...tak som naspäť doma. Pôvodne som chcela začať tento post dvomi fotkami s výhľadom z okna - nechutne pohľadnicovou z Koh Phayam (terasa nad kešu plantážami s neskutočným výhľadom na more a blízke ostrovy) a domácou tehlovou z Eghamu, ale rozdiel medzi nimi je tak depresívne kontrastný, že si to porovnanie asi odpustím. Dnes ešte nemusím do práce, a tak sa budem v rámci aklimatizácie tváriť, že je okay všetkým a všade vykladať, ako bolo v Thajsku super.
Je síce pravda, že prvých pár dní na Koh Samui som bola značne vystresovaná, ale ako som sa upokojila, začala som sa tešiť zo slnka a z toho, že som nemusela takmer nič. Po desiatich dňoch sa moja dovolenka prehupla do druhej polovice, v ktorej bol naplánovaný Koh Phayam, malý ostrov na západnej strane Thajska. Vzdialenosť medzi Surat Thani a Ranongom (prístavné mestá na oboch stranách) je 223 km, čo v praxi znamenalo 9 hodín cestovania - taxík, trajekt, bus, rikša, mikrobus, taxík, loď. Ak mám pravdu povedať, cestovanie bol vo všeobecnosti zážitok. V deň odchodu som o šiestej ráno poslušne stála na hlavnej ceste a modlila sa, aby sa taxikár, s ktorým som sa v prechádzajúci deň nezáväzne dohodla, aj ukázal. Nesklamal, a keď sa o pätnásť minút neskôr dorútil na skútri, skoro som skolabovala. Nie že by som mala s motorkami problém, ale netušila som, kde chce odložiť môj kufor (poznámka 1: dnes viem, že mesiac v Thajsku by som zvládla s plavkami, žabkami a jednými šatami, a zmestila by som sa do ruksaku), takže som sa s ním asi päť minút hádala a nakoniec to vzdala, keďže som chcela stihnúť trajekt o siedmej. Taxikár suverénne položil kufor medzi svoje nohy a ja som len žasla. Cesta po súši v mikrobuse bola tiež riadna divočina, keďže som ako jediná Europánka (rozumej biela tvár) musela vydržať tri hodiny thajského popu, neúspešne prehlušovaného mojou hudbou zo slúchadiel, a samovražedným šoférom, ktorý to v kopcoch v zákrutách neváhal dať pravidelne cez dve plné čiary (true story). Som presvedčená, že sme suverénne prešli aj na červenú, ale nie som si istá, či som nehalucinovala z arktickej klimatizácie v mikrobuse.
O deväť hodín neskôr som sa dorútila na Koh Phayam, ktorý je vraj neobjavené Thajsko, čomu som nemala problém uveriť. Utiekla som turizmu, letisku, hotelovým komplexom a organizovanému turizmu. Všetky komerčné ostrovy vraj boli takto nedotknuté dvadsať rokov dozadu a ja som len rada, že som mala šancu to zažiť. (Poznámka 2: tati, nasledujúcu vetu nečítaj, zakry si oči; aj tak na mňa nikto nedá!) Ak budete mať možnosť niekedy sa vybrať, odporúčam tam a čo najskôr. (Poznámka 3: nie, že ma teraz vydedíš!).
V prístave ma už čakali vysmiati rodičia na motorke a ja som pochopila, že kufor na skútri bude v rámci cestovania nič oproti nám trom bežne cestujúcim spolu. Už na Koh Samui som všade videla domácich aj turistov s malými deťmi vkliesnenými medzi rodičmi a máločo je rozkošnejšie ako čokoládová malá v ružovom, s prilbou na hlave a suverénnym posedom na motorke (poznámka 4: yes, i said it). Akurát, že hoci som technicky dieťa mojich rodičov, už som trošku väčších rozmerov ako keď som bola v predškolskom veku, tak sme nakoniec kliesnili moju maminu, ktorá mala po desiatich dňoch tak obité kotníky, z toho, ako som sa vždy snažila zmestiť svoje laby vedľa jej, až mi bolo ľúto. Keďže naši sa ešte stále slnia a ja už si môžem akurát tak fotky pozerať, tak tie kotníky prežije, bóóóóže.
Kým otec zistil ako sa pracuje so strojom, ktorý rozhodne nie je stavaný na tri dospelé osoby (minimálne do kopcov určite nie), tak sme namiesto trúbenia na miestne psy museli s maminou trúbiť my dve. Doslova. Guláš rozvalený krížom cez cestu a my dve z plného hrdla, že tutúúúút (poznámka 5: aj tak ich bolo treba väčšinou obísť, špiny lenivé).
Fauna inak vo všeobecnosti nesklamala - divné gekony, ktoré v noci vydávali také tokacie zvuky, že by sa žiadny veľký vták nemusel hanbiť, jašterice, psy (obrovské množstvo), mačky, nádherné rybičky aj ryby (krásne čistá voda asi pomohla) a aj opice a nádherné vtáky hornbilly. Slony som vynechala, pretože som akosi nemala srdce sa ísť pozrieť - ak to nebehá voľne v prírode, som nervózna. Pre tých z nás, čo sme vyrástli na Baywatchi (celá slovenská generácia detí v deväťdesiatych rokoch), žraloky sú automatická (a zároveň iracionálna) hrozba, aj keby som sa kúpala na Balatone, ale v Thajsku som sa viac obávala hadov. Teraz môžem s hrdosťou oznámiť, že za viac ako tri týždne som nevidela ani jedného. Iste, keď sme sa boli vyložiť v krásnom a tichom (!!) rezorte na Koh Samui, domáci museli zneškodniť nejakú zatúlanú hadicu v tráve, asi päť metrov za mojím lehátkom, pretože rozvetvenej austrálskej rodine tam behali malé deťúrence. Danka mi statočne celú situáciu, vrátane rozmlátenia plazu bambusovou palicou, opísala, ale môj prístup počas celého pobytu sa oplatil - ak to nevidím, tak to neexistuje.
Kiežby som to mohla aplikovať aj dnes, ale realita je tá, že som naspäť v Británii, zajtra ma čaká práca a na krásne a vyľudnené pláže, čistú vodu a ten bohovský výhľad môžem už len spomínať. Ale spomínam brutálne opálená a s plánmi podobné cesty riešiť častejšie, pretože takáto oddýchnutá som nebola už dlhé roky. A teraz, ak ma ospravedlníte, idem si objedbať pad thai, pretriedim nechutne gýčové fotky a po tom, ako nimi skončím s obťažovaním známych, budem plakať do vankúša, že už som doma. Každopádne, ako čerstvý optimista si k tomu dám po mesiaci pohár vína (konečne!), lebo raz darmo - "wine a little...you'll feel better".
