Berlin 2 (žrádlo a kultúra)

VAPIANO

...alebo ako milujeme nemecký nápad vytvoriť taliansku sieť, ktorá sa pohybuje na hranici fastfoodu a reštaurácie. Baby tam pracujú už tretím letom, a hoci som mala aké-také informácie, realita ma dostala ešte viac. Treba povedať, že za taliansku kuchyňu by som položila život aj vlastnej matere, pričom, poznajúc svoju maminu a jej chute, ani by veľmi neprotestovala. Milujem je slabý výraz, preto ma Vapiano úplne dostalo. Funguje nasledovným spôsobom. Pri dverách vám slečna vrazí do ruky magnetickú kartičku, ktorá má za následok absenciu personálu, pretože čašníčky nie sú potrebné. Vyberiete si z ponuky menu, ktoré nájdete vo viacerých jazykových verziách a podľa toho sa postavíte k pultu šalátov, pasty alebo pizze. Ak máte chuť na cestoviny, vyberiete si tvar, omáčku a pred vašimi očami máte jedlo v priebehu niekoľkých veľmi krátkych minút pripravené. Rovnaký princíp platí aj pre šaláty a pokiaľ ide o pizzu, dostanete zariadenie, ktoré vám oznámi, keď je hotová. Potom stačí už len priložiť kartičku na zariadenie, kde vám ho personál v podstate nakredituje a pri odchode na jej základe zaplatíte.

Jedlo je božské, za veľmi rozumnú cenu a prostredie má k tomu mekáčovskému veľmi ďaleko - interiér rozhodne nenaznačuje tomu, že ide v princípe o samoobslužnú reštauráciu. Podľa posledných insiderských info, ktoré mám, sa vraj budú otvárať prevádzky aj na Slovensku a v Českej republike, a tak zostáva už len dúfať, že podobnému konceptu sa môže dariť aj v domácich podmienkach (...alebo som prehnane naivná?).

SONY CENTRUM

Keďže som sa každý deň motala okolo Potsdamer Platzu, nemohla som tento gigant obísť a dobre som urobila. Moji blízki o mne vedia, že moderná architektúra a všetky plexisklové opachy mi nerobia dobre. Ak sa ešte aj nezmyselne nakombinujú (pyramída v Louvri), robí sa mi nevoľno, lenže Sony Centrum je svetlá výnimka. Očaril ma svojou originalitou a po lopate – je to skrátka pekné! V komplexe sa, okrem iného, nachádzajú dve pre mňa zaujímavé inštitúcie, konkrétne Múzeum nemeckého filmu a samotné kino. Do prvého sa určite oplatí zájsť. Nejde o typické múzeum s exponátmi vo vitrínkach, aj keď, samozrejme, nájdu sa aj také. Audiovizuálne umenie ponúka rôzne možnosti. Hneď prvá miestnosť je vymyslená veľmi šikovne – premietanie scén z kultových filmov na plátnach, pričom všade sú zrkadlá. Filmy a moja maličkosť, kam som sa pozrela – absolútne nebo pre filmového fanatika a narcisa v jednej osobe. Po stenách sú zavesené slúchadlá, ktoré ak zvesíte a priložíte k uchu, púšťajú napríklad rozhovory s režisérmi. Samostatnú kapitolu tvorí pasáž venovaná vrcholu nemeckého expresionizmu, slávnemu Metropolisu a veľmi pôsobivé sú aj miestnosti venované Marlene Dietrich, kde trónia niektoré z jej kostýmov. Okrem iného, v súčasnosti múzeum vystavuje expozíciu Romy Schneider (pre ľudí bez detstva a televízie – filmová Sissi), ktorú sme ale zázračne, a hlavne omylom, obišli.

Posledný večer musel byť špeciálny a keďže byť niekde pár dní s B znamená vždy aj filmový zážitok, strieborné plátno v Berlíne bola povinnosť. Žiaľ, Nolanov Inception mal v Nemecku o týždeň odloženú premiéru, tak sme sa museli spoľahnúť na Knight & Day, teda akčnú komédiu s Tomom Cruisom a Cameron Diaz a urobili sme dobre. Príjemná, vtipná zábava, ktorá pobavila viac, ako som čakala – moja recenzia tu.

