utorok 9. augusta 2016

Trnavský jazzyk 2016

Keď som bola mladšia, chodila som do Trnavy relatívne často. Vždy to boli rodinné návštevy, takže mesto vlastne vôbec nemám pochodené, ale hneď ma transportovalo späť do detstva, keď som v sobotu začula "podte, podte" s jedinečnou tvrdou výslovnosťou. Na traty v Seredy zrazilo kona. MNAU. Slovenský Rím nás privítal v prerobenom amfiteátri, ktorý hostil 13. ročník prvého slovenského open-air jazzového festivalu, Trnavský jazzyk. Slogan hovorí, že čo na srdci, to na jazzyku, tak sa pokúsim opísať čo na mojom srdci. V skratke? Špička. A to som laik, čím sa dostávam k veľmi podstatnej informácii.

Doma sme jazz nepočúvali. Naopak, viem presne, aký naň má moja mamina názor. Kakofónia nerytmických melódií, škrípania, divných zvukov a obrazov Mariána Vargu za organom. Na jej obranu (aj svoju, lebo povedala, že ju zas zhodím na blogu), nie je jediná, kto takto uvažuje a vlastne sa jej ani nedivím. Jazz je vo všeobecnosti vnímaný ako high brow elitárska hudba, ktorej treba rozumieť na to, aby si človek užil. Nesúhlasím. Moja jazzová výchova končí pri soundtracku k Sexu v mestu, filme Whiplash a nekonečnej záľube vo výťahovom smooth jazzi, ktorý nám doma hrá v pozadí, keď otvárame fľašu vína. To ma ale neodradilo od toho, aby som v rámci pokusu o kultúrne rozpínanie, nekúpila dva lístky a nezabila tak dve muchy jednou ranou - vypadnúť z Bratislavy, doriešiť Lenkine narodeniny, byť na vzduchu, vyskúšať niečo iné...hm, to už nie je len jedna mucha, nevadí. Skrátka sme sa naložili do auta, zviedli víťazný boj s navigáciou, ktorá sa nás nonstop pokúšala hodiť na diaľnicu, aby sme potom presne načas parkovali v miestnom nákupnom centre (podstatná informácie, ešte sa k nej dostanem).

Organizátorom klobúk dole, amfík je krásny priestor a mestu Trnava ešte väčší shout-out, lebo neexistuje, že by z akcie niekto profitoval. Sadli sme si do hľadiska, kde som si skrátila chvíľku počítaním hláv a zostalo mi ľúto, keď som sa zastavila na čísle 50. Úprimne povedané, neviem, čo som čakala, ale zdalo sa mi to málo, ale počas večera sa môj názor zmenil.

Koncerty o siedmej odštartoval slovenský Fats Jazz Band, ktorý sa sústredí na swingové melódie z 20s a 30s, ktoré sú, podľa môjho názoru, absolútne prístupné. Jedine, že by práve táto hudba bol jediný dôvod, prečo nenávidíte čierno-biele filmy a v takom prípade Vás môžem odkázať na moju dobrú kamarátku, ktorá večer v spoločnosti saxofónového kvarteta z FJB prežila v zdraví. V Trnave som si totiž uvedomila, že som časť FJB orchestra videla pred niekoľkými týždňami v bratislavskom St. Germaine. Túto skutočnosť som pochopila, keď sa bandleader, Ladislav Fančovič, zrazu zdvihol spoza klavíra a chytil do ruky saxofón.

Tak v prvom rade, ovládať takto aj klavír, aj saxofón je jedna mimoriadne obdivuhodná vec. V druhom rade, dostávame sa do absolútne iných kozmických sfér, keď sa o ňom dopočujeme, že k daným skladbám neexistujú noty, len nahrávky a ten človek si po večeroch počúva a prepisuje, aby mal jeho band z čoho hrať. Veľmi sme s Lenkou dúfali, že sa živí hudbou, pretože by nebolo nič tragickejšie ako predstava, že takto talentovaný človek by musel sedieť v nadnárodke za počítačom. Ako som sa z ich webu, ktorý je, mimochodom, príjemne tematický, rovnako ako celé vystúpenie, dozvedela, s civilizáciou to možno nie je tak úplne stratené a podľa všetkého sa hudbou živí. (https://www.fatsjazzband.com/)

