štvrtok 23. septembra 2010

Môj život je všetko, len nie nudný

Freshers week som odštartovala výletom po baroch, ale potom bolo pár dni ticho. Až do včera, kedy sa nám zázračne podarilo zorganizovať výjazd so spolubývajúcimi. Je nás päť, z čoho štyri sme sa dohodli, že ideme niekam na drink – poriadne sa spoznať. Ako sme sa ale chystali vyťahovať fľaše v duchu prípravného pripitia sa (drahá to krajina, aby sa človek opíjal až v bare), nadšenie stúplo do tej miery, že sme zanechali predstavu baru a rozhodli sa ísť rovno do Študentskej únie (SU). Veľké priestory majú kapacitu 2 000 ľudí a okolo jedenástej už bolo komplet plno. Našťastie tak, že sa dalo dýchať a hýbať sa. Dokonca aj na parkete, ktorý bol plný tak akurát. Neviem, ktoré žieňa včera stálo za pultom, ale musím povedať, že hrala naozaj dobre (tanečné veci a nejakú tú elektroniku). Porovnaniu s chalanom, čo ju o polnoci vystriedal sa radšej vyhnem – fakt, že celý jeho set uviedla živá raperská vložka, hovorí sám za seba.

Ako som spomínala, náladu sme rozbiehali ešte doma, takže po príchode som sa snažila zostať pri víne. Klobúk dole pred maximálne ochotným personálom – barman nielen nemal problém ísť sa pozrieť, aké vína majú, ale pri mojej stupídnej otázke o ročníkoch sa šiel pozrieť znovu. Ročník na fľašiach nebol, čo je jeden zo základných znakov pravidla „ruky preč“, ale povedala som si, že to risknem a dobre som spravila. Nebolo skvelé, ale ustála som ho prekvapivo dobre, rovnako ako miešanie neskôr večer. Bavila som sa a zdalo sa, že baby tiež. Po polnoci mi začali štrajkovať nohy vo vysokých botičkách (Dara, to mě baví) a keďže na Tiffany prišiel obrovský útlm, rozhodli sme sa náš žúr ukončiť. Pred budovou sme chvíľu postáli a už pri nás stálo auto – tzv. non-res bus. Ide v podstate o taxislužbu študentskej únie, ktorá má k dispozícii pár minivanov, ktoré počas večer rotuje po okolí a za smiešnu sumu rozváža študentov domov. Lenže po tom, ako som sa prezula do baleríniek, som náhle dostala chuť na krátku prechádzku, tak som si povedala, že sa vrátim domov pešo - veď predsa nocou cez cinter – kto by odmietol? Zjavne Tiffany a ani nie tak kvôli strachu, ako skôr preto, že vyzerala vážne znavene, opito. Posadili sme ju do auta a nechali Charlie – kočku, čo šoférovala – aby ju odviezla, zatiaľ čo my sme sa vybrali do nočných ulíc Englefield Green.

Celú cestu sme sa dohadovali, akú pizzu si objednáme, keď sa vrátime, že sme prvé minúty vôbec neriešili, kde je Tiffany. V dome bolo ticho ako v hrobe, jej izba zamknutá, ako keď sme odišli, takže sme predpokladali, že Charlie najskôr obehne celý Egham, kým ju vyhodí doma a pokojne sme sa venovali objednávke jedla. Keď ubehla ďalšia polhodina a Tiffany nikde nebolo, začali sme sa obávať. Nasledovala prehliadka domu, či v opitosti nezamierila do inej izby alebo neleží horeznačky v záhrade. Neležala a neodpovedala ani na telefonáty, hoci jej telefón zvonil. Toto sa dialo okolo druhej v noci a všetci seriálov znalí vieme, že „nothing good happens after 2 AM“. Skúšali sme sa dovolať Charlie, ale nedvíhala a neodpovedala ani na SMSky. Pol tretej, obvolali sme všetky bezpečnostné čísla Študentskej únie, rovnako univerzity, ale nikto nám nevedel nič povedať. Pol tretej. Charlie sa ozvala. Vraj vyložila Tiffany pár ulíc od nás, keďže ju presvedčila, že domov bez problémov trafí. Hana na linke s SU, Gemma na linke s políciou a Ollie vonku, hľadajúc. Ja som od nervozity striedavo pobehovala po dome a v pravidelných intervaloch som chodila trieskať na jej dvere v prípade, že by bola predsa len zázrakom doma – spitá pod obraz boží alebo nebodaj by odpadla. S úderom tretej hodiny rannej sme začuli klopanie na dverách. Polícia. Večer naberal grády. Žena spisovala zápisnicu, zatiaľ, čo muž kontroloval dom a následne sa odviezol na miesto, kde bola naposledy videná. Tá ulica je od nás vzdialená asi päť minút chôdze a nikto z nás netušil, čo sa jej mohlo stať cestou odtiaľ domov.

Policajt chytil do ruky metlu a začal ňou plieskať o strop (Tiffany býva v podkroví). Vraj by pomohlo, keby definitívne vedeli, či nie je v izbe, aby mohli spustiť poriadnu pátraciu akciu. Osobne sa mi to zdalo zbytočné – ten rachot, ktorý sme robili, keď sme búchali na dvere, by zobudil aj mŕtveho na opačnom konci mesta. Ja som sa začínala smiať – smiech zo zúfalstva. Kritické momenty majú na mňa zázračný efekt – vždy mi napadajú najlepšie vtipy. Lenže, smiech ma prešiel – dorazila žena s páčidlom alebo nejakou obdobnou pomôckou a po obrovskom rachote vylomili dvere......aby našli Tiffany v posteli a úplne v poriadku. Zliezla dole, trochu vyplašená, že čo sa deje. Prosím pekne – dorazila domov ešte pred nami, vyštverala sa k sebe do izby a poctivo sa zamkla. Povinne vydávila obsah žalúdka na koberec, do smetného koša a tuším aj do postele, do ktorej si potom ľahla a zaspala. Viem, že niektorí ľudia trpia insomniou, a čo som zažila včera, považujem za opačný extrém, pretože ten treskot na dvere bol neznesiteľný a ona spala bez mihnutia oka ďalej.

Dráma sa tak ukončila o štvrtej ráno, keď odtiahli policajné autá a my sme sa všetci spoločne usadili k pizze. Beriem späť všetko, čo som písala o neadekvátnosti tohto miesta – polícia v dome a vylomené dvere? Ukážková dekadencia, dámy a páni, rovno ako z príručky! J

streda 22. septembra 2010

Report z Anglicka č. 2

Anglické a české, či slovenské školy sa líšia vo viacerých veciach, ktoré by vydali na knihu, ale pokiaľ mám okomentovať jeden podstatný rozdiel, natíska sa ten najočividnejší. Freshers week, čiže týždeň pre prvákov. Moja škola je jedna z tých, ktorá si komplet výuku drží v campuse a tým, že koncentruje všetkých svojich študentov na jednom mieste, je tu silná, naozaj silná študentská únia - vraj najväčšia v krajine. Freshers week je tu tak veľká udalosť. Len pre zaujímavosť a preto, že mám chuť sa pochváliť - univerzita vyzerá ako vystrihnutá z Pottera a pri porovnaní s mojou predchádzajúcou fakultou, ktorá kedysi slúžila ako sídlo gestapa, rozhodne vyhráva.


Zápis som mala mať oficiálne v pondelok, ale ak som mala v poriadku všetky papiere, mohla som ho zabsolvovať už počas víkendu, čo bol viac ako rozumný ťah. Narozdiel od troch hodín, ako moja spolubývajúca pred rokom, som dala celý proces za štyridsať minút. Mať pri sebe Hanu bolo celkovo veľmi fajn – vyhla som sa panike (nepristane mi) a po úspešnom zápise nasledovala prehliadka Founders budovy (zámok), v ktorej sa okrem iného nachádzajú aj internáty. Tí bastardi, čo tam žijú nielen, že žijú na zámku, ale majú aj starožitný nábytok. Aby som bola ale úprimná, aj ja som mohla. Zvolila som ale ekonomickejšiu alternatívu, a tak môžem do Founders chodiť akurát tak na chodbovice. To je viacmenej medzinárodná záležitosť, či človek býva na Mlynoch, Jednote alebo na anglickom intráku. V spoločnosti dvadsiatich, väčšinou prvákov, sme strávili dobré dve hodinky, počas ktorých som žasla nad tým, v koľkých rôznych farbách sa sladké žbrndy dajú vyrobiť . Moja fľaša vína ležala na dne tašky a keďže som nemala po ruke vývrtku, poslušne a decentne som popíjala, čo mi prišlo pod ruku.

