Nedávno som vo Vanity Fair objavila krásny citát herca Del Close, ktorého rada Adamovi McKay sa mi veľmi páčila. "Treat your audience like poets and geniuses and that's what they'll become." Správaj sa k svojmu publiku ako k poétom a géniom a stanú sa nimi. Myslím, že by tento princíp prospel množstvu umelcov, ale aj inštitúcia ako SND by si mohla brať príklad. Rozumiem vedeniu, ktoré sa snaží nájsť rovnováhu, berúc do úvahy rôzne typy divákov, no často sa aj tak cítim ochudobnená a ukrátená na úkor ľudí, ktorí sa prídu do divadla primárne kolektívne zasmiať. Našťastie, nie je všetkým dňom koniec, SND zaradilo do repertoára Arkádiu od Toma Stopparda.
Stoppard sa narodil v Zlíne, ale je naskrz britským autorom. Jeho tvorbu bežný človek určite registroval cez Zamilovaného Shakespeara a maškrtníci si v súvislosti s ním vybavia jeho sfilmovanú hru Rosencrantz a Guildenstern sú mŕtvi, v ktorej hviezdili Gary Oldman a Tim Roth, a najmä Stoppardov talent (klikať tu).
Arkádia v čase uvedenie vyzbierala v Británii najväčšie pocty ako Oliviera (Dosky) a Evening Standard Award (Standard je síce plátok, ktorý má od poriadnych novín ďaleko, ale v mediálnych kruhoch sa považujú za patróna divadelného umenia v Londýne), takže naše národné divadlo si vybralo z kategórie luxusných hier. Problém nastáva v súvislosti s jej obsahom, a ako to už u nás začína byť pravidlom, aj stopážou. Štyri hodiny s prestávkou na papieri vyzerajú veľa, ale v mojom prípade mi ubehli veľmi rýchlo a dokonca som bola sklamaná, že ešte nepotiahli. Čo sa obsahu týka, to už je o niečo náročnejšie.
Ján Koleník, ktorý hrá jednu z ústredných postáv, sa nedávno pre denník SME vyjadril, že divák by na dané predstavenie nemal ísť nepripravený. Vraj, "Najlepšie by bolo, keby si bulletin mohol prečítať vopred. Inak si neviem predstaviť, ako ho pripraviť na to, že bude v divadle musieť premýšľať. Jeho ochota počúvať je veľmi dôležitá." V prvom rade mi je veľmi ľúto, že jeden z popredných hercov ide do tejto hry s tým, že treba diváka pred-pripraviť na to, že by mal premýšľať. Nie je to smutné? Veď preboha, to by malo byť normálne. Netvrdím, že každý divák ma vyplniť matematický test pred vstupom do sály činohry, ale podceňovať takto diváka je väčšinou moja parketa, keď s elitným okom nespokojne komentujem združenie okolo mňa. V hereckom, resp. autorskom kolektíve by som ale dúfala, že odmietnu znižovať nároky len preto, aby hra bola zjednodušená a stráviteľná v plnej možnej miere. Navyše ochota počúvať by nemala byť špeciálna požiadavka, ale automatika. Na druhej strane rozumiem rozčarovaniu a upraveným očakávaniam. Do divadla chodím často a viem, čo vypredáva a čo zaujme. A hoci aj Arkádia bola plná (premiérovala v novembri tohto roku, takže je to pochopiteľné), obávam sa, že v repertoári činohry nevydrží dlho, pritom ide o špičkové naštudovanie špičkovej hry.
Nemyslím si, že čítať bulletin o hre je nutnosť. Ja, osobne som nečítala a nemala som problém, a to najmä z dôvodu, ktorý Koleník ďalej v rozhovore vysvetľuje v súvislosti s náročným textom plným matematiky. "Predovšetkým som musel textu absolútne porozumieť a nájsť si v ňom osobné nadšenie. To sa potom podľa mňa prenáša na diváka a dokáže zaujať.“ Prenáša a zaujme. K tomu by som chcela len dodať, že tým, že textu rozumeli herci, prednes bol absolútne v poriadku, a rozumeli tak aj diváci. Vážne som ani na sekundu nezaváhala pri vedeckých dialógoch a to som fyziku na strednej fakt vystáť nevedela (týmto pozdravujem dr. Tokárovú, ktorej nebolo pred rokmi blbé mi k tým čistým jednotkám na vysvedčení dať štvorku).
Iste, Stoppardov text je zložitejší, ale SND ho zvládlo na výbornú. Herci sa s ním nielen statočne pasujú, ale informáciu komunikujú absolútne profesionálne a s výrazom, takže som nemala ani na moment pocit, že vedecké poznatky a dialógy bránia "dôležitejším" aspektom. Naopak, boli organicky zapracované, až sa mi zdá odveci, že vôbec niečo také musím riešiť. No ale zjavne musím, keď aj herci sa dopredu obávajú. že slovenský divák sa zľakne. Z klaňačky na záver mám dojem, že obava je, žiaľ, opodstatnená. Vypredané hľadisko väčšinou zvykne na povel vstať a vytlieskať si modriny, ale včera večer bol ten potlesk vlažný a stálo nás pomenej.
Arkádia je v prvom rade najmä inteligentne napísaná. Stoppard je dramatik par excellence a v hre sa striedajú dve časové roviny. V 19. storočí chvíľu trvá, kým si Roth na svoju polohu zvykne, takže úvodných desať minút som tŕpla, ale ako vraví Lenka, nerúhajme sa, na RR sa dá spoľahnúť. Stopercentná Fialová mu robila spoločnosť na krásne doriešenej scéne, ktorá rovnako slúžila aj pre dejovú líniu zo súčasnosti, nakoľko išlo o ten istý dom, o sto rokov neskôr. V nej hviezdila Petra Vajdová, ktorá ma snáď ešte v ničom nesklamala a Maštalír, ktorého komediálny talent mi vyhovuje. Scéna, v ktorej sa vozí po javisku na bicykli, bola na môj vkus už zbytočne ha-ha smiešna, ale prežila som. Arkádia je totiž aj humorná, ale je vtipná najmä jazykom, a to je jav tak zriedkavý, že si ho chcem užiť.
Rovnako ako témy a ich prelínanie sa, nielen v časovej ale aj v hodnotovej rovine. Matematika vs. literatúra, poznanie vs. poznatky a dialógy, v ktorých znejú vety ako "význam je v túžbe po poznaní". Inteligentne napísané a odprezentované dialógy, pri ktorých som mala pocit, že veda je sexi. A možno to bude lacný ťah, ale zásluhu v tom má aj Koleník. Chudák chlapec, je už dlhé roky, v drvivej väčšine prípadov, obsadzovaný do úloh jebačov a záporákov, lebo proste fyzický zjav nepustí. Jeho Valentín v Arkádii je matematický nerd, ktorý sa snaží nájsť význam v rovniciach a grafoch, takže nespadá do hercovho bežného rozsahu. Vďakabohu. Všetky scény, v ktorých rozprával, v či už vedeckej alebo ľudskej polohe, boli bohovské a Lenka z neho bola hotová tiež. Lenže nie preto, že v mikine a neskôr v červenom svetri vyzeral tak dobre (lebo vyzeral), ale preto, že pri ňom človek mal naozaj dojem, že tomu textu nielen rozumie, ale si ho aj neskutočne užíva. V mojich očiach tak nechal zvyšok, už tak dobrého obsadenia, za sebou.
Arkádia by mohla byť klenotom národného, ale skutočne sa obávam, že si nenájde svoje "náročné" publikum, takže určite odporúčam ju vidieť skôr, ako sa z repertoára vytratí. Ja si ju rozhodne ešte raz zopakujem.
streda 30. decembra 2015
piatok 4. decembra 2015
Bál v SND
Čambalová je späť v Bratislave, Čambalová je späť v divadle. Bál je dramatizáciou poviedok Timravy a myslím, že som nevidela slovenskejšiu hru.
Na úvod ma potešilo totálne vypredané hľadisko. Vraj je to už lepšie, čo sa návštevnosti týka, ale nevedela som, že až tak. Super. Jedného dňa sa dopracujeme aj k tomu, aby sme kolektívne súdružsky netlieskali na záver, nevstali ako na povel pri druhej, poťažmo tretej tlieskačke, prípadne sa nevzrušovali pri každom expresívnom slove, ale ako vravím, jedna ovečka za druhou. Asi sa nedá všetko naraz.
Daniel Majling dal dokopy postavy a situácie, pri ktorých som sa ani na sekundu neobťažovala skontrolovať čas a to je prvý dôkaz toho, že sa mi hra veľmi páčila. Už scéna samotná naznačovala, že mi dej bude mimoriadne blízky - zasadený v slovenskej dedine, konkrétne v kultúrnom dome. Scéna pozostávala z okienka, nad ktorým bolo napísané BUFET, dverami doľava - SÁLA, dverami doprava - VÝCHOD, dverami MUŽI a dverami ŽENY. V strede javiska stál stôl s niekoľkými stoličkami, a tento priam až legendárny divadelný set-up dopĺňal vysoký zatvorený popolník s dierami, cez ktoré popol a padal do čierneho okrúhleho chytača. Myslím, že napriek môjmu kostrbatému opisu všetci vieme, o čo ide - minimálne ja si ho pamätám z priestorov základnej školy, konkrétne z večne zafajčených priestorov riaditeľne a zborovne. Celkový dojem ešte dotvárali sochy pracovitého slovenského ľudu, ktoré vystupovali z pseudo-kameňa, ktorý mi evokoval Istropolis a to, že držali kosák a pluh v ruke tomu asi napomohlo. Jediný zaujímavý moment, čo do scény sa udial v poslednom dejstve, kde sa zrazu scéna otočila, a boli sme tak uvedení do sály. Mňa osobne tým prefackali ešte väčšou slovenskosťou, nakoľko v nej boli rozťahané stoly a stoličky, slovami nesmrteľného Michaela J. Blood Is On the Dancefloor, keďže na zemi bola kaluž krvi a v pozadí na pódiu stáli dvaja hudobne nadaní Cigáni za syntetizátormi, z ktorých hrala až kruto známa melódia, ktorú možno definovať ako je-to-vlastne-úplne-jedno-všetci-sme-ju-niekedy-počuli-keď-sa-vzdialení-prastrýko-na-danú-hitovicu-potáca-spitý-pod-obraz-boží-na-svadbe-niekoho-kto-je-nám-úplne-ukradnutý-a-pravdepodobne-sme-ho-videli-raz-na-rodinnej-akcii-pred-rokmi-v-Sobranciach.
Scéna možno nebola veľkolepá, ale ani nemusela byť, pretože všetko ostatné bolo. Michal Vajdička režíruje nemalé množstvo hercov v priereze typických charakterov, s ktorými som sa vedela stotožniť a ktoré mi, okrem iného, miestami pripomínali charaktery z môjho okolia a blízkej, či vzdialenej rodiny. Bál je v tomto univerzálny, a tak nastavuje publiku zrkadlo, pretože rieši otázky, ktoré sú večné, ako medziľudské vzťahy a ich rôzne odtienky, no zároveň je aj kruto aktuálny. Naposledy som podobnú aktuálnosť zažila, keď Trafalgar Studios zadaptovali Macbetha v predzvesti škótskeho referenda o samostatnosti. Bál nesrší politickou aktívnosťou, ale nemohla som si pomôcť, keď sa dedinská komunita začala nafukovať a brániť prijatiu vdovy z Nemecka, tak mi až veľmi rezonovali alibistické výhovorky, ktoré tak často človek dnes počuje v správach v súvislosti s utečeneckou krízou. Keď sa postavy bránili tým, že by im daná žena ´vyžierala deti´, aj vtedy, keď najväčšia kresťanka prezliekla kabát po tom, čo zistila, že vdova bola ženou jej bývalého milenca.
Vravím, také slovenské. Koleník ako miestny alfa samec, ktorý si so ženami robí, čo chce - sebavedomo a neúprosne ich týra, najmä postavu Táni Pauhofovej, ktorá sa od neho nevie odpútať a nechá ho zahrávať sa s ňou. A pije. Veľa. Pijú všetci, Veď inak to asi ani nejde. Vajda so slizko učesanými vlasami a ešte slizkejšími vtipmi, ktorého sebavedomie na javisku nemá vážne nikto. Studenková, jeho manželka, ktorá sa za neho hanbí, kade chodí a jedného dňa jej prasknú nervy. Magálová, uväznená v manželstve s ožranom Geišbergom, v ktorom nemá inej útechy ako náboženstva. Kostelný, lekár, ktorého manželka je na smrteľnej posteli, pričom ho celá dedina ohovára rečami, že ju otrávil, no a napokon Bárta, miestny farár, ktorého striedmosť a vážnosť kontrastuje s obyvateľmi dediny, ktorí sa chcú zabávať.
Hra je najsilnejšia v momentoch, pri ktorých sa kryštalizujú vzťahy a kde je na javisku minimum osôb. Keď je ich totiž viac, najmä v úvode sa často stane, že postavy akosi nemajú čo robiť a len postávajú. To je ale miniatúrna výčitka, keďže keď príde na skutočne dôležité momenty, Bál nesklame.
Predstavenie je vtipné, ale kde iných baví humor (moje nervy a toho slovenského diváka baví hocijaký lacný vtip, ktorému treba okamžitým aplauzom signalizovať, že sme ho pochopili), mňa ešte viac baví dráma, a tak tragikomédia, ktorou Bál je, ma najviac dostala v momente, kedy Pauhofová plače a pije a do toho sa ozve Kopala studienku. Melódia, ktorá je základom našej hymny s obsahom hry, ktorá je tak veľmi univerzálna, vo mne zanechala silný dojem. Možno preto, že som sa vrátila na Slovensko, ale určite preto, že Bál je v mojich očiach dobrá hra a rozhodne by som ju odporučila.
Na úvod ma potešilo totálne vypredané hľadisko. Vraj je to už lepšie, čo sa návštevnosti týka, ale nevedela som, že až tak. Super. Jedného dňa sa dopracujeme aj k tomu, aby sme kolektívne súdružsky netlieskali na záver, nevstali ako na povel pri druhej, poťažmo tretej tlieskačke, prípadne sa nevzrušovali pri každom expresívnom slove, ale ako vravím, jedna ovečka za druhou. Asi sa nedá všetko naraz.
Daniel Majling dal dokopy postavy a situácie, pri ktorých som sa ani na sekundu neobťažovala skontrolovať čas a to je prvý dôkaz toho, že sa mi hra veľmi páčila. Už scéna samotná naznačovala, že mi dej bude mimoriadne blízky - zasadený v slovenskej dedine, konkrétne v kultúrnom dome. Scéna pozostávala z okienka, nad ktorým bolo napísané BUFET, dverami doľava - SÁLA, dverami doprava - VÝCHOD, dverami MUŽI a dverami ŽENY. V strede javiska stál stôl s niekoľkými stoličkami, a tento priam až legendárny divadelný set-up dopĺňal vysoký zatvorený popolník s dierami, cez ktoré popol a padal do čierneho okrúhleho chytača. Myslím, že napriek môjmu kostrbatému opisu všetci vieme, o čo ide - minimálne ja si ho pamätám z priestorov základnej školy, konkrétne z večne zafajčených priestorov riaditeľne a zborovne. Celkový dojem ešte dotvárali sochy pracovitého slovenského ľudu, ktoré vystupovali z pseudo-kameňa, ktorý mi evokoval Istropolis a to, že držali kosák a pluh v ruke tomu asi napomohlo. Jediný zaujímavý moment, čo do scény sa udial v poslednom dejstve, kde sa zrazu scéna otočila, a boli sme tak uvedení do sály. Mňa osobne tým prefackali ešte väčšou slovenskosťou, nakoľko v nej boli rozťahané stoly a stoličky, slovami nesmrteľného Michaela J. Blood Is On the Dancefloor, keďže na zemi bola kaluž krvi a v pozadí na pódiu stáli dvaja hudobne nadaní Cigáni za syntetizátormi, z ktorých hrala až kruto známa melódia, ktorú možno definovať ako je-to-vlastne-úplne-jedno-všetci-sme-ju-niekedy-počuli-keď-sa-vzdialení-prastrýko-na-danú-hitovicu-potáca-spitý-pod-obraz-boží-na-svadbe-niekoho-kto-je-nám-úplne-ukradnutý-a-pravdepodobne-sme-ho-videli-raz-na-rodinnej-akcii-pred-rokmi-v-Sobranciach.
Scéna možno nebola veľkolepá, ale ani nemusela byť, pretože všetko ostatné bolo. Michal Vajdička režíruje nemalé množstvo hercov v priereze typických charakterov, s ktorými som sa vedela stotožniť a ktoré mi, okrem iného, miestami pripomínali charaktery z môjho okolia a blízkej, či vzdialenej rodiny. Bál je v tomto univerzálny, a tak nastavuje publiku zrkadlo, pretože rieši otázky, ktoré sú večné, ako medziľudské vzťahy a ich rôzne odtienky, no zároveň je aj kruto aktuálny. Naposledy som podobnú aktuálnosť zažila, keď Trafalgar Studios zadaptovali Macbetha v predzvesti škótskeho referenda o samostatnosti. Bál nesrší politickou aktívnosťou, ale nemohla som si pomôcť, keď sa dedinská komunita začala nafukovať a brániť prijatiu vdovy z Nemecka, tak mi až veľmi rezonovali alibistické výhovorky, ktoré tak často človek dnes počuje v správach v súvislosti s utečeneckou krízou. Keď sa postavy bránili tým, že by im daná žena ´vyžierala deti´, aj vtedy, keď najväčšia kresťanka prezliekla kabát po tom, čo zistila, že vdova bola ženou jej bývalého milenca.
Vravím, také slovenské. Koleník ako miestny alfa samec, ktorý si so ženami robí, čo chce - sebavedomo a neúprosne ich týra, najmä postavu Táni Pauhofovej, ktorá sa od neho nevie odpútať a nechá ho zahrávať sa s ňou. A pije. Veľa. Pijú všetci, Veď inak to asi ani nejde. Vajda so slizko učesanými vlasami a ešte slizkejšími vtipmi, ktorého sebavedomie na javisku nemá vážne nikto. Studenková, jeho manželka, ktorá sa za neho hanbí, kade chodí a jedného dňa jej prasknú nervy. Magálová, uväznená v manželstve s ožranom Geišbergom, v ktorom nemá inej útechy ako náboženstva. Kostelný, lekár, ktorého manželka je na smrteľnej posteli, pričom ho celá dedina ohovára rečami, že ju otrávil, no a napokon Bárta, miestny farár, ktorého striedmosť a vážnosť kontrastuje s obyvateľmi dediny, ktorí sa chcú zabávať.
Hra je najsilnejšia v momentoch, pri ktorých sa kryštalizujú vzťahy a kde je na javisku minimum osôb. Keď je ich totiž viac, najmä v úvode sa často stane, že postavy akosi nemajú čo robiť a len postávajú. To je ale miniatúrna výčitka, keďže keď príde na skutočne dôležité momenty, Bál nesklame.
Predstavenie je vtipné, ale kde iných baví humor (moje nervy a toho slovenského diváka baví hocijaký lacný vtip, ktorému treba okamžitým aplauzom signalizovať, že sme ho pochopili), mňa ešte viac baví dráma, a tak tragikomédia, ktorou Bál je, ma najviac dostala v momente, kedy Pauhofová plače a pije a do toho sa ozve Kopala studienku. Melódia, ktorá je základom našej hymny s obsahom hry, ktorá je tak veľmi univerzálna, vo mne zanechala silný dojem. Možno preto, že som sa vrátila na Slovensko, ale určite preto, že Bál je v mojich očiach dobrá hra a rozhodne by som ju odporučila.
pondelok 23. novembra 2015
Prvých 72 hodín je kritických
Po rodinnom víkende som sa dnes ráno zobudila s vedomím, že sa musím aktívne brodiť vodami slovenského byrokratického Kocúrkova. Keďže som sa po piatich rokoch vrátila na Slovensko, bolo by vhodné obehať úrady, ale nakoľko stále čakám na jeden veľmi podstatný papier z Británie, rozhodla som sa skrátiť čas novým blogom, a to konkrétne o niečom, čo som vedela, že ma čaká a neminie, a napriek tomu ma to zastihlo nepripravenú. Kultúrny šok.
Päť rokov nie je večnosť a Veľká Británia fakt nie je výrazne iný svet, ale v kombinácii sa to asi odignorovať nedá a ten kontrastný rozdiel som si uvedomila v nedeľu večer v Auparku. Vysvetlím. To, že máme v Bratislave kultúru nákupných centier ma neteší, ale chápem ju. Včera sme sa tam s L. ocitli z parkovacích, a podľa mňa úplne legitímnych, dôvodov, ale zabudla som na to, že Aupark je mekka bratislavských pipín. Okamžite ma bolel krk po tom, ako som sa po nich obzerala, ale časom som sa vedela sústrediť na rozhovor, ktorý okrem iného riešil stav slovenského spravodajstva (televízne noviny so starými rodičmi hodinu po prílete boli šoková terapia par excellence) a televíznej produkcie ako takej.
V UK som televíziu veľmi nepozerala, ak neberiem do úvahy moje posledné dva týždne v Škótsku, ale tie boli zavŕšené asi najtradičnejšou sobotou v očiach domorodcov. So spolubývajúcou sme si objednali pizzu, pustili Strictly Come Dancing (ekvivalent u nás je, myslím, Let's Dance), následne X Factor a večer sme zakončili Jonathanom Rossom. Talentové šou ma vo všeobecnosti veľmi neberú, ale odísť bez toho, aby som si takto zaklincovala moje pôsobenie v UK, sa akosi nehodilo. A v konečnom dôsledku sa mi to zišlo aj doma, keď som neskôr zistila, že sa tu britský X Factor vysiela s týždňovým oneskorením, ale len s titulkami a moja mamina ho pozerá. Spolu sme si tak zopakovali kolo, ktoré som už videla a v duchu si vravela, že to je niečo, z čoho by som ochotne spravila domáci rituál, pretože tento rok vychytali fakt dobrých spevákov a vždy lepšie ako rodinne sedieť pri Paneláku.
Deň (dva?) neskôr, po tom, čo som sa vrátila z Auparku, som doma zaparkovala pri mamine pri ďalšej talentovke, Superstar, a tu sa prejavil ten rozdiel, pri ktorom ma prefackalo. Prvú Superstar si veľmi dobre pamätám a doteraz by som sa do krvi pohádala za to, že Adela a Pyco, rovnako ako produkčný tím, to zvládli fenomenálne. Osobitá, neopozeraná show, ktorá fungovala a ku ktorej som sa ochotne vracala týždeň, čo týždeň. Priznám sa, že som netušila, že sa Superstar ešte produkuje, ale keď to už bolo zapnuté....
Tak v prvom rade, to, že do finálových kôl sa dostal chlapec, ktorý má 15 a dala by som ruku do ohňa za to, že mu ešte hlas nezmutoval je síce divné, ale prežila by som. Čo ma ale totálne šokovalo bola 'dokrútka' (terminus technikus), počas ktorej bolo divákom tlmočené, že bude spievať Stevieho Wondera. Ok. Zábery mladého u kaderníčky (hér stajlistky). V poriadku. A potom niekomu vyslovene jeblo - a nezvyknem takto oficiálne nadávať, ale ja nerozumiem, ako niekomu mohlo napadnúť, že nasledovné je v poriadku. Chlapcovi dorobili na vlasy afro pletený vrkoč a natreli ho výrazne tmavým make-upom. Na záver mu dali na oči tmavé slnečné okuliare a v mini prestrihu kýval hlavou zo strany na stranu, zatiaľ čo ho niekto fotil. A teraz mi, prosím, niekto povedzte, že je to tým, že som po tých rokoch na západe prehnane politicky korektná, ale niečo takéto považujem za vrcholne nevkusné a urážlivé na toľkých leveloch, že vážne neviem, kde začať....a nie som si istá, či mám vôbec náladu sa týmto spôsobom rozčúliť.
Ďalšia, už menej výrazná výčitka smeruje ku kočke, ktorá večer uzatvárala. Nie som istá, či som bola hluchá ja alebo pri komentároch poroty zakaždým poďakovala dvojjazyčne. Nie je to tak dávno, čo som bývala v Prahe a denno-denne som sa stretávala s jazykovým bariérami, pri ktorých mi až rozum stál, pretože bežný Slovák je odchovaný na českom dabingu a českej televízii, ale naopak bežný Čech, minimálne mladšia generácia, už má problém nám rozumieť. Nie je to zatiaľ tragické, ale je to cítiť, som si toho vedomá. Každopádne, opäť ma, prosím, niekto opravte, ak očakávať, že v prípade česko-slovenskej superstar by jazykové bariéry nemali nastať, je nadštandardné. Vysvetliť mojej spolubývajúcej, že čižmy sú kozačky, alebo keď hovorím o vankúši, myslím tým polštář, je ešte pochopiteľné, ale aby nejaká šťabajzna s mikrofónom úctivo ďakovala s totálnym lingvistickým presahom vo forme ďakujem a děkuji, to je veľa aj na mňa.
Pri obrazovke som ale zotrvala s tým, že som bola zvedavá, či je to smutné len pri jednom kandidátovi alebo to je všeobecne zlé a, bohužiaľ, platí druhá verzia. Je mi jasné, že od domácej talentovky nemôžem čakať to isté, ako od britskej. Z finančných a produkčných dôvodov je to nemožné a čo sa talentu týka, tam tiež, prirodzene zaostávame. Hovorím prirodzene preto, že beriem do úvahy vzájomný pomer počtu obyvateľov, keď už by som to len z tohto elementárneho hľadiska mala vnímať, ale existujú aj iné faktory, ktoré dokážu podobné programy vyzdvihnúť aspoň na mieru pozerateľnosti. Kedysi by som bez mihnutia brvami vyhlásila, že moderátori, ale ešte aj chudák Pyco v koženej bunde pôsobil na tom pódiu sám akosi nevládne a z úcty k jeho predchádzajúcim úspechom a kultovým Music Files sa radšej nevyjadrím ani k trestuhodne zlým moderátorským mostíkom.
Bohužiaľ, na to, aby som daný formát vedela rozanalyzovať podrobnejšie, by som musela vidieť celé kolo a k tomu ma nikto nedonúti. Len si v duchu vravím, že peniaze, ktoré sa do toho projektu investovali mohli byť vynaložené niekde inde, napríklad na podporu domácej televíznej produkcie. Lenže ako sa hovorí za kanálom, careful what you wish for, mohli by z toho byť nové Búrlivé Kone.
Päť rokov nie je večnosť a Veľká Británia fakt nie je výrazne iný svet, ale v kombinácii sa to asi odignorovať nedá a ten kontrastný rozdiel som si uvedomila v nedeľu večer v Auparku. Vysvetlím. To, že máme v Bratislave kultúru nákupných centier ma neteší, ale chápem ju. Včera sme sa tam s L. ocitli z parkovacích, a podľa mňa úplne legitímnych, dôvodov, ale zabudla som na to, že Aupark je mekka bratislavských pipín. Okamžite ma bolel krk po tom, ako som sa po nich obzerala, ale časom som sa vedela sústrediť na rozhovor, ktorý okrem iného riešil stav slovenského spravodajstva (televízne noviny so starými rodičmi hodinu po prílete boli šoková terapia par excellence) a televíznej produkcie ako takej.
V UK som televíziu veľmi nepozerala, ak neberiem do úvahy moje posledné dva týždne v Škótsku, ale tie boli zavŕšené asi najtradičnejšou sobotou v očiach domorodcov. So spolubývajúcou sme si objednali pizzu, pustili Strictly Come Dancing (ekvivalent u nás je, myslím, Let's Dance), následne X Factor a večer sme zakončili Jonathanom Rossom. Talentové šou ma vo všeobecnosti veľmi neberú, ale odísť bez toho, aby som si takto zaklincovala moje pôsobenie v UK, sa akosi nehodilo. A v konečnom dôsledku sa mi to zišlo aj doma, keď som neskôr zistila, že sa tu britský X Factor vysiela s týždňovým oneskorením, ale len s titulkami a moja mamina ho pozerá. Spolu sme si tak zopakovali kolo, ktoré som už videla a v duchu si vravela, že to je niečo, z čoho by som ochotne spravila domáci rituál, pretože tento rok vychytali fakt dobrých spevákov a vždy lepšie ako rodinne sedieť pri Paneláku.
Deň (dva?) neskôr, po tom, čo som sa vrátila z Auparku, som doma zaparkovala pri mamine pri ďalšej talentovke, Superstar, a tu sa prejavil ten rozdiel, pri ktorom ma prefackalo. Prvú Superstar si veľmi dobre pamätám a doteraz by som sa do krvi pohádala za to, že Adela a Pyco, rovnako ako produkčný tím, to zvládli fenomenálne. Osobitá, neopozeraná show, ktorá fungovala a ku ktorej som sa ochotne vracala týždeň, čo týždeň. Priznám sa, že som netušila, že sa Superstar ešte produkuje, ale keď to už bolo zapnuté....
Tak v prvom rade, to, že do finálových kôl sa dostal chlapec, ktorý má 15 a dala by som ruku do ohňa za to, že mu ešte hlas nezmutoval je síce divné, ale prežila by som. Čo ma ale totálne šokovalo bola 'dokrútka' (terminus technikus), počas ktorej bolo divákom tlmočené, že bude spievať Stevieho Wondera. Ok. Zábery mladého u kaderníčky (hér stajlistky). V poriadku. A potom niekomu vyslovene jeblo - a nezvyknem takto oficiálne nadávať, ale ja nerozumiem, ako niekomu mohlo napadnúť, že nasledovné je v poriadku. Chlapcovi dorobili na vlasy afro pletený vrkoč a natreli ho výrazne tmavým make-upom. Na záver mu dali na oči tmavé slnečné okuliare a v mini prestrihu kýval hlavou zo strany na stranu, zatiaľ čo ho niekto fotil. A teraz mi, prosím, niekto povedzte, že je to tým, že som po tých rokoch na západe prehnane politicky korektná, ale niečo takéto považujem za vrcholne nevkusné a urážlivé na toľkých leveloch, že vážne neviem, kde začať....a nie som si istá, či mám vôbec náladu sa týmto spôsobom rozčúliť.
Ďalšia, už menej výrazná výčitka smeruje ku kočke, ktorá večer uzatvárala. Nie som istá, či som bola hluchá ja alebo pri komentároch poroty zakaždým poďakovala dvojjazyčne. Nie je to tak dávno, čo som bývala v Prahe a denno-denne som sa stretávala s jazykovým bariérami, pri ktorých mi až rozum stál, pretože bežný Slovák je odchovaný na českom dabingu a českej televízii, ale naopak bežný Čech, minimálne mladšia generácia, už má problém nám rozumieť. Nie je to zatiaľ tragické, ale je to cítiť, som si toho vedomá. Každopádne, opäť ma, prosím, niekto opravte, ak očakávať, že v prípade česko-slovenskej superstar by jazykové bariéry nemali nastať, je nadštandardné. Vysvetliť mojej spolubývajúcej, že čižmy sú kozačky, alebo keď hovorím o vankúši, myslím tým polštář, je ešte pochopiteľné, ale aby nejaká šťabajzna s mikrofónom úctivo ďakovala s totálnym lingvistickým presahom vo forme ďakujem a děkuji, to je veľa aj na mňa.
