Tak ide čas v Edinburgu

Prišla som na to, že na nových miestach mám rutinu. Prvé týždne v Škótsku mi výrazne pripomínajú prvé týždne v Anglicku - nikoho nepoznám a väčšinu času tvorím zatvorená doma a pozerám. Veľa. Na jednu stranu ma to teší, na druhú som z toho trochu nervózna, ale v konečnom dôsledku je to v mojom prípade asi normálne. Navyše, bývam v Leith, čo je časť mesta, kde sa odohrával Trainspotting, takže je to aj akási povinnosť. Prirodzene, od konca deväťdesiatych rokov sa do oblasti stihli napumpovať značné peniaze, takže dnes už málokedy stretnúť sfetovaných jedincov na schodoch do bytu, aj keď včerajšok potvrdil výnimku (k tomu sa ešte dostanem).

Leith sa nachádza na sever od centra a dnes je domovom, okrem iného, aj Michelin reštaurácii, takže vo všeobecnosti sa tu cítim dobre. Akurát sa snažím príliš neudomácňovať, keďže sa budem musieť o mesiac sťahovať. S touto skutočnosťou sa spája aj (ne)milá povinnosť obzerania potenciálnych bytov, ktoré sú buď neadekvátne z finančného, logistického alebo iného dôvodu alebo vyslovene dokonalé. V takom prípade si potichu gratulujem už len k tomu, že som bola medzi prvými, čo na inzerát odpovedali, a dostala tak šancu si byt pozrieť. Potom, žiaľ, nasleduje rozhovor, kde sa moja vidina zvykne rozplynúť. Keby som žila v americkom seriáli, bola by som obézna teenagerka, ktorá je bezhlavo zamilovaná do kapitána futbalového tímu a ak o ňu niekto zakopne, tak len preto, aby ju šikanoval. Vysvetľovať totiž niekomu, že môj momentálny pracovný status je z tých menej žiadaných a kompenzovať to vtipnými historkami z čias, kedy som bývala v krčme...povedzme, že už rozumiem, prečo si bežne ľudia trénujú správne odpovede na pracovné pohovory.

Včera, napríklad, som videla božský byt, so schopným nájmom, v skvelej centrálnej lokalite, kde by som musela bývať len s dvomi ďalšími osobami, ktoré navyše vyzerali byť úplne normálne. Jackpot! Nakoľko moja aktuálna situácia nie je z tých najlichotivejších, rozhodla som sa ísť cestou, kde ich očarím svojou osobnosťou. Ehm, majú sa ozvať v piatok, takže ešte neviem, do akej miery som bola úspešná, každopádne, tu sa ochotne podelím s historkou, ktorú som im zavesila na nos. Demonštrovala som ňou, že som nielen absolútna hysterka, ale aj zúfalá sa presťahovať. Retrospektívne skutočne netuším, prečo by si nemali vybrať mňa.

Pred pár dňami som ležala v izbe na gauči a pozerala film, keď tu zrazu periférne vidím mihnúť sa tieň. V prvom momente som si myslela, že už sa mi oči krížia z toho nekonečného zírania na obrazovku, ale z nejakého dôvodu som sa rozhodla zažať svetlo. Intuitívne som sa obrátila na skriňu v rohu izby, schmatla prázdnu fľašu od minerálky a hodila ju daným smerom. Nič. Zdvihla som denník, šmarila ho rovnakým smerom. Niečo zašuchotalo. Ako doleteli gumáky, zbadala som ňufák a a vzápätí hlavu malej myši.

Prirodzene, nasledovalo ziapanie. Myslím, že som vydesila viac seba ako samotnú myš, nie že by to bol zámer. Každopádne, zrazu som sa chovala ako bežná hysterka, ktorá vlastne ani nevie, čo má robiť, ale naháňať ju prichádzalo do úvahy ešte menej, ako ju ignorovať, takže vyskočiť na gauč, pridŕžať sa operadla a uprene zazerať pod skriňu, sa javilo ako prirodzená, a najmä vhodná reakcia. Samozrejme som sa vyhecovala až k slzám a ako som na úvod preklínala fakt, že okolo seba nemám nikoho, kto by mi pomohol, pár minút neskôr som ocenila, že ma vlastne nikto takto nevidel. Pozbierala som a nespúšťajúc oči z daného rohu som sa, ako správne silná a emancipovaná žena, natiahla za telefónom, aby som zavolala svojmu bývalému.

Dan je skvelé stvorenie - musí byť - toleroval ma tri roky a ešte stále zdvíha telefóny, keď sa mu ozvem. Hodina pretkaná dobrými radami, ktoré som zväčša odignorovala, sa skončila úspešným zahnaním malého hlodavca na chodbu. Nebyť hystérie, bola by som na seba celkom hrdá. Faktom ale je, že ten nový byt asi potrebujem. Včerajšok ma v tom len utvrdil.

O pol druhej zaspávam, keď zrazu počujem akčné klopanie na vchodové dvere. Rozhodla som sa mu nevenovať pozornosť, nakoľko to nebola moja starosť - nikoho tu nepoznám; ktokoľvek to bol, nehľadal mňa. Akurát, že po polhodine neutíchajúceho sa dobíjania bolo jasné, že rovnako zmýšľali aj moji spolubývajúci. Nevydržala som. Vstala som a vybrala som ho poslať kade ľahšie bez toho, aby som otvorila dvere. To už sa s nim ale rozprával môj sused. Oops. Chlapec sa vybral k mojej spolubývajúcej. Vraj mu povedala, že tu môže prespať. Akurát, že nereagovala na moje klopanie, nehovoriac o tom, že on na ňu nemal číslo. Dožadoval sa, aby som ho pustila do bytu, že on ju zobudí. Prirodzene som odmietla. Zreničky o veľkosti päste, nevedela som odhadnúť farbu dúhovky a chlapec sa rozhodne vyhlásiť sladkým hlasom, že som krutá. Už som len čakala, kedy ma označí za homofóba. Predsa len, už dlhšie sa o mne takto nikto nevyjadril. Pomaly by som vyšla z cviku, ale na severe sú ľudia milší, takže som sa obišla len s tým, že som krutá. Možno áno, ale bol to môj sused, čo ho schytil za rukáv a pekne ho vyprevadil až na chodník. Žiadna ujma na zdraví sa neudiala, ale keď tak rozmýšľam, tak by som radšej riešila tú myš.

Okrem spomenutých incidentov sú moje dni maximálne pokojné, hraničiace až s domácou nudou, čo je po predchádzajúcich mesiacoch v Eghame vítaným extrémom. Dnes som v stave letargie strávila päťdesiat minút sledovaním piateho Harryho Pottera, kým som si uvedomila, že vlastne pozerám šiesty diel. Film som zastavila, pozrela si piaty diel a až potom dokončila šiesty - nie som predsa barbar. A tak plynie čas pre Tinu v Edinburgu.

Let me restart alebo hlboká kaviarenská rozprava

Tečie mi do topánok. Doslova. Sedím doma, mám vyložené nohy a skúmam ponožky, ktorých farba je výrazne sýta. Sú premoknuté a mne to vôbec, ale vôbec, nevadí.

Tečie mi do topánok. Už som v Edinburghu nejaký ten týždeň a stále som bez práce. Ok, toto mi vadí o niečo viac ako mokré ponožky, ale tiež to neberiem tragicky. Keď nejde o život, nejde o nič.

Moja nedeľa spočívala v tom, že som si ráno pozrela film, na ktorý som sa podvedome chystala už niekoľko rokov a otvorila knižku, na ktorú som sa vedome chystala už niekoľko dní. Poobede som si spravila radosť a vybrala sa do obľúbenej kaviarne. Ako správnemu povaľačovi mi po presťahovaní netrvalo dlho, kým som našla miesto, ktoré som takto ochotne označila. Káva fenomenálna, zamestnanci výrazne nezávislí a klientela dostatočne bradatá.

A ako si tak sedím nad dojedeným koláčom a prázdnou šálkou, zízam von oknom. V rukách mám knižku, ale Henry James si vyžaduje väčšie sústredenie aké mu môžem, obklopená zo všetkých strán, ponúknuť. Trikrát pohodlné sedenie to tiež nie je, ale myslím, že na paradoxy kaviarenských mogulov s pohodlnými kreslami a "pollitrom brečky" verzus pražiarní s vražedným espressom a dreveným, prudko nostalgickým dekórom, by som potrebovala špeciálny blog, takže väčším komentárom sa radšej vyhnem.

Napriek tomu, že počasiu som počas svojho života nikdy nevenovala veľkú pozornosť, pri slove Edinburgh, majú ľudia pocit, že ma automaticky musia varovať pred podnebím alebo ako vraví Susan - prší! Každý. Deň. Hah, neprší!!! Teda, aspoň nie KAŽDÝ deň. Uznávam, že pod pojmom leto si nepredstavujem za bežných okolností dážď a konštantné teploty okolo 15°, ale výrazne mi to neprekáža.

Naopak, beriem to ako súčasť môjho nového škótskeho života. Prirodzene, nič iné ako tento fakt prijať, mi ani nezostáva, a tak sa snažím vycvičiť v otužovaní. Prechádzka v ľahkých sieťovaných teniskách, v tričku a bez bundy. Všetko je v poriadku, kým je sucho, ale mračná sčerneli a začalo pršať. To už som ale sedela vnútri a, keďže som sa nevedela sústrediť na knižku, uvažovala som nad svojou aktuálnou podstatou. Že čo robím. Kam smerujem. A či mi už naozaj nešibe.

Pred pár dňami som si zabsolvovala Skype s kamarátom. Snažil sa pochopiť, prečo som sa presťahovala. Prečo zrovna do Edinburghu. Prečo. Prečo. Prečo? No...lebo. Detské odpovede sú v týchto situáciách asi najlepšie. Minimálne najjednoduchšie. Ale okrem toho, že sú detské, sú aj detinské. Jeho otázky, kedy sa reálne pokúšal prísť na to, kde sa momentálne nachádzam, som, v mojej typickej póze, pojala ako útok na moju maličkosť.

Už si nepamätám detaily rozhovoru, ale viem, že som sa cítila pod paľbou a zraniteľná a bez správnych odpovedí, ktoré pritom odo mňa nikto ani neočakával. Takto to ďalej ale nepôjde. Treba si spomenúť na to, prečo som sa vlastne sťahovala. Prší, takže vyčkávam a rozmýšľam. Flashback. "Predsa keď robím také vážne rozhodnutia, tak nejdem len prstom po mape...?!"

Dávno, pradávno, na hodinách francúzštiny, sa nás náš lektor Franc, v snahe rozvinúť naše jazykové znalosti, pokúšal primäť k detailnejším odpovediam - "pourquoi?" A ako running joke, aby sme sa daným zdĺhavým rečiam vyhli, nasledovala vždy odpoveď "pourquoi pas?".

Odmalička ma fascinovala možnosť zbaliť sa a začať niekde odznova. Čistý stôl. Pred piatimi rokmi som si túto túžbu zrealizovala a dnes ju riešim znovu. Inde. Nikdy som nebola extra spontánny človek, ale vždy, keď si to z času na čas dovolím, mám pocit neskutočnej slobody, ktorý by som nevymenila za absolútne nič na svete.

Prší a už sa mi tu nechce sedieť, ale som bez bundy a bez dáždnika. Nevadí. Zmoknem. A čo? Potrebujem preč, ale nikoho tam nepoznám a nemám plán. Nevadí. Doriešim. A čo?

Kedy ste sa naposledy dobrovoľne prešli v daždi?? Ja dnes.

Už som doma. Čaj v ruke, široký a spokojný úsmev na tvári a Sam Smith spieva, že ..."so let me restart."