Napriek tomu, že je to už
viac ako rok a pol, občas si ešte stále v plnej miere neuvedomujem,
že som skutočne emigrovala. Bude to technológiou – Skype je naozaj šikovná
záležitosť, a tak som v kontakte s rodičmi, starými rodičmi, a dokonca
som schopná aj doučovať cez Skype. Lenže akokoľvek sa isté veci dajú uskutočniť
z technického pohľadu, nie vždy sa dajú z toho ľudského.
Naposledy som bola doma
na Vianoce a musím povedať, že odvtedy som bola v minimálnom kontakte.
Mamina pravidelne začína každý rozhovor „konečne, že si sa ozvala“ a v zásade
sa jej ani nedivím. Na vine bola škola, práca, a najmä ja sama, keďže som
si hlavne tej práce nakopila strašne veľa. V poslednom týždni som bola od
rána v škole, potom som bežala do práce, aby som sa z nej po polnoci
vrátila rovno do školy, kde som strávila noc prácou na projekte, atď. Ono by to
bolo o niečo pochopiteľnejšie, keby som bola len krok od nájdenia lieku na
rakovinu alebo niečo podobné, ako roznášanie tanierov, alebo dozerania toho,
ako iní roznášajú taniere, ale čo už. Z niečoho žiť musím. Len ma trochu
hnevá, že kvôli môjmu pracovno-školskému premáhaniu sa, som zmeškala kamarátove
narodeninové drinky, ďalšieho kamaráta oslavu a nespočetný počet akcií s tým,
že vlastne nemám žiaden spoločenský život.
Veľmi som sa preto tešila,
že si trochu oddýchnem a dnes to konečne prišlo. Zhodou okolností dátum
padol na hokejové finále, a tak som sa celý deň chystala na to, ako si
sadnem spokojne večer za počítač a budem sa modliť za dobré pripojenie –
nech Bože dá. Trochu ma škrelo, že na ostrovoch nikoho hokej nezaujíma a prirodzene,
Liga Majstrov aj s víťaznou Chelsea bola podstatnejšia, ale čo sa dalo
robiť. Keď už nič iné, aspoň som sa na chvíľu opäť cítila slovensky.
A čoskoro sa budem
opäť. V utorok totiž príde moja B. V Prahe sme spolu bývali. Dnes, B.
v Berlíne, ja „uprostred ničoho“ v Eghame a boli by to takmer
dva roky, čo sme sa videli naposledy. Pražské nočné prechádzky nás poslali
každú do inej krajiny, a hoci som za ne vďačná, je mi ľúto, že nemáme
šancu sa vídať častejšie. Každopádne, nadchádzajúci týždeň bude fenomenálny, o tom
niet pochýb. Nielen, že mám z práce voľno (čo pri momentálnom počte zamestnancov
je takmer zázrak), BBC počasie hlási, že B. so sebou z Nemecka prinesie
krásne slnečné počasie, ktoré tu v Anglicku tak túžobne očakávame. Okrem
toho mám v pláne zobrať útokom všetky miesta v Londýne, kde treba jesť,
a hlavne, čaká ma mentálne SPA.
Ani si nepamätám, kedy
som bola naposledy takto nedočkavá! Čaká ma SNL, patlanie, prežieranie,
citovanie všetkého a všetkých, šialené záchvaty smiechu, shoppovanie,
patlanie, povinný YouTube, Club Tropicana, budu platit kartou, nostalgia,
patlanie a rozhovory o tom, že aj keď všetko vyzerá nanič, kto iní,
ak nie my? Dobijú sa baterky, znovu sa nájde motivácia byť lepšia a potvrdí
sa, že obe ďaleko z domu a na míle od seba, stále sme Mici a Mizzi.
Svetkas.