Pri obrazovke som ale zotrvala s tým, že som bola zvedavá, či je to smutné len pri jednom kandidátovi alebo to je všeobecne zlé a, bohužiaľ, platí druhá verzia. Je mi jasné, že od domácej talentovky nemôžem čakať to isté, ako od britskej. Z finančných a produkčných dôvodov je to nemožné a čo sa talentu týka, tam tiež, prirodzene zaostávame. Hovorím prirodzene preto, že beriem do úvahy vzájomný pomer počtu obyvateľov, keď už by som to len z tohto elementárneho hľadiska mala vnímať, ale existujú aj iné faktory, ktoré dokážu podobné programy vyzdvihnúť aspoň na mieru pozerateľnosti. Kedysi by som bez mihnutia brvami vyhlásila, že moderátori, ale ešte aj chudák Pyco v koženej bunde pôsobil na tom pódiu sám akosi nevládne a z úcty k jeho predchádzajúcim úspechom a kultovým Music Files sa radšej nevyjadrím ani k trestuhodne zlým moderátorským mostíkom.
Bohužiaľ, na to, aby som daný formát vedela rozanalyzovať podrobnejšie, by som musela vidieť celé kolo a k tomu ma nikto nedonúti. Len si v duchu vravím, že peniaze, ktoré sa do toho projektu investovali mohli byť vynaložené niekde inde, napríklad na podporu domácej televíznej produkcie. Lenže ako sa hovorí za kanálom, careful what you wish for, mohli by z toho byť nové Búrlivé Kone.
sobota 7. novembra 2015
Zo škótskeho denníčka
Jeseň je oficiálne moje najobľúbenejšie ročné obdobie. Škótsko je neprekonateľné, čo sa dramatickosti počasia týka, ešte aj hmly sú tu fenomenálne a tieto týždne Edinburgu naozaj pristanú. Keby som nemala úplne prehodený režim a neexistovala ako upír, tak by som si ho aj viac užila, ale ostatné dni som chodila spať o štvrtej ráno a vstávala v hlbokých poobedňajších hodinách - raz darmo, Jimmy Fallon a Ellen vedia, ako ma udržať pri svetle monitora dlhé predlhé hodiny. Priznajme si, asi nie som jediná, ale je trochu smutné, ak donekonečna pozerám tie isté videá...no ale pomôžem si, keď je Emma Stone na pokraji infarktu, keď sa majú objaviť Spice Girls? Moment. To je u Grahama Nortona. Nevadí. Na moju obranu, talk shows občas prekladám veľmi dôležitými kinematografickými skvostami, ako napríklad včera, keď som si pri Sherlockovi a okultných rituáloch spomenula na film Romana Polanského s Johnny Deppom. Deviata brána. A že zabíjam čas. Počas natáčania Johnny stretol Vanessu a všetci vieme ako krásne to fungovalo, až kým sa nerozišli. Seriózne, pri každom novom celebritnom páre si poviem, že to už je naposledy, čo som do toho investovala čas a energiu a zakaždým...zakaždým. No nič. Ukľudníme sa.
Chcela som povedať, že v noci bdiem a cez deň spím. Už týždeň. Som z toho na prášky. Dnes som si preto nastavila budík a poslušne sa v dopoludňajších hodinách vybrala do ulíc a po krátkej prechádzke sa mi zachcelo umenia. Zbierka škótskej národnej galérie je podľa môjho totálne laického oka celkom fajn, ale osobne mám s ňou taký istý problém ako všade inde - absolútny pretlak umenia, kedy si po pár obrazoch už neviem nič poriadne vizuálne užiť a vždy sa na seba hnevám, keď povinne ako turista (alebo bratislavský mafoš) dokončím tzv. kolečko.
Okrem iného mi prišlo aj zle, ale to asi môžem pripísať tomu, že som neskôr večer začala cítiť známky prechladnutia. To ma potešilo. Nie preto, že by som si užívala citlivé kríže, plný nos a zvýšenú teplotu, ale preto, že som mohla zvaliť bolestivé svaly na momentálny zdravotný stav a rozhodne nie na tých 10 minút, ktoré som predchádzajúci deň strávila (pseudo)cvičením. Moja fyzička na tom predsa nemôže byť AŽ tak zle (Biblia alibizmu, čoskoro aj vo vašich kníhkupectvách).
Cestou domov už som sa udržiavala pri živote len myšlienkou na kávu, keď sa nado mnou škótske hlavné mesto rozhodlo zľutovať a pokúsilo sa mi zlepšiť deň. Teda, ak privriem obe oči, tak pokrikovanie stavbárov môžem považovať za komplimenty okoloidúcich, však? Poznámka do budúcna - len preto, že sa mi podarilo vo vintage obchode zadovážiť skvelo sediaci trenčkot, nemusím ho za každú cenu skombinovať so všetkým pod slnkom. Rozhodne nie s minišatami, ktoré plášť úspešne zakryje, ale v konečnom dôsledku vyzerám akoby som pod ním nič nemala...potom sa tým stavbárom fakt nedivím.
Artizánske kapučíno do ruky mi teoreticky malo pridať na módnej kredibilite; nech nevyzerám úplne lacno, ale to by to muselo byť kapučíno. Že áno. Ale nie. Tina dostala do ruky nanajvýš latté, takmer hraničie s flat white a to už pozor, dosahujeme kritické hipsterské hodnoty. Keď sa ale tak zamyslím a zrealizujem "instagram test" podľa Max z Dvoch zlomených dievčat (pozdravujeme M.), nemám vlastne čo vyskakovať. Otvorím svoj album v telefóne a vyskočí na mňa obed, obed, mačky, mačky, nechty (lebo po piatich rokoch konečne môžem)...už len tá vražda chýba. A nechcem byť hysterická, ale ani k tej nebolo ďaleko (dramatická pauza).
OK, nič tragické sa nedialo, ak za tragické nemožno považovať moju spolubývajúcu, ktorá sa dorútila domov totálne na šrot. Ešteže aj s kamoškou, ktorá ju veľmi starostlivo uložila do postele, zatiaľ čo moja domáca si rozhodne nedávala servítku pred svoje ovracané ústa a posielala ju....no...do Aberdeenu a ešte ďalej (príklad škótskeho humoru). *
Ja som sa v tichosti vrátila k svojej knižke a jazz.fm, ktoré sponzoruje, koľká to náhoda, portské, ktoré som akurát v tom momente chlípala. Spokojne som si hovela obklopená kocúrmi, keď zrazu zapípala správa od M., ktorý kontroloval, či vzhľadom na moju aktuálnu situáciu nepotrebujem pomoc. Finančnú, lebo je to kamarát alebo vínnu, lebo je to fakt veľmi dobrý kamarát. Odmietla som. Týždeň ešte predsa vydržím a čoskoro budem reportovať z denníčka slovenského. Pokiaľ ma pamäť neklame, vždy bolo o čom, a keď všetko ostatné sklame, Roth je stále členom SND. Všetko je v úplnom poriadku. Čambalová ide domov.
*Ak by niekto mal záujem o ozajstný príklad škótskeho humoru, odporúčam toto.
Chcela som povedať, že v noci bdiem a cez deň spím. Už týždeň. Som z toho na prášky. Dnes som si preto nastavila budík a poslušne sa v dopoludňajších hodinách vybrala do ulíc a po krátkej prechádzke sa mi zachcelo umenia. Zbierka škótskej národnej galérie je podľa môjho totálne laického oka celkom fajn, ale osobne mám s ňou taký istý problém ako všade inde - absolútny pretlak umenia, kedy si po pár obrazoch už neviem nič poriadne vizuálne užiť a vždy sa na seba hnevám, keď povinne ako turista (alebo bratislavský mafoš) dokončím tzv. kolečko.
Okrem iného mi prišlo aj zle, ale to asi môžem pripísať tomu, že som neskôr večer začala cítiť známky prechladnutia. To ma potešilo. Nie preto, že by som si užívala citlivé kríže, plný nos a zvýšenú teplotu, ale preto, že som mohla zvaliť bolestivé svaly na momentálny zdravotný stav a rozhodne nie na tých 10 minút, ktoré som predchádzajúci deň strávila (pseudo)cvičením. Moja fyzička na tom predsa nemôže byť AŽ tak zle (Biblia alibizmu, čoskoro aj vo vašich kníhkupectvách).
Cestou domov už som sa udržiavala pri živote len myšlienkou na kávu, keď sa nado mnou škótske hlavné mesto rozhodlo zľutovať a pokúsilo sa mi zlepšiť deň. Teda, ak privriem obe oči, tak pokrikovanie stavbárov môžem považovať za komplimenty okoloidúcich, však? Poznámka do budúcna - len preto, že sa mi podarilo vo vintage obchode zadovážiť skvelo sediaci trenčkot, nemusím ho za každú cenu skombinovať so všetkým pod slnkom. Rozhodne nie s minišatami, ktoré plášť úspešne zakryje, ale v konečnom dôsledku vyzerám akoby som pod ním nič nemala...potom sa tým stavbárom fakt nedivím.
Artizánske kapučíno do ruky mi teoreticky malo pridať na módnej kredibilite; nech nevyzerám úplne lacno, ale to by to muselo byť kapučíno. Že áno. Ale nie. Tina dostala do ruky nanajvýš latté, takmer hraničie s flat white a to už pozor, dosahujeme kritické hipsterské hodnoty. Keď sa ale tak zamyslím a zrealizujem "instagram test" podľa Max z Dvoch zlomených dievčat (pozdravujeme M.), nemám vlastne čo vyskakovať. Otvorím svoj album v telefóne a vyskočí na mňa obed, obed, mačky, mačky, nechty (lebo po piatich rokoch konečne môžem)...už len tá vražda chýba. A nechcem byť hysterická, ale ani k tej nebolo ďaleko (dramatická pauza).
OK, nič tragické sa nedialo, ak za tragické nemožno považovať moju spolubývajúcu, ktorá sa dorútila domov totálne na šrot. Ešteže aj s kamoškou, ktorá ju veľmi starostlivo uložila do postele, zatiaľ čo moja domáca si rozhodne nedávala servítku pred svoje ovracané ústa a posielala ju....no...do Aberdeenu a ešte ďalej (príklad škótskeho humoru). *
Ja som sa v tichosti vrátila k svojej knižke a jazz.fm, ktoré sponzoruje, koľká to náhoda, portské, ktoré som akurát v tom momente chlípala. Spokojne som si hovela obklopená kocúrmi, keď zrazu zapípala správa od M., ktorý kontroloval, či vzhľadom na moju aktuálnu situáciu nepotrebujem pomoc. Finančnú, lebo je to kamarát alebo vínnu, lebo je to fakt veľmi dobrý kamarát. Odmietla som. Týždeň ešte predsa vydržím a čoskoro budem reportovať z denníčka slovenského. Pokiaľ ma pamäť neklame, vždy bolo o čom, a keď všetko ostatné sklame, Roth je stále členom SND. Všetko je v úplnom poriadku. Čambalová ide domov.
*Ak by niekto mal záujem o ozajstný príklad škótskeho humoru, odporúčam toto.
pondelok 2. novembra 2015
Dušičky
Včera som bola na ostatnom Bondovi. Ako vždy, našla by som aspekty, ktoré by som ochotne skritizovala, ale nebolo by ich veľa. Spectre ma veľmi potešil a osobne si myslím, že odhliadnuc od zápletky, takto malo vyzerať pokračovanie Casino Royale. Ak by Quantum of Solace bolo Spectre, rochnila by som sa spokojnosťou, pretože je to "len" štandardne dobrá bondovka, nie v podstate re-boot (Casino Royale), ani vyvrcholenie trilógie s (kvázi)novým Bondom.
QoS som videla v Prahe, s vcelku početnou skupinou ľudí. Pamätám si len pár jedincov, ale veľmi dobre si pamätám to, aká nešťastná som bola z toho, čo Marc Foster z Bonda spravil a pravdepodobne som s tým niekomu pílila uši.
Uplynulý týždeň som si pustila veľa filmov. Väčšinu z nich som videla pred rokmi v kine a vždy sa mi vybavilo s kým. Začala som tak loviť v pamäti, ktoré filmy boli pre mňa nezabudnuteľné v kine nie preto, že by boli nutne skvelé (hoci veľa z nich je), ale preto, že som bola v nezabudnuteľnej spoločnosti.
V Prahe som videla Twilight, dvakrát, pretože prvýkrat nám Roztrhaná Kapuca pokazil bozkávaciu scénu, keď nám do toho intenzívne kecal; s Mici sme si odžili fenomenálnu oscarovskú noc, ktorú sme rok na to, už menej fenomenálne zopakovali. Keď ma L. prišla pozrieť na víkend, skončili sme v starom kine, kde sme si ako niekdajšie frankofónky užili Paris. Keď sme pri Paris alebo skôr Paridovi, Tróju som videla v s kamoškou Bratislave, kde sa Zdenka Studenková o pár sedadiel vedľa mňa pohoršovala nad tým, že mám neustále ku všetkému pripomienky; v Nice o pár týždňov so spolužiakmi a korešmi. Živo mám v pamäti frankofónnu noc s M., Interstellar s chalanmi v Staines; Closer, kedy sme objavili Damiena Ricea; Closer, keď som sa snažila niekoho presvedčiť, aká skvelá sonda do duše to je; Paper Towns na moje narodeniny tento rok, sama, totálne sama, sama, že nikto v kinosále okrem mňa. Mohla by som takto pokračovať ešte veľmi dlho, ale pointa ja tá, že koľkokrát treťotriedne filmy zachráni spoločnosť. Niekedy je to vlastne len o tej spoločnosti.
Čím som staršia, tým si viac uvedomujem, že nezáleží na tom, kde, ale s kým (a nie len v kine). Ešte stále si hoviem v Škótsku, takže nemôžem ísť domov na dušičky. Na tie mám tiež výrazné spomienky. Vybavujú sa mi konkrétne cintoríny zahalené lístím za dňa a nádherne vysvietené cez noc. Ako som včera večer zapaľovala jednu sviečku po tom, čo som sa z kina vrátila, z ničoho nič sa mi vrátila jedna spomienka. Ako som pred rokmi bola v kine na Die Another Day. Pierce Brosnan sa spýtal Halle Berry, či si nedá mojito po tom, čo vylezie z vody a la Ursula Andress. Do toho diamantové akné a miznúce auto a veľmi nebondovská Madonna, ale okrem iného aj moji starí rodičia, s ktorými som na tom filme bola. Do kina sme spolu nezvykli chodievať, skôr do divadla, ale úplne jasne si pamätám ako sme sa o filme neskôr rozprávali.
Ak by mi niekto pred pár mesicami povedal, že na svojho dedka budem na dušičky spomínať v súvislosti s Bondom, asi by som sa mu vysmiala. Aj teraz sa mi to javí ako totálne absurdná myšlienka, ale nepomôžem si. V živote ide o malé veci a iste, veľké chvíle sa môžu dopredu plánovať a možno v pamäti vyskočia ako tie dôležité, ale ja si oveľa viac užívam nepredvídateľné situácie, ktoré nikto nezachytil na kamere alebo neplánoval mesiace dopredu. Detaily a momenty, ktoré zapadnú prachom a keď ich človek najmenej čaká, vyplávu opäť na povrch. Možno aby nám pripomenuli, že nie čo, ale s kým.
QoS som videla v Prahe, s vcelku početnou skupinou ľudí. Pamätám si len pár jedincov, ale veľmi dobre si pamätám to, aká nešťastná som bola z toho, čo Marc Foster z Bonda spravil a pravdepodobne som s tým niekomu pílila uši.
Uplynulý týždeň som si pustila veľa filmov. Väčšinu z nich som videla pred rokmi v kine a vždy sa mi vybavilo s kým. Začala som tak loviť v pamäti, ktoré filmy boli pre mňa nezabudnuteľné v kine nie preto, že by boli nutne skvelé (hoci veľa z nich je), ale preto, že som bola v nezabudnuteľnej spoločnosti.