Fackou nebol film, ale prekvapivo kinosála. Pekne sme si cvakli lístky za západniarske ceny a vychutnali si nemecké reklamy, za ktorými nasledovali trailery. Už počas nich sa pred nás posadila skupina, ktorá mala problém s tým, že vraj sedíme na ich miestach. Ani my sme nesedeli na svojich - tie totiž boli obsadené, ale ja fakt nepatrím k tej obmedzenej skupine ľudí, ktorá potrebuje vyhadzovať iných z miest, lebo „tu sedím ja!“, pričom je sála poloprázdna. Lenže presne to sa nám stalo. Týpci pred nami sa síce usadili, ale skupina, ktorá dorazila za tmy, pätnásť minút po vyznačenom čase, sa výrazne dožadovala svojich miest a dve pekelne nepríjemné ženy nakoniec uspeli. Vystrnadili skupinku pred nami a nám bolo jasné, že tí reťazovo vyhodia nás. Vytočená tak, ako už dávno nie, som nadávala v rôznych jazykoch a vybehla úplne hore, kde boli dve voľné miesta, posadila tam A. a B. a šla sa upokojiť von. O minútu som sa vrátila, a baby sedeli na schodoch, lebo ešte aj z tých miest ich nejaký dobrák vyhodil. O tom čase už bolo, samozrejme, všade plno, takže sme zvyšok filmu odsedeli na schodoch. B. na penicilíne so zapálenými mandľami mala asi najväčšie právo byť naštvaná a po filme tete za pokladňou aj uštedrila pár milých slov. V metre bola potom tak zničená, že celú cestu prespala. My s A. sme si, ako budúce filmárky, cestu krátili vzájomným odporúčaním filmov. Adaptácie McEwana boli príliš dôležité na to, aby som sa starala o taký detail, ako vystúpiť na správnej zastávke, a tak sme skončili na konečnej zastávke bez toho, aby sme si to vôbec všimli. Rozhodne pamätný večer. Ostatne, ako celý výlet.

Berlin 1

Mám po dovolenke. Ako veľmi som sa nevedela dočkať, tak rýchlo ubehla a jednoznačne mala svoje zaujímavé momenty. Pre poriadok uvediem, že som bola za svojou Mici, ktorá spolu s A., Rybou a Skejterom trávia leto v Berlíne, kde pracujú a ja som sa im na štyri dni votrela do spoločnosti a možno aj do priazne.

UBYTOVANIE

Princíp nízko-nákladového výletu je obmedzenie výdavkov na minimum a buď si človek vezme stan a ide na niekam do lesa alebo zneužije niekoho, kto má zabezpečené ubytovanie a nanominuje sa mu doňho. My, mestské deti, nie sme veľkými fanúšikmi stanovačky, takže plán B je vždy lepšia verzia. Plán B ako B, plán B ako Berlín.

Baby bývajú dosť ďaleko od centra, v časti, ktorá dokonale vystihovala pojem predmestie. Na dvore sa hrali vychudnuté deti, pri ktorých slovo androgynnosť nemá čo hľadať, pretože boli jednoducho divné a rozhodnúť sa medzi tým, či šlo o chlapca alebo dievča bolo asi tak náročné, ako vybrať si medzi dvomi tyrkysovými opaskami (they’re so different). Vcelku ma prekvapilo, keď som sa dozvedela, že byt na druhom poschodí zdieľajú s jeho majiteľom, Rusom, ktorý sa nemôže vrátiť do svojej vlasti, a tak mu Nemecko pridelilo byt. Prenajíma ho a zároveň poberá dávky od štátu. Okrem fyziologických dôvodov – kúpeľňa a kuchyňa, vyliezal z izby jedine, ak šiel na nákup do Normy. Norma, okrem toho, že je mimoriadne populárne meno v juhoamerických telenovelách, je aj lokálny zdroj potravín. Nie som si istá, či Rus chodil do Normy alebo niekde inde, ale rozhodne sa tam pobral s vozíkom na kolieskach, ktoré si ja spájam najmä s dôchodcami v Lidli alebo MHD. Fakt, fakt divný človek. Popojedem.

Ďalšou veľmi zvláštnou záležitosťou, ktorá v noci naberala výrazne halucinogénny charakter, boli tapety. Červený podklad s farebnými tulipánmi. Wow. Viem, že tapety sú momentálne opäť trendy, ale štipka vkusu nie je nikdy na škodu.

