HollyRoth

Asi pre nikoho nie je prekvapením, že len dva dni po tom, ako som sa vrátila na Slovensko, som mala naplánovanú návštevu divadla. Už v októbri sme sledovali web národného, aby sme si nenechali nič ujsť. Na december padlo predstavenie HollyRoth, ktoré neviem, akým zázrakom v minuloročnom zozname videných nefigurovalo. Bohužiaľ, neroztrhnem sa, fakt nemôžem vidieť všetko, akokoľvek by som chcela. A že chcem. Včera som sa usadila na drevenú stoličku v Štúdiu a v univerze sa ozvalo veľké klik – veci do seba opäť zapadli.

M. pri mojich zmienkach o divadle vždy poznamená, že nech ide o čokoľvek, nepochybuje, že je to dekadentné a hrá v tom Roth. Teším sa, keď ma kamaráti poznajú, ale ten opis nikdy nesedel lepšie ako teraz. HollyRoth je totiž jednoznačne experiment. Experiment, ktorý okrem iného získal ocenenie DOSKY za najlepšiu inscenáciu. Keď hovorím, okrem iného, myslím tým Dosku za najlepší mužský herecký výkon, ktorá poputovala zas a znovu do rúk fenomenálneho Róberta Rotha.
HollyRoth zďaleka nie je klasickou hrou v pravom slova zmysle – žiadna psychologizácia postavy, prerod, prípade interakcia s ďalšími charaktermi – napriek tomu dokáže zaujať širšie publikum a tu sa ukazuje zásluha naštudovania. Pán režisér, Rastislav Ballek, klobúk dole – naozaj ide o maximálne originálne dielo s nápadom a vychytávkami, ako napríklad tradičná hamletovská lebka, či práca so zvukom.

Čo by ale bola takto nastavená hra bez správnej voľby herca. Róbert Roth si síce v úvode môže natrieť na tvár bielu farbu a červený rúž a pripomínať tak Jokera Heatha Ledgera, ale táto fyzická podoba sa okamžite stratí v momente, keď nastane jeho herecká one man show a z jeho úst začnú plynúť repliky. Miestami s kadenciou žien z rodu Gilmorovcov, inokedy s pomalou precíznosťou sústrediac sa na veľmi špecifickú jazykovú zložku. Tá, ako som sa neskôr dozvedela, trhala C. uši. Našťastie, ja nie som poznačená východoeurópskymi štúdiami, takže som si nesprávne umiestnené prízvuky ani nevšimla. Užívala som si slepú adoráciu Rotha, ktorý skutočne exceloval a ktorý, nech mi zvyšok hereckého súboru národného divadla odpustí – prevyšuje kohokoľvek, kto s ním kedy zdieľal javisko. Osobne som sa najviac šuchorila spokojnosťou, keď si na hlavu nasadil žltú papierovú korunu a ja som si v duchu vravela, že krajšiu metaforu si skutočne neviem predstaviť.

Idem domov

Venované mojej sestre A., ktorá narozdiel odo mňa strávi Vianoce v zahraničí a ktorá nám doma bude veľmi chýbať!!

Ako človek zistí, že je dlho v cudzine? Neuvedomí si, že večer treba vyložiť na okno čižmu (pozdravujem Matúša), lebo ráno si v nej má nájsť sladkosti alebo kus papiera s veľmi výstižným odkazom od Mikuláša, ktorý by v konzervatívnych rodinách neprešiel (pozdravujem domov ;). Nestalo sa mi ani jedno. Na okno nebolo čo položiť, pretože v duchu prokrastinácie neodkladám na poslednú chvíľu len odovzdávanie esejí, ale aj nákup zimnej obuvi. Prvý sneh som prežila v teniskách a nebola som jediná, aj keď pri Angličanoch išlo skôr o zámer a nie nešťastné načasovanie – k ich odevným návykom sa ale radšej vyjadrovať nejdem, to by vydalo na komplet iný blog. Čižma teda na okne nesvietila, ale veľmi rafinovane som si na parapetu večer rozsypala karamelové cukríky, lebo Anglicko, neAnglicko, Mikuláš musí byť. Deň, kedy sa na tabuľu píšu nezmysly a z každého bežného žiaka sa stane výstavný alibista, veď predsa – neučí sa, neskúša sa. Ako budúca autorka Biblie alibizmu, ktorú v hlave nosím už nejaký ten rok, som sa predsa nemohla tejto skvelej tradícii otočiť chrbtom. Vybrala som sa na prednášku, ale workshop už som nezvládla, tak som sa na opätku otočila s tým, že si to na druhý deň nahradím. Tak si tu teraz sedím, chrúmem žlté MMs, hrá mi vianočný Kenny G a ja zízam na hodiny, tlačiac čas dopredu najviac ako sa len dá. Akokoľvek som tu spokojná, a že naozaj som, Vianoce doma sú pre mňa najkrajším darčekom, ktorý ma pod stromčekom bude čakať (a laptop :D) Takto o týždeň už budem medzi svojimi. S rodinou a kamarátmi. V Bratislave. Doma.

Posledných pár dní je skutočne náročné udržať si pozornosť na veciach ako fotoesej, ktorú mám odovzdať v stredu. 25 čiernobielych fotografií dokumentárneho charakteru mi dalo zabrať. Len vybrať tému predstavovalo výzvu samo o sebe. V jeden dlhý skypový večer som dostala z rôznych európskych kútov skvelé tipy, ktoré si na(ne)šťastie už nepamätám presne, ale matne sa mi vybavujú veci ako zvieracie krematórium a plechovky. Nakoniec som sa rozhodla, že akokoľvek sa fotiť vo väzení zdá ako skvelý nápad, pravdepodobne by ma nikto do tých priestorov nepustil, tak som si povedala, že vyskúšam niečo oveľa jednoduchšie.

S mojimi rodičmi máme dohodu, že keď budú poslúchať, nepôjdu na staré kolená do domova dôchodcov, ale do sanatória v Švajčiarsku. Domovy dôchodcov sú všeobecne vnímané ako smutné miesto a keď si človek občas zapne správy a vidí tých úbohých starých ľudí, ktorých zanedbáva aj osoba, ktorá za ich starostlivosť dostáva občas nekresťanské peniaze, tak sa niet čo diviť. Napriek tomu som sa rozhodla, že to bude ideálne miesto pre moju fotoesej, pretože ak mám pravdu povedať, miestami sa mi zdá jednoduchšie vyjsť so staršími ľuďmi ako napríklad s deťmi. 3 dni, ktoré som strávila v miestnom Dennom centre pre seniorov boli tak úžasné a nadovšetko zaujímavé. Ľudia naplnení optimizmom, ktorí vyzerajú o dvadsať rokov mladšie ako v skutočnosti sú a cez ktorých za mnou natiahli ruku moji starí rodičia. Už idem.

Report z Anglicka č. 3

Kade chodím, tade si svoj pobyt v Anglicku chválim, tak, aby sa nepovedalo, musím sa podeliť aj o pár viac, či menej negatívnych skúseností. Akokoľvek som spokojná, je prirodzené, že existujú veci, ktoré mi chýbajú. Dali by sa rozdeliť do dvoch skupín – chladnička a ostatné.

Strava je jeden z prvých aspektov, ktoré človek pocíti, keď sa presťahuje. Potraviny by opäť smerovali k deklarácii mojej lásky k šalátom (šuflík crew si môže pokojne zameniť za lásku k pene a pare), a to už som pokryla kedysi dávno v jednom z mojich prvých postov. Skôr by som sa chcela zamerať na fakt, že v tejto prekliatej krajine človek nenájde poctivý chlieb. A tým ja rozhodne trpím, keďže doma bol najzákladnejšou potravinou môjho bežného jedálnička. Spolu s horčicou. Trápna tatárska omáčka (ktorá je tu mimochodom len ako čistá majonéza) alebo kečup sa môžu ísť schovať. Ja chcem svoju poctivú horčicu. Nie tie francúzske dijonské produkty, ktoré tu predávajú za astronomické sumy a sú tak smrteľne silné, že už pri malej dávke vás prekotí.