V Prahe som videla Twilight, dvakrát, pretože prvýkrat nám Roztrhaná Kapuca pokazil bozkávaciu scénu, keď nám do toho intenzívne kecal; s Mici sme si odžili fenomenálnu oscarovskú noc, ktorú sme rok na to, už menej fenomenálne zopakovali. Keď ma L. prišla pozrieť na víkend, skončili sme v starom kine, kde sme si ako niekdajšie frankofónky užili Paris. Keď sme pri Paris alebo skôr Paridovi, Tróju som videla v s kamoškou Bratislave, kde sa Zdenka Studenková o pár sedadiel vedľa mňa pohoršovala nad tým, že mám neustále ku všetkému pripomienky; v Nice o pár týždňov so spolužiakmi a korešmi. Živo mám v pamäti frankofónnu noc s M., Interstellar s chalanmi v Staines; Closer, kedy sme objavili Damiena Ricea; Closer, keď som sa snažila niekoho presvedčiť, aká skvelá sonda do duše to je; Paper Towns na moje narodeniny tento rok, sama, totálne sama, sama, že nikto v kinosále okrem mňa. Mohla by som takto pokračovať ešte veľmi dlho, ale pointa ja tá, že koľkokrát treťotriedne filmy zachráni spoločnosť. Niekedy je to vlastne len o tej spoločnosti.
Čím som staršia, tým si viac uvedomujem, že nezáleží na tom, kde, ale s kým (a nie len v kine). Ešte stále si hoviem v Škótsku, takže nemôžem ísť domov na dušičky. Na tie mám tiež výrazné spomienky. Vybavujú sa mi konkrétne cintoríny zahalené lístím za dňa a nádherne vysvietené cez noc. Ako som včera večer zapaľovala jednu sviečku po tom, čo som sa z kina vrátila, z ničoho nič sa mi vrátila jedna spomienka. Ako som pred rokmi bola v kine na Die Another Day. Pierce Brosnan sa spýtal Halle Berry, či si nedá mojito po tom, čo vylezie z vody a la Ursula Andress. Do toho diamantové akné a miznúce auto a veľmi nebondovská Madonna, ale okrem iného aj moji starí rodičia, s ktorými som na tom filme bola. Do kina sme spolu nezvykli chodievať, skôr do divadla, ale úplne jasne si pamätám ako sme sa o filme neskôr rozprávali.
Ak by mi niekto pred pár mesicami povedal, že na svojho dedka budem na dušičky spomínať v súvislosti s Bondom, asi by som sa mu vysmiala. Aj teraz sa mi to javí ako totálne absurdná myšlienka, ale nepomôžem si. V živote ide o malé veci a iste, veľké chvíle sa môžu dopredu plánovať a možno v pamäti vyskočia ako tie dôležité, ale ja si oveľa viac užívam nepredvídateľné situácie, ktoré nikto nezachytil na kamere alebo neplánoval mesiace dopredu. Detaily a momenty, ktoré zapadnú prachom a keď ich človek najmenej čaká, vyplávu opäť na povrch. Možno aby nám pripomenuli, že nie čo, ale s kým.
nedeľa 11. októbra 2015
V chodbách
Nedeľa znamená jediný deň voľna a odkedy som sa zobudila, cítim sa restless. Hľadala som adekvátny výraz v slovenčine a nenašla som. Google translate ho preložil ako nepokojná, ale nemyslím, že to sedí úplne. Päť rokov v UK ma za následok, že sa zo mňa pomaly stáva Dara "botičky, to mně baví" Rolins s jej českým prízvukom v slovenčine, aj keď, bohvie v akom štádiu sa nachádza teraz - slovensku bulvár sledujem len ak sa mamina rozhodne zásobiť ma pikoškami z topiek. Nie, že by som mala delikátny tráviaci systém, ale musím si to dávkovať v malých množstvách, inak by to dopadlo ako raw vegan, ktorý sa experimentálne rozhodol celý mesiac jesť tatarák ráno, na obed a na večeru. (Gastroenterologické vtipy. Hm, buď som stará alebo obklopená priveľa vegánmi.)
Restless. Nepokojná. Asi je normálne, keď uvažujem v angličtine a aj keď sa snažím, nie vždy mi je odpustené. Pred mesiacom som bola družičkou na kamoškinej svadbe. Okrem klasických povinností ako producírovanie sa v svetloružových šatách, ktoré v konečnom dôsledku vypálili oveľa lepšie, ako sme všetky čakali, naháňania hostí do sály, pripínania stužiek (sú to stužky, nie pierka! I rest my case), hejtovania všetkého a všetkých od tanečného útvaru cez DJa po tradičné šovinistické tradície a svadobnú inšitúciu, mi prischlo moderovať svadobný kvíz. Keď som sa túto skutočnosť dozvedela, všetci mne blízki, vedzte, že by ste platili za to, aby ste mohli vidieť môj výraz na tvári, ktorý by zabil enklávu šteniatok a mačiatok naraz. Prirodzene, po niekoľkých hodinách (a pohároch vína) som profesionálne siahla po mikrofóne a s Dáškou sme to odštartovali ako staré harcovníčky, s moderátorskými mostíkmi a podobne. Hoci, musím poznamenať, že nabudúce sa dúfam zlepší pri odpovedi na otázku "Tarabas alebo Romualdo?", pretože ako všetci vieme, správna odpoveď je len jedna. Vravím, harcovníčky. Teda, až do momentu, keď som pobavila mladšie zastúpenie, keď som povedala, že nevestin obľúbený nápoj je diet coke a nie cola light a zhrozila všetkých ostatných, keď som si ako hotentot nevedela spomenúť na vodičský preukaz a tápala som s výrazmi typu licencia na šoférovanie.
Ach, svadby. Bola moja prvá po veľmi dlhej dobe a dopredu som všetkých upozorňovala, že sa síce zúčastním a hrozne sa na všetkých teším, ale budem mať problém stráviť (hah, zase!) celú ceremóniu okolo a že si asi šupnem lexaurin - úspešne som takto preplávala pohrebom starého otca, kde sa odo mňa, ostatne asi ako pri akomkoľvek pohrebe, očakávalo synchronizované plakanie.
Ach, svadby a pohreby - fundamentálne odlišné a pritom tak podobné. Tu sa moja metafilozofické zamyslenie o živote končí a spomeniem len toľko, že v júli na pohrebe, tak ako v septembri na svadbe, som sa stretla s typickým "to sa už len takto budeme stretávať!" a veľmi som sa nad tými vyhláseniami nezamýšľala, až do momentu, keď som sadla na lietadlo a nejako som to nevedela z hlavy vypustiť. Tri hodiny na palube nízkorozpočtového lietadla s bandou nadržaných rakúskych študentov na ceste za škótskym výletom neúspešne prehlušovanými hudbou z mojich slúchadiel a hlava plná Slovenska.
Päť rokov som aktívne a pri každej možnej príležitosti vyhlasovala, že sa domov plánujem vrátiť len na návštevy. Lenže tie návštevy sa výrazne zredukovali a nabrali iný rozmer a mne sa to prestalo páčiť. Tento rok som bola doma dvakrát, na už spomínanom pohrebe a teraz na svadbe. Vždy a bez rozdielu nič nestíham, mám pocit, že na nikoho nemám poriadne čas, ale keď som na svadbe bojovala s únavou, niečo sa vo mne pohlo.
Okolo pol tretej ráno už nepomáhali ani kávy, ani aktívne hejtovanie tanečného parketu a slizkých tanečníkov, z ktorých sa mi zdvíha žalúdok, či sú v košeli alebo bez nej a vedela som, že nastal čas ísť. Predchádzajúcu noc som strávila vymetaním sídliskových periel a neskôr staromestských stabilných podnikov s dobrými kamarátmi a ich partnermi, o ktorých už roky viem, ale až teraz som mala možnosť ich spoznať. Na svadbe som tak bola značne zničená, ale neskromne si myslím, že som vydržala, kým som mohla. Poslušne som sa rozlúčila, a napriek mojej únave som hrozne nechcela odísť. Za bežných okolností viem, že moje návštevy Bratislavy sú časovo obmedzené, ale tentokrát som mala dojem, ako by mi to niekto oznámil na poslednú chvíľu - že, super, títo ľudia, s ktorými si stále v aktívnom kontakte aj po piatich rokoch ťa objímu a vrátia sa k svojim životom, ktoré spolu do istej miery zdieľajú a ty sa môžeš vrátiť tam, kde si momentálne sama.
Nie som naivná a viem, že do Škótska som sa presťahovala len nedávno, a tak ešte nemám úplne vybudované spoločenské kruhy, ale tento pocit išiel ešte ďalej. Svadbu som na druhý deň dospávala tak, že na rozlúčku so starými rodičmi mi zostalo asi desať minút, počas ktorých som babku akurát tak súrila, nech mi nakrája a zabalí koláče, na ktorých poleva ešte ani vyschnúť nestihla, a to s plným vedomím, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa do kufra tak, či tak nezmestia.
Do lietadla som nastupovala so zvláštnymi pocitmi a "už sa budeme len takto stretávať" mi z mysle neschádzalo. Vážne chcem domov chodiť už len na svadby a na pohreby? Keď som sa sťahovala, aktívna neprítomnosť rodiny a kamarátov bolo nutné zlo, ktoré som v tom čas prijala, pretože nadšenie z nového života predo mnou bolo oveľa väčšie. Veľká Británie je mojím druhým domovom, ale nemyslím si, že mi momentálne život v nej vyhovuje a prospieva. Spoločensky mám so Slovenskom veľký problém, ale ako som pristávala v Edinburgu, uvedomila som si, že prvýkrát za veľmi dlhé roky sa mi nehnusí myšlienka návratu domov a videla som v nej skôr pozitíva. Bottom line je tá, že prioritou je teraz rodina a kamaráti. O niekoľko týždňov som doma. Natrvalo. Teda, dovtedy, kým nenastane ďalšie akútne životné obdobie, ktoré budem musieť riešiť sťahovaním. Dúfam, že už nie tento rok, 2015 bol v tom vcelku akčný. Stay tuned. Teda, zostaňte naladení...musím si zvykať.
PS: tu by som chcela podotknúť, že napriek mojim neutíchajúcim komentárom o danej svadbe, som si ju veľmi užila a trvalo mi len pár hodín, kým som sa stotožnila s tým, že je vlastne totálne jedno, čo si o veciach myslím ja, keďže to nebola moja svadba. Týmto sa chcem ospravedlniť každému, kto trpel pohľadom na moju kyslú tvár a počúval moje poznámky. V konečnom dôsledku, tento blog by mal byť testamentom toho, že družičkovský stôl má za následok môj návrat na rodnú hrudu. Tešíte sa? :D
Restless. Nepokojná. Asi je normálne, keď uvažujem v angličtine a aj keď sa snažím, nie vždy mi je odpustené. Pred mesiacom som bola družičkou na kamoškinej svadbe. Okrem klasických povinností ako producírovanie sa v svetloružových šatách, ktoré v konečnom dôsledku vypálili oveľa lepšie, ako sme všetky čakali, naháňania hostí do sály, pripínania stužiek (sú to stužky, nie pierka! I rest my case), hejtovania všetkého a všetkých od tanečného útvaru cez DJa po tradičné šovinistické tradície a svadobnú inšitúciu, mi prischlo moderovať svadobný kvíz. Keď som sa túto skutočnosť dozvedela, všetci mne blízki, vedzte, že by ste platili za to, aby ste mohli vidieť môj výraz na tvári, ktorý by zabil enklávu šteniatok a mačiatok naraz. Prirodzene, po niekoľkých hodinách (a pohároch vína) som profesionálne siahla po mikrofóne a s Dáškou sme to odštartovali ako staré harcovníčky, s moderátorskými mostíkmi a podobne. Hoci, musím poznamenať, že nabudúce sa dúfam zlepší pri odpovedi na otázku "Tarabas alebo Romualdo?", pretože ako všetci vieme, správna odpoveď je len jedna. Vravím, harcovníčky. Teda, až do momentu, keď som pobavila mladšie zastúpenie, keď som povedala, že nevestin obľúbený nápoj je diet coke a nie cola light a zhrozila všetkých ostatných, keď som si ako hotentot nevedela spomenúť na vodičský preukaz a tápala som s výrazmi typu licencia na šoférovanie.
Ach, svadby. Bola moja prvá po veľmi dlhej dobe a dopredu som všetkých upozorňovala, že sa síce zúčastním a hrozne sa na všetkých teším, ale budem mať problém stráviť (hah, zase!) celú ceremóniu okolo a že si asi šupnem lexaurin - úspešne som takto preplávala pohrebom starého otca, kde sa odo mňa, ostatne asi ako pri akomkoľvek pohrebe, očakávalo synchronizované plakanie.
Ach, svadby a pohreby - fundamentálne odlišné a pritom tak podobné. Tu sa moja metafilozofické zamyslenie o živote končí a spomeniem len toľko, že v júli na pohrebe, tak ako v septembri na svadbe, som sa stretla s typickým "to sa už len takto budeme stretávať!" a veľmi som sa nad tými vyhláseniami nezamýšľala, až do momentu, keď som sadla na lietadlo a nejako som to nevedela z hlavy vypustiť. Tri hodiny na palube nízkorozpočtového lietadla s bandou nadržaných rakúskych študentov na ceste za škótskym výletom neúspešne prehlušovanými hudbou z mojich slúchadiel a hlava plná Slovenska.
Päť rokov som aktívne a pri každej možnej príležitosti vyhlasovala, že sa domov plánujem vrátiť len na návštevy. Lenže tie návštevy sa výrazne zredukovali a nabrali iný rozmer a mne sa to prestalo páčiť. Tento rok som bola doma dvakrát, na už spomínanom pohrebe a teraz na svadbe. Vždy a bez rozdielu nič nestíham, mám pocit, že na nikoho nemám poriadne čas, ale keď som na svadbe bojovala s únavou, niečo sa vo mne pohlo.
Okolo pol tretej ráno už nepomáhali ani kávy, ani aktívne hejtovanie tanečného parketu a slizkých tanečníkov, z ktorých sa mi zdvíha žalúdok, či sú v košeli alebo bez nej a vedela som, že nastal čas ísť. Predchádzajúcu noc som strávila vymetaním sídliskových periel a neskôr staromestských stabilných podnikov s dobrými kamarátmi a ich partnermi, o ktorých už roky viem, ale až teraz som mala možnosť ich spoznať. Na svadbe som tak bola značne zničená, ale neskromne si myslím, že som vydržala, kým som mohla. Poslušne som sa rozlúčila, a napriek mojej únave som hrozne nechcela odísť. Za bežných okolností viem, že moje návštevy Bratislavy sú časovo obmedzené, ale tentokrát som mala dojem, ako by mi to niekto oznámil na poslednú chvíľu - že, super, títo ľudia, s ktorými si stále v aktívnom kontakte aj po piatich rokoch ťa objímu a vrátia sa k svojim životom, ktoré spolu do istej miery zdieľajú a ty sa môžeš vrátiť tam, kde si momentálne sama.
Nie som naivná a viem, že do Škótska som sa presťahovala len nedávno, a tak ešte nemám úplne vybudované spoločenské kruhy, ale tento pocit išiel ešte ďalej. Svadbu som na druhý deň dospávala tak, že na rozlúčku so starými rodičmi mi zostalo asi desať minút, počas ktorých som babku akurát tak súrila, nech mi nakrája a zabalí koláče, na ktorých poleva ešte ani vyschnúť nestihla, a to s plným vedomím, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa do kufra tak, či tak nezmestia.