TRANSPORT

Keďže sme bývali prakticky na poslednej zástavke, v U-bahn, resp. S-bahn, teda v metre, som strávila vcelku slušný počet hodín. Okrem toho, že vlaky jazdia dostatočne často, nie sú prehnane preplnené a majú na oknách obrázky Brandenburskej brány, nemám pekného slova. Osobne si myslím, že značenie, keď si ho porovnám s Londýnom, Parížom alebo dokonca aj Prahou, je dosť slabé. Stalo sa mi, že som musela nasadnúť na prvý vlak, aby som sa na základe mapky, ktorá bola vo vagóne zorientovala. Na stanici som šípky alebo nebodaj plánik hľadala márne, čo by sa v meste ako Berlín stať nemuselo a nemalo, ale to by som nebola ja, keby som niečo neokomentovala.

Veľa domácich, aktuálne aj turistov, v tomto období aj tak využíva skôr bicykle. Považujem to za skvelý spôsob prepravy, nehovoriac o tom, že vintage bicykle sú tááák pekné. Horšie je to s ich vyznačenými pásmi na chodníkoch. Ono je to pekné a asi aj praktické, ale čím červenší ten chodník bol, tým menej som myslela na to, že je to vlastne vyhradené pre cyklistov a veselo som sa tade prechádzala. Je až zázrak, že tá gigantická modrina, ktorú som si spôsobila, nevznikla zrážkou s bicyklom. Na vine bol stĺp (priestor na smiech). Od malička som trpela tým, že som si nie veľmi všímala svoje okolie a moji rodičia zo mňa mávali hlavu v smútku, napríklad, keď som si až v autobuse všimla, že počas behu naň som stratila topánku, ktorá mi bola o číslo väčšia a vpredu preto vycpaná vatou. Riziko úrazu pre mňa predstavujú aj akékoľvek dopravné značky alebo pouličné lampy, prípadne pohodené dlažobné kocky. V Berlíne som nevykryla stĺpik. Taký ten nízky, tesne pod úroveň pása, ktorý napríklad tarasí cestu autám a podobne. Fotila som B a nepozerala sa pred seba a zrazu, hajzel malý dekoratívny, objavil sa z ničoho nič. Najvtipnejšie bolo, že som si náraz uvedomila, až keď som sa cezeň visela. Bolesť, dosť výrazná, dorazila až neskôr a spolu s ňou aj šialený smiech, kedy som ukázala babám, aj slečne, čo rozdávala letáky a vyzerala maximálne vyšokovaná, že je to ok a môžu sa smiať aj ony.

TURIZMUS

Pokiaľ ide o pamiatky, tie som neriešila. Brandenburská brána sa mi zdala malá, židovský pamätník spočiatku divný a aj keď betónové panely nie sú práve podľa môjho gusta, neskôr celkom ušiel. Najviac ma ale bavili zajace v parku krížom cestu. Sedím si na lavičke, nechávam oddychovať svoje nožičky a zrazu zašuchocú kríky. Našťastie, žiaden eso peso nemecký úchylák v public masturbator trench coat, ale prosím pekne zajace. Živé, originál stvorenia s ušami v počte asi 12 kusov. Londýn má veveričky, Berlín sa síce tvári, že medvede, ale nie, nie, zajace. Aha.

Inak bolo úplne super, že som asi trikrát niekoho posielala správnym smerom k metru a takmer každý deň ma niekto oslovil ako domácu. Nevyzerám ako turista, jéj :)

Júlová

Spadla hruška zelená, rozbila si kolená...

Júl, čas dovoleniek. Opäť sa to rozbieha – v práci sa musíme súladiť, aby sme si voľno nezobrali všetky naraz. To by totiž skolabovala celá banka, pretože recepcia je ten úžasne dôležitý, a hlavne najpodstatnejší článok v celom finančnom sektore. Jedna kolegyňa netúži po ničom inom ako zbaliť kufre do Turecka, druhá sa uspokojí s týždňom v rodnom Humennom a pokiaľ ide o mňa, ja sa neviem dočkať môjho nemeckého výletu do Berlína. Tento týždeň som dokonca dostala malé preview v podobe spoločnosti. B sa pobalila s minimalizmom jej vlastným, opustila Poprad a vydala sa do jej adoptívneho domova. Cestou sa zastavila v Bratislave, lebo dať Poprad – Berlín na jedenkrát je podľa môjho skromného názoru na slučku a podľa ešte skromnejšieho názoru, zastávka v Bratislave, aj keď len na pár hodín v mojej spoločnosti – no, kto by odolal? ;)

O siedmej večer som teda Mici po niekoľkých týždňoch opäť privítala v našej metropole, tentokrát ale s o dosť väčším nákladom. Konkrétne cestovnou taškou a gigantickým kufrom, na ktorý mám ešte živé spomienky, keď sme B sťahovali v Prahe z Chodova na Jednotu. Ako správna bratislavská cica som sa postarala o to, že v minisukni a žabkách som pri presunu tej opachy po schodoch pôsobila maximálne graciózne a s noblesou som sa tvárila, že obité kolená sú v poriadku. To tak má byť, v Paríži sú modriny aktuálne najväčší trend.

Čím som staršia, tým viac zisťujem, že niektorí ľudia a momenty sú skrátka výnimočnejšie než ostatné. B bola v Bratislave 13 hodín, z čoho sme päť prespali a dve ju moji rodičia nútili sledovať fotky z dovolenky, ale napriek tomu to bol jeden z highlightov uplynulých týždňov a ja sa môjho výletu o dva týždne skutočne neviem dočkať!! Plánujem sa v ničom neobmedzovať, pretože to bude moja jediná poriadna dovolenka tento rok. Pôvodne som chcela zaradiť ako dovolenku aj Malagu, ale nakoniec na ňu asi budem musieť zabudnúť, pretože potrebujem novú laptop. Moja súčasná Laptop je na smrteľnej posteli. Zhodou okolností, práve keď som Mici vysvetľovala, že jej dávam ešte tak rok, ozvali sa pri sklápaní monitoru divné zvuky, z ktorých bolo jasné, že sa niečo láme. Doslova. V hlave mi prebehli všetky tie krásne momenty, ktoré sme spolu odžili, ako filmy, seriály, formulácia emailov, ktoré radšej nikdy nemali doraziť adresátovi alebo koniec koncov aj blogy, ktoré občas tak krvopotne tvorím (nech vám nikto nenahovorí, že to je automatika ;). Keď si uvedomím, ako som zvyčajne šikovná so všetkým, čo je trochu hodnotnejšie (utopený iPod v džúse, lebo neviem poriadne zatvoriť krabicu, ktorú odložím do kabelky), je priam zázrak, že vydržala tri roky len s jedným menším incidentom. Chatovala som si s kamarátom, ktorý sa pochválil, že v prvýkrát fúkal. Od šoku, že sa mi takto otvorene a nenútene priznáva k prvej skúsenosti s kokaínom, som prevrhla pohár s ananásovou šťavou na kus klávesnice. Bleskovo som ho vyliala naspäť, zatiaľ čo B zapla fén a poctivo sme sušili. Dokonalá groteska zavŕšená šialeným smiechom a zistením, že kamarát nešnupal koks, ale fúkal pretože ho zastavili policajti. Našťastie, Laptop prežila iba s mierne scukornatenými kontaktmi na šípke dolu a doprava, na ktoré som odvtedy musela byť citlivejšia. Po tom, čo na ňu môj otec musel ísť s kombinačkami sa ale obávam, že nastali jej posledné chvíle na tomto svete a je načase hľadať náhradu.

Inak som štandardne letne nervózna z toho, že som sa už pár dní vôbec nevyspala, pretože je ukrutné teplo a načo si kaziť náladu spomenutím komárov? Radšej sa ja pochválim tým, že som si kúpila úžasný zelený lak na nechty a práve som dopísala list kamoške, ktorú som nevidela doslova roky, pričom býva iba na opačnej strane Bratislavy. Od tábora si dopisujeme a nie je nič úžasnejšie, ako nájsť v schránke niečo iné ako výpis z banky. Skutočné listy sú v dnešnej dobe tak príjemne starodávne asi ako fakt, že si ich daná osoba zviaže stuhou. Moje ego pri tom stúpa do závratných výšin – čo už, nám grafomanom sa človek ľahko zavďačí aj takouto fotkou.