan) zdrojov. Osobne sa nad knihami, ktoré radia, ako žiť väčšinou len pousmejem – žasla som nad Bridget a jej knižnicou plnou Venuše, Marsu a neskonale ma bavia aj odpovede Missiek, ktoré na otázku, čo je ich obľúbená knižka, odpovedajú príliš často Alchymista od Coelha. Na to aby som sa plne vyjadrila k tomuto pseudointelektuálnemu odpadu si raz musím nájsť čas a odhodlanie, ktoré momentálne nemám.

Pokiaľ ide o Eat Pray Love – dostala som sa k tomu, ako inak, cez film, resp. trailer, ktorý už koluje po nete. Julia Roberts je americké zlatíčko a myslím, že do úlohy ženy, ktorej stroskotalo manželstvo, lebo nechcela mať deti, nemohli nájsť nikoho lepšieho. V snahe dať sa dokopy sa vyberie najskôr do Talianska, potom do Indie a rok ukončí na Bali. Feiministický self help guidance blábol. No a čo :) Väčšinou sa mi rozum zastaví nad americkou predstavou toho, aké jednoduché je zbaliť sa, vypadnúť a cestovať. Faktom ale je, že v tejto knihe je celý problém ošetrený naozaj originálne. Gilbert dostala preddavok na knihu, ktorú o svojich cestách mala napísať. Seriózne? Ktoré vydavateľstvo vezme takto pod krídla mňa? Ja by som pokojne aj Indiu oželela. Na začiatok by mi pokojne stačila aj Európa. Nie? Nikto? No, dobre, čo už s vami.

Eat – foodie už zo mňa je, v rámci možností. Predstava špenátových komínikov a parmezánových hobliniek vo mne vyvoláva extázu a ťažko by sa našiel v mojich očiach úprimnejší šok, ako keď sme videli moju bývalú spolubývajúcu Pani Kravu večerať štanglu salámu s Braníkom priamo z fľaše..

Pray – tak na tomto by to chcela popracovať, ale pozitívom je, že tie pozitíva dokážem už nachádzať.

Love – ale no jasné ;)

Podstata je nie v tom, že ide o typický spirituálny ťah na bránku amerického diváka, ani v tom, že o pár rokov si na Gilbert pravdepodobne nikto nespomenie. Podstata je niekde úplne inde. Ešte neviem, kde presne, ale som na ceste.

Len tak

Vysvetlí mi niekto výraz jarná únava? Každoročne sa tým všade oháňajú a ja jednoducho nedokážem pochopiť koncept. Mám rada zimu (lyžovanie je asi jediný šport, ku ktorému sa môžem dobrovoľne a naozaj úprimne priznať a hlásiť), ale tohtoročná bola neprimerane dlhá. Pomaly by som prezidentovi Klausovi začala veriť reči o nafúknutom globálnom otepľovaní (just kidding, Vašík je blázon). Slniečko a teploty nad desať stupňov pôsobia blahodarne – skoro ako Activia na Jamie Lee Curtis a preto mi uchádza, ako niekto môže tvrdiť niečo o únave. Veď jar predsa nabíja energiou, nie? Ja napríklad tento víkend strašne trpím, pretože som chorá a nemôžem nikam ísť. Žiadna prechádzka. Nič. Na druhú stranu to má ale aj pozitíva. Konečne som pohla s nábytkom. Pred pár rokmi sme prerábali celý byt a so sestrou sme si vydupali najväčšiu izbu v byte, čo ale neznamenalo, že sme mali akékoľvek slovo pri výbere nábytku, farbe stien alebo prakticky čomkoľvek inom. Tak sa stalo, že som uväznená medzi oranžovými stenami, ktoré mi nerobia dobre a nábytok je rozhádzaný tak, že izba pôsobí ako skladisko a ak by dorazil na návštevu expert feng shui, namieste by ho porazilo. Je to zvláštne, ale niečo pravdy na prúdení energií asi bude, pretože koľkokrát som sa radšej vybrala na kávu, aj sama, kde som si čítala, ako by som mala ísť domov a užiť si pohodlie. Necítila som sa tu dobre a dlho som kňučala, že chcem detskú prerobiť. Už som mala našich aj nalomených, keď ma zrazu prijali do školy, odišla som do Prahy, sestra sa odsťahovala. V septembri som sa vrátila a skôr ako som ich začala spracovávať znova, ma prijali na ďalšiu školu a proces skončil pri všeobecnom úškrne mojich drahých rodičov, že veď ja sa predsa sťahujem a oni z našej detskej izby aj tak spravia telocvičňu alebo herňu. :) Lenže ja tu ešte nejaký ten mesiac pobudnem a dnes už som to nevydržala. Nejakú tú hodinku som sa navlakovala s nábytkom a nebyť toho, že by mojej mamine puklo srdce, keby som vyrazila sestrinu posteľ (len zaberá miesto), tak sa s izbou pohrám oveľa radikálnejšie. Takto som dospela k tomu hlavnému a to, že mám opäť stôl pod oknom a môžem sledovať bratislavský Manhattan. Život je zmena. Alebo je to naopak?

V čase, kedy som mala ležať mŕtva od neustáleho kýchania v posteli, som sa radšej rozhodla naťahovať sa s vysokokvalitným poskladaj si sám švédskym nábytkom a nemohla som lepšie urobiť. Rodičia sa z prechádzky vrátili práve včas, aby ma s padnutými sánkami a smrťou v očiach našli s kladivom v ruke -chystala som sa robiť menšie úpravy s knižnicou a s mojou šikovnosťou by som v tejto chvíli písala už len deviatimi prstami. Žiaľ, new york kalendár od mici, musíme pre teba vymyslieť vhodnejšie miesto.

...toľko moja sobota; že jarná únava? Ťažko.

Just a perfect day

K mojej povahe patrí jedna nie veľmi šťastná vlastnosť – sťažovanie sa. V poslednej dobe je to lepšie - odkedy ma mamina upozornila, že to ide so mnou dolu vodou a nerobím nič iné, len pindám a že zostanem na ocot :) (matky sú vždy najúprimnejšie, vďaka za to!), ale dnes si neodpustím ľahké ponosovanie sa.
Ráno som sa zobudila do príjemného dažďa, ešte s predstihom, že si pred prácou pozriem Gossip Girl , keďže utorok ráno mám na seriály mimoriadne nabitý. Mhm, figu borovú, žiadna kópia ešte online nebola, How i Met Your Mother a The Big Bang Theory pauzovali a kým som sa spamätala, že si vlastne môžem pozrieť ostatný diel Chucka, tak som už musela vykročiť do nie tak príjemného dažďa, pretože práca nepočká. Tam nič akútne, ak neberiem do úvahy absolútne odveci správanie niektorých svojich kolegov, ktoré radšej nejdem komentovať, lebo mi tlak vystúpi na 200. Ach, kiež by som mohla mať pracovné prostredie, aké dokáže vytvoriť len Aaron Sorkin. Také, kde je radosť chodiť do práce, pretože kolektív je ako rodina, všetci sú vtipní a to nehovorím o pracovnom prostredí. Biely dom alebo televízne štúdia. West Wing, Studio 60 alebo Sports Night – za deň v týchto fiktívnych svetoch by som neváhala zapredať dušu.
Klinec do rakvy dneška zabil telefonát ohľadom môjho zdravotného poistenia. Človek (a hlavne fundované slovenské médiá) sa v poslednej dobe pýta sám seba, kde sa začína a končí vlastenectvo a ja po tom, ako som sa dozvedela, koľko dlžím štátu za poistenie len preto, že sme hnusný byrokratický aparát, začínam uvažovať nad pojmom vlastenectvo v trošku vulgárnejších sférach. Suma je na môj vkus vcelku astronomická a rozmýšľam, kde existujú utajené zdravotné zariadenia otvorené len pre majetných, že by kvalita tej cene zodpovedala, ale nič mi nenapadá. Možno v Rakúsku, ale na to sa moje bežné poistenie nevzťahuje a najbližšie som sa k ich zdravotníctvu dostala aj tak iba pri pozeraní Stephanie. Dobre, kecám, nepozerávala som to – nemecká seriálová produkcia, haló!
Skrátka a dobre, mám toho dnes plné zuby a jediné, čo teraz chcem, je pustiť si Fantaghiró, spraviť si kakao, zožrať obrovské množstvo koláčov a rozplývať sa nad Tarabasom.

Update – pri odchode z práce som si privrela ukazovák do skrine a jediné šťastie, že mám nalakované nechty, inak by sa mi z tej modrofialovej podliatiny nevoľno spravilo. Tuším idem spať a budem dúfať, že zajtrajšok sa vydarí.

Rozhodne lepšia spolupráca než We are the world Haiti. Au.

Bola som v Prahe

Uplynulý víkend som konečne strávila v českej stovežatej. Bol odlišný od toho októbrového, nielen preto, že som nespala na zemi, ale normálne na posteli. Dokonale načasovaný, presne trafený, akurát škoda počasia, ktoré ma, mimochodom, vytáča ešte aj dnes. Už by toho snehu a skromných teplôt stačilo.

Skrátka, počasie neprialo, tak som sa vo veľkej bunde a adekvátne otrasných topánkach naložila do autobusu spoločnosti OrangeWays. Maďarský prepravca, veľmi podobný StudentAgency, kde jediný rozdiel je farba autobusu a jazyk, ktorým vám teta, ktorá chodí uličkou, ponúka čaj, kávu alebo čokoládu alebo vás upozorňuje, aby ste sa zapásali. Busová doprava je stále bližšie a bližšie tej leteckej. Dokonca, keď sa zamyslím nad niektorými leteckými spoločnosťami, tak kultúra cestovania busmi je občas naozaj vyššia. Cesta ubiehala rýchlo a veselo - premietali Hangover v maďarčine s anglickými titulkami, ale klincom večera bolo inštruktážne video, ako mám použiť bezpečnostný pás, prípadne ako ovládať panel na zvuk. Už som len čakala, kedy nám slečna známymi pohybmi rúk ukáže, kde sa nachádza najbližší únikový východ a ako mám nasadiť kyslíkovú masku najskôr sebe, až potom svojim deťom.

Sobota sa niesla v znamení ľahkej nevyspatosti, predsa len, s Mici sme sa nevideli viac ako päť mesiacov – bolo, o čom sa rozprávať. Raňajky sme teda riešili božským pečivom cestou do Rudolfína. Hanba mi. Žila som tam takmer rok a vždy som tú budovu obdivovala len z diaľky. Momentálne je tam výstava fotografií Nemca Herberta Tobiasa a keďže slovo Berlín pôsobí na Mici viac ako magnet, tak to bola jasná voľba programu. Fotky boli naozaj vydarené, osobne ma zaujali najviac Portréty, Dramatické momenty a fotky z rôznych miest, najmä Paríž. Našlo sa aj niekoľko fashion fotografií, ale aj zábery z ruského frontu, kde Tobias pôsobil ako vojak. Vo všeobecnosti som bola fascinovaná, ako neuveriteľne nadčasovo fotografia môže pôsobiť. Niektoré kúsky by som hádala pokojne aj na súčasnosť. To by ale nesmeli byť cvaknuté pred päťdesiatimi rokmi a autor by nebol viac ako 25 rokov po smrti. Ak zablúdite do českého hlavného mesta, naozaj odporúčam!

Nasledoval výborný obed v dokonalej vegetariánskej reštaurácii (obličku za taký podnik v Bratislave) ulicu za Staromestským s cenami, ktoré tomu našťastie zďaleka neodpovedajú a nemohli sme obísť ani Palladium a.k.a. Chrám mamonu, kde kreditka je kľúč ku každým dverám a blaženým úsmevom. Ja sa síce musím krotiť, ale kto povedal, že sa nemôžem pozerať? Prípadne si kúpiť ultimátne fialové balerínky so stužkami (sú úžasné)? Aj tak najväčšiu radosť spôsobilo milé stretnutie piateho druhu. Oproti na schodoch sme v jednom momente zbadali známu tvár a netrvalo dlhu ju identifikovať. Bratislavčan Meky Žbirka, trvalo usídlený v Prahe, ktorý si, prosím pekne, potichu spieval sám pre seba. Slovami Hugh Granta z Notting Hill, bolo to „surreal but nice“ :) Mici v Palladiu už vrazila do Mareka Vašuta a takmer každý (samozrejme, okrem mňa) už videl Jiřího Macháčka. Je to proste celebritné epicentrum, o to viac, že dnes už prvé a posledné kritérium na status celebrita je, aby ste boli cicavec (copyright Seth Meyers).

Večer sme sa vybrali do kina. Keďže som bola, fuj, že to vôbec vyslovím, na návšteve, mohla som si vybrať, čo si pôjdeme pozrieť. Priznám sa, že som nemala náladu na nič prehnane pestré, takže odpadli aj Alica, aj Imaginárium a vyšiel nám z toho Valentín. No a čo - rada sa pozerám na pekných ľudí v zľahka (obrovsky) jednoduchom scenári. S čim sme ale nepočítali, bol značne dlhý rad pred pokladňami, čo ma len utvrdzuje v tom, že v Prahe sa v kinách cítim príjemnejšie aj pre to, že mám dojem, že ľudia o ten film majú fakt záujem. Valentín sme teda nestihli a keď už to vyzeralo tak, že nemáme na čo ísť, padla myšlienka zvoliť si Sherlocka. Obe sme ho videli už predtým, ale veď vravím – pekní ľudia v zľahka jednoduchom scenári. Robert Downey jr. a Jude Law – slintačka, krívačka a rôzne iné prejavy, ak ich spolu vidím v londýnských uličkách (alebo v rozhovoroch k filmu), takže sme ani jedna neľutovali. Šok nastal ešte pred filmom, keď sme sa suverénne vybrali do Mekáču na Václaváku a akosi ho nevedeli nájsť. Zmätene sme sa obracali a hľadali tabule, ktoré by sa nás spýtali, či máme hlad a kde nič, tu nič. Keby sme boli Nemky a mali na sebe „german coats“ (SNL), bol by to čistý turistický moment, takto iba typická príležitosť šialene sa smiať na celú ulicu.

Nedeľa znamenala príprav na večerné Oscari. Tento rok sme sa na noc v Světozore náležite pripravili aj čo sa občerstvenia týka. Fľaša červeného, arašidy v čokoláde, gumené cukríky, hrozno a babyfingers, teda mini, už očistená mrkva. Pripomenula školské časy, kedy sme na prednáške chrúmali originál veľkú mrkvu a silno sa na tom zabávali. Vo všeobecnosti oscarovská noc sklamala, ale buduje sa nám z toho pekná tradícia.

V pondelok večer som s ťažkým srdcom opúšťala Jednotu (intrák, nie potraviny) a utekala na autobus. Praha – Michalovce je moja nová najobľúbenejšia linka (SAD Michalovce). Čakali ma dvaja šoféri a prázdny autobus. Luxusný záver vydareného víkendu a apríl, kedy príde Mici do BA sa je prakticky za rohom!

Bola som na Oscaroch

Keď som si tento rok kúpila nový diár, prvá zaznačená strana bola tá oscarovská. Vedela som, že prenos odovzdávania bude veľká udalosť a už pár týždňov dopredu som kula plány, ako si vybaviť v práci dovolenku na to, aby som mohla ísť do Prahy. Minulý rok bol zážitok, ktorý radím medzi vysokoemotívne. Jasné, chleba lacnejší nebude, a ani som toho plešivca nedostala ja, ale ako pri svojej ďakovačke povedala pred pár rokmi Nicole Kidman – umenie je dôležité a ja sa budem biť za to, že veľa z tých komerčne ladených snímok je hodnotných aj umelecky. Čierny rolák so sakom, zafajčená miestnosť a filozofické debaty o integrácii štvrtej generácie Arabov vo Francúzsku neznamenajú nutne umenie. Ale názory sa rôznia.

Vstup do kinosály predpokladal online registráciu na čsfd.cz. Objavila som ju v pondelok ráno v práci a história sa opakovala - smska Mici na slovenské číslo. Ak by ho nemala so sebou, tak aj na české a neodpustila som si ani dva maily. Hystéria identická s minulým rokom. Panika sa počas týždňa stupňovala, nakoľko nie sme ani jedna užívateľom s bodmi a to znamenalo vcelku reálnu hrozbu, že nás vytlačí niekto, kto by nemal. (Mici chcela celý týždeň zabiť POMA J). V sobotu večer sme ale zázračne klikli a všetko bolo v absolútnom poriadku.

Prišla nedeľa a s ňou 82. ročník. Pri príležitosti tejto významnej udalosti sme si kúpili fľašu vína. Už sme si skoro naliali do šálok, keď sa ozvala spolubývajúca, že nám požičia vínové poháre – chce to predsa trochu kultúry. Vychutnali sme si pohár a potom zvažovali čo s tým ďalej. Zlaté austrálske vína majú otvárací uzáver, tak sme jednoducho celú fľašu bacli do tašky a vydali sa smer Světozor. Vzdialený je tak desať minút od intráku a prišli sme načas? No, prišli, ale medzi poslednými, takže lukratívne fleky už boli zabrané. Sedeli sme na kraji, čo sa neskôr ukázalo ako fatálna chyba, pretože časom pribúdali aj ľudia, ktorí si sadali na zem a nejednému z nich napadlo spraviť si pohodlie, vyzuť si topánky a parfumérkou to tam zrovna nevoňalo. Kultúra šla okamžite bokom, demonštratívne sme vytiahli fľašu červeného a znovu si pripili na Oscari alebo skôr na pevné nervy, lebo Little Britain USA, čo sa vysielalo, kým nezačne prenos, naozaj nie je pre slabé povahy. Asi preto sme sa vybrali sadnúť si s tou fľašou na schody a proces humáčenia sa zavŕšil.

Samotná show začala niečo po druhej. Z červeného koberca sme si, okrem „vôbec nie som sprostá a pýtam sa k veci“ moderátorov, veľa neužili a rovno sa išlo na vec. Swarowski dekorácia bola identická s minuloročnou a iskierka nádeje žiarila stále silnejšie, aj vtedy, ako som zbadala Neila Patrick Harrisa v muzikálovom čísle. Verím, že by som bola o dosť spokojnejšia, keby ho to nechali odmoderovať celé, pretože Steve Martin a Alec Baldwin vyznievali ako podozrivý pokus (Hugh Jackman vlani bol viac ako dokonalý!). Rovno si dovolím povedať, že tento ročník bola kolosálna prehra celého realizačného tímu na všetkých úrovniach. Úvodný monológ pozostával, a teraz fakt nekecám, z barličiek typu „kto ďalší?“, pričom moderátori sa týmto spôsobom presúvali v komentároch o nominovaných. Scenáristi sa pochlapili dobrými vtipmi v počte 2, slovom dva. V strižni pre zmenu niekto asi spal a toho idiota, ktorý vymyslel limit pri ďakovačkách, by som najradšej zabila. Pretože jasné, človek dostáva Oscara bežne a nie je väčšej radosti, ako naprázdno otvárať ústa, pretože už hrá orchester a šarmantná slečna, čo sošku priniesla na scénu vás decentne odsúva do zákulisia. Fuh, hovorím, ako z vlastnej skúsenosti. Ktovie, možno raz ;) Viem, že veľa ľudí pindá na dlhé monológy, ktoré sa podobajú nákupnému zoznamu a iste, niektoré by mohli byť zaujímavejšie a o niečo kratšie, ale podľa mňa je to vrchol nevkusu, keď takýmto spôsobom (ne)poskytnú priestor. Celý prenos sa snažili skracovať, kde sa dalo, ale uberali na zlých miestach. Napríklad škrtli zostrih najočakávanejších filmov a keď sa Tom Hanks, neprirodzene natiahnutým krokom, vybral k mikrofónu a bez akéhokoľvek úvodného slova len raketovo vyhlásil meno víťaza v kategórii najlepší film, znechutená som s láskou a nostalgiou zaspomínala na ostatné ročníky.

Aby som len nekydala, našli sa aj pozitívne momenty. Do posledného miesta plná kinosála, kde sa aj tlieskalo - oproti minulému roky sympatický posun. Dokonca som sa mohla slobodne vyřádit pri nomináciách Bastardov, kedy mi od toho, ako som im držala palce, vystúpil tep snáď na 200. Úžasná Sandra Bullock s menej úžasným (veľký omyl) rúžom, Ben Stiller ako Avatar, ešte aj s chvostom a opäť smrteľná trojka komentátorov na HBO. Tí chlapi bodovali vždy, keď otvorili ústa a jediná škoda je, že preklad Fuku občas tlmil originál, na ktorý som sa snažila sústrediť.

Pokiaľ ide o samotných víťazov, nestotožnila som sa s nimi až v takej miere, lebo favoritov som mala iných, ale celkovo škodoradostne konštatujem, že James Cameron :“in your face!“. Jeho bývalá pani manželka celý prenos nádherne žiarila a keď už sošky nebral Tarantino alebo Reitman, tak radšej Hurt Locker, ktorý som vlastne ešte ani nevidela.

Tešíme sa na budúci ročník, bohvie kde, ale určite viem s kým! ;)

Fashion poznámka – rozhodne Demi Moore! Pozitívne prekvapili Miley Cyrus a Kirsten Stewart.