Po zotmení sme sa vybrali do ulíc a tu narazila kosa na kameň. Hana, okrem toho, že keď sa pripije, je typicky anglicky hlučná, sa už asi tri týždne rozchádza so svojím chlapom. Môj prvý výjazd do ulíc Eghamu tak bol poznačený touto drámou. V praxi to znamenalo asi toľko, že pila ako dúha v šatách veľkosti trička. Hneď z úvodu prebrala inciatívu patróna všetkých prvákov a pozornosť si vyžadovala rozkošným anglickým „oi“, z ktorého sa mne robí nevoľno. Vystriedali sme štyri podniky hyperpohonom, ktorý dal poriadne zabrať mojej peňaženke, ale pečeň zostala našťastie nepoškodená. Nemala to kedy stihnúť. Objednala som si pohár vína a ledva som si dvakrát odpila, už sme sa presúvali inde, lebo Hana pokračovala v neúnavnej misii poriadne vytmaviť svojmu chlapovi fakt, že ju odignoroval. Vtipný to večer.

Domov sme sa vracali ultimátnou skratkou, ktorá sa mi mimoriadne zapáčila. Cez cintorín. Žiadne „sejdeme se na hřbitově“, ale krásny a pokojný park, ktorý je zhodou okolností aj cinter. Šedé veveričky po tráve a po stromoch. To ma privádza k miestnej faune - spokojne konštatujem, že na udržiavaných dvorčekoch okolia pozorujem skôr mačky. Psov je tu pomenej a začínam si zvykať aj na už spomínané kone, ďalej netopiere a dve ulice odo mňa vraj poletujú papagáje :)

Celkovo ale musím s ľútosťou a zahanbením konštatovať, že nebývam dekadentne. Príručka síce vraví o prenajatom (prípade zdedenom) príbytku, čo spĺňam, ale na plnej čiare odmieta Surrey ako miesto, kam by vôbec moderný libertín mal páchnuť. Mínus bod pre mňa. Na druhú stranu ho vyvažujem tým, že som si dom nevyberala podľa blízkosti k najbližšej metro stanici (žiadne sem nechodí), k fitku (seriózne?) alebo k (čerešnička) základnej škole.

pondelok 13. septembra 2010

Report z Anglicka č. 1

Po pár dňoch môjho dobrovoľného exilu by ste predpokladali, že budem mať vybavenú banku, kúpenú SIMku a rozbehnutý proces hľadania práce. Mám? Samozrejme, že nie. Väčšina mojich dní doteraz vyzerala tak, že som strávila hodiny na sociálnych sieťach a občas som sa bola vyvetrať, aby som spoznala okolie a stretla miestnych. Konkrétne - jednookého mrzáka, uja s dvoma chrtmi a dievčatko na ružovom bicykli. Miestami sa cítim ako Russel Crowe v Beautiful Mind - dúfam, že nie sú len v mojej mysli. Minimálne nikto z nich nevyzerá ako Paul Bettany, čo je, na druhú stranu, vcelku škoda J Okrem iného je to tu tiché. Minule som sa zobudila na, nekecám, zvuk konských kopýt o betón. Odhrnula som závesy a prakticky pod oknom sa mi promenádovali dve objemnejšie ženštiny na konských chrbtoch. Prisahala by som, že mám halucinácie, ale nebolo z čoho. Absint žiaden, dokonca aj víno pre landlorda stojí poslušne na poličke a nedotkla som sa ho. Skrátka, nedeľný výlet do Londýna sa mi nielen zdal ako dobrý nápad, vyvetranie sa v civilizácii som považovala za súčasť svojej psychohygieny.