Večer pokračoval nórskym Helge Lien triom s poľským huslistom. Adamom Baldychom. Moja mamina by si prišla na svoje najmä, keď sa klavirista ponoril do otvoreného klavíra a pracoval so strunami ručne. Miestami som mala dojem, že ten nástroj masíruje, prípadne kontroluje Billa Baileyho, ktorý tam musel ležať pripravený s lyžicou (kto nerozumie, pravdepodobne sa nepoznáme, lebo Black Books je povinnosť). Neskôr, keď Baldych odložil slák a hral na husliach výhradne prstami, v kútiku duše som čakala na moment, kedy na nás vytiahne Hendrixa a začne ten kus dreva v jeho rukách obkusávať. Každopádne, nevyzeral, že je na heroíne a vlastne, vôbec to nebolo nutné, unikátne to bolo tak, či tak. Pred ich koncertom sme dostali pár úvodných slov od človeka, ktorý festival organizuje a jeho moderátorské schopnosti sú na úrovni nedeľného programu v prímestskom obchodnom centre pri príležitosti záhradníckeho týždňa, no hudbe sa, zjavne, rozumie. Spomenul, že je zážitok sledovať ako sa trio a Adam vzájomne počúvajú a dopĺňajú a o jazze nemusím vedieť nič na to, aby som s ním súhlasila. A keby všetky moje (zbytočné) slová o hudbe nemali nič znamenať, Lenka môže potvrdiť, že pri predposlednej skladbe mi vybehli slzy, ako keď Russel Crowe naposledy vydýchne v Gladiátorovi.

Jazz, asi ako každá forma umenia je super, keď mu rozumiete a viete ho pochopiť vo všetkých vrstvách a odtienkoch, ale to zďaleka neznamená, že bez toho si ho nemôžete užiť. Fakt stačí otvoriť uši a dušu (namasté) a vpustiť ten talent dnu.

Pri vrchole večera, projekte indického perkusionistu Triloka Gurtu, bolo v hľadisku už výrazne viac ľudí a ja som konečne upustila od predstavy, že by tam malo sedieť ešte viac. Pred mesiacom som bola v londýnskom Wembley na Beyoncé, a hoci si myslím, že to bola výborná show a davy jej (aj mne) sedeli, nedeľné obecenstvo v Trnave bolo presne to, čo si akcia vyžadovala. Sedeli tam totiž skalní, ktorí presne vedeli, po čo si prišli, aj noví, ktorí, rovnako ako my, počúvali s nadšením a reagovali tak skvelo, že keď Čambalová vykrikuje do sveta, že publikum bolo super, tak posúďte sami (Tinin seal of approval).

Trilok mal na pódiu vedro s vodou a používal aj rôzne iné prvky, ktoré pri opise asi prispievajú k démonizácii jazzu, ale ktoré pri počutí vyvolajú niečo presne iné. A nech už sa vám to páči alebo nie, nikto nemôže dať ruku na srdce a povedať s čistým svedomím, že tí ľudia nežijú pre hudbu, telom aj dušou a môcť byť súčasťou niečoho takého je dôvod, prečo je môj účet v banke takmer vždy vybielený. Slovami Lenky "do p***, normálne by som si oba dni dala!" Misia splnená, odchádzali sme spokojné s tým, že budúci rok sa určite vrátime.

....aha, ešte som nespomenula historku s parkovaním, že? Všade zatvorené, okrem vchodu z úplne opačnej strany. Chvíľu to vyzeralo veľmi zle, keďže mi bolo oznámené, že žijem na inej planéte, ak si myslím, že ešte chodia nejaké vlaky do Bratislavy, ale nakoniec sme sa do garáže, našťastie, dostali. Trnavský jazzyk je u mňa už aj tak zapísaný ako mimoriadne pamätná akcia, aj bez toho, aby som musela noc tráviť v Mekáči.

sobota 6. augusta 2016

Jason Bourne

Máločo tromfne vytratenie sa z práce o desať minút skôr, aby som mohla sadnúť do taxíka a dorútiť sa do multiplexu práve, ako začína film. Vytočená z kolobehu nezmyselných emailov som celú prvú sekvenciu nevedela rozoznať, či adrenalín prúdi v žilách kvôli korporátnym špecialitkám alebo preto, že od úvodného momentu som vedela, že Greengrassov rukopis sa dá rozoznať a špinavá roztrasená kamera ma hneď vtiahla do života Jasona Bourna. Matt Damon je späť a s ním aj jeho Agent bez minulosti.

Bourne je starší, prešedivelejší, ale stále rovnako zdatný v osobnom súboji, čo je divákovi okamžite jasné po tom, čo jednou ranou zloží protivníka v pästnom súboji v Aténach. Pred nikým neuteká, nikoho nenaháňa, ale je evidentne stratený, až do momentu, kým sa v Grécku neobjaví Nicky Parsons a s ňou aj kus Jasonovej minulosti, ktorý sa zrazu ukáže ako falošný, a základná premisa je na svete.

Bournova neustála snaha spoznať pravdu, a pochopiť tak kľúč k svojmu neoddeliteľnému spojeniu so CIA ho privedie späť k auto-moto naháňačkám, (ne)trpezlivému preberaniu zásob cestovných pasov, akože napätým momentom na letisku, kedy nám je všetkým jasné, že ho colníci určite cez pasovku pustia (jedine, že by si to on vyslovene neželal) a nezabudnuteľným klasikám ako inštruovať niekoho cez telefón a dostať ho do davu ľudí, z ktorého potom obrovské množstvo agentov na strechách a mostoch nevie zasiahnuť podľa predstáv. Bourne s každým dielom predefinoval kánon v rámci žánru, ale tento trend s novým filmom, žiaľ, nepokračuje.

Matt Damon sa asi natoľko tešil z ďalšej spolupráce s Greengrassom, že mu zabudol povedať, že scenár mal prenechať niekomu inému, pretože v ňom tkvie najväčší kameň úrazu. Filmu totiž chýba srdce a občas aj mozog, keď už sme pri tom. Motivácia postáv šuští papierom (konkrétne dolármi, ktoré si filmové štúdia pod predstavou pokračovania s Mattom predstavovali) a keď chýba aj logika, návrat Jasona Bourna zabolí všetkých, ktorí pôvodnú trilógiu milujú rovnako ako ja.

Iste, akcia je stále svojská, ale kde každý predchádzajúci diel ponúkol aspoň jednu výraznú, pamätnú scénu, tu som sa pristihla pri tom, ako Greengrassa preklínam za jeho posadnutosť neprehľadným strihaním a márne hľadám originálne vychytávky ako vyhodenie domu do vzduchu za pomoci toastera a podobne.

Obsadenie na moment odvráti pozornosť od faktu, že postava Tommyho Lee Jonesa je len čajovým odvarom predchádzajúcich antagonistov, ale pri Alicii Vikander sa až bolestivo vráti ako bumerang. Heather Lee je dvojdimenzionálne napísaná agentka, ktorej expertíza v počítačovej vede slúži na premostenie k trestuhodne amatérsky načrtnutom motíve bezpečnosti dát. Vikander asi nie je čo vyčítať, nemá veľmi čo hrať, ale aj to málo je absolútne nevýrazné. O to je ten fakt horší, keď sa človek zamyslí nad tým koľko priestoru je jej Heather venované, lenže oscarová frajerka Fassbendera je teraz v kurze a je mladšia a divácky výrazne atraktívnejšia ako Stiles. Nicky ako jediné spojenie na Bourna mohla byť oveľa lepšie využitá, ale takto zostala len odkazom na prechádzajúce diely, čo je síce sympatické, ale v súvislosti s kvalitou najnovšieho dielu, vyznieva skôr smutne, pretože všetky odkazy na časy minulé len podčiarkujú fakt, že nový Bourne si razí cestu typicky Bournovskou šablónou, ale len obalom.

A keď sa na konci ozve už notoricky známy motív Mobyho a mnou prebehne triaška z nadšenia, že opäť sedím v kine na Bournovi, ktorého orámcujú Extreme Ways, zároveň si uvedomím, že upravená verzia skladby pre tento film presne odzrkadľuje moje pocity z filmu - spoznávam ju a teším sa z nej, ale originál je len jeden (teda, tri, pretože Bourne Legacy sa sem nepatrí vyťahovať, hoci ho mám rada).

Ak by som sa záverom chcela sústrediť na pozitíva, tak mi z toho vychádza to, že už veľmi dávno som sa domov neponáhľala s takým nutkaním sa k filmu písomne vyjadriť a to zase, páni Damon a Greengrass, nie je maličkosť. Nový Bourne je prakticky povinnosť, na ktorú treba asi veľmi rýchlo po zhliadnutí zabudnúť, čo v konečnom dôsledku vlastne vôbec nebude také náročné, a teda sa natíska parafrázovať klasika - žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu.