Dom v stráni

Slovenskej literatúry som prečítala trestuhodne málo, ale do tej trápnej hŕstky, ktorá mi prešla rukami sa radí aj Kukučínov Dom v stráni. Naozaj sa mi páčil, takže bolo jasné, že do môjho divadelného zoznamu bude patriť aj divadelná adaptácia na doskách národného.

Ešte mám relatívne čerstvo v pamäti svoju maturitu z literatúry. Nepotiahla som realizmus svetový, ako som dúfala, ale ten slovenský (lepšia alternatíva než dráma po 1945) a rozhodne som mala určitú predstavu, čo ma v divadle bude čakať. Aspoň, čo do predstavenia.

Reálne ma tam čakali školské zájazdy, lebo veď povinná literatúra "to sa vám zíde". Trošku ma cuklo, ale vravela som si, že to nebude také zlé. V poslednej dobe ma totiž viac ako zlá hra vytočí negramotné publikum. A že som si ho riadne užila aj teraz.

Postavu Nika zverili Jánovi Koleníkovi, ktorého mám rada už dlhé roky - považujem ho za dobrého herca. Bohužiaľ, hydinový závod, čo sedel vedľa nás a vo veľkej časti publika, sa sústredil najmä na to, že ho vída každý deň na obrazovkách slovenských televízií v otrasných seriáloch, čo ho, logicky, posunulo do bulvárov s nálepkou sexsymbol. Nemusíme sa baviť o tom, že naozaj nevyzerá zle, ale vážne je nutné sa nasprostasto chichotať kedykoľvek sa objaví na scéne, prípadne nebodaj bez trička? Prisahám, že nechýbalo veľa, vytiahli by telefóny s foťákmi a nastal by syndróm Pattinsona v Twilighte. Odtlačky mojich zarytých nechtov v sedadlo zostanú ešte veľmi dlho.

Koleník odohral veľmi slušne, ale večná škoda, že si len málo ľudí (súdiac podľa potlesku) všimlo, že ten, kto naozaj exceloval, bola Milka Vášaryová. Pani Herečka, pravá dáma, ktorá síce párkrát zabudla repliku, ale to neubralo nič na tom, že ovládla javisko. Maroš Geišberg jej sekundoval viac ako statočne, a pretože mu rola dokonale sadla, spolu hre pridávali tam, kde strácala. A to na kostýmoch, ktoré boli podľa môjho názoru dosť nefunkčné a mimo a pár kiksov nastalo aj v obsadení. Kristína Turjanová ako Katica si vybrala nie práve najšťastnejšiu hereckú polohu a celý čas sa tvári rovnako naštvane. Pokiaľ ide o poslucháčku VŠMU v úlohe Dorice - snaha sa cení, moja, ale ešte by to chcelo nejaký ten rok drať školské lavice.

Domu v stráni chýbala potrebná dávka napätia, kde dokonca aj finálny prerod bol vyriešený pár vetičkami a vyznel oveľa slabšie ako mohol. Ak to mám teda zhrnúť, bol to zaujímavý pokus o dramatizáciu slovenskej klasiky. Tlieskala som, ale zostala som sedieť - na truc a možno ako jediná - som totiž presvedčená, že predstavenie malo rezervy.

Môj rok v Prahe, časť 1

Dnes som si listovala svojím denníkom a narazila som na zápisy spred pár mesiacov, kedy som si ešte hovela v teple internátu a mojou jedinou starosťou bolo, či sa mi ostatný diel Gossip girl stihne stiahnuť tak, aby som si ho pozrela a utekala na seminár z ústavného práva alebo nestihne, a tak budem musieť oželieť seminár. A to už je čo povedať, keďže pán profesor Gronský bol viac ako výborný. Lenže toho seriálového, filmového a v neposlednom rade aj lenivého freaka v sebe som nedokázala udusiť a udalosti ma odviali z Prahy späť do Bratislavy. Sľubovala som si, že v Prahe budem každú chvíľu, a zatiaľ to vychádza absolútne biedne. V októbri som si spravila víkend, ktorý bol krátky, ale veľmi príjemný (a zistila som, že spať na zemi sa vlastne dá :) Zabsolvovali sme s Mici masáž, kino, aj príjemný obed, ale už to nikdy nebude ako môj prvý rok na výške.

Izba 334, ktorá bola luxusne umiestnená pri zadnom schodisku, ktoré sa využívalo ako udiareň a pri výlete na iné poschodie musel dotyčný prekračovať davy medikov, ktorí ale nemali problém žúrovať aj do neskorých nočných hodín. Opäť na zadnom schodisku. Keď už sme pri medikoch, internát Jednota mal aj nespornú výhodu v pár feši chlapoch. Musím povedať, že sme boli veľmi spokojné, keď sme zistili, ktože nám to sídli vo vedľajšej izbe. 4 medici vo vyšších ročníkoch, tzv. záchranari. Kedykoľvek sa niektorej z nás podarilo stretnúť aspoň jedného a vrátiť sa na izbu s blaženým výrazom na tvári, slová neboli potrebné :) Hold, pekný chlap dokáže spraviť deň. Patrí im ešte jedna zásluha. Týka sa nášho rozkošného výhľadu na naprotivnú budovu s rozbitým oknom, v ktorom sídlili holuby. Až na to, že to okno nie vždy bývalo rozbité. Z času na čas sme počuli nejaký ten rachot a zrazu som na parapete daného okna zbadala topánku, ktorá tam zaručene predtým nebola. Vrhačské záchvaty odpozerané od záchranárov sme praktizovali najmä v letnom skúškovom, kedy občas naberali tak obludné rozmery, že keď už nebolo čo hádzať, napĺňali sme plastové fľaše vodou a snažili sa trafiť do skla...a nie vždy sa podarilo. Vtedy bola najväčšia sranda prečkať pár sekúnd ticha, kým letiaci predmet narazil na betón na dvore. Keby ten vedel rozprávať, užil si toho dosť. Najmä sa skamarátil s tekutinami rôzneho charakteru. Čo si budeme hovoriť, do kúpelne na chodbe bolo príliš ďaleko a predstava, že v čajníku je odstáty čaj, no fuj. Ten adrenalín, keď človek čaká, kedy sa to rozpleskne na zemi s efektným zvukom - len Praha mi poskytla toľké potešenie.

Izba 334, kde sa nevarili omáčky, a žilo sa na šalátoch, mrazenej zelenine alebo cestovinách, zásadne pooblievané nivovou omáčkou, lebo niet nad zdravú životosprávu, počas skúškového doplnenú o rôzne energetické nápoje a mastné čínske (?) jedlo z neďalekého ázijského bufetu, kde pozdraviť po slovensky znamenalo reálnu hrozbu, že ujo nepochopí, pretože čo si budeme klamať, rozdiel medzi nashledanou a dovidenia je v tomto prípade fatálny.

Izba 334, kde boli sústavne zatiahnuté závesy a tma ako na stretnutí kalifornskej sekty u Romana Polanskeho (bez rituálnych vrážd), lebo k jedlu sa zásadne podával nejaký seriál/film/stand-up comedy show, poťažmo videá na YouTube. Raz sme začuli klopanie na dvere a skoro sme si nohy dolámali ako sme odostierali závesy, aby sme vyvrátili mýtus "Tina a B nerobia nič iné okrem čumenia na monitor a synchronizovaného smiechu a citovania hlášok". Nie že by sme nerobili nič iné, ale toto bola jednoznačne najväčšia zábava.

Izba 334, kde som mala stenu oblepenú ako trinásťročná žubrienka. Neviseli plagáty Tokio Hotel, ale pohľadnice zo svetových metropol - malá výstavka na štýl "keď budem veľká a ovocie do jogobelly, budem veľa cestovať". Dlážka bola poznačená bývalými obyvateľmi, ktorí museli mať v obľube vodnú fajku (alebo len radi pálili linoleum) a pokiaľ ide o nábytok, dalo zabrať, kým sme ho dostali do schopného rozloženia, ktoré sa časom neukázalo až tak schopné. Jediný naozaj nezabudnuteľný kus bola Narnia mojej B. Z pár drevotrieskových kusov zbúchaná skriňa, tesnila zvuk, miestami aj samotnú B, a hoci skrývala šatstvo v množstve aj pre trojgeneračnú rodinu, stále sme každé ráno končili pri klasickej vete každej ženy - nemám si, čo obliecť.

Izba 334, na ktorú mám len pekné spomienky a kam sa plánujem v najbližších týždňoch opäť vybrať, aspoň na víkend.

Bola som lyžovať

Myslím, že to bolo na blogu Gwyneth Paltrow, kde som čítala jej príspevok o Paríži. Nič závratné, ale v krásnom úvode písala o tom, že jej otec veril na "one-on-one time" strávený so svojimi deťmi a veta "chcel som, aby si Paríž videla prvýkrát s mužom, ktorý ťa bude vždy milovať" môže znieť trošku (véééľmi) gýčikovo, ale ja si ju svojim spôsobom beriem k srdcu. Premiéru vo francúzskej metropole som si odžila sama a pokiaľ ide o môjho otca, minulý rok, čo sme si tam odskočili na denný výlet, vcelku pindal, aké špinavé mesto je to a že Rímu sa nevyrovná. V každom prípade si ale veľmi užívam akýkoľvek čas strávený s rodičmi osve, preto mi urobilo veľkú radosť, keď sme sa v piatok okolo obeda neplánovane zbalili a vyrazili na lyže. Celú cestu sme počúvali State of Trance Armina van Buurena, na ktorého koncert sa moji rodičia vyberú o pár mesiacov v rámci výročia. Musím vyjadriť nadšenie nad tým, že som nevyrastala na zvukoch Elánu - našich považujem za mimoriadne nadčasových ľudí v rôznych smeroch!

Pokiaľ ide o ubytovanie, dokonalá malá rakúska izbička s otrasnými závesmi, ktoré by som doma v živote nezavesila, ale v nadmorskej výške 1800 mi pripadali ako jedna z najpodstatnejších súčastí mojej momentálnej existencie. Domáca pani Andrea bola milá žena ochotná splniť čokoľvek, ale nakoniec sme sa uspokojili s vývrtkou a vínovými pohármi (keď bude Ivan čítať, aby si mohol zo mňa robiť srandu, že v každom poste mám vetu "otvorila som si víno" ;). Ostatne s mojou chabou nemčinou začínajúc pri správne melodickom "hallo", končiac pri podstatných pojmoch ako almdudler a víneršnicla, by som asi inak nepochodila.

Januárové lyžovačky ma zatiaľ nesklamali a je sranda, že rok čo rok vychádzajú na víkend, čo je svetový pohár v Kitzbuheli. Ak niekto plánuje ísť lyžovať do Rakúska v tých dňoch, dve rady do života. Obíďte Kitzbuhel tak zoširoka ako sa len dá, lebo tie kolóny na cestách sú neznesiteľné. Rada číslo dva sa vzťahuje na tých, ktorí úspešne dorazia cez víkend na svah - zabudnite na obed, pretože v tom čase sú všetky krčmy napchaté rakúskymi patriotmi, ktorí taja dych, či Benni Raich trhne zvyšok lyžiarov (...netrhne) a zjazdovky sú prázdne. A to predsa treba využiť!

Mám za sebou úžasný víkend. Veľa som lyžovala v krásnych kopcoch (aj keď moje zhýčkané lyžiarske alterego Ulrike by povedalo, že strediská boli skôr priemerného charakteru), neriešila som vlasy, handry, ani iné povinnosti :) a užívala som si slniečko, čo je v mojom prípade skôr výnimka. Potom to aj tak dopadlo. Dnes ráno v práci sa ma kolegyňa spýtala, či nemám alergiu. Stredom čela mi vedie kontinuálny úzky pás začervenanej kože, pravdepodobne z novej prilby a okuliarov. Vyzerám ako by niekto dal malému dieťaťu do ruky farbičky a prikázal mu nakresliť tejto tete indiánsky znak plodnosti. Čo už, aspoň môžem pri každej otázke machrovať, že to mám z lyžovačky :p

Nedeľný návrat do reality bol krutý, ale rýchly. Cestou sme plánovali zastávku v Mekáči, ale Rakúšania na spodnej diaľnici zjavne odporujú imperializmu svojím spôsobom, a tak nás magické žlté M neuvítalo, žiadna pauza nebola, a to napriek tomu, že som tesne za Grazom halucinovala o cheeseburgeri. Fuj, hanba mi, taká parená buchta vo vanilkovom kréme na kopci mala väčšie čaro. Ach.

Prikladám nejakú tu fotodokumentáciu.

A na záver moja absolútne najobľúbenejšia zimná fotka - čistý duckface spred pár rokov, viem, až na to, že som nestála v kabínke New Yorkeru na Obchodnej a nefotila si profil fotku na booooooom.sk.

Na fotky klikať, krásne sa rozbalia ;)

Bola som v kine

Odkedy som sa vrátila z Prahy domov, doma nastal zvláštny stav. S rodičmi sme sa opäť snažili nájsť návrat k symbiotickému spolužitiu. Nie vždy to ide, ale snažíme sa. V prvom rade žiť s niekým, ako som ja, je príšerne náročné. Som výstavný bordelár, ktorý sa s obľubou dlhé hodiny váľa v posteli a úcta k rodičovskej autorite je pre mňa len prázdny pojem, ktorý považujem za dogmu, čo sa deťom vlieva do hláv (ale tejto teórii sa teraz nechcem venovať, vydala by na dlhé stránky výplodov mojej chorej mysle). V skratke - mať deti ako som ja, rovno si to hodím. Každopádne, s rodičmi mám úžasný vzťah, za ktorým si stojím a nemenila by som ho za nič na svete. V poslednej dobe sme si s maminou vytvorili pekný rituál pozerania filmov. Nič prevratné, ale keď si vezmem do úvahy, že ja by som na ten monitor čumela aj tak, je to pekný spôsob spoločného trávenia času. Jediné, čo to vyžaduje sú titulky, pri sťahovaní (a čítaní) ktorých miestami šediviem, ale čo by človek nespravil pre harmóniu rodinného krbu? Horšie je, keď mi začne kňučať, aby som stiahla nejakú "dobrú detektívku alebo komédiu" a ja jej darmo vysvetľujem, že také sa už dávno nenatáčajú (ale robí pokroky:). Úplne najhoršie ale je, ak sklame film. A to je to, čo sa mi posledné dni deje skoro stále. Jeden za druhým a včera to vyvrcholilo Avatarom.

V predchádzajucom poste som písala, že sa nekoná žiadne 3D. Ach, ako som sa mýlila. Pri dverách do kinosály mi odovzdali čierne plastové okuliare a Pali sa podelil o rozkošnú historku o nejakom chalanovi, ktorý raz dorazil na obdobné premietanie nahulený s vetou "JB, toľko slepých v kine som ešte nevidel". Ak ste sa nesmiali, je to preto, že písané to nevyznie tak dobre (alebo preto, že neviem rozprávať vtipy), ale prisahám, že som sa na tom zabávala. A to bol len začiatok.

Šťastie, že sme sedeli relatívne separé, takže vlastne jediní, kto nás nenávidel boli ľudia nad nami a cez uličku. Ale užili si nás poriadne. Každý, kto ma pozná a bol so mnou aspoň raz v kine, vie, že komentujem, čo vidím (ešte aj trailery a s obľubou aj divné mená v titulkoch, ktoré už nikto nečíta, pretože ide o marockých kaderníkov, ktorý sa starali o vlasy Jennifer Lopez, keď natáčali dve scény v exteriéroch), lenže v kombinácii s Jacky a Palim sa prakticky každých päť minút ozvala nejaká analógia na iný film alebo len trpiteľský povzdych a za tým dlhý smiech. Ten ma na moment prešiel, keď som sa dozvedela, že sme na do slovenčiny dabovanej verzii. Naposledy sa mi to stalo so sestrou a jej frajerom, a bolelo to asi rovnako, ale kašľať na slovenskú tradíciu vraždiť herectvo, ak by bol Avatar dobrý film. Lenže nie je.

Ekologická agitka? Fajn, nemám problém. Modrí kvázi ľudia? Ok, veď nemusíme byť len čiernobieli. Sam Worthington? Hello, stačí, aby hlasom Dušana Cinkotu (!) vyrukoval s nejakou hláškou a hneď film naberá na kvalite, ale keď Pocahontas Šmoulinka stretne Titanic a cliché strieda cliché, nepomôžu ani silné upozornenia pred filmom, že mám prispôsobiť kritéria. Figu borovú. Avatar je dychberúci vizuál, ale tam u mňa končí. Cynik som a budem, ale to nemá nič spoločné s tým, že scenár moholo byť napísaný oveľa lepšie a to aj bez toho, aby sa stratila myšlienka a posolstvo. Pri scénach s vojenským veliteľom, akože zlý zjazvený ujo, sa mi chcelo od zlosti plakať nad šablónovitosťou asi rovnako, ako keď moja suseda vykrikuje na Juana Emiliana, že je to hajzel a Anchelu Rozáriu si nezaslúži. Rovnako si myslím, že nie je v poriadku, ak na začiatku dve a pol hodinového filmu viem, ako to skončí, akurát mi chýbajú presné detaily o tom, kto ako pomrie, ale Cameron sa postaral o barličky aj pre nevidiacich a celý film je dokonale predvídateľný. Môj milý James, takto to ďalej nepôjde a ak budeš v marci brať sošku za soškou, asi sa budem hnevať (iba tú za zvuk milerada prepáčim, tá sa priam žiada!) a možno ti to neodpustím.

...a to nekomentujem, čo zas hrala Michelle Rodriguez. Tá si užila našej pozornosti asi najviac.

Januárová

Vonku klasické januárové nič. Teplota okolo nuly, najbližšie Vianoce sú zase až o rok, leto a s ním dajme tomu nejaké dovolenky v nedohľadne a pre nás, v lete aj narodených pomaly vážne nie je, na čo sa tešiť. Pochmúrny deň, posledný predtým ako nastúpim do novej práce. Plánovala som ho zabiť doma, ale zabudla som na to, že musím skočiť na Register trestov kvôli výpisu, takže si idem vystáť rad. Ale až potom, čo sa u nás ráči zastaviť kuriér s vínom, ktoré sa u nás objednáva zásadne cez internet. Keď sa tak zamyslím, ani sa nedivím, že medzi mojimi kamarátmi kolujú vtipy o Tine a jej rodine :)

Večer sa ide na Avatara. Som zvedavá, ako to zapôsobí na mňa, lebo je vrcholne podozrivé, že sa všade (naozaj všade) stretávam so samými pozitívnymi reakciami, ale ktovie, možno ma to zasiahne. Klasická Aupark verzia, žiadne 3D, aj keď sa chvíľku koketovalo s myšlienkou spraviť si výlet do Viedne, ale nakoniec z toho zišlo.

Takže si tu sedím, čakám na kuriéra a počúvam Oasis. Jedno z mojich predsavzatí v kolonke rozvoj kultúrneho vedomia. Vždy som mala rada ich hudbu, ale nikdy som ju nemala komplet albumovo napočúvanú. Cez sviatky som s nimi videla dosť dlhý rozhovor na VH1 a fakt je, že aj keď som im miestami ledva rozumela, Gallagherovci, arogantní bratia, jeden väčšie ego ako druhí, ma vždy istým spôsobom brali (a neodpustím si, že som nešla do Viedne na koncert!).

Už mi na disku tróni dosť objemný súbor s ich diskografiou a tieto hnusné januárové dni sa znova zamilovávam do manchesterského gitarového zvuku vlajkovej lode britpopu. Momentálne fičím na Heathen Chemistry, bovhie, čo to bude o týždeň.

Každopádne, včera som si to preložila niečím komplet iným. Zázračným náhodným klikom som sa presunula ku Gwen Stefani a prišla som na to, že taký letný song uprostred zimy vlastne vôbec nie je odveci. A nie letný, že Kelly Rowland s dúhovými farbami na viečkach spieva, že "laav tejks ouvr", ale pre mňa pozitívne letným, s nádherným videom. Umocňuje vo mne túžbu konečne vyraziť do Talianska (asi to bude aj tým, že som doobeda videla Roman Holiday, pri ktorom je Breakfast at Tiffany's nič).

Trochu Cool leta v zime!

Konce sú vždy najťažšie

Prvý mesiac roka sa blíži k svojej polovici a už nie je veľmi čas na predsavzatia alebo žeby predsa? Problém s akýmkoľvek predsavzatím je ten, že v momente si človek dokáže vybaviť tisíc vecí, ktoré by na sebe mohol a hlavne chcel zmeniť a uskutočniť (ja mám tento rok na zozname rozvíjať svoje kultúrne vedomie divadlom, literatúrou a filmom). Potom nasleduje fáza nadšenia a odhodlania, nejaký ten prvý krok k vyriešeniu a neskôr... väčšinou nič. Plánovanie je oveľa väčšia zábava ako realizácia.

Nedávno sme s kamoškou prišli na to, čo je náš veľký problém. Ako deti nás do ničoho nenútili. Možno je to choré, ale do istej miery to momentálne považujem za svoj handicap. Nenaučila som sa totiž sebadisciplíne, nemala som odkiaľ. Žiaden šport, žiaden hudobný nástroj, a pokiaľ ide o školu, tak do tej ma nikto nútiť nemusel. Tam som bola motorom sama pre seba a v detstve pre mňa nepredstavovala žiadnu námahu. Naopak, zvykla som si, že dobré známky na mňa čakali akosi samé od seba a ledva som pre ne prstom pohla. Naozaj sa nedivím, že potom, kedykoľvek sa objavilo niečo, na čom bolo treba makať, veľmi elegantne som našla výhovorku, prečo to nejde. Áno, my alibisti to máme v živote síce veľmi jednoduché, ale je to dosť únavné. Oklamať samu seba chce vždy obrovské množstvo energie a v konečnom dôsledku to málokedy vyjde. Odvaha na veľké rozhodnutia sa zbiera dlho a ťažko, ale niekedy je radikálne rozhodnutie nutné. Koncom augusta minulého roka som jedno také spravila. Odišla som z práva s tým, že chcem ísť do Británie študovať film. To by sme mali, a čo potom? Od toho zúfalého dňa, kedy som si v hlave preberala všetky pre a proti a zvažovala, či odchod z univerzity bude znamenať aj odchod posledného kúsku zdravej mysle, ubehlo pár dlhých týždňov. Potýkala som sa s nezamestnanosťou a až grotesknými pracovnými pohovormi, kde ma raz odmietli s tým, že som na danú pozíciu príliš kvalifikovaná a ambiciózna. Neskôr som si naskladala dve práce do seba tak, že som chodila ako nevyspatá mátoha, ale aby som sa zase neglorifikovala, trvalo to len mesiac :) Rozhodne zaujímavá skúsenosť. Medzitým som si vytvárala motivačný list. Tento proces sa tiahol tak dva týždne a z toho vychvaľovania mi už vážne prestávalo byť do smiechu a strácala som súdnosť. Ešte chvíľku a naozaj by som uverila, že som dokonalá!

Dnes sa veci majú tak, že prihláška je hotová, zaplatená a ja som na moment chcela byť na seba hrdá. Ale nemôžem, pretože tu sa celý proces len začína. Nestačí prihlásiť sa, aj keď, pri mojej dochvíľnosti si gratulujem, že to bolo načas. Chce to vytrvať v úsilí a samovražednom presvedčení, že film and tv studies môžem študovať aj bez predstavy reálneho uplatnenia. Ale to je problém, ktorý budem riešiť až ak ma na nejakú školu vezmú a ja ju dokončím. Hudba budúcnosti, a momentálne asi najväčší cieľ. Držte palčáky, nech to dokopem do šťastného konca - tie bývajú fakt najťažšie!

Bola som v divadle

Celé sviatky som preležala v posteli na antibiotikách, s príšernými vlasmi (vrcholne podstatná informácia) a energiou ledva na pozeranie rozprávok. Našťastie teploty klesli a telka už prestala byť problém, takže so sériou Ako vytrhnúť veľrybe stoličku a podobnými zlepšovákmi nálady, mi začalo byť dobre. A potom STV odvysielala dokument o pánovi Chudíkovi. Z toho neomdlievam pri pomyslení na Nemocnicu na pokraji, ale skôr pri spomienke na Tančiareň, úžasné predstavenie SND. Ach, tak veľmi som si chcela pod stromčekom nájsť lístky do divadla, ale moji rodičia už dávno vzdali hru na Ježiška a obmedzili sa na trápnu obálku. Knihu môžem tiež akurát tak očakávať od kamošky (Sartre v origináli a srdce frankofóna piští radosťou:), takže som mala trošku selfVianoce. Ešte pred Štedrým dňom som nabehla do Panta Rhei, vystála si ten nehorázny rad a zaobstarala si Amsterdam od Iana McEwana (mimochodom, vcelku odporúčam) a rovnaký zástup ľudí ma čakal aj v pokladnici divadla.

Osemnásteho decembra som sa konečne vytrepala na Hamleta, o ktorom snívam, odkedy sa dostal do repertoáru SND. Rovno môžem povedať, že čakanie sa vyplatilo, Robo Roth je pán herec, ktorý ma dostával do kolien vždy, keď sa objavil na scéne a postava dánskeho princa je písaná pre neho. Pokiaľ ide o duo Studenková - Vajda, bez ohľadu na ich herecké nesporné kvality, mám dojem, že už ich bolo dosť. Stále na mňa skáču, či v divadle alebo v slizkej slovenskej seriálovej tvorbe (pardon za výraz). Rovnako aj Emilkovi Horváthovi by niekto mohol vysvetliť, že nemusí za každú cenu do hry vsúvať niečo svoje, aby sa diváci chechtali nad tým, aký je Emilko vtipný. Ale to všetko ustúpilo Rothovi, ktorého mohlo byť na scéne pokojne viac a viac.

Dnes som mala za sebou ďalšieho Williama a výsledok je o niečo rozpačitejší. Mórová ako zlá žena a Maštalír ako krotiteľ v Skrotení zlej ženy. Veselý to kúsok, vykrádaný, kde sa len dalo, okrem iného aj v 10 dôvodov prečo ťa nenávidím - komédia, kde Heath Ledger ešte žil a mal polodlhé kučeravé tmavé vlasy :) Réžia ma trikrát neodpálila, niektoré vtipy by som nemilosrdne vyškrtala a celkovo ma v poslednej dobe prestáva baviť, ako sa tvorcovia miestami nasilu snažia donútiť diváka smiať cez podpriemerné vtipy. Aby som ale nekrivdila, niektoré boli na druhú stranu excelentné. To ale zase neocenili diváci. Je zvláštne ako sa každé predstavenie líši podľa reakcií obecenstva. Dnešný večer to boli ľudia, ktorí pravdepodobne strávili Silvestra pri televíznych programoch, a tak im zákonite muselo prísť vtipné prakticky čokoľvek. Juraj Kukura raz povedal, že dnešný divák plýtva potleskom a ja sa s ním absolútne stotožňujem. Spontánny potlesk počas hry je podľa mňa úplne skvelá vec, ale nie každú sekundu a nie na každom vtipe. Nie každá melódia potrebuje vytlieskavanie do rytmu a nie každé predstavanie si zaslúži neutíchajúci potlesk na záver. Občas som zalomila rukami, ale v zásade bolo, čo oceniť, najmä, pokiaľ ide o herecké výkony. Neverila som, že to poviem, ale Tomáš Maštalír bol tak okúzľujuco excentrický, že som žasla. Zatienil aj čerticu Mórovú, ktorá už s Shakespearom má skúsenosti z Trojkráľového večera. Malá šoubizová obzervácia, tým dvom to spolu proste pristane! :)

Čerešnička akejkoľvek návštevy novej budovy SND je výstava fotografií, pri ktorých klesá sánka. Odporúčam sa poponáhľať, výstava Všetko je inak bude v divadle len do februára tohto roku. Každopádne, fotky sa nachádzajú aj na http://www.levinne.sk a moji osobní favoriti sú jednoznačne Milka Vášaryová a Milan Kňažko.

Divadlu zdar, už teraz sa teším na Dom v stráni o tri týždne.

31.12.2009

I'm Rod and I like to party. Moja osobná kultová hláška z filmu Hot Rod. Pozná ho len pár zúfalcov, ktorým hovorí niečo humor The Lonely Island, ale v podstate ide aj o code name pre zásadu, že treba žúrovať. Nejako som sa posledné mesiace zasekla v spoločenskom živote, ktorý sa nápadne podobal Sexu v meste. To znamená spoločný obed, káva, príležitostne drink a ženy, milujem vás, ale v roku 2010 môžem mať kopu snov a túžob, ale jedno jediné predsavzatie. Treba sa baviť!!

Včerajší Silvester som strávila v spoločnosti bývalých spolužiakov a pár cudzích ľudí a prišla som na to, že ak existuje potreba si s niekým sadnúť a pokecať, tak ma rozhodne nechytila včera večer. Mala som náladu odpáliť dekel a dalo sa to len do istej miery. Po prvé som bola na antibiotikách, takže som nepila a fungovala som ako miestny šofér a po druhé, nie všetci zdieľali moje tanečné a party nadšenie. Skončila som teda tak, ako zvyknem, za počítačom a hrala som sa na pseudoDJa. Pseudo preto, lebo som mala otvorených asi desať okien na YouTube a hudobný večer som si utvárala viacmenej na svoj obraz. Miestami dosť sebecky, ale naozaj, naozaj, som nemala náladu vyziapovať Tublatanku, prípadne púšťať slovenský hip-hop, ako som dostávala rôzne pokyny. Našťastie sa našlo pár ľudí, doslova pár, s ktorými sa hudba stala primárnou dekoráciou večera. Trošku sa obávam, ako vypália fotky, kde v rámci vokálneho tria Trend z Repete spievame Zahoď starosti, ale verím, že to nebude taká katastrofa. Ostatne, silvestrovské fotky nikto neberie vážne, však?

Inak si trošku búcham hlavu, že som si nestihla poznačiť všetky pecky, ktoré včera zazneli, lebo niektoré boli naozaj zabudnuté stariny 90s. Také pri, ktorých sa mi zreničky rozšírili nadšením do desivých rozmerov, ale jeden klenot a jednoznačný včerajší víťaz, mi v hlave, našťastie, zostal.

Žiaden Vangelis, ako sa niekto odvážil tipnúť :D

Akcia odumrela už o polnoci, takže sme sa o druhej pomaly presunuli do mesta, ktoré vymieralo tiež, ale tých pár ulíc stálo za to. Unikátne zahraničné typy, ktoré sa stratili v našom obrovskom centre a na otázku, v akom jazyku im máme vysvetliť cestu odpovedia, že oni hovoria po neapolsky. Tomu sa vraví poriadny lokalpatriotizmus. Samozrejme, o pol tretej bola Bratislava plná aj trosiek, ktoré skupinovo využívali akékoľvek steny na to, aby sa decentne opreli a spoločne okomentovali, čokoľvek trošku žensky vyzerajúce, čo prešlo popri nich. Musím konštatovať, že akokoľvek sme sa obávali, ani tenisky, ruksak a dokonca ani NewYorker igelitka nás neuchránili.

Záverečné dve hodiny sme strávili v jednom podniku, kde sa zišla viacmenej umelecká zostava vo vekovej kategórii 40+ s ojedinelými deťmi a, samozrejme, nami. Pár smutných momentov, pár veselých a jednoznačné konštatovanie, že päťdesiatnici sa vedia baviť lepšie ako dvadsiatnici. Kapustnica o štvrtej ráno nebola najvhodnejší výber raňajok, potom už len vyčkať svoj ešte stále nočný spoj a doma posteľ. Toľko záver roku 2009, ktorý sa u mňa nestretne v spomienkach s nadšením, ale rozhodne sa naň nezabudne. Pokiaľ ide o ten nadchádzajúci, aaaale, nejak bolo, nejak bude :) Hlavne, že je úsmev (alebo aspoň úškrn) na tvári.