Sadla som na vlak a vydala sa v ústrety peknému počasiu. Oproti mne sedela matka s malým synom, ktorý mal, našťastie, toľko slušnosti, že nerozprával na tetu na náprotivnom sedadle. Dokonca na mňa ani neukazoval, čo bolo príjemné prekvapenie v porovnaní s bežnou kultúrou slovenských detí. Tie majú ale jednu fajn devízu do života, o ktorej sa anglickým deťom môže len snívať – relatívne zdravá životospráva. Malý chlapec zakňoural, že je hladný a zodpovedná matka s láskyplným výrazom na tvári vytiahla z kabelky malý balíček čipsov. Krpec ho bleskovo skonzumoval a ďalej sa hral nejakú prudko edukatívnu hru na matkinom telefóne. Vďaka bohu za moje detstvo s omáčkami, s ovocím z babkinej záhrady a pobehovaním po vonku. Popojedem.

Po príchode do mesta som sa rozhodla, že okrem nakupovania by nebolo odveci naplniť deň aj kusom umenia, tak som sa vybrala do Národnej galérie. Strávila som v nej hodinu, pričom som prešla len pár miestností a zvyšné ma čakajú inokedy. Zostala som spokojná, aj keď uznávam, Paríž v mojich očiach len tak niečo neprekoná. Možno Petrohrad, ale tam sa, žiaľ, v blízkej dobe nechystám. Navyše, nejdem sa radšej vyjadrovať k turistickej skladbe v galérii - to by znamenalo priznať sa k svojim fašistickým sklonom o tom, ako som presvedčená, že väčšina umeleckých skvostoch patrí skôr do súkromných zbierok a to by nebol múdry krok.

Umenie vyčerpalo, tak sme sa s M. vybrali najesť. Sushi v parku bola ideálna voľba a čučoriedkový ľadový čaj je nová vychytávka určená presne mojim chuťovým pohárikom. Nasledovala veľmi fajn prehliadka obchodov, z ktorých padala sánka, či už išlo o potraviny (škorpiónová vodka), knihy (och, áno), handry...prakticky čokoľvek. Skončila som s novým Moleskinom, ktorý som už potrebovala ako soľ, Muji zápisníkom len preto, že som mala chuť a knihou, ku ktorej sa asi budem po večeroch modliť. Pôvodne som zháňala knižky iné, ale keďže sklamali aj obrovské kníhkupectva, budem sa musieť spoľahnúť na Amazon. Odmietla som ale odísť domov naprázdno, keďže som nutne potrebovala nejaké fajn čítanie. Vtom zázračná ruka M. náhodne vytiahla čiernu knižku so zlatým nápisom a ja som sa zamilovala – The Decadent Handbook for the modern libertine – „the ultimate lifestyle guide for those who want to transform the spirit of the age, or failing that, ignore it altogether“. Ide o zbierku príbehov, rád, antirád, čohokoľvek pre každého, kto chce žiť dekadentne. Z náhodne vybraných strán a úryvkov vyzerá, že je napísaná úžasne vtipne a cynicky a mám silný pocit, že mám nový zdroj nekonečných citácii. Som nadšená.

Deň sa končil v talianskom podniku, kde sme si dali capuccino vo veľmi príjemnom prostredí. Takom, že majiteľ rozprával na čašníčky po taliansky a keď sme vychádzali, potriasol nám rukou, poďakoval za návštevu a autenticky pozdravil „arrivederci“. Skoro som odpadla – očakávať podobné služby na Slovensku by znamenalo čisté šialenstvo. A to nie je odrodilé „u nás je všetko nanič, na západe naopak všetko skvelé“. Ide o holé konštatovanie reality, tak, ako je.

Myslela som, že večer sa končí, keď sa nalodím na vlak domov, ale mýlila som sa. Z vlakovej stanice je to taká slušná polhodinka chôdze, ktorá sa spočiatku javila bezproblémová, ale ako som tak kráčala tými mŕtvymi kvázi dedinským uličkami, každý tieň sa javil podozrivý. Potom, neviem, z akého popudu, mi napadlo, že si cestu skrátim. Mám predsa všeobecný odhad a nejakú orientáciu, nie? No, pravda to síce je, ale keďže som odbočila pomerne skoro, ocitla som sa v uliciach, ktoré som nepoznala a vydesená som bola o to viac. Občas som vystrašila samu seba, keď mi zaštrngali kľúče v taške, ale inak som kráčala pomerne isto a rýchlo, až do momentu, kedy som skoro zamrela od šoku. V jednej z bočných uličiek sa zrazu ozval šuchot a keď som sa inštinktívne obzrela, zbadala som nahého chlapa v teniskách, ktorý pobehoval po ulici. Pre znalých sitcomu HIMYM, tzv. Naked man. Našťastie, naked man sa decentne otočil a so šokovaným pohľadom na jeho obnažené pozadie som výrazne zrýchlila a dúfala, že ho už v živote neuvidím. Ale videla som! Asi päť minút a pár ulíc neskôr. Neviem, v ktorej časti môjho šibnutého mozgu sa vynorila myšlienka nebežať o život, ale držala som sa ľadového pokoja Angličana. Naháč nesklamal a o dve sekundy sa obrátil a ponoril do tmy ulice, ktorá viedla opačným smerom.

Opäť sa u mňa začali vynárať pochybnosti o mojej psychike a ďalšie minúty nepomohli. Keď som sa dostala na ulicu, ktorá mi bola známa a relatívne blízko k domu, vydýchla som si, čo bola z mojej strany veľká naivnosť. Niečo ako myslieť si, že blondína a černoch by mohli prežiť hororový film – nemohli. Na dvore jedného domu, asi päťdesiat metrov predo mnou, som zbadala líšku. A aj keď zviera bežalo predo mnou a stratilo sa na križovatke, poučená stretnutiami s naháčom, som zostala v pozore. Prisahám, že neklamem - líška sa ukázala ešte tesne pred našim domom. Párkrát som zatlieskala, čo ju vyplašilo a rozmýšľala, či po mne ešte niekto nechce strieľať alebo tak. Myslím, že by ma neprekvapilo už asi nič.

Poslušne hlásim, že som živá a zdravá a s ďalšími poznatkami a postrehmi sa prihlásim snáď čoskoro. A zo stanice chodím odteraz v noci jedine taxíkom!

štvrtok 9. septembra 2010

London calling (skoro:)

Približne pred rokom sa v mojej hlave zrodila chorá myšlienka, ktorá sa postupom času javila chorá snáď každému, okrem mňa – rozhodla som sa, že ísť na právo síce malo svoj význam (však, Mici?), ale je načase ísť študovať niečo, čo ma naozaj napĺňa. Zatvorila som tak dvere kariére Ally McBeal a vydala sa do vôd dobrovoľne nezamestnaných (nie nadlho). Mala som ale plán. Rok na to sa plán stáva skutočnosťou, takže momentálne reportujem z Anglicka a ešte stále sa pokúšam tento fakt zabsorbovať. Toť moja cesta.

Nie je nič horšie, ako biznis nízkonákladových leteckých spoločností. Booknúť letenku za smiešnu sumu je síce pekné, ale treba mať na pamäti fakt, že s najväčšou pravdepodobnosťou lietadlo pristane na letisku, ktoré je pri dobrej vôli ďaleko za mestom, pri tej horšej totálne mimo. Ďalší problém sa vzťahuje na batožinu, ktorá je limitovaná na príručnú, striktne stráženú pracovníkmi spoločnosti. Nikto vám nebráni si vziať batožinu ďalšiu, samozrejme, za predpokladu, že vami nepohne suma 30 éčiek za kus do 15 kg, 50, ak sa zmestíte do 20 kg. Pamätám na ten moment, keď sme bookovali moju odchodovú letenku a celá rodina sa pri kolonke batožina na okamih zamyslela, ako si ja vlastne predstavujem sťahovanie. Rozhodne mi vtedy nenapadlo, že bude prebiehať tak hystericky. Dva dni pred odletom som mala rozložené handry na posteli a neuroticky okolo nich pobehovala s tým, že nemám šancu sa pobaliť. Niekde počas tohto procesu prišla do izby mamina s fotkami z detstva a ja som sa úspešne zosypala a s plačom vyhlásila, že nikam nejdem. Nervy som upokojila pohárom vína a zrazu sa tie kufre zdali prívetivejšie a miestami aj objemnejšie. Výsledok? Veľký kufor, malý kufor, cestovná taška a spacebag. Posledné dva kusy mi láskavo odvezie kamarát autom – že sa všetci rozliezame po Európe (a Ázii, ale Kiki, do Japonska asi neprídem) začína mať svoje výhody J.

Inak ma neprestáva fascinovať, ako rýchlo zabúdam na niektoré veci. Dve pracovné letá na letisku a mňa stále dokáže zaskočiť počet detí na palube. Prisahám, že keby existovali štatistiky, do Británie letí viac detísk, ako na dovolenky s rodičmi. Nič to, obrnila som sa voči neustálemu plaču a dúfala, že Elle ma udrží v strehu aspoň hodinku a pol, keď tu zrazu, ahaho - vedľa mňa sa objavila veľmi povedomá tvár, ktorá ma zamestnávala celú cestu. Žiaľ, dotyčný cestoval so svojou frajerkou, takže som nemala šancu sa ho otravne spýtať, či je to fakt on, ale som si na 95 % istá, že ma moja pamäť neklame. Šlo o anglického herca zo seriálov, ktoré nikto v domácich podmienkach nezapne, jednak preto, že sa u nás nevysielajú, po druhé preto, že ich kvalita je vec na dlhú diskusiu, každopádne som si prítomnosť dotyčného vysvetlila ako znamenie, že cestujem študovať naozaj správne odvetvie. Surreálne, ale milé.

Lutonské letisko ma privítalo staršou pani, ktorá nepochopila, že sa ponáhľam a nemám práve náladu vypĺňať prieskumy, takže som zaškrtávala políčka, prečo som v UK a ako dlho plánujem zostať. Spolu s nákupom adaptéru na anglické zásuvky, pri ktorom som sa teda zapotila, mi to zabralo viac času, ako som plánovala, takže hodinový sklz sa prejavil aj pri ceste vlakom. Tri prestupy v kombinácii s presunom pešo a busom sa na papieri javili mierne desivo, v skutočnosti som ale všetko pekne vykryla a ešte som aj mala možnosť šmírovať okolie. Konkrétne chalanisko s golfovými palicami bol viac ako rozkošný. Po telefóne riešil taliansky status nejakej kamošky, ktorý bol ako vystrihnutý z Jersey Shore. Automaticky som si dotyčnú predstavila ako Snookie, samozrejme, v SNL podaní a cesta bola hneď o kus veselšia. Čo bolo ale pri sledovaní okolia horšie, bol fakt, že som sa ťahala po schodoch s dvoma kuframi a nikomu ani nenapadlo spýtať sa, či nepotrebujem pomoc. Je mi jasné, že v takto obrovských mestách by ma niekoho záujem o kufor mal skôr vydesiť, ale podobné reminiscencie na život doma sa asi budú z času na čas objavovať.

Po dvojhodinovej ceste vlakmi som dorazila do cieľovej stanice a auto ma už, našťastie, čakalo vonku. Bolo zvláštne sedieť na tom istom mieste ako vždy, akurát s volantom na opačnej strane. Nevedela som, či sa sústrediť na rozhovor o škole alebo sa snažiť aspoň približne si zapamätať cestu. Našťastie, kým som sa stihla rozhodnúť, boli sme na mieste. Stála som na prahu svojho nového bydliska a jednoznačne aj nového života, a hoci bolo tesne pred polnocou, vôbec to nevyzeralo zle.