Do lietadla som nastupovala so zvláštnymi pocitmi a "už sa budeme len takto stretávať" mi z mysle neschádzalo. Vážne chcem domov chodiť už len na svadby a na pohreby? Keď som sa sťahovala, aktívna neprítomnosť rodiny a kamarátov bolo nutné zlo, ktoré som v tom čas prijala, pretože nadšenie z nového života predo mnou bolo oveľa väčšie. Veľká Británie je mojím druhým domovom, ale nemyslím si, že mi momentálne život v nej vyhovuje a prospieva. Spoločensky mám so Slovenskom veľký problém, ale ako som pristávala v Edinburgu, uvedomila som si, že prvýkrát za veľmi dlhé roky sa mi nehnusí myšlienka návratu domov a videla som v nej skôr pozitíva. Bottom line je tá, že prioritou je teraz rodina a kamaráti. O niekoľko týždňov som doma. Natrvalo. Teda, dovtedy, kým nenastane ďalšie akútne životné obdobie, ktoré budem musieť riešiť sťahovaním. Dúfam, že už nie tento rok, 2015 bol v tom vcelku akčný. Stay tuned. Teda, zostaňte naladení...musím si zvykať.
PS: tu by som chcela podotknúť, že napriek mojim neutíchajúcim komentárom o danej svadbe, som si ju veľmi užila a trvalo mi len pár hodín, kým som sa stotožnila s tým, že je vlastne totálne jedno, čo si o veciach myslím ja, keďže to nebola moja svadba. Týmto sa chcem ospravedlniť každému, kto trpel pohľadom na moju kyslú tvár a počúval moje poznámky. V konečnom dôsledku, tento blog by mal byť testamentom toho, že družičkovský stôl má za následok môj návrat na rodnú hrudu. Tešíte sa? :D
streda 16. septembra 2015
Here I am
I've been meaning to write this blog for ages now, but it being my first English piece that won't require an analysis of German inter-war cinema or a praise for Aaron Sorkin's dialogue, I wanted it to be something spectacular. The problem, of course is that spectacular is an interesting concept which in my case demonstrates mainly in procrastinating, or simply waiting for something to happen. I wanted to open this with a sentence 'so I've turned 27' which would have been more relevant, had it not been a few weeks ago; but as for spectacular, this afternoon has been pretty interesting and it had a lot to do with my age as well, and with why I find it so defining, yet ridiculous at the same time.
Every woman has few items of clothing that mean the world to her - my skiing jumper that my dad despises and my best friend actually hides for me in Germany, my grandmother's vintage dress I only had on once and a coral jacket. Now, we call this jacket 'the Samantha Jones'. I'm a fan of Sex and the City, loud and proud. I think it had a terrific writing and was incredibly defining on so many levels. The jacket reminded me of the wardrobe of the character and me and my dear friend refer to it that way ever since. Samantha Jones rocks. Kim Cattrall rocks. The reason why I'm bringing this up is because on a quiet afternoon like this, when I'm writing my diary (oh yes), trying to get my shit together and figure out where to take things, I somehow ended up listening to a podcast of Woman's Hour with Cattrall as a guest editor. The subjects she wanted to discuss were ageing, being nearly 60 and single and child-free. Literally when the podcast was over, my phone bleeped with a message from a former school mate replying to a follow up message wishing me a happy birthday, in which I said 'I have recently moved, trying to get a proper job, slowly but surely getting on the right track.' He's asking: 'Where did you move? Did you buy?' Now - it is a completely natural reaction and it was not about the question itself, rather than the feeling I got when juxtaposed with the podcast.
I'm not entirely sure if I end up making any sense at all, but I'll do my best.
Ever since I was a child, I've always been super focused on the future. You know the 'when I grow up'. Not in a sense of having a clear idea, but having an idea to begin with. We all grow up thinking we will go to some sort of educational institution, get a job, find a partner, get married, have kids, buy a place, go on holidays, etc. Obviously, not everyone has the same plan, not everyone has a plan, but there usually is some social pre-construct that we tend to follow whether it is on a conscious level or not. It's tiring.
I come from an Eastern European background and though my entire family lives in the capital and you might call them liberal, it still is a liberal use of the word liberal. Growing up in conditions where the national mindset is - it's impossible, it can't be done, don't expect anything and then you won't be disappointed, can be quite challenging. Wanting different things and subsequently chasing after them can be quite challenging. Now, I'm not saying the western values are the gold and our traditions are worth nothing, I'm talking about the attitudes. How my grandparents tend to take a while to understand when I say that I'm truly okay with being single and how I do not intend to start a family and how my birthday this year was absolutely fantastic because I spent it alone and it completely mirrored my state of mind in a good way.
The Kim Cattrall podcast deals with feminist issues and they need to be addressed, but it also deals with social issues in general - expectations etc, whether you're a woman or not. By the way, I still find it funny to refer to myself as a woman - how can I be a woman? Few years ago, I barely knew how to recognise the signs of instant soup boiling (true story), yet I think if I saw a woman of my age with her child, I wouldn't think twice to call her that. Domestic skills or maternal instincts, rigid definitions never really worked for me.
I'm a 27 year old woman who comes from Slovakia and has lived in the UK for five years now. Culturally, I struggle. I'm still in touch with many people at home and often, these relationships clash. They clash with my life here, with what I want my life to be, with what I had hoped my life would be, with what my life is not, so when someone's reaction about my moving includes question 'did you buy?', it makes me want to lough and cry at the same time.
A couple of months ago, I've decided to move on. I'm not a particularly spontaneous person, but when I make important decisions, I tend to go big, so the end of my post-uni fucking about era was not a sensible - save up for a deposit, find a flat, get the interviews going in London and then step into a solid future - type of plan; I packed my bags and moved to Scotland, for various reasons, but one of them being a true longing for romantic escape. Starting over somewhere new where you don't know anyone is the romantic part. The worry about whether you can pay the rent is the other, less romantic, but at the same time the truly romantic part. I'm good now. I have a roof over my head, a job to pay the bills, I'm not starving and at no point was I homeless, but I could not be further from being 'sorted'.
I'm definitely in no position to buy a place. I wish I was, but I'm not. I could try to reason with myself and dedicate a section on what's normal, but I'm not going to waste my energy and time of whoever's made it this far in reading (congratulations and thank you, I'm usually not this boring). The fact is that I spend way too much time pondering my decisions, whether they're age-appropriate, my potential appropriate (that one's a favourite) and what other people do. Should I be buying a flat already? Is it okay to say that you actually don't want any children and the 'if I meet the right person' is just a strategy to avoid a pointless conversation you're not in the mood for? Is it okay to say that you do not intend to move back home because why would you? Is it okay to say that no matter where you end up, you can't erase the upbringing you had and therefore a certain mindset tends to creep back and suddenly you're confused?
I say it is.
So I've turned 27 and I don't have it figured out. It's okay. As long as I take it one step at a time - one of the steps being that I miss writing and I want to write. Sadly, I'm easily discouraged and I'm worried about my English, about whether I have anything to write about or what will people think. Well, here's the thing, none of that really matters so here I am.
Every woman has few items of clothing that mean the world to her - my skiing jumper that my dad despises and my best friend actually hides for me in Germany, my grandmother's vintage dress I only had on once and a coral jacket. Now, we call this jacket 'the Samantha Jones'. I'm a fan of Sex and the City, loud and proud. I think it had a terrific writing and was incredibly defining on so many levels. The jacket reminded me of the wardrobe of the character and me and my dear friend refer to it that way ever since. Samantha Jones rocks. Kim Cattrall rocks. The reason why I'm bringing this up is because on a quiet afternoon like this, when I'm writing my diary (oh yes), trying to get my shit together and figure out where to take things, I somehow ended up listening to a podcast of Woman's Hour with Cattrall as a guest editor. The subjects she wanted to discuss were ageing, being nearly 60 and single and child-free. Literally when the podcast was over, my phone bleeped with a message from a former school mate replying to a follow up message wishing me a happy birthday, in which I said 'I have recently moved, trying to get a proper job, slowly but surely getting on the right track.' He's asking: 'Where did you move? Did you buy?' Now - it is a completely natural reaction and it was not about the question itself, rather than the feeling I got when juxtaposed with the podcast.
I'm not entirely sure if I end up making any sense at all, but I'll do my best.
Ever since I was a child, I've always been super focused on the future. You know the 'when I grow up'. Not in a sense of having a clear idea, but having an idea to begin with. We all grow up thinking we will go to some sort of educational institution, get a job, find a partner, get married, have kids, buy a place, go on holidays, etc. Obviously, not everyone has the same plan, not everyone has a plan, but there usually is some social pre-construct that we tend to follow whether it is on a conscious level or not. It's tiring.
I come from an Eastern European background and though my entire family lives in the capital and you might call them liberal, it still is a liberal use of the word liberal. Growing up in conditions where the national mindset is - it's impossible, it can't be done, don't expect anything and then you won't be disappointed, can be quite challenging. Wanting different things and subsequently chasing after them can be quite challenging. Now, I'm not saying the western values are the gold and our traditions are worth nothing, I'm talking about the attitudes. How my grandparents tend to take a while to understand when I say that I'm truly okay with being single and how I do not intend to start a family and how my birthday this year was absolutely fantastic because I spent it alone and it completely mirrored my state of mind in a good way.
The Kim Cattrall podcast deals with feminist issues and they need to be addressed, but it also deals with social issues in general - expectations etc, whether you're a woman or not. By the way, I still find it funny to refer to myself as a woman - how can I be a woman? Few years ago, I barely knew how to recognise the signs of instant soup boiling (true story), yet I think if I saw a woman of my age with her child, I wouldn't think twice to call her that. Domestic skills or maternal instincts, rigid definitions never really worked for me.
I'm a 27 year old woman who comes from Slovakia and has lived in the UK for five years now. Culturally, I struggle. I'm still in touch with many people at home and often, these relationships clash. They clash with my life here, with what I want my life to be, with what I had hoped my life would be, with what my life is not, so when someone's reaction about my moving includes question 'did you buy?', it makes me want to lough and cry at the same time.
A couple of months ago, I've decided to move on. I'm not a particularly spontaneous person, but when I make important decisions, I tend to go big, so the end of my post-uni fucking about era was not a sensible - save up for a deposit, find a flat, get the interviews going in London and then step into a solid future - type of plan; I packed my bags and moved to Scotland, for various reasons, but one of them being a true longing for romantic escape. Starting over somewhere new where you don't know anyone is the romantic part. The worry about whether you can pay the rent is the other, less romantic, but at the same time the truly romantic part. I'm good now. I have a roof over my head, a job to pay the bills, I'm not starving and at no point was I homeless, but I could not be further from being 'sorted'.
I'm definitely in no position to buy a place. I wish I was, but I'm not. I could try to reason with myself and dedicate a section on what's normal, but I'm not going to waste my energy and time of whoever's made it this far in reading (congratulations and thank you, I'm usually not this boring). The fact is that I spend way too much time pondering my decisions, whether they're age-appropriate, my potential appropriate (that one's a favourite) and what other people do. Should I be buying a flat already? Is it okay to say that you actually don't want any children and the 'if I meet the right person' is just a strategy to avoid a pointless conversation you're not in the mood for? Is it okay to say that you do not intend to move back home because why would you? Is it okay to say that no matter where you end up, you can't erase the upbringing you had and therefore a certain mindset tends to creep back and suddenly you're confused?
I say it is.
So I've turned 27 and I don't have it figured out. It's okay. As long as I take it one step at a time - one of the steps being that I miss writing and I want to write. Sadly, I'm easily discouraged and I'm worried about my English, about whether I have anything to write about or what will people think. Well, here's the thing, none of that really matters so here I am.
streda 22. júla 2015
Tak ide čas v Edinburgu
Prišla som na to, že na nových miestach mám rutinu. Prvé týždne v Škótsku mi výrazne pripomínajú prvé týždne v Anglicku - nikoho nepoznám a väčšinu času tvorím zatvorená doma a pozerám. Veľa. Na jednu stranu ma to teší, na druhú som z toho trochu nervózna, ale v konečnom dôsledku je to v mojom prípade asi normálne. Navyše, bývam v Leith, čo je časť mesta, kde sa odohrával Trainspotting, takže je to aj akási povinnosť. Prirodzene, od konca deväťdesiatych rokov sa do oblasti stihli napumpovať značné peniaze, takže dnes už málokedy stretnúť sfetovaných jedincov na schodoch do bytu, aj keď včerajšok potvrdil výnimku (k tomu sa ešte dostanem).
Leith sa nachádza na sever od centra a dnes je domovom, okrem iného, aj Michelin reštaurácii, takže vo všeobecnosti sa tu cítim dobre. Akurát sa snažím príliš neudomácňovať, keďže sa budem musieť o mesiac sťahovať. S touto skutočnosťou sa spája aj (ne)milá povinnosť obzerania potenciálnych bytov, ktoré sú buď neadekvátne z finančného, logistického alebo iného dôvodu alebo vyslovene dokonalé. V takom prípade si potichu gratulujem už len k tomu, že som bola medzi prvými, čo na inzerát odpovedali, a dostala tak šancu si byt pozrieť. Potom, žiaľ, nasleduje rozhovor, kde sa moja vidina zvykne rozplynúť. Keby som žila v americkom seriáli, bola by som obézna teenagerka, ktorá je bezhlavo zamilovaná do kapitána futbalového tímu a ak o ňu niekto zakopne, tak len preto, aby ju šikanoval. Vysvetľovať totiž niekomu, že môj momentálny pracovný status je z tých menej žiadaných a kompenzovať to vtipnými historkami z čias, kedy som bývala v krčme...povedzme, že už rozumiem, prečo si bežne ľudia trénujú správne odpovede na pracovné pohovory.
Včera, napríklad, som videla božský byt, so schopným nájmom, v skvelej centrálnej lokalite, kde by som musela bývať len s dvomi ďalšími osobami, ktoré navyše vyzerali byť úplne normálne. Jackpot! Nakoľko moja aktuálna situácia nie je z tých najlichotivejších, rozhodla som sa ísť cestou, kde ich očarím svojou osobnosťou. Ehm, majú sa ozvať v piatok, takže ešte neviem, do akej miery som bola úspešná, každopádne, tu sa ochotne podelím s historkou, ktorú som im zavesila na nos. Demonštrovala som ňou, že som nielen absolútna hysterka, ale aj zúfalá sa presťahovať. Retrospektívne skutočne netuším, prečo by si nemali vybrať mňa.
Pred pár dňami som ležala v izbe na gauči a pozerala film, keď tu zrazu periférne vidím mihnúť sa tieň. V prvom momente som si myslela, že už sa mi oči krížia z toho nekonečného zírania na obrazovku, ale z nejakého dôvodu som sa rozhodla zažať svetlo. Intuitívne som sa obrátila na skriňu v rohu izby, schmatla prázdnu fľašu od minerálky a hodila ju daným smerom. Nič. Zdvihla som denník, šmarila ho rovnakým smerom. Niečo zašuchotalo. Ako doleteli gumáky, zbadala som ňufák a a vzápätí hlavu malej myši.
Prirodzene, nasledovalo ziapanie. Myslím, že som vydesila viac seba ako samotnú myš, nie že by to bol zámer. Každopádne, zrazu som sa chovala ako bežná hysterka, ktorá vlastne ani nevie, čo má robiť, ale naháňať ju prichádzalo do úvahy ešte menej, ako ju ignorovať, takže vyskočiť na gauč, pridŕžať sa operadla a uprene zazerať pod skriňu, sa javilo ako prirodzená, a najmä vhodná reakcia. Samozrejme som sa vyhecovala až k slzám a ako som na úvod preklínala fakt, že okolo seba nemám nikoho, kto by mi pomohol, pár minút neskôr som ocenila, že ma vlastne nikto takto nevidel. Pozbierala som a nespúšťajúc oči z daného rohu som sa, ako správne silná a emancipovaná žena, natiahla za telefónom, aby som zavolala svojmu bývalému.
Dan je skvelé stvorenie - musí byť - toleroval ma tri roky a ešte stále zdvíha telefóny, keď sa mu ozvem. Hodina pretkaná dobrými radami, ktoré som zväčša odignorovala, sa skončila úspešným zahnaním malého hlodavca na chodbu. Nebyť hystérie, bola by som na seba celkom hrdá. Faktom ale je, že ten nový byt asi potrebujem. Včerajšok ma v tom len utvrdil.
O pol druhej zaspávam, keď zrazu počujem akčné klopanie na vchodové dvere. Rozhodla som sa mu nevenovať pozornosť, nakoľko to nebola moja starosť - nikoho tu nepoznám; ktokoľvek to bol, nehľadal mňa. Akurát, že po polhodine neutíchajúceho sa dobíjania bolo jasné, že rovnako zmýšľali aj moji spolubývajúci. Nevydržala som. Vstala som a vybrala som ho poslať kade ľahšie bez toho, aby som otvorila dvere. To už sa s nim ale rozprával môj sused. Oops. Chlapec sa vybral k mojej spolubývajúcej. Vraj mu povedala, že tu môže prespať. Akurát, že nereagovala na moje klopanie, nehovoriac o tom, že on na ňu nemal číslo. Dožadoval sa, aby som ho pustila do bytu, že on ju zobudí. Prirodzene som odmietla. Zreničky o veľkosti päste, nevedela som odhadnúť farbu dúhovky a chlapec sa rozhodne vyhlásiť sladkým hlasom, že som krutá. Už som len čakala, kedy ma označí za homofóba. Predsa len, už dlhšie sa o mne takto nikto nevyjadril. Pomaly by som vyšla z cviku, ale na severe sú ľudia milší, takže som sa obišla len s tým, že som krutá. Možno áno, ale bol to môj sused, čo ho schytil za rukáv a pekne ho vyprevadil až na chodník. Žiadna ujma na zdraví sa neudiala, ale keď tak rozmýšľam, tak by som radšej riešila tú myš.
Okrem spomenutých incidentov sú moje dni maximálne pokojné, hraničiace až s domácou nudou, čo je po predchádzajúcich mesiacoch v Eghame vítaným extrémom. Dnes som v stave letargie strávila päťdesiat minút sledovaním piateho Harryho Pottera, kým som si uvedomila, že vlastne pozerám šiesty diel. Film som zastavila, pozrela si piaty diel a až potom dokončila šiesty - nie som predsa barbar. A tak plynie čas pre Tinu v Edinburgu.
Leith sa nachádza na sever od centra a dnes je domovom, okrem iného, aj Michelin reštaurácii, takže vo všeobecnosti sa tu cítim dobre. Akurát sa snažím príliš neudomácňovať, keďže sa budem musieť o mesiac sťahovať. S touto skutočnosťou sa spája aj (ne)milá povinnosť obzerania potenciálnych bytov, ktoré sú buď neadekvátne z finančného, logistického alebo iného dôvodu alebo vyslovene dokonalé. V takom prípade si potichu gratulujem už len k tomu, že som bola medzi prvými, čo na inzerát odpovedali, a dostala tak šancu si byt pozrieť. Potom, žiaľ, nasleduje rozhovor, kde sa moja vidina zvykne rozplynúť. Keby som žila v americkom seriáli, bola by som obézna teenagerka, ktorá je bezhlavo zamilovaná do kapitána futbalového tímu a ak o ňu niekto zakopne, tak len preto, aby ju šikanoval. Vysvetľovať totiž niekomu, že môj momentálny pracovný status je z tých menej žiadaných a kompenzovať to vtipnými historkami z čias, kedy som bývala v krčme...povedzme, že už rozumiem, prečo si bežne ľudia trénujú správne odpovede na pracovné pohovory.
Včera, napríklad, som videla božský byt, so schopným nájmom, v skvelej centrálnej lokalite, kde by som musela bývať len s dvomi ďalšími osobami, ktoré navyše vyzerali byť úplne normálne. Jackpot! Nakoľko moja aktuálna situácia nie je z tých najlichotivejších, rozhodla som sa ísť cestou, kde ich očarím svojou osobnosťou. Ehm, majú sa ozvať v piatok, takže ešte neviem, do akej miery som bola úspešná, každopádne, tu sa ochotne podelím s historkou, ktorú som im zavesila na nos. Demonštrovala som ňou, že som nielen absolútna hysterka, ale aj zúfalá sa presťahovať. Retrospektívne skutočne netuším, prečo by si nemali vybrať mňa.
Pred pár dňami som ležala v izbe na gauči a pozerala film, keď tu zrazu periférne vidím mihnúť sa tieň. V prvom momente som si myslela, že už sa mi oči krížia z toho nekonečného zírania na obrazovku, ale z nejakého dôvodu som sa rozhodla zažať svetlo. Intuitívne som sa obrátila na skriňu v rohu izby, schmatla prázdnu fľašu od minerálky a hodila ju daným smerom. Nič. Zdvihla som denník, šmarila ho rovnakým smerom. Niečo zašuchotalo. Ako doleteli gumáky, zbadala som ňufák a a vzápätí hlavu malej myši.
Prirodzene, nasledovalo ziapanie. Myslím, že som vydesila viac seba ako samotnú myš, nie že by to bol zámer. Každopádne, zrazu som sa chovala ako bežná hysterka, ktorá vlastne ani nevie, čo má robiť, ale naháňať ju prichádzalo do úvahy ešte menej, ako ju ignorovať, takže vyskočiť na gauč, pridŕžať sa operadla a uprene zazerať pod skriňu, sa javilo ako prirodzená, a najmä vhodná reakcia. Samozrejme som sa vyhecovala až k slzám a ako som na úvod preklínala fakt, že okolo seba nemám nikoho, kto by mi pomohol, pár minút neskôr som ocenila, že ma vlastne nikto takto nevidel. Pozbierala som a nespúšťajúc oči z daného rohu som sa, ako správne silná a emancipovaná žena, natiahla za telefónom, aby som zavolala svojmu bývalému.
Dan je skvelé stvorenie - musí byť - toleroval ma tri roky a ešte stále zdvíha telefóny, keď sa mu ozvem. Hodina pretkaná dobrými radami, ktoré som zväčša odignorovala, sa skončila úspešným zahnaním malého hlodavca na chodbu. Nebyť hystérie, bola by som na seba celkom hrdá. Faktom ale je, že ten nový byt asi potrebujem. Včerajšok ma v tom len utvrdil.
O pol druhej zaspávam, keď zrazu počujem akčné klopanie na vchodové dvere. Rozhodla som sa mu nevenovať pozornosť, nakoľko to nebola moja starosť - nikoho tu nepoznám; ktokoľvek to bol, nehľadal mňa. Akurát, že po polhodine neutíchajúceho sa dobíjania bolo jasné, že rovnako zmýšľali aj moji spolubývajúci. Nevydržala som. Vstala som a vybrala som ho poslať kade ľahšie bez toho, aby som otvorila dvere. To už sa s nim ale rozprával môj sused. Oops. Chlapec sa vybral k mojej spolubývajúcej. Vraj mu povedala, že tu môže prespať. Akurát, že nereagovala na moje klopanie, nehovoriac o tom, že on na ňu nemal číslo. Dožadoval sa, aby som ho pustila do bytu, že on ju zobudí. Prirodzene som odmietla. Zreničky o veľkosti päste, nevedela som odhadnúť farbu dúhovky a chlapec sa rozhodne vyhlásiť sladkým hlasom, že som krutá. Už som len čakala, kedy ma označí za homofóba. Predsa len, už dlhšie sa o mne takto nikto nevyjadril. Pomaly by som vyšla z cviku, ale na severe sú ľudia milší, takže som sa obišla len s tým, že som krutá. Možno áno, ale bol to môj sused, čo ho schytil za rukáv a pekne ho vyprevadil až na chodník. Žiadna ujma na zdraví sa neudiala, ale keď tak rozmýšľam, tak by som radšej riešila tú myš.
Okrem spomenutých incidentov sú moje dni maximálne pokojné, hraničiace až s domácou nudou, čo je po predchádzajúcich mesiacoch v Eghame vítaným extrémom. Dnes som v stave letargie strávila päťdesiat minút sledovaním piateho Harryho Pottera, kým som si uvedomila, že vlastne pozerám šiesty diel. Film som zastavila, pozrela si piaty diel a až potom dokončila šiesty - nie som predsa barbar. A tak plynie čas pre Tinu v Edinburgu.
nedeľa 19. júla 2015
Let me restart alebo hlboká kaviarenská rozprava
Tečie mi do topánok. Doslova. Sedím doma, mám vyložené nohy a skúmam ponožky, ktorých farba je výrazne sýta. Sú premoknuté a mne to vôbec, ale vôbec, nevadí.
Tečie mi do topánok. Už som v Edinburghu nejaký ten týždeň a stále som bez práce. Ok, toto mi vadí o niečo viac ako mokré ponožky, ale tiež to neberiem tragicky. Keď nejde o život, nejde o nič.
Moja nedeľa spočívala v tom, že som si ráno pozrela film, na ktorý som sa podvedome chystala už niekoľko rokov a otvorila knižku, na ktorú som sa vedome chystala už niekoľko dní. Poobede som si spravila radosť a vybrala sa do obľúbenej kaviarne. Ako správnemu povaľačovi mi po presťahovaní netrvalo dlho, kým som našla miesto, ktoré som takto ochotne označila. Káva fenomenálna, zamestnanci výrazne nezávislí a klientela dostatočne bradatá.
A ako si tak sedím nad dojedeným koláčom a prázdnou šálkou, zízam von oknom. V rukách mám knižku, ale Henry James si vyžaduje väčšie sústredenie aké mu môžem, obklopená zo všetkých strán, ponúknuť. Trikrát pohodlné sedenie to tiež nie je, ale myslím, že na paradoxy kaviarenských mogulov s pohodlnými kreslami a "pollitrom brečky" verzus pražiarní s vražedným espressom a dreveným, prudko nostalgickým dekórom, by som potrebovala špeciálny blog, takže väčším komentárom sa radšej vyhnem.
Napriek tomu, že počasiu som počas svojho života nikdy nevenovala veľkú pozornosť, pri slove Edinburgh, majú ľudia pocit, že ma automaticky musia varovať pred podnebím alebo ako vraví Susan - prší! Každý. Deň. Hah, neprší!!! Teda, aspoň nie KAŽDÝ deň. Uznávam, že pod pojmom leto si nepredstavujem za bežných okolností dážď a konštantné teploty okolo 15°, ale výrazne mi to neprekáža.
Naopak, beriem to ako súčasť môjho nového škótskeho života. Prirodzene, nič iné ako tento fakt prijať, mi ani nezostáva, a tak sa snažím vycvičiť v otužovaní. Prechádzka v ľahkých sieťovaných teniskách, v tričku a bez bundy. Všetko je v poriadku, kým je sucho, ale mračná sčerneli a začalo pršať. To už som ale sedela vnútri a, keďže som sa nevedela sústrediť na knižku, uvažovala som nad svojou aktuálnou podstatou. Že čo robím. Kam smerujem. A či mi už naozaj nešibe.
Pred pár dňami som si zabsolvovala Skype s kamarátom. Snažil sa pochopiť, prečo som sa presťahovala. Prečo zrovna do Edinburghu. Prečo. Prečo. Prečo? No...lebo. Detské odpovede sú v týchto situáciách asi najlepšie. Minimálne najjednoduchšie. Ale okrem toho, že sú detské, sú aj detinské. Jeho otázky, kedy sa reálne pokúšal prísť na to, kde sa momentálne nachádzam, som, v mojej typickej póze, pojala ako útok na moju maličkosť.
Už si nepamätám detaily rozhovoru, ale viem, že som sa cítila pod paľbou a zraniteľná a bez správnych odpovedí, ktoré pritom odo mňa nikto ani neočakával. Takto to ďalej ale nepôjde. Treba si spomenúť na to, prečo som sa vlastne sťahovala. Prší, takže vyčkávam a rozmýšľam. Flashback. "Predsa keď robím také vážne rozhodnutia, tak nejdem len prstom po mape...?!"
Dávno, pradávno, na hodinách francúzštiny, sa nás náš lektor Franc, v snahe rozvinúť naše jazykové znalosti, pokúšal primäť k detailnejším odpovediam - "pourquoi?" A ako running joke, aby sme sa daným zdĺhavým rečiam vyhli, nasledovala vždy odpoveď "pourquoi pas?".
Odmalička ma fascinovala možnosť zbaliť sa a začať niekde odznova. Čistý stôl. Pred piatimi rokmi som si túto túžbu zrealizovala a dnes ju riešim znovu. Inde. Nikdy som nebola extra spontánny človek, ale vždy, keď si to z času na čas dovolím, mám pocit neskutočnej slobody, ktorý by som nevymenila za absolútne nič na svete.
Prší a už sa mi tu nechce sedieť, ale som bez bundy a bez dáždnika. Nevadí. Zmoknem. A čo? Potrebujem preč, ale nikoho tam nepoznám a nemám plán. Nevadí. Doriešim. A čo?
Kedy ste sa naposledy dobrovoľne prešli v daždi?? Ja dnes.
Už som doma. Čaj v ruke, široký a spokojný úsmev na tvári a Sam Smith spieva, že ..."so let me restart."
Tečie mi do topánok. Už som v Edinburghu nejaký ten týždeň a stále som bez práce. Ok, toto mi vadí o niečo viac ako mokré ponožky, ale tiež to neberiem tragicky. Keď nejde o život, nejde o nič.
Moja nedeľa spočívala v tom, že som si ráno pozrela film, na ktorý som sa podvedome chystala už niekoľko rokov a otvorila knižku, na ktorú som sa vedome chystala už niekoľko dní. Poobede som si spravila radosť a vybrala sa do obľúbenej kaviarne. Ako správnemu povaľačovi mi po presťahovaní netrvalo dlho, kým som našla miesto, ktoré som takto ochotne označila. Káva fenomenálna, zamestnanci výrazne nezávislí a klientela dostatočne bradatá.
A ako si tak sedím nad dojedeným koláčom a prázdnou šálkou, zízam von oknom. V rukách mám knižku, ale Henry James si vyžaduje väčšie sústredenie aké mu môžem, obklopená zo všetkých strán, ponúknuť. Trikrát pohodlné sedenie to tiež nie je, ale myslím, že na paradoxy kaviarenských mogulov s pohodlnými kreslami a "pollitrom brečky" verzus pražiarní s vražedným espressom a dreveným, prudko nostalgickým dekórom, by som potrebovala špeciálny blog, takže väčším komentárom sa radšej vyhnem.
Napriek tomu, že počasiu som počas svojho života nikdy nevenovala veľkú pozornosť, pri slove Edinburgh, majú ľudia pocit, že ma automaticky musia varovať pred podnebím alebo ako vraví Susan - prší! Každý. Deň. Hah, neprší!!! Teda, aspoň nie KAŽDÝ deň. Uznávam, že pod pojmom leto si nepredstavujem za bežných okolností dážď a konštantné teploty okolo 15°, ale výrazne mi to neprekáža.
Naopak, beriem to ako súčasť môjho nového škótskeho života. Prirodzene, nič iné ako tento fakt prijať, mi ani nezostáva, a tak sa snažím vycvičiť v otužovaní. Prechádzka v ľahkých sieťovaných teniskách, v tričku a bez bundy. Všetko je v poriadku, kým je sucho, ale mračná sčerneli a začalo pršať. To už som ale sedela vnútri a, keďže som sa nevedela sústrediť na knižku, uvažovala som nad svojou aktuálnou podstatou. Že čo robím. Kam smerujem. A či mi už naozaj nešibe.
Pred pár dňami som si zabsolvovala Skype s kamarátom. Snažil sa pochopiť, prečo som sa presťahovala. Prečo zrovna do Edinburghu. Prečo. Prečo. Prečo? No...lebo. Detské odpovede sú v týchto situáciách asi najlepšie. Minimálne najjednoduchšie. Ale okrem toho, že sú detské, sú aj detinské. Jeho otázky, kedy sa reálne pokúšal prísť na to, kde sa momentálne nachádzam, som, v mojej typickej póze, pojala ako útok na moju maličkosť.
Už si nepamätám detaily rozhovoru, ale viem, že som sa cítila pod paľbou a zraniteľná a bez správnych odpovedí, ktoré pritom odo mňa nikto ani neočakával. Takto to ďalej ale nepôjde. Treba si spomenúť na to, prečo som sa vlastne sťahovala. Prší, takže vyčkávam a rozmýšľam. Flashback. "Predsa keď robím také vážne rozhodnutia, tak nejdem len prstom po mape...?!"
Dávno, pradávno, na hodinách francúzštiny, sa nás náš lektor Franc, v snahe rozvinúť naše jazykové znalosti, pokúšal primäť k detailnejším odpovediam - "pourquoi?" A ako running joke, aby sme sa daným zdĺhavým rečiam vyhli, nasledovala vždy odpoveď "pourquoi pas?".
Odmalička ma fascinovala možnosť zbaliť sa a začať niekde odznova. Čistý stôl. Pred piatimi rokmi som si túto túžbu zrealizovala a dnes ju riešim znovu. Inde. Nikdy som nebola extra spontánny človek, ale vždy, keď si to z času na čas dovolím, mám pocit neskutočnej slobody, ktorý by som nevymenila za absolútne nič na svete.
Prší a už sa mi tu nechce sedieť, ale som bez bundy a bez dáždnika. Nevadí. Zmoknem. A čo? Potrebujem preč, ale nikoho tam nepoznám a nemám plán. Nevadí. Doriešim. A čo?
Kedy ste sa naposledy dobrovoľne prešli v daždi?? Ja dnes.
Už som doma. Čaj v ruke, široký a spokojný úsmev na tvári a Sam Smith spieva, že ..."so let me restart."
utorok 23. júna 2015
Tina (konečne) opúšťa Egham
V sobotu plánujem v meste večeru s najbližšími kamarátmi a je len jedno jediné miesto, ktoré som pre tento účel zvažovala. Talian. Majiteľ zdvihol telefón, zapísal si počet ľudí, dátum, čas a potom sa spýtal na meno. "Á, vedel som, že si to ty." Talian ma pozná už po hlase. Yes. Pamätám si akoby to bolo včera, keď sme sa s Matúšom flákali a hľadali miesto na zaparkovanie a dobrú kávu. V prvý večer sme tam presedeli nad dvomi cappuccinami dve hodiny. Druhýkrát sme k nim prihodili aj dezert a na tretíkrát aj večeru. Majiteľ bol žoviálne taliansky a vždy nám pri odchode potriasol pacičkou a odvtedy je len jedno jediné miesto, kam sa automaticky vraciame. Matúš tam mal svadobnú recepciu a nebyť neuróz môjho otca, ja by som tam mala promočný obed. Každopádne, nie vždy sa mi podarí do mesta prísť tak často, ako by som chcela a minule som sa pristihla pri tom, ako sa mu ospravedlňujem, že som u neho dlho nebola. Talian len zdvihol ruky, že to nie je dôležité; on vie, že sa k nemu vždy vrátim; veď predsa chodíme k nemu už roky. A mnou zrazu otriaslo - Martina, už sú to roky, presnejšie päť.
Do Británie som sa presťahovala v septembri 2010 s tým, že právnička zo mňa nebude, nevadí, vymyslíme niečo iné. Vymýšľame už nejaký ten piatok, ale v zásade sa hlavne tešíme, že keď už nič iné, tak sa aspoň nenudíme (množné číslo, v angličtine, the royal we, použité ako moja verzia toho, že už nám zúbky rastú a už chodíme na nočník - a týmto gratulujem všetkým rovesníkom s detičkami, aj tým, ktorí detičky očakávajú a hlavne klobúk dole pred B, ktorá vo Windsore nad fenomenálnym dezertom musela hodiny počúvať môj rant o bezdetnosti a trochu inak nastavených prioritách).
Ehm, popojedem. Bilancia v Eghame? Bakalár umenia. Check. First class. Check. Nie, že by to niekoho zaujímalo, ale občas potrebujem svoje ego nakŕmiť nepodstatnými informáciami, aj keď mi moji lektori v hodine dvanástej povedali, že síce super, ale mala som ísť na herectvo. Čo už, drama queen zvládnem byť aj v bežnom živote - a ten ma, na oplátku, zásobí množstvom drámy, keby som sa, náhodou, nudila. Tri roky v škole znamenali tri roky v práci a na spoločenský život akosi nezostalo veľa času, resp. energie, a tak som sa rozhodla, že po promócii mám právo si trochu užiť. V preklade to znamenalo, že keď doma kamaráti riešili prvé kroky kariéry, ja som spávala deväť mesiacov v jednej posteli so svojím bývalým frajerom a poznala každú krčmu v okolí, lebo som sa tej posteli snažila aktívne vyhýbať. V jednej krčme som nakoniec skončila bývať aj pracovať. A tak ako je mojím morálnym víťazstvom to, že s daným bývalým sme to prežili v zdraví, sme stále kamaráti a v kontakte; tak je mojím neskutočným víťazstvom fakt, že som prežila desaťmesačné obdobie v pube bez toho, aby som si z užívania kokaínu spravila rekreačnú činnosť. Drogová stigma je v UK takmer neexistujúci pojem, čo som pochopila veľmi rýchlo, keď som bola jediným neužívačom
Do Británie som sa presťahovala v septembri 2010 s tým, že právnička zo mňa nebude, nevadí, vymyslíme niečo iné. Vymýšľame už nejaký ten piatok, ale v zásade sa hlavne tešíme, že keď už nič iné, tak sa aspoň nenudíme (množné číslo, v angličtine, the royal we, použité ako moja verzia toho, že už nám zúbky rastú a už chodíme na nočník - a týmto gratulujem všetkým rovesníkom s detičkami, aj tým, ktorí detičky očakávajú a hlavne klobúk dole pred B, ktorá vo Windsore nad fenomenálnym dezertom musela hodiny počúvať môj rant o bezdetnosti a trochu inak nastavených prioritách).
Ehm, popojedem. Bilancia v Eghame? Bakalár umenia. Check. First class. Check. Nie, že by to niekoho zaujímalo, ale občas potrebujem svoje ego nakŕmiť nepodstatnými informáciami, aj keď mi moji lektori v hodine dvanástej povedali, že síce super, ale mala som ísť na herectvo. Čo už, drama queen zvládnem byť aj v bežnom živote - a ten ma, na oplátku, zásobí množstvom drámy, keby som sa, náhodou, nudila. Tri roky v škole znamenali tri roky v práci a na spoločenský život akosi nezostalo veľa času, resp. energie, a tak som sa rozhodla, že po promócii mám právo si trochu užiť. V preklade to znamenalo, že keď doma kamaráti riešili prvé kroky kariéry, ja som spávala deväť mesiacov v jednej posteli so svojím bývalým frajerom a poznala každú krčmu v okolí, lebo som sa tej posteli snažila aktívne vyhýbať. V jednej krčme som nakoniec skončila bývať aj pracovať. A tak ako je mojím morálnym víťazstvom to, že s daným bývalým sme to prežili v zdraví, sme stále kamaráti a v kontakte; tak je mojím neskutočným víťazstvom fakt, že som prežila desaťmesačné obdobie v pube bez toho, aby som si z užívania kokaínu spravila rekreačnú činnosť. Drogová stigma je v UK takmer neexistujúci pojem, čo som pochopila veľmi rýchlo, keď som bola jediným neužívačom
(queue self-five). Nie, že by ma biely prášok a dojebabrané, rozumej neexistujúce, nosné prepážky, lákali, ale že som to neskúsila ani raz je vcelku obdivuhodné, minimálne v očiach mojich kamarátov/kolegov, pretože miestami som sa cítila ako v centrálnej Kolumbii a ak raz napíšem autobiografiu z čias v krčme, knižka sa bude volať "Vianoce s mojím dealerom". Bez mien, prirodzene.
A napriek tomu, že som od júna do októbra prakticky každý deň pracovala s opicou, od októbra do januára plakala, že som unavená, lebo v krčme sa akákoľvek súdna večierka nerešpektovala a žúrovalo sa vyslovene do rána; a tomu, že od marca do júna som bola vystavená obrovskému stresu zo strany emočného vampíra, ktorý mi nielen dlží peniaze, ale ma dostal do bodu, kedy som sa reálne cítila ako každá piata týraná žena...napriek tomu všetkému, si nič nevyčítam. Nemá to zmysel. Finančné a logistické dôvody a jednoduché rozhodnutia, preto lebo chcem a môžem, ma doviedli k tomu, že som zo seba dostala aj posledné kvapky post-pubertálneho party života, ktorý som si neužila vtedy, kedy som mala, resp. kedy sa odo mňa očakával.
Prvé tri roky v Eghame mi dali stabilnú prácu, sebavedomie, že prežijem vždy a všade a ďalšie dva vedomie, že život nie je čierno-biely, náhradnú rodinu a kopec, kopec zážitkov, nad ktorými sa s odstupom času už len smejem.
Pred mesiacom bola u mňa B a okrem toho, že to bol asi najsvetlejší týždeň tento rok (a to som strávila takmer mesiac v Thajsku), sme mali jeden skvelý moment na toaletách v kine v Richmonde. Pozerali sme na seba v zrkadle a tak nejako na nás obe došlo, že wow, vyzeráme dobre. Bude sa asi ťažko vysvetľovať, že to nebol len narcis-estetický moment, ale pokúsim sa. Dva roky, počas ktorých sme sa nevideli, sme sa obidve posunuli; sme sebavedomejšie a spokojnejšie a vyrovnanejšie. Iste, je to vekom, ale aj tým, že rozhodnutia, ktoré sme spravili, sme spravili pre nás, a nie pre iných a v tom zrkadle bol ten odraz a obraz vážne vidieť.
Čo sa mňa týka, stále zápasím s tým, čo si iní myslia. Alebo, čo si myslím ja, že si oni myslia, ale je dobré vedieť, že v konečnom dôsledku aj tak robím veci podľa seba. Ako vraví môj otec s ľahkou trpkosťou (a hrdosťou?) v hlase - ja ti môžem len poradiť, aj tak si spravíš podľa svojho. Prípadne, citujúc kamaráta, "náhodou, mám dobrodružnú kamarátku a so záujmom sledujem jej najnovšie nápady a nenadávam jej za to," asi sa uspokojím s tým, že mi má vlastne byť jedno, čo si kto myslí, lebo rozhodnutie je moje. Aj to, ktoré ma viedlo odsťahovať sa do Škótska.
V nedeľu naskakujem na jednosmerný vlak, smer Edinburgh. Ostatné dva mesiace som strávila vysvetľovaním prečo - a okrem toho, že už som z toho unavená, je to vlastne jedno. Kapitola Egham sa zatvára, Edinburgh predo mnou (ďalšie E. ... hmmm, zaujímavé). Držte palce, budem sa hlásiť - prišla som na to, že je asi jedno, kde sa nachádzam, historky hodné zabávania davov počas dinner parties naberiem asi hocikde. A moja londýnska rodina sa môže tešiť, že keď sa čoskoro znovu u Taliana uvidíme, aspoň budú koncentrovanejšie, pretože niektoré veci sa menia, ale iné sú rock-solid, aj po rokoch.
A napriek tomu, že som od júna do októbra prakticky každý deň pracovala s opicou, od októbra do januára plakala, že som unavená, lebo v krčme sa akákoľvek súdna večierka nerešpektovala a žúrovalo sa vyslovene do rána; a tomu, že od marca do júna som bola vystavená obrovskému stresu zo strany emočného vampíra, ktorý mi nielen dlží peniaze, ale ma dostal do bodu, kedy som sa reálne cítila ako každá piata týraná žena...napriek tomu všetkému, si nič nevyčítam. Nemá to zmysel. Finančné a logistické dôvody a jednoduché rozhodnutia, preto lebo chcem a môžem, ma doviedli k tomu, že som zo seba dostala aj posledné kvapky post-pubertálneho party života, ktorý som si neužila vtedy, kedy som mala, resp. kedy sa odo mňa očakával.
Prvé tri roky v Eghame mi dali stabilnú prácu, sebavedomie, že prežijem vždy a všade a ďalšie dva vedomie, že život nie je čierno-biely, náhradnú rodinu a kopec, kopec zážitkov, nad ktorými sa s odstupom času už len smejem.
Pred mesiacom bola u mňa B a okrem toho, že to bol asi najsvetlejší týždeň tento rok (a to som strávila takmer mesiac v Thajsku), sme mali jeden skvelý moment na toaletách v kine v Richmonde. Pozerali sme na seba v zrkadle a tak nejako na nás obe došlo, že wow, vyzeráme dobre. Bude sa asi ťažko vysvetľovať, že to nebol len narcis-estetický moment, ale pokúsim sa. Dva roky, počas ktorých sme sa nevideli, sme sa obidve posunuli; sme sebavedomejšie a spokojnejšie a vyrovnanejšie. Iste, je to vekom, ale aj tým, že rozhodnutia, ktoré sme spravili, sme spravili pre nás, a nie pre iných a v tom zrkadle bol ten odraz a obraz vážne vidieť.
Čo sa mňa týka, stále zápasím s tým, čo si iní myslia. Alebo, čo si myslím ja, že si oni myslia, ale je dobré vedieť, že v konečnom dôsledku aj tak robím veci podľa seba. Ako vraví môj otec s ľahkou trpkosťou (a hrdosťou?) v hlase - ja ti môžem len poradiť, aj tak si spravíš podľa svojho. Prípadne, citujúc kamaráta, "náhodou, mám dobrodružnú kamarátku a so záujmom sledujem jej najnovšie nápady a nenadávam jej za to," asi sa uspokojím s tým, že mi má vlastne byť jedno, čo si kto myslí, lebo rozhodnutie je moje. Aj to, ktoré ma viedlo odsťahovať sa do Škótska.
V nedeľu naskakujem na jednosmerný vlak, smer Edinburgh. Ostatné dva mesiace som strávila vysvetľovaním prečo - a okrem toho, že už som z toho unavená, je to vlastne jedno. Kapitola Egham sa zatvára, Edinburgh predo mnou (ďalšie E. ... hmmm, zaujímavé). Držte palce, budem sa hlásiť - prišla som na to, že je asi jedno, kde sa nachádzam, historky hodné zabávania davov počas dinner parties naberiem asi hocikde. A moja londýnska rodina sa môže tešiť, že keď sa čoskoro znovu u Taliana uvidíme, aspoň budú koncentrovanejšie, pretože niektoré veci sa menia, ale iné sú rock-solid, aj po rokoch.
piatok 27. februára 2015
Tina v Thajsku #2
...tak som naspäť doma. Pôvodne som chcela začať tento post dvomi fotkami s výhľadom z okna - nechutne pohľadnicovou z Koh Phayam (terasa nad kešu plantážami s neskutočným výhľadom na more a blízke ostrovy) a domácou tehlovou z Eghamu, ale rozdiel medzi nimi je tak depresívne kontrastný, že si to porovnanie asi odpustím. Dnes ešte nemusím do práce, a tak sa budem v rámci aklimatizácie tváriť, že je okay všetkým a všade vykladať, ako bolo v Thajsku super.
Je síce pravda, že prvých pár dní na Koh Samui som bola značne vystresovaná, ale ako som sa upokojila, začala som sa tešiť zo slnka a z toho, že som nemusela takmer nič. Po desiatich dňoch sa moja dovolenka prehupla do druhej polovice, v ktorej bol naplánovaný Koh Phayam, malý ostrov na západnej strane Thajska. Vzdialenosť medzi Surat Thani a Ranongom (prístavné mestá na oboch stranách) je 223 km, čo v praxi znamenalo 9 hodín cestovania - taxík, trajekt, bus, rikša, mikrobus, taxík, loď. Ak mám pravdu povedať, cestovanie bol vo všeobecnosti zážitok. V deň odchodu som o šiestej ráno poslušne stála na hlavnej ceste a modlila sa, aby sa taxikár, s ktorým som sa v prechádzajúci deň nezáväzne dohodla, aj ukázal. Nesklamal, a keď sa o pätnásť minút neskôr dorútil na skútri, skoro som skolabovala. Nie že by som mala s motorkami problém, ale netušila som, kde chce odložiť môj kufor (poznámka 1: dnes viem, že mesiac v Thajsku by som zvládla s plavkami, žabkami a jednými šatami, a zmestila by som sa do ruksaku), takže som sa s ním asi päť minút hádala a nakoniec to vzdala, keďže som chcela stihnúť trajekt o siedmej. Taxikár suverénne položil kufor medzi svoje nohy a ja som len žasla. Cesta po súši v mikrobuse bola tiež riadna divočina, keďže som ako jediná Europánka (rozumej biela tvár) musela vydržať tri hodiny thajského popu, neúspešne prehlušovaného mojou hudbou zo slúchadiel, a samovražedným šoférom, ktorý to v kopcoch v zákrutách neváhal dať pravidelne cez dve plné čiary (true story). Som presvedčená, že sme suverénne prešli aj na červenú, ale nie som si istá, či som nehalucinovala z arktickej klimatizácie v mikrobuse.
O deväť hodín neskôr som sa dorútila na Koh Phayam, ktorý je vraj neobjavené Thajsko, čomu som nemala problém uveriť. Utiekla som turizmu, letisku, hotelovým komplexom a organizovanému turizmu. Všetky komerčné ostrovy vraj boli takto nedotknuté dvadsať rokov dozadu a ja som len rada, že som mala šancu to zažiť. (Poznámka 2: tati, nasledujúcu vetu nečítaj, zakry si oči; aj tak na mňa nikto nedá!) Ak budete mať možnosť niekedy sa vybrať, odporúčam tam a čo najskôr. (Poznámka 3: nie, že ma teraz vydedíš!).
V prístave ma už čakali vysmiati rodičia na motorke a ja som pochopila, že kufor na skútri bude v rámci cestovania nič oproti nám trom bežne cestujúcim spolu. Už na Koh Samui som všade videla domácich aj turistov s malými deťmi vkliesnenými medzi rodičmi a máločo je rozkošnejšie ako čokoládová malá v ružovom, s prilbou na hlave a suverénnym posedom na motorke (poznámka 4: yes, i said it). Akurát, že hoci som technicky dieťa mojich rodičov, už som trošku väčších rozmerov ako keď som bola v predškolskom veku, tak sme nakoniec kliesnili moju maminu, ktorá mala po desiatich dňoch tak obité kotníky, z toho, ako som sa vždy snažila zmestiť svoje laby vedľa jej, až mi bolo ľúto. Keďže naši sa ešte stále slnia a ja už si môžem akurát tak fotky pozerať, tak tie kotníky prežije, bóóóóže.
Kým otec zistil ako sa pracuje so strojom, ktorý rozhodne nie je stavaný na tri dospelé osoby (minimálne do kopcov určite nie), tak sme namiesto trúbenia na miestne psy museli s maminou trúbiť my dve. Doslova. Guláš rozvalený krížom cez cestu a my dve z plného hrdla, že tutúúúút (poznámka 5: aj tak ich bolo treba väčšinou obísť, špiny lenivé).
Fauna inak vo všeobecnosti nesklamala - divné gekony, ktoré v noci vydávali také tokacie zvuky, že by sa žiadny veľký vták nemusel hanbiť, jašterice, psy (obrovské množstvo), mačky, nádherné rybičky aj ryby (krásne čistá voda asi pomohla) a aj opice a nádherné vtáky hornbilly. Slony som vynechala, pretože som akosi nemala srdce sa ísť pozrieť - ak to nebehá voľne v prírode, som nervózna. Pre tých z nás, čo sme vyrástli na Baywatchi (celá slovenská generácia detí v deväťdesiatych rokoch), žraloky sú automatická (a zároveň iracionálna) hrozba, aj keby som sa kúpala na Balatone, ale v Thajsku som sa viac obávala hadov. Teraz môžem s hrdosťou oznámiť, že za viac ako tri týždne som nevidela ani jedného. Iste, keď sme sa boli vyložiť v krásnom a tichom (!!) rezorte na Koh Samui, domáci museli zneškodniť nejakú zatúlanú hadicu v tráve, asi päť metrov za mojím lehátkom, pretože rozvetvenej austrálskej rodine tam behali malé deťúrence. Danka mi statočne celú situáciu, vrátane rozmlátenia plazu bambusovou palicou, opísala, ale môj prístup počas celého pobytu sa oplatil - ak to nevidím, tak to neexistuje.
Kiežby som to mohla aplikovať aj dnes, ale realita je tá, že som naspäť v Británii, zajtra ma čaká práca a na krásne a vyľudnené pláže, čistú vodu a ten bohovský výhľad môžem už len spomínať. Ale spomínam brutálne opálená a s plánmi podobné cesty riešiť častejšie, pretože takáto oddýchnutá som nebola už dlhé roky. A teraz, ak ma ospravedlníte, idem si objedbať pad thai, pretriedim nechutne gýčové fotky a po tom, ako nimi skončím s obťažovaním známych, budem plakať do vankúša, že už som doma. Každopádne, ako čerstvý optimista si k tomu dám po mesiaci pohár vína (konečne!), lebo raz darmo - "wine a little...you'll feel better".
piatok 13. februára 2015
Účestníci zájezdu alebo Tina v Thajsku
Už niekoľko rokov svojmu okoliu aktívne pílim uši, že potrebujem dovolenku. Nie, že by som nemala voľno raz za čas, ale návštevy na Slovensku alebo miniatúrne dvojdňové minibreaky v európskych mestách nepočítam, pretože tie prvé sa väčšinou zvrhnú na služobnú dovolenku s rodinnými obedmi a tie druhé sú zase predĺžená káva s niekým, koho som nevidela sto rokov (Mici, takže kedy sa už ku mne chystáš?).
Skrátka a dobre, nie, že by som bola plážový typ, ale akosi som zatúžila váľať sa v piesku, ideálne ďaleko od domova (prvého, aj adoptívneho). Posledná dovolenka tohto typu sa odohrala v Chorvátsku, dávno pradávno, v roku .... (práve som skontrolovala facebook, lebo sa mi nechcelo počítať na prstoch) ... 2007. Mám na ňu super spomienky, ale už boli ťažko zaprášené, takže, keď mi na jeseň rupli nervy (a skoro aj pečeň), rozhodla som sa, že ich treba doplniť o nové prímorské zážitky a keďže rodičia už boli naplánovaní do Thajska, pridala som sa. Plán bol nasledovný - 10 dní na Koh Samui s partičkou z Bratislavy (zväčša kamaráti mojich rodičov) a 10 dní na Koh Phayam za rodičmi. Aktuálne mám pomaly za sebou prvú polovicu dovolenky, takže tu sú dojmy.
Že budem na ostrove obklopená slovenčinou, som vedela - predsa som prišla so šiestimi našincami, ale aby slovenčina, resp. čeština boli najviac frekventované jazyky, tak to bola vcelku facka. Doslova (ne)kultúrny šok. V prvom rade sme mali vybavené ubytovanie v bungalovoch na pláži, kde som sa ráno budila do "brý jitro!" a povinného "volééé", až mi to skutočne evokovalo už spomínanú dovolenku v Chorvátsku. Akurát, že namiesto miestneho bengálskeho tigra, kocúra Didiera, som mala každé ráno na terase túlavého psa.
Vedela som, že Samui je jeden z najkomerčnejších ostrov, aj to, že pravdepodobne nejaký Slovák sa tam objaví, ale nepočítala som, že dorazím na Dalmáciu pre solventných. Cestou sme míňali podniky ako Pressburg Café a podobne, kde sa expati stretávajú na kávičku, privítať nové tváre bratislavskej scény, ktoré unikli slovenskej zime. Potom mi oduševnene vysvetľujú, ktorá pláž je bez vĺn, lebo na Lamai-i sú príliš živelné. Presne tu totiž stratila svoje Gucci okuliare, ako ju voda zmietla. Vieš, tie za tisícdvesto eur. ("Chruňo! Ktoré nohavice máš na sebe? Som ti povedala, daj si tie za dessaťtisíc evri). Hrubé reťázky okolo poctivo opáleného krku a mne sa zdvíha žalúdok. Keď mi bolo potom nonšalantne oznámené, že o dva dni dorazí do rezortu vedľa nás Zora so štyridsiatimi babami cvičiť, tak som v duchu roztiahla ruky ako Helenka Ružičková a zvolala "Držte mě!"
Keďže nahlas som si ale tieto komentáre nedovolila, tak som zvolila najlepšiu možnú a vlastne aj pôvodnú alternatívu, ktorá sa volá Asociálna Tina. V praxi to znamená to, že sama odtiahnem niekam do plážového baru, kde si objednám Mai Tai, založím do uší prudko letný tropický tanečný set a opaľujem sa (sama tomu neverím, nie som obrovským milovníkom slnka, ale thajské je asi iné a čo si budeme oči šmirgľovať, ten koktejl asi tiež pomáha). Dlhé roky bez dovolenky a fakt, že pracujem v reštauračných priestoroch majú za následok, že ticho a samotu vyhľadávam, ale už som si zvykla na to, že nie každý tomu rozumie, a potom často nastanú nepríjemné momenty, kedy sa ma niekto normálne pýta, kde som bola a ja už kvôli svojej povahe okamžite skáčem, pretože mám pocit, že som kontrolovaná a obmedzovaná. Následne sa snažím kompenzovať a nasilu tráviť čas tam, kde nechcem, lebo sa bojím, že som neslušná, a celkovo som tak v kŕči a nadávam si, že tak takto som si svoju dovolenku teda nepredstavovala.
Ale aby som len nepindala, tak tu sú kosamuiské/thajské pozitíva: jedlo (!!!), masáže (originál, bez dievčat s penismi), krásne pláže, teplé more a ľudia, ktorí sa non-stop usmievajú a okamžite ma nabíjajú pozitívnou energiou.
Po pár dňoch som nakoniec rezignovala a začala brať dovolenku so všetkým pozitívnym, aj negatívnym a sústredím sa hlavne na to, že je to dovolenka. Momentálne píšem tieto slová s otvorenými oknami, krásnym výhľadom na šíre tyrkysové vody Thajského zálivu a na nohách ešte piesok po rannom plávaní - myslím, že sú aj horšie možnosti ako tráviť piatkové ráno (mimochodom, musela som skontrolovať, ktorý deň v týždni je).
Skrátka a dobre, nie, že by som bola plážový typ, ale akosi som zatúžila váľať sa v piesku, ideálne ďaleko od domova (prvého, aj adoptívneho). Posledná dovolenka tohto typu sa odohrala v Chorvátsku, dávno pradávno, v roku .... (práve som skontrolovala facebook, lebo sa mi nechcelo počítať na prstoch) ... 2007. Mám na ňu super spomienky, ale už boli ťažko zaprášené, takže, keď mi na jeseň rupli nervy (a skoro aj pečeň), rozhodla som sa, že ich treba doplniť o nové prímorské zážitky a keďže rodičia už boli naplánovaní do Thajska, pridala som sa. Plán bol nasledovný - 10 dní na Koh Samui s partičkou z Bratislavy (zväčša kamaráti mojich rodičov) a 10 dní na Koh Phayam za rodičmi. Aktuálne mám pomaly za sebou prvú polovicu dovolenky, takže tu sú dojmy.
Že budem na ostrove obklopená slovenčinou, som vedela - predsa som prišla so šiestimi našincami, ale aby slovenčina, resp. čeština boli najviac frekventované jazyky, tak to bola vcelku facka. Doslova (ne)kultúrny šok. V prvom rade sme mali vybavené ubytovanie v bungalovoch na pláži, kde som sa ráno budila do "brý jitro!" a povinného "volééé", až mi to skutočne evokovalo už spomínanú dovolenku v Chorvátsku. Akurát, že namiesto miestneho bengálskeho tigra, kocúra Didiera, som mala každé ráno na terase túlavého psa.
Vedela som, že Samui je jeden z najkomerčnejších ostrov, aj to, že pravdepodobne nejaký Slovák sa tam objaví, ale nepočítala som, že dorazím na Dalmáciu pre solventných. Cestou sme míňali podniky ako Pressburg Café a podobne, kde sa expati stretávajú na kávičku, privítať nové tváre bratislavskej scény, ktoré unikli slovenskej zime. Potom mi oduševnene vysvetľujú, ktorá pláž je bez vĺn, lebo na Lamai-i sú príliš živelné. Presne tu totiž stratila svoje Gucci okuliare, ako ju voda zmietla. Vieš, tie za tisícdvesto eur. ("Chruňo! Ktoré nohavice máš na sebe? Som ti povedala, daj si tie za dessaťtisíc evri). Hrubé reťázky okolo poctivo opáleného krku a mne sa zdvíha žalúdok. Keď mi bolo potom nonšalantne oznámené, že o dva dni dorazí do rezortu vedľa nás Zora so štyridsiatimi babami cvičiť, tak som v duchu roztiahla ruky ako Helenka Ružičková a zvolala "Držte mě!"
Keďže nahlas som si ale tieto komentáre nedovolila, tak som zvolila najlepšiu možnú a vlastne aj pôvodnú alternatívu, ktorá sa volá Asociálna Tina. V praxi to znamená to, že sama odtiahnem niekam do plážového baru, kde si objednám Mai Tai, založím do uší prudko letný tropický tanečný set a opaľujem sa (sama tomu neverím, nie som obrovským milovníkom slnka, ale thajské je asi iné a čo si budeme oči šmirgľovať, ten koktejl asi tiež pomáha). Dlhé roky bez dovolenky a fakt, že pracujem v reštauračných priestoroch majú za následok, že ticho a samotu vyhľadávam, ale už som si zvykla na to, že nie každý tomu rozumie, a potom často nastanú nepríjemné momenty, kedy sa ma niekto normálne pýta, kde som bola a ja už kvôli svojej povahe okamžite skáčem, pretože mám pocit, že som kontrolovaná a obmedzovaná. Následne sa snažím kompenzovať a nasilu tráviť čas tam, kde nechcem, lebo sa bojím, že som neslušná, a celkovo som tak v kŕči a nadávam si, že tak takto som si svoju dovolenku teda nepredstavovala.
Ale aby som len nepindala, tak tu sú kosamuiské/thajské pozitíva: jedlo (!!!), masáže (originál, bez dievčat s penismi), krásne pláže, teplé more a ľudia, ktorí sa non-stop usmievajú a okamžite ma nabíjajú pozitívnou energiou.
Po pár dňoch som nakoniec rezignovala a začala brať dovolenku so všetkým pozitívnym, aj negatívnym a sústredím sa hlavne na to, že je to dovolenka. Momentálne píšem tieto slová s otvorenými oknami, krásnym výhľadom na šíre tyrkysové vody Thajského zálivu a na nohách ešte piesok po rannom plávaní - myslím, že sú aj horšie možnosti ako tráviť piatkové ráno (mimochodom, musela som skontrolovať, ktorý deň v týždni je).
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)