Kresťania nás učia, že nedeľa je deň odpočinku. Aj u nás doma sa upratovalo vždy v sobotu a v posledný deň v týždni sa už len šunky váľali. Za zvukov susedy, ktorá si vyspevovala „Každý deň je zo mňa iná žena“ (pani Vlčková, pozdravujem), sa vypražili rezne a hotovo, ale nikdy nie z náboženských dôvodov. U nás sa kresťanstvo vyťahuje len na Vianoce. Nie kvôli polnočnej omši, na ktorej sme v živote neboli, ale vtedy, ak má otecko potrebu pripomenúť nám, že Vianoce sú predsa kresťanský sviatok, takže nechápe, prečo okolo toho robíme cirkus. Hm, potom, že odkiaľ pochádzajú drby o tom, že na Štedrý deň objednávame pizzu.
Moja dnešná nedeľa bola všetko, len nie deň pokoja. Ráno som so znepokojením zistila, že pranie už nemožno ďalej odkladať, a tak som vstala a napustila lavór horúcou vodou. Ťažký old-school. Už týždeň nám nefunguje pračka. Kiež by to bola len otázka telefonátu opravárovi, ale veci sa majú inak. Naša pračka sa nachádza vzadu na dvore v takom kvázi prístrešku. Až doteraz som s tým nemala problém, ale keď dorazil opravár a odmietol sa toho dotknúť s vysvetlením, že to nebolo dobre nainštalované a po daždi to môže kopať ako divá sviňa, tak ten problém nastal. Nemáme pračku. Zatiaľ žijem, ale moje ruky trpia. Prala som si len spodné prádlo, pyžamo a dve košele a aj tak sú celé dochrámané. Hlavne koža si vytrpela svoje a hneď pri ponožkách sa zodrala. Začínam rozumieť termínu „zodrať z kože“ – znamená to prať v rukách.
Presunula som sa do kuchyne, kde som sa snažila vymyslieť niečo s cukinou a išlo to? Ako sa to vezme. Po tom, čo ma niekoľkokrát naplo z toho, aké prasce sú moje spolubývajúce, som si povedala, že je načase natiahnuť gumové rukavice. V prvom rade bolo nutné odstrániť z kuchynskej dosky rôzne obaly od polotovarov, ktoré by súdny človek v potravinách obišiel veľkým oblúkom alebo aspoň tak, aby na neho nemohli samovoľne naskákať všetky „éčka“, čo sa v produkte nachádzajú. Následne som zhrnula všetky omrvinky a odstránila z podlahy kusy šupiek z cibule, pretože tu je zjavne úplne bežné nechať všetko ležať na zemi. Potom stačilo už len obiť rôzne zaschnuté taniere, odložiť ich a mohla som vydrhnúť všetko agresívnym čistiacim prípravkom, ale na rozdiel od mojej spolubývajúcej som ho následne aj zmyla, nakoľko mi je jasné, že zaschnuté SAVO na linke je všetko, len nie mňamka, a bonusovo páchne po ponožkách. Záverom som vyliala kávu Riz, ktorá ako biomedička poctivo experimentuje aj mimo labákov a v jej kanvici s kávou plávala už niekoľko dní pleseň. Ešte o deň dlhšie a cítila by som sa hlúpo, že ju každé ráno nezdravím.
V záchvate gendrového zaradenia do kategórie gazdinka som večer ešte vydrhla kuchynku a po celodennom upratovaní si blahoželala k tomu, ako som všetky činnosti zvládla na jednotku. Ale ak pračka nebude naspäť do týždňa, asi si to hodím. Som hrozná kvetinka. Pred chvíľou som donakupovala. Online. Nič závratné, dnes priam bežná praktika. U nás doma jednoznačne, keď uvážim, že e-bay v našej rodine predstavuje všetko od dodávateľa vín, cez cestovnú kanceláriu až po parfumériu, či športový obchod. Akurát, že ja som nekupovala nič z vyššie spomenutých, ale veci najnutnejšie. Potraviny. Hanba mi, kam som klesla. Iste, Tesco mám 35 minút z domu a autobus ma vyjde takmer rovnako ako donáška, ale aj tak sa hnusím sama sebe pri pohľade do zrkadla. Hnevá ma, že žijem v takej pohodlnej spoločnosti a som jej súčasťou. Týmto chcem vzdať hold našim matkám, starým matkám a každému, kto žil a existoval v dobe, kedy nebolo úplne normálne si objednať donášku jedla, prípadne si nemohli dovoliť mexickú chyžnú (ospravedlňujem sa za ten californský stereotyp) – a to hovorí osoba, ktorá sa v detstve pri akomkoľvek kontakte s vysávačom vyhrážala, že raz dosiahne enormne nechutného bohatstva a bude mať slúžku. Na druhú stranu, nikdy nehovor nikdy, všakže?