Druhá kategória vecí, ktoré mi tu chýbajú, sú, samozrejme, ľudia. Väčšina môjho ročníka je odo mňa o tri roky mladšia a prisahám, že je to cítiť. Asi najvýraznejšie sa tento jav prejavil, keď sme sedeli s pár spolužiakmi na tráve a všetci sa priznali k tomu, že ako deti pozerávali Pokémonov. Im sa tá spoveď zdala ako bežné oznámenie, mne ako stretnutie anonymných alkoholikov, na ktorom som sa ocitla omylom a proti svojej vôli. Wrong place, wrong time nebolo len zadanie pre Media practice, ale pocit, ktorý sa v pravidelných intervaloch dostavoval vždy, keď som sa s niekým rozprávala. Toto je miesto, kde otvorene priznám, že som miestami povrchná a pôsobím povýšenecky, ale na ako-taký všeobecný prehľad si skrátka potrpím a boli momenty, najmä počas freshers week, kedy som sa za vlasy trhala. Napríklad jeden chalanisko pochválil ďalšej kočke tričko. Jednoduché, biele, s obrázkom a na ňom nápis „I love L.A.“. Neviem, ako vy, ale ja si skromne myslím, že to, že Los Angeles sa nachádza v Californii vie prakticky každý, kto vlastní televízor. Táto formulka ale zjavne neplatí v UK, keďže jej odpoveď znela v zmysle: „No, strašne rada by som raz šla na Floridu, to je v L.A., ale inak sa mi vlastne to tričko len páčilo.“ Hádam nemusím podotknúť, aký odtieň mala jej hriva...

Ďalší spolužiak si prisadol a keď prišlo na to, odkiaľ som, musela som vynaložiť maximálne úsilie, aby som mu vysvetlila, že nie, Slovensko sa nenachádza v Škandinávii a ee, nesusedíme s Bulharskom. Ale tomu je odpustené, je to napoly Francúz, napoly Angličan. Angličtinu má skvelú a ten francúzsky akcent je spozorovateľný iba mimoriadne a ako správna metodkárka na to mám pochopiteľne slabosť. Verím, že ho prípadne ešte budem spomínať, takže sa môžeme dohodnúť, že ho budem volať D’Artagnan. Na prípadný podnet, že žabožrút ako žabožrút , prečo teda nie Pierre alebo Jean - no, prvýkrát, čo som D’Artagnana videla, mal jeden z tých skutočne nevydarených pokusov o fúziky a ja som len čakala, kedy vytiahne kord a zvolá jeden za všetkých J...fuh, popojedem. Ospravedlňujem sa, dnes sme na prednáške pozerali Krížnik Potemkin a tá hodinová agitka o revolučnom Rusku bola na mňa asi príliš. A propos, matička Rus mi pripomína ďalšiu veselú postavičku. Miestny kňaz, spovedník a plno ďalších funkcií sa na RHUL stretlo v jednej osobe – vtipnom seniorovi s ukrutne zábavným akcentom, ktorému nikto z katedry nevie prísť na meno. Nie preto, že by ho nevedeli vystáť, ale preto, že nikto z nich nevie poriadne vysloviť jeho meno, ktoré mimochodom nepatrí do kategórie nezvládnuteľných. Každopádne, z Vladimíra Nikiforova je tak „father Vlad“ :D

Ak dovolíte, tento post by som ale rada zakončila fenomenálnou poznámkou Ollieho (Hanin chlap), ktorý ma zaklincoval do stoličky, keď okomentoval môj hudobný vkus. Vysvetľovala som, že mám relatívne všeobecný záber, konkrétne od rocku až po Bocelliho. Z všeobecne zmäteného výrazu som usúdila, že treba vysvetliť, že Andrea Bocelli je taliansky spevák, ktorý produkuje niečo ako operný pop (vtipný výraz). "Aaah, ty myslíš Botticelliho!" Ehm, Sandro sa asi v hrobe obracia. Čo už, nikto nie je dokonalý, tobôž ja (ale občas, skutočne len občas, sa tu tak cítim :p).

Comedy night

Už je to nejaký piatok, čo som sa naposledy podelila s ostrovnými dojmami, takže je načase priniesť ďalší report spoza kanála. Plynie mi tu druhý mesiac a priznám sa, že si to vôbec neuvedomujem. Našťastie, som jedna zo šťastnejších - napriek výborným vzťahom s rodičmi si vystačím s pár skype telefonátmi. Aj tak väčšinou naberajú charakter videokonferencie, kedy mi môj drahý otecko ukazuje na kameru etiketu vína, ktoré práve pijú k večeri. Keď už sme pri víne, moja pečeň sa mi za anglický pobyt rozhodne poďakuje. Bez irónie. Ešte chvíľu a stane sa zo mňa abstinent...aj keď nemusím. Pred pár dňami som ale bola v Študentskej únii a konečne som sa dočkala chardonnay. Bolo síce v otrasnom hrubostennom pohári z Ikey a za nekresťanskú sumu, ale hey - hlavne, že bolo. S Hanou, jej chlapom Olliem a Jaanki sme sa v ten večer zúčastnili Comedy night. V praxi to znamenalo asi dvadsať ľudí (fail) poukladaných na gaučoch a kreslách, pri malých stolíkoch so sviečkami a na pódiu stand-up komici.

Stand-up mám rada, ale samozrejme mám ho napozeraný iba zo zahraničia. Myslela som si, že sedieť v publiku bude o inom, ale v praxi to bolo prakticky identické so všetkým, čo som videla. Dočkali sme sa veľmi zlého segmentu, kde za mikrofónom stála žena, ktorú by každý, kto pochopí cliché, označil za feministickú anarchistku, ktorej obľúbenou potravou sú fish and chips, a v najtajnejšom súkromí počúva ABBU. Jej vystúpenie bolo jednoznačne...ako to povedať, najsmutnejšie. Nesmel chýbať ani vyplašený chalan, ktorý mal zaručene cez tridsať, ale vyzeral mladšie ako ktokoľvek z nás. Musím povedať, že jeho výzor pre neho ale pracoval. Bol vtipný, pretože by to od neho nikto nečakal a na záver ma úplne odrovnal vtipom o tom, ako ho zničilo, keď si uvedomil, že Brideshead revisited nie je pokračovanie – ako inak, bola som jediná, komu sa to zdalo vtipné, ale už som si zvykla na to, že mám posunuté hranice humoru. Zvyšní dvaja komici trochu pritlačili na pílu – došlo aj na komunikáciu s publikom. Našťastie, na to, že som sedela priamo v strede prvého radu, som obišla veľmi dobre. Za to Ollie si užil, no skutočne si nejde nerobiť srandu z niekoho, kto sa prizná k tomu, že si zlomil ruku, keď v opitosti zistil, že jeho frajerka odmietla ísť k nemu spať, a tak vrazil päsťou do steny. Niet nad zdravé vzťahy.

Jediné, čo celému večeru chýbalo boli černošské vtipy stand-up komikov o ich manželkách. Na druhú stranu sme si užili pár na môj vkus príliš konkrétnych sexuálnych narážok, plných telesných tekutín, keď hneď prvý chlap na pódiu prišiel na to, že veselá slečna v prvom rade sa volá Katie Blow. Toho sa chytila každá jedna osoba, ktorá po ňom nasledovala, vrátane ženy, ktorá komikov uvádzala. Ona bola ale špeciálny prípad – neváhala uviesť aj samu seba spoza opony.

Celkovo, aj keď sa to nemusí zdať, konštatujem, že šlo o veľmi príjemný večer. Bola som sa vonku vyvetrať, zabavila som sa, a hlavne som ho strávila s reálnymi osobami. Posledné dni som totiž ťažila z toho, že som objavila DVD sekciu v našej knižnici. Znamenalo to pre mňa dlhé hodiny v spoločnosti čiernobielych bohýň ako Ingrid Bergman a vysokých tmavovlasých fešákov typu Gregory Peck a Cary Grant. Nesťažujem sa – ako by som aj mohla. Keď mi zaklope na dvere spolubývajúca a ja som zabalená v perinách s natočenou laptop so zapnutým filmom, môžem konečne s pokojným svedomím priznať – neflákam sa, študujem!

Môj život je všetko, len nie nudný

Freshers week som odštartovala výletom po baroch, ale potom bolo pár dni ticho. Až do včera, kedy sa nám zázračne podarilo zorganizovať výjazd so spolubývajúcimi. Je nás päť, z čoho štyri sme sa dohodli, že ideme niekam na drink – poriadne sa spoznať. Ako sme sa ale chystali vyťahovať fľaše v duchu prípravného pripitia sa (drahá to krajina, aby sa človek opíjal až v bare), nadšenie stúplo do tej miery, že sme zanechali predstavu baru a rozhodli sa ísť rovno do Študentskej únie (SU). Veľké priestory majú kapacitu 2 000 ľudí a okolo jedenástej už bolo komplet plno. Našťastie tak, že sa dalo dýchať a hýbať sa. Dokonca aj na parkete, ktorý bol plný tak akurát. Neviem, ktoré žieňa včera stálo za pultom, ale musím povedať, že hrala naozaj dobre (tanečné veci a nejakú tú elektroniku). Porovnaniu s chalanom, čo ju o polnoci vystriedal sa radšej vyhnem – fakt, že celý jeho set uviedla živá raperská vložka, hovorí sám za seba.

Ako som spomínala, náladu sme rozbiehali ešte doma, takže po príchode som sa snažila zostať pri víne. Klobúk dole pred maximálne ochotným personálom – barman nielen nemal problém ísť sa pozrieť, aké vína majú, ale pri mojej stupídnej otázke o ročníkoch sa šiel pozrieť znovu. Ročník na fľašiach nebol, čo je jeden zo základných znakov pravidla „ruky preč“, ale povedala som si, že to risknem a dobre som spravila. Nebolo skvelé, ale ustála som ho prekvapivo dobre, rovnako ako miešanie neskôr večer. Bavila som sa a zdalo sa, že baby tiež. Po polnoci mi začali štrajkovať nohy vo vysokých botičkách (Dara, to mě baví) a keďže na Tiffany prišiel obrovský útlm, rozhodli sme sa náš žúr ukončiť. Pred budovou sme chvíľu postáli a už pri nás stálo auto – tzv. non-res bus. Ide v podstate o taxislužbu študentskej únie, ktorá má k dispozícii pár minivanov, ktoré počas večer rotuje po okolí a za smiešnu sumu rozváža študentov domov. Lenže po tom, ako som sa prezula do baleríniek, som náhle dostala chuť na krátku prechádzku, tak som si povedala, že sa vrátim domov pešo - veď predsa nocou cez cinter – kto by odmietol? Zjavne Tiffany a ani nie tak kvôli strachu, ako skôr preto, že vyzerala vážne znavene, opito. Posadili sme ju do auta a nechali Charlie – kočku, čo šoférovala – aby ju odviezla, zatiaľ čo my sme sa vybrali do nočných ulíc Englefield Green.

Celú cestu sme sa dohadovali, akú pizzu si objednáme, keď sa vrátime, že sme prvé minúty vôbec neriešili, kde je Tiffany. V dome bolo ticho ako v hrobe, jej izba zamknutá, ako keď sme odišli, takže sme predpokladali, že Charlie najskôr obehne celý Egham, kým ju vyhodí doma a pokojne sme sa venovali objednávke jedla. Keď ubehla ďalšia polhodina a Tiffany nikde nebolo, začali sme sa obávať. Nasledovala prehliadka domu, či v opitosti nezamierila do inej izby alebo neleží horeznačky v záhrade. Neležala a neodpovedala ani na telefonáty, hoci jej telefón zvonil. Toto sa dialo okolo druhej v noci a všetci seriálov znalí vieme, že „nothing good happens after 2 AM“. Skúšali sme sa dovolať Charlie, ale nedvíhala a neodpovedala ani na SMSky. Pol tretej, obvolali sme všetky bezpečnostné čísla Študentskej únie, rovnako univerzity, ale nikto nám nevedel nič povedať. Pol tretej. Charlie sa ozvala. Vraj vyložila Tiffany pár ulíc od nás, keďže ju presvedčila, že domov bez problémov trafí. Hana na linke s SU, Gemma na linke s políciou a Ollie vonku, hľadajúc. Ja som od nervozity striedavo pobehovala po dome a v pravidelných intervaloch som chodila trieskať na jej dvere v prípade, že by bola predsa len zázrakom doma – spitá pod obraz boží alebo nebodaj by odpadla. S úderom tretej hodiny rannej sme začuli klopanie na dverách. Polícia. Večer naberal grády. Žena spisovala zápisnicu, zatiaľ, čo muž kontroloval dom a následne sa odviezol na miesto, kde bola naposledy videná. Tá ulica je od nás vzdialená asi päť minút chôdze a nikto z nás netušil, čo sa jej mohlo stať cestou odtiaľ domov.

Policajt chytil do ruky metlu a začal ňou plieskať o strop (Tiffany býva v podkroví). Vraj by pomohlo, keby definitívne vedeli, či nie je v izbe, aby mohli spustiť poriadnu pátraciu akciu. Osobne sa mi to zdalo zbytočné – ten rachot, ktorý sme robili, keď sme búchali na dvere, by zobudil aj mŕtveho na opačnom konci mesta. Ja som sa začínala smiať – smiech zo zúfalstva. Kritické momenty majú na mňa zázračný efekt – vždy mi napadajú najlepšie vtipy. Lenže, smiech ma prešiel – dorazila žena s páčidlom alebo nejakou obdobnou pomôckou a po obrovskom rachote vylomili dvere......aby našli Tiffany v posteli a úplne v poriadku. Zliezla dole, trochu vyplašená, že čo sa deje. Prosím pekne – dorazila domov ešte pred nami, vyštverala sa k sebe do izby a poctivo sa zamkla. Povinne vydávila obsah žalúdka na koberec, do smetného koša a tuším aj do postele, do ktorej si potom ľahla a zaspala. Viem, že niektorí ľudia trpia insomniou, a čo som zažila včera, považujem za opačný extrém, pretože ten treskot na dvere bol neznesiteľný a ona spala bez mihnutia oka ďalej.

Dráma sa tak ukončila o štvrtej ráno, keď odtiahli policajné autá a my sme sa všetci spoločne usadili k pizze. Beriem späť všetko, čo som písala o neadekvátnosti tohto miesta – polícia v dome a vylomené dvere? Ukážková dekadencia, dámy a páni, rovno ako z príručky! J

Report z Anglicka č. 2

Anglické a české, či slovenské školy sa líšia vo viacerých veciach, ktoré by vydali na knihu, ale pokiaľ mám okomentovať jeden podstatný rozdiel, natíska sa ten najočividnejší. Freshers week, čiže týždeň pre prvákov. Moja škola je jedna z tých, ktorá si komplet výuku drží v campuse a tým, že koncentruje všetkých svojich študentov na jednom mieste, je tu silná, naozaj silná študentská únia - vraj najväčšia v krajine. Freshers week je tu tak veľká udalosť. Len pre zaujímavosť a preto, že mám chuť sa pochváliť - univerzita vyzerá ako vystrihnutá z Pottera a pri porovnaní s mojou predchádzajúcou fakultou, ktorá kedysi slúžila ako sídlo gestapa, rozhodne vyhráva.

Zápis som mala mať oficiálne v pondelok, ale ak som mala v poriadku všetky papiere, mohla som ho zabsolvovať už počas víkendu, čo bol viac ako rozumný ťah. Narozdiel od troch hodín, ako moja spolubývajúca pred rokom, som dala celý proces za štyridsať minút. Mať pri sebe Hanu bolo celkovo veľmi fajn – vyhla som sa panike (nepristane mi) a po úspešnom zápise nasledovala prehliadka Founders budovy (zámok), v ktorej sa okrem iného nachádzajú aj internáty. Tí bastardi, čo tam žijú nielen, že žijú na zámku, ale majú aj starožitný nábytok. Aby som bola ale úprimná, aj ja som mohla. Zvolila som ale ekonomickejšiu alternatívu, a tak môžem do Founders chodiť akurát tak na chodbovice. To je viacmenej medzinárodná záležitosť, či človek býva na Mlynoch, Jednote alebo na anglickom intráku. V spoločnosti dvadsiatich, väčšinou prvákov, sme strávili dobré dve hodinky, počas ktorých som žasla nad tým, v koľkých rôznych farbách sa sladké žbrndy dajú vyrobiť . Moja fľaša vína ležala na dne tašky a keďže som nemala po ruke vývrtku, poslušne a decentne som popíjala, čo mi prišlo pod ruku.

Po zotmení sme sa vybrali do ulíc a tu narazila kosa na kameň. Hana, okrem toho, že keď sa pripije, je typicky anglicky hlučná, sa už asi tri týždne rozchádza so svojím chlapom. Môj prvý výjazd do ulíc Eghamu tak bol poznačený touto drámou. V praxi to znamenalo asi toľko, že pila ako dúha v šatách veľkosti trička. Hneď z úvodu prebrala inciatívu patróna všetkých prvákov a pozornosť si vyžadovala rozkošným anglickým „oi“, z ktorého sa mne robí nevoľno. Vystriedali sme štyri podniky hyperpohonom, ktorý dal poriadne zabrať mojej peňaženke, ale pečeň zostala našťastie nepoškodená. Nemala to kedy stihnúť. Objednala som si pohár vína a ledva som si dvakrát odpila, už sme sa presúvali inde, lebo Hana pokračovala v neúnavnej misii poriadne vytmaviť svojmu chlapovi fakt, že ju odignoroval. Vtipný to večer.

Domov sme sa vracali ultimátnou skratkou, ktorá sa mi mimoriadne zapáčila. Cez cintorín. Žiadne „sejdeme se na hřbitově“, ale krásny a pokojný park, ktorý je zhodou okolností aj cinter. Šedé veveričky po tráve a po stromoch. To ma privádza k miestnej faune - spokojne konštatujem, že na udržiavaných dvorčekoch okolia pozorujem skôr mačky. Psov je tu pomenej a začínam si zvykať aj na už spomínané kone, ďalej netopiere a dve ulice odo mňa vraj poletujú papagáje :)

Celkovo ale musím s ľútosťou a zahanbením konštatovať, že nebývam dekadentne. Príručka síce vraví o prenajatom (prípade zdedenom) príbytku, čo spĺňam, ale na plnej čiare odmieta Surrey ako miesto, kam by vôbec moderný libertín mal páchnuť. Mínus bod pre mňa. Na druhú stranu ho vyvažujem tým, že som si dom nevyberala podľa blízkosti k najbližšej metro stanici (žiadne sem nechodí), k fitku (seriózne?) alebo k (čerešnička) základnej škole.

Report z Anglicka č. 1

Po pár dňoch môjho dobrovoľného exilu by ste predpokladali, že budem mať vybavenú banku, kúpenú SIMku a rozbehnutý proces hľadania práce. Mám? Samozrejme, že nie. Väčšina mojich dní doteraz vyzerala tak, že som strávila hodiny na sociálnych sieťach a občas som sa bola vyvetrať, aby som spoznala okolie a stretla miestnych. Konkrétne - jednookého mrzáka, uja s dvoma chrtmi a dievčatko na ružovom bicykli. Miestami sa cítim ako Russel Crowe v Beautiful Mind - dúfam, že nie sú len v mojej mysli. Minimálne nikto z nich nevyzerá ako Paul Bettany, čo je, na druhú stranu, vcelku škoda J Okrem iného je to tu tiché. Minule som sa zobudila na, nekecám, zvuk konských kopýt o betón. Odhrnula som závesy a prakticky pod oknom sa mi promenádovali dve objemnejšie ženštiny na konských chrbtoch. Prisahala by som, že mám halucinácie, ale nebolo z čoho. Absint žiaden, dokonca aj víno pre landlorda stojí poslušne na poličke a nedotkla som sa ho. Skrátka, nedeľný výlet do Londýna sa mi nielen zdal ako dobrý nápad, vyvetranie sa v civilizácii som považovala za súčasť svojej psychohygieny.

Sadla som na vlak a vydala sa v ústrety peknému počasiu. Oproti mne sedela matka s malým synom, ktorý mal, našťastie, toľko slušnosti, že nerozprával na tetu na náprotivnom sedadle. Dokonca na mňa ani neukazoval, čo bolo príjemné prekvapenie v porovnaní s bežnou kultúrou slovenských detí. Tie majú ale jednu fajn devízu do života, o ktorej sa anglickým deťom môže len snívať – relatívne zdravá životospráva. Malý chlapec zakňoural, že je hladný a zodpovedná matka s láskyplným výrazom na tvári vytiahla z kabelky malý balíček čipsov. Krpec ho bleskovo skonzumoval a ďalej sa hral nejakú prudko edukatívnu hru na matkinom telefóne. Vďaka bohu za moje detstvo s omáčkami, s ovocím z babkinej záhrady a pobehovaním po vonku. Popojedem.

Po príchode do mesta som sa rozhodla, že okrem nakupovania by nebolo odveci naplniť deň aj kusom umenia, tak som sa vybrala do Národnej galérie. Strávila som v nej hodinu, pričom som prešla len pár miestností a zvyšné ma čakajú inokedy. Zostala som spokojná, aj keď uznávam, Paríž v mojich očiach len tak niečo neprekoná. Možno Petrohrad, ale tam sa, žiaľ, v blízkej dobe nechystám. Navyše, nejdem sa radšej vyjadrovať k turistickej skladbe v galérii - to by znamenalo priznať sa k svojim fašistickým sklonom o tom, ako som presvedčená, že väčšina umeleckých skvostoch patrí skôr do súkromných zbierok a to by nebol múdry krok.

Umenie vyčerpalo, tak sme sa s M. vybrali najesť. Sushi v parku bola ideálna voľba a čučoriedkový ľadový čaj je nová vychytávka určená presne mojim chuťovým pohárikom. Nasledovala veľmi fajn prehliadka obchodov, z ktorých padala sánka, či už išlo o potraviny (škorpiónová vodka), knihy (och, áno), handry...prakticky čokoľvek. Skončila som s novým Moleskinom, ktorý som už potrebovala ako soľ, Muji zápisníkom len preto, že som mala chuť a knihou, ku ktorej sa asi budem po večeroch modliť. Pôvodne som zháňala knižky iné, ale keďže sklamali aj obrovské kníhkupectva, budem sa musieť spoľahnúť na Amazon. Odmietla som ale odísť domov naprázdno, keďže som nutne potrebovala nejaké fajn čítanie. Vtom zázračná ruka M. náhodne vytiahla čiernu knižku so zlatým nápisom a ja som sa zamilovala – The Decadent Handbook for the modern libertine – „the ultimate lifestyle guide for those who want to transform the spirit of the age, or failing that, ignore it altogether“. Ide o zbierku príbehov, rád, antirád, čohokoľvek pre každého, kto chce žiť dekadentne. Z náhodne vybraných strán a úryvkov vyzerá, že je napísaná úžasne vtipne a cynicky a mám silný pocit, že mám nový zdroj nekonečných citácii. Som nadšená.

Deň sa končil v talianskom podniku, kde sme si dali capuccino vo veľmi príjemnom prostredí. Takom, že majiteľ rozprával na čašníčky po taliansky a keď sme vychádzali, potriasol nám rukou, poďakoval za návštevu a autenticky pozdravil „arrivederci“. Skoro som odpadla – očakávať podobné služby na Slovensku by znamenalo čisté šialenstvo. A to nie je odrodilé „u nás je všetko nanič, na západe naopak všetko skvelé“. Ide o holé konštatovanie reality, tak, ako je.

Myslela som, že večer sa končí, keď sa nalodím na vlak domov, ale mýlila som sa. Z vlakovej stanice je to taká slušná polhodinka chôdze, ktorá sa spočiatku javila bezproblémová, ale ako som tak kráčala tými mŕtvymi kvázi dedinským uličkami, každý tieň sa javil podozrivý. Potom, neviem, z akého popudu, mi napadlo, že si cestu skrátim. Mám predsa všeobecný odhad a nejakú orientáciu, nie? No, pravda to síce je, ale keďže som odbočila pomerne skoro, ocitla som sa v uliciach, ktoré som nepoznala a vydesená som bola o to viac. Občas som vystrašila samu seba, keď mi zaštrngali kľúče v taške, ale inak som kráčala pomerne isto a rýchlo, až do momentu, kedy som skoro zamrela od šoku. V jednej z bočných uličiek sa zrazu ozval šuchot a keď som sa inštinktívne obzrela, zbadala som nahého chlapa v teniskách, ktorý pobehoval po ulici. Pre znalých sitcomu HIMYM, tzv. Naked man. Našťastie, naked man sa decentne otočil a so šokovaným pohľadom na jeho obnažené pozadie som výrazne zrýchlila a dúfala, že ho už v živote neuvidím. Ale videla som! Asi päť minút a pár ulíc neskôr. Neviem, v ktorej časti môjho šibnutého mozgu sa vynorila myšlienka nebežať o život, ale držala som sa ľadového pokoja Angličana. Naháč nesklamal a o dve sekundy sa obrátil a ponoril do tmy ulice, ktorá viedla opačným smerom.

Opäť sa u mňa začali vynárať pochybnosti o mojej psychike a ďalšie minúty nepomohli. Keď som sa dostala na ulicu, ktorá mi bola známa a relatívne blízko k domu, vydýchla som si, čo bola z mojej strany veľká naivnosť. Niečo ako myslieť si, že blondína a černoch by mohli prežiť hororový film – nemohli. Na dvore jedného domu, asi päťdesiat metrov predo mnou, som zbadala líšku. A aj keď zviera bežalo predo mnou a stratilo sa na križovatke, poučená stretnutiami s naháčom, som zostala v pozore. Prisahám, že neklamem - líška sa ukázala ešte tesne pred našim domom. Párkrát som zatlieskala, čo ju vyplašilo a rozmýšľala, či po mne ešte niekto nechce strieľať alebo tak. Myslím, že by ma neprekvapilo už asi nič.

Poslušne hlásim, že som živá a zdravá a s ďalšími poznatkami a postrehmi sa prihlásim snáď čoskoro. A zo stanice chodím odteraz v noci jedine taxíkom!

London calling (skoro:)

Približne pred rokom sa v mojej hlave zrodila chorá myšlienka, ktorá sa postupom času javila chorá snáď každému, okrem mňa – rozhodla som sa, že ísť na právo síce malo svoj význam (však, Mici?), ale je načase ísť študovať niečo, čo ma naozaj napĺňa. Zatvorila som tak dvere kariére Ally McBeal a vydala sa do vôd dobrovoľne nezamestnaných (nie nadlho). Mala som ale plán. Rok na to sa plán stáva skutočnosťou, takže momentálne reportujem z Anglicka a ešte stále sa pokúšam tento fakt zabsorbovať. Toť moja cesta.

Nie je nič horšie, ako biznis nízkonákladových leteckých spoločností. Booknúť letenku za smiešnu sumu je síce pekné, ale treba mať na pamäti fakt, že s najväčšou pravdepodobnosťou lietadlo pristane na letisku, ktoré je pri dobrej vôli ďaleko za mestom, pri tej horšej totálne mimo. Ďalší problém sa vzťahuje na batožinu, ktorá je limitovaná na príručnú, striktne stráženú pracovníkmi spoločnosti. Nikto vám nebráni si vziať batožinu ďalšiu, samozrejme, za predpokladu, že vami nepohne suma 30 éčiek za kus do 15 kg, 50, ak sa zmestíte do 20 kg. Pamätám na ten moment, keď sme bookovali moju odchodovú letenku a celá rodina sa pri kolonke batožina na okamih zamyslela, ako si ja vlastne predstavujem sťahovanie. Rozhodne mi vtedy nenapadlo, že bude prebiehať tak hystericky. Dva dni pred odletom som mala rozložené handry na posteli a neuroticky okolo nich pobehovala s tým, že nemám šancu sa pobaliť. Niekde počas tohto procesu prišla do izby mamina s fotkami z detstva a ja som sa úspešne zosypala a s plačom vyhlásila, že nikam nejdem. Nervy som upokojila pohárom vína a zrazu sa tie kufre zdali prívetivejšie a miestami aj objemnejšie. Výsledok? Veľký kufor, malý kufor, cestovná taška a spacebag. Posledné dva kusy mi láskavo odvezie kamarát autom – že sa všetci rozliezame po Európe (a Ázii, ale Kiki, do Japonska asi neprídem) začína mať svoje výhody J.

Inak ma neprestáva fascinovať, ako rýchlo zabúdam na niektoré veci. Dve pracovné letá na letisku a mňa stále dokáže zaskočiť počet detí na palube. Prisahám, že keby existovali štatistiky, do Británie letí viac detísk, ako na dovolenky s rodičmi. Nič to, obrnila som sa voči neustálemu plaču a dúfala, že Elle ma udrží v strehu aspoň hodinku a pol, keď tu zrazu, ahaho - vedľa mňa sa objavila veľmi povedomá tvár, ktorá ma zamestnávala celú cestu. Žiaľ, dotyčný cestoval so svojou frajerkou, takže som nemala šancu sa ho otravne spýtať, či je to fakt on, ale som si na 95 % istá, že ma moja pamäť neklame. Šlo o anglického herca zo seriálov, ktoré nikto v domácich podmienkach nezapne, jednak preto, že sa u nás nevysielajú, po druhé preto, že ich kvalita je vec na dlhú diskusiu, každopádne som si prítomnosť dotyčného vysvetlila ako znamenie, že cestujem študovať naozaj správne odvetvie. Surreálne, ale milé.

Lutonské letisko ma privítalo staršou pani, ktorá nepochopila, že sa ponáhľam a nemám práve náladu vypĺňať prieskumy, takže som zaškrtávala políčka, prečo som v UK a ako dlho plánujem zostať. Spolu s nákupom adaptéru na anglické zásuvky, pri ktorom som sa teda zapotila, mi to zabralo viac času, ako som plánovala, takže hodinový sklz sa prejavil aj pri ceste vlakom. Tri prestupy v kombinácii s presunom pešo a busom sa na papieri javili mierne desivo, v skutočnosti som ale všetko pekne vykryla a ešte som aj mala možnosť šmírovať okolie. Konkrétne chalanisko s golfovými palicami bol viac ako rozkošný. Po telefóne riešil taliansky status nejakej kamošky, ktorý bol ako vystrihnutý z Jersey Shore. Automaticky som si dotyčnú predstavila ako Snookie, samozrejme, v SNL podaní a cesta bola hneď o kus veselšia. Čo bolo ale pri sledovaní okolia horšie, bol fakt, že som sa ťahala po schodoch s dvoma kuframi a nikomu ani nenapadlo spýtať sa, či nepotrebujem pomoc. Je mi jasné, že v takto obrovských mestách by ma niekoho záujem o kufor mal skôr vydesiť, ale podobné reminiscencie na život doma sa asi budú z času na čas objavovať.

Po dvojhodinovej ceste vlakmi som dorazila do cieľovej stanice a auto ma už, našťastie, čakalo vonku. Bolo zvláštne sedieť na tom istom mieste ako vždy, akurát s volantom na opačnej strane. Nevedela som, či sa sústrediť na rozhovor o škole alebo sa snažiť aspoň približne si zapamätať cestu. Našťastie, kým som sa stihla rozhodnúť, boli sme na mieste. Stála som na prahu svojho nového bydliska a jednoznačne aj nového života, a hoci bolo tesne pred polnocou, vôbec to nevyzeralo zle.

Keď hudba lieči

Dnes ráno som sa zobudila so zvláštnou náladou - hlava po včerajšom víne trochu pobolievala, spánok bol krátky a nedostačujúci a pokiaľ išlo o motiváciu ísť do práce, už dlho žiadna nebola. V byte bolo ticho a zatiaľ, čo som sa hrabala v skrini, mi na chrbte schli vlasy. Všetko mi vadilo a mať odvahu, sadnem na prvý vlak niekam veľmi ďaleko.

Je fajn vedieť, že stačí dvakrát kliknúť a deň môže nabrať úplne iný význam a nádych. Citujúc úryvok jedného hudobného videa: "Niektorí ľudia veria v Boha, ja verím v hudbu. Oni sa pomodlia, ja zapnem rádio". Amen. Do ticha a do tmy. Electrical storm a Bono bol so mnou celý deň.

North & South

V poslednej dobe sa mi darí pozerať veľa filmov. Nie nutne novinky, často siahnem aj po tituloch z osemdesiatych rokov, ktoré som nevidela a musím uznať, že aj vtedy sa točili skvelé kusy, ak opomeniem väčšinu seriálovej tvorby. Každopádne, systém vyhľadávania spočíva v neskonalom a večnom uctievaní ČSFD. Vyhľadám herca a potom už len preklikávam v jeho filmografii, cez ktorú často natrafím na niekoho ešte zaujímavejšieho. Takto som sa dostala aj k North & South, ktorý tróni v dvojstovke najlepších hodnotení. Sú snímky, pri ktorých ma presvedčí až nejaký pozitívny komentár, prípadne trailer, ale sú také, ktorým stačí, aby na obale svietilo BBC a dobový kostým a nadšene poskakujem ako Carrie pri pohľade na nové botičky od Manola. Už minulý rok som sa z tejto diagnózy vyznala pri Búrlivých výšinách, takže ďalšia kostýmovka bola svätou povinnosťou.

Film bol natočený v roku 2004 a ide o adaptáciu románu od Elizabeth Gaskell. S malou dušičkou som sa snažila zistiť, či existuje preklad, ale prirodzene, rovnako ako pri iných skvostoch viktoriánskej literatúry, naše vydavateľstvá dali prednosť iným „skvostom“. Pomaly, hoci nerada, sa začínam s danou skutočnosťou zmierovať. Mohla by som si síce zohnať originálnu verziu, ale nedávno som si dala predsavzatie, že v origináli budem čítať iba súčasnú literatúru - frustruje ma, ak nezachytím poriadny a presný význam viet, tak som sa rozhodla, že nemá zmysel sa zbytočne trápiť. Faktom ale zostáva, že štvordielna filmová miniséria N & S je výborná, tak sa možno predsa len hecnem.

Margaret Hale(ováJ)je nútená presťahovať sa s rodinou z malebného Helstonu na juhu do Miltonu, fiktívneho mesta na severe Anglicka, kde vzduch zďaleka nie je taký čistý a aj ľudia sa javia drsnejší. Hlavným zdrojom obživy je tu niekoľko tovární, ktoré sa zaoberajú bavlnou a jednu z nich vlastní John Thornton. Stará sa o veľmi svojskú matku a pochabú sestru a továreň ovláda tvrdou rukou. John s Margaret sú ako kosa na kameň – delia ich odlišné životné skúsenosti a povahy, ale aj názory na riešenie krízových situácií, akým je napríklad štrajk, do ktorého vstúpili všetci zamestnanci tovární. Lenže, ako to tak býva... Aj slepý divák vidí paralelu s Pýchou a predsudkom nielen v postavách, ale aj v konaní a je pravda, že North & South má s Austen veľa spoločného. Našťastie to ale nie je také ľúbivé, s tak ideálnymi postavami - John dokáže byť poriadne krutý a na záver, aby z toho bola poctivá citová vydieračka, autorka pár postáv odpraví. Skrátka, všetko naberá akýsi reálnejší, drsný punc, presne ako Sever. Aj vizuálna stránka sa s týmto aspektom pohrala. BBC je známe pre svoje kostýmy a výpravy, a tak aj priemyselný Milton pôsobí dostatočne šedo a ponuro, zatiaľ čo idealizovaný juh (aspoň v očiach Margaret) je rozkvitnutý, plný svetla a zelene. Výborne tak obe časti Anglicka kontrastujú a podporujú základnú myšlienku protikladov.

Po hereckej stránke sa tiež nemám, na čo sťažovať, skôr naopak. Daniela Denby-Ashe v úlohe Margaret nie je nebesky krásna, ale ako herečka je veľmi príjemná a Johnovi prepožičal Richard Armitage megacharizmu, z ktorej som šla do kolien pri každej scéne. Asi by som mala založiť Klub anonymných závislákov na „period drama“, lebo sa prestávam ovládať a zišlo by sa mi miesto, kde by som mohla vyfiltrovať svoju úchylku k nákrčníkom, či ako sa tie srandy volajú. Skrátka, vysoké límce na chlapoch, ktorí sú vysokí, majú hlboký hlas a tvária sa aristokraticky. Naozaj nepotrebujem veľa. Taký Armitage má brutal úzke pery, že Frank kuní ksicht Burns (MASH) sa pri ňom môže schovať a ja som sa aj tak topila vo vlastných slinách. Zjavne som nebola jediná. Pre BBC bolo pozitívne prijatie u divákov veľkým prekvapením, ale čo si budeme hovoriť, diskusné fórum o filme nekolabovalo preto, že by sa páni rozplývali nad pôvabmi továrne na bavlnu; klávesnice šli zodrať dámy, ktoré očaril jej modrooký majiteľ...Armitage bol dokonca porovnávaný s Colinom Firthom a jeho Darcym z 1995 a to už nie je len tak hocičo, ale popojedem.

Rozhodne N & S odporúčam, ideálne na piatkové nočné vysielanie, ak nie je nálada ísť von žúrovať - k tomu gumené cukríky, oriešková čokoláda a čierny čaj s mliekom a o zvyšok sa postará film, ktorý je okrem iného skvelý aj po hudobnej stránke.

Osterreichische Kartenshaft

Z každého časopisu v lete vyskakujú tipy, kam sa vybrať na festival, ktoré jazero je zaručene zdravotne nezávadné alebo čo s detičkami. Aby som nezaostala, mám jeden skvelý tip na horúci letný večer – ideálny najmä pre Bratislavčanov.

Po tom ako som sa vrátila z Berlína, sa kamaráti rozhodli, že spáchame akciu, ktorá zaistila, že môj nemecký týždeň vlastne plynulo pokračoval. Chvíľku sme sa dohadovali na podmienkach, ale nakoniec sme sa zhodli na tom, že po čase je opäť čas na výlet do Rakúska. Pred pár rokmi, keď sa otváral Schengen sme chceli ísť do opery, ale lístky boli vypredané, tak sme divadlo vymenili za kino, ktoré bolo ale rovnako beznádejne plné. Sedíme si v aute a rozmýšľame, čo s nami, keď niektorému z mojich drahých kamarátov napadlo vybrať sa do Rakúska. Zakotvili sme v Hainburgu, kde sme najskôr hľadadli Erste, matku Sporiteľne, keďže naša domovina v tom čase ešte fičala na korunách. Rozhodne bol na nás vskutku utešený pohľad - deti z Ostbloku stoja pred bankou, pričom netušia, ako sa dostať dnu, k bankomatu. Našťastie sme tento zložitý proces, za pobavených výrazov miestnej mládeže, zvládli a mohli sme tak pristúpiť k ďalšiemu kroku, čím bolo pochopiteľne hľadanie krčmy. Mierne vydesení dôchodcovia sa síce isto potichu obávali, či ich tie slovenské deti v oblekoch neokradnú, ale inak čas strávený pri kartách plynul veľmi príjemne.

Roztrhanú kapucu asi popadla nostalgia, lebo sa nám nedávno ozval, či výlet do krajiny Álp a úchylákov s pivnicami nezopakujeme a jeho nápad sa stretol so všeobecným nadšením. Vytvorili sme Výberovú komisiu, ktorá mala na starosti schvaľovanie účastníkov zájazdu a, samozrejme, nesmel chýbať ani event na FriendFace, tzv. Osterreichische Kartenshaft. Komisia stratila význam, keď sa akcie zúčastnili len jej členovia, ale keď už nič iné, môžeme mať dojem exkluzívnosti. Pravidlá Osterreichische Kartenschaft boli veľmi jednoduché - suit up. act fancy. Barney by bol hrdý, chalani sa fakt nahodili a ja som bola tá, čo bola underdressed. Bohužiaľ, nedarilo sa zladiť vhodnú obuv s handrami, ktoré som bola ochotná obetovať cigaretovému dymu, ale nakoniec som sa ako-tak zariadila, a tak nič nebránilo nášmu výjazdu. Zhodli sme sa na tom, že destinácia by mala byť v dosahu hraníc, a zároveň sme sa cestou k nej chceli vyhnúť autobahn (diaľnica;). Víťazom sa preto po krátkej úvahe stal Prellenkirchen, čo je dedina, ktorá nie je zaujímavé absolútne ničím, ale pre nás sa na dve krásne hodiny stal centrom vesmíru.

Zakotvili sme v podniku Café 1 a naše entrée bolo ako vystrihnuté z filmu - dvaja právnici v oblekoch a za nimi moja maličkosť - keď už nič iné, pohľady sme pútali statočne. Sadli sme si k zadnému stolu a pomaly sa psychicky pripravovali na to, že si budeme objednávať v nemčine. V jazyku, kde okrem základných slovíčok ovládame ucelené výrazy len v dimenziách – „prerežem ti šľachy“ ... a ďalšie radšej ani spomínať nejdem, už takto ten humor nikto nechápe. Zrazu sa pri nás objavila slečna čašníčka a vybalila na nás: „Hovoríte po slovensky?“ Dokelu. Po prvotnom šoku sme ale ocenili, že sme si dva poháre Dietricha Jozefa (nie je to skvelé meno pre víno??:) a Almdudler mohli objednať po našom. Slečna z nás bola mierne vykoľajená, najmä, keď sme sa snažili vysvetliť, že za našim výjazdom sa neskrýva žiaden špeciálny účel – naozaj nás „iba“ baví kombinácia rakúskej krčmy, oblekov a kariet. Moji rodičia sa pri podobných momentoch už len pozastavia s jemným pokrútením hlavou „vy intelektuáli“, ale bude to tým, že si už zvykli. Každopádne uznávam, že nezasväteným sa to môže javiť prinajmenšom čudné.

Večer pokračoval presne podľa predstáv - zahrali sme si niekoľko partičiek Hviezdneho kvarteta (originál vytlačené kvarteto zo stránky Vesmírnych ľudí – vraj skrýva obrovské množstvo pokladov) a nesmel chýbať ani obľúbený Čierny Aštar. Slečna čašníčka sa ešte zastavila na kus reči, skonštatovala, že miestni pri splne pijú viac ako obvykle a pomaly nastal čas na odchod. Záver toho vydareného soirée patril Roztrhanej kapuci a. k. a. Osterreichischekartenschaftoberfuhrer a jeho milej historke zo záchoda - pisoáre sa vraj volajú ako náš kamarát, preto pozdravujeme Miška K. a nech si z toho nič nerobí, my si o ňom nemyslím, že je hajzel ;)

Berlin 2 (žrádlo a kultúra)

VAPIANO

...alebo ako milujeme nemecký nápad vytvoriť taliansku sieť, ktorá sa pohybuje na hranici fastfoodu a reštaurácie. Baby tam pracujú už tretím letom, a hoci som mala aké-také informácie, realita ma dostala ešte viac. Treba povedať, že za taliansku kuchyňu by som položila život aj vlastnej matere, pričom, poznajúc svoju maminu a jej chute, ani by veľmi neprotestovala. Milujem je slabý výraz, preto ma Vapiano úplne dostalo. Funguje nasledovným spôsobom. Pri dverách vám slečna vrazí do ruky magnetickú kartičku, ktorá má za následok absenciu personálu, pretože čašníčky nie sú potrebné. Vyberiete si z ponuky menu, ktoré nájdete vo viacerých jazykových verziách a podľa toho sa postavíte k pultu šalátov, pasty alebo pizze. Ak máte chuť na cestoviny, vyberiete si tvar, omáčku a pred vašimi očami máte jedlo v priebehu niekoľkých veľmi krátkych minút pripravené. Rovnaký princíp platí aj pre šaláty a pokiaľ ide o pizzu, dostanete zariadenie, ktoré vám oznámi, keď je hotová. Potom stačí už len priložiť kartičku na zariadenie, kde vám ho personál v podstate nakredituje a pri odchode na jej základe zaplatíte.

Jedlo je božské, za veľmi rozumnú cenu a prostredie má k tomu mekáčovskému veľmi ďaleko - interiér rozhodne nenaznačuje tomu, že ide v princípe o samoobslužnú reštauráciu. Podľa posledných insiderských info, ktoré mám, sa vraj budú otvárať prevádzky aj na Slovensku a v Českej republike, a tak zostáva už len dúfať, že podobnému konceptu sa môže dariť aj v domácich podmienkach (...alebo som prehnane naivná?).

SONY CENTRUM

Keďže som sa každý deň motala okolo Potsdamer Platzu, nemohla som tento gigant obísť a dobre som urobila. Moji blízki o mne vedia, že moderná architektúra a všetky plexisklové opachy mi nerobia dobre. Ak sa ešte aj nezmyselne nakombinujú (pyramída v Louvri), robí sa mi nevoľno, lenže Sony Centrum je svetlá výnimka. Očaril ma svojou originalitou a po lopate – je to skrátka pekné! V komplexe sa, okrem iného, nachádzajú dve pre mňa zaujímavé inštitúcie, konkrétne Múzeum nemeckého filmu a samotné kino. Do prvého sa určite oplatí zájsť. Nejde o typické múzeum s exponátmi vo vitrínkach, aj keď, samozrejme, nájdu sa aj také. Audiovizuálne umenie ponúka rôzne možnosti. Hneď prvá miestnosť je vymyslená veľmi šikovne – premietanie scén z kultových filmov na plátnach, pričom všade sú zrkadlá. Filmy a moja maličkosť, kam som sa pozrela – absolútne nebo pre filmového fanatika a narcisa v jednej osobe. Po stenách sú zavesené slúchadlá, ktoré ak zvesíte a priložíte k uchu, púšťajú napríklad rozhovory s režisérmi. Samostatnú kapitolu tvorí pasáž venovaná vrcholu nemeckého expresionizmu, slávnemu Metropolisu a veľmi pôsobivé sú aj miestnosti venované Marlene Dietrich, kde trónia niektoré z jej kostýmov. Okrem iného, v súčasnosti múzeum vystavuje expozíciu Romy Schneider (pre ľudí bez detstva a televízie – filmová Sissi), ktorú sme ale zázračne, a hlavne omylom, obišli.

Posledný večer musel byť špeciálny a keďže byť niekde pár dní s B znamená vždy aj filmový zážitok, strieborné plátno v Berlíne bola povinnosť. Žiaľ, Nolanov Inception mal v Nemecku o týždeň odloženú premiéru, tak sme sa museli spoľahnúť na Knight & Day, teda akčnú komédiu s Tomom Cruisom a Cameron Diaz a urobili sme dobre. Príjemná, vtipná zábava, ktorá pobavila viac, ako som čakala – moja recenzia tu.

Fackou nebol film, ale prekvapivo kinosála. Pekne sme si cvakli lístky za západniarske ceny a vychutnali si nemecké reklamy, za ktorými nasledovali trailery. Už počas nich sa pred nás posadila skupina, ktorá mala problém s tým, že vraj sedíme na ich miestach. Ani my sme nesedeli na svojich - tie totiž boli obsadené, ale ja fakt nepatrím k tej obmedzenej skupine ľudí, ktorá potrebuje vyhadzovať iných z miest, lebo „tu sedím ja!“, pričom je sála poloprázdna. Lenže presne to sa nám stalo. Týpci pred nami sa síce usadili, ale skupina, ktorá dorazila za tmy, pätnásť minút po vyznačenom čase, sa výrazne dožadovala svojich miest a dve pekelne nepríjemné ženy nakoniec uspeli. Vystrnadili skupinku pred nami a nám bolo jasné, že tí reťazovo vyhodia nás. Vytočená tak, ako už dávno nie, som nadávala v rôznych jazykoch a vybehla úplne hore, kde boli dve voľné miesta, posadila tam A. a B. a šla sa upokojiť von. O minútu som sa vrátila, a baby sedeli na schodoch, lebo ešte aj z tých miest ich nejaký dobrák vyhodil. O tom čase už bolo, samozrejme, všade plno, takže sme zvyšok filmu odsedeli na schodoch. B. na penicilíne so zapálenými mandľami mala asi najväčšie právo byť naštvaná a po filme tete za pokladňou aj uštedrila pár milých slov. V metre bola potom tak zničená, že celú cestu prespala. My s A. sme si, ako budúce filmárky, cestu krátili vzájomným odporúčaním filmov. Adaptácie McEwana boli príliš dôležité na to, aby som sa starala o taký detail, ako vystúpiť na správnej zastávke, a tak sme skončili na konečnej zastávke bez toho, aby sme si to vôbec všimli. Rozhodne pamätný večer. Ostatne, ako celý výlet.

Berlin 1

Mám po dovolenke. Ako veľmi som sa nevedela dočkať, tak rýchlo ubehla a jednoznačne mala svoje zaujímavé momenty. Pre poriadok uvediem, že som bola za svojou Mici, ktorá spolu s A., Rybou a Skejterom trávia leto v Berlíne, kde pracujú a ja som sa im na štyri dni votrela do spoločnosti a možno aj do priazne.

UBYTOVANIE

Princíp nízko-nákladového výletu je obmedzenie výdavkov na minimum a buď si človek vezme stan a ide na niekam do lesa alebo zneužije niekoho, kto má zabezpečené ubytovanie a nanominuje sa mu doňho. My, mestské deti, nie sme veľkými fanúšikmi stanovačky, takže plán B je vždy lepšia verzia. Plán B ako B, plán B ako Berlín.

Baby bývajú dosť ďaleko od centra, v časti, ktorá dokonale vystihovala pojem predmestie. Na dvore sa hrali vychudnuté deti, pri ktorých slovo androgynnosť nemá čo hľadať, pretože boli jednoducho divné a rozhodnúť sa medzi tým, či šlo o chlapca alebo dievča bolo asi tak náročné, ako vybrať si medzi dvomi tyrkysovými opaskami (they’re so different). Vcelku ma prekvapilo, keď som sa dozvedela, že byt na druhom poschodí zdieľajú s jeho majiteľom, Rusom, ktorý sa nemôže vrátiť do svojej vlasti, a tak mu Nemecko pridelilo byt. Prenajíma ho a zároveň poberá dávky od štátu. Okrem fyziologických dôvodov – kúpeľňa a kuchyňa, vyliezal z izby jedine, ak šiel na nákup do Normy. Norma, okrem toho, že je mimoriadne populárne meno v juhoamerických telenovelách, je aj lokálny zdroj potravín. Nie som si istá, či Rus chodil do Normy alebo niekde inde, ale rozhodne sa tam pobral s vozíkom na kolieskach, ktoré si ja spájam najmä s dôchodcami v Lidli alebo MHD. Fakt, fakt divný človek. Popojedem.

Ďalšou veľmi zvláštnou záležitosťou, ktorá v noci naberala výrazne halucinogénny charakter, boli tapety. Červený podklad s farebnými tulipánmi. Wow. Viem, že tapety sú momentálne opäť trendy, ale štipka vkusu nie je nikdy na škodu.

TRANSPORT

Keďže sme bývali prakticky na poslednej zástavke, v U-bahn, resp. S-bahn, teda v metre, som strávila vcelku slušný počet hodín. Okrem toho, že vlaky jazdia dostatočne často, nie sú prehnane preplnené a majú na oknách obrázky Brandenburskej brány, nemám pekného slova. Osobne si myslím, že značenie, keď si ho porovnám s Londýnom, Parížom alebo dokonca aj Prahou, je dosť slabé. Stalo sa mi, že som musela nasadnúť na prvý vlak, aby som sa na základe mapky, ktorá bola vo vagóne zorientovala. Na stanici som šípky alebo nebodaj plánik hľadala márne, čo by sa v meste ako Berlín stať nemuselo a nemalo, ale to by som nebola ja, keby som niečo neokomentovala.

Veľa domácich, aktuálne aj turistov, v tomto období aj tak využíva skôr bicykle. Považujem to za skvelý spôsob prepravy, nehovoriac o tom, že vintage bicykle sú tááák pekné. Horšie je to s ich vyznačenými pásmi na chodníkoch. Ono je to pekné a asi aj praktické, ale čím červenší ten chodník bol, tým menej som myslela na to, že je to vlastne vyhradené pre cyklistov a veselo som sa tade prechádzala. Je až zázrak, že tá gigantická modrina, ktorú som si spôsobila, nevznikla zrážkou s bicyklom. Na vine bol stĺp (priestor na smiech). Od malička som trpela tým, že som si nie veľmi všímala svoje okolie a moji rodičia zo mňa mávali hlavu v smútku, napríklad, keď som si až v autobuse všimla, že počas behu naň som stratila topánku, ktorá mi bola o číslo väčšia a vpredu preto vycpaná vatou. Riziko úrazu pre mňa predstavujú aj akékoľvek dopravné značky alebo pouličné lampy, prípadne pohodené dlažobné kocky. V Berlíne som nevykryla stĺpik. Taký ten nízky, tesne pod úroveň pása, ktorý napríklad tarasí cestu autám a podobne. Fotila som B a nepozerala sa pred seba a zrazu, hajzel malý dekoratívny, objavil sa z ničoho nič. Najvtipnejšie bolo, že som si náraz uvedomila, až keď som sa cezeň visela. Bolesť, dosť výrazná, dorazila až neskôr a spolu s ňou aj šialený smiech, kedy som ukázala babám, aj slečne, čo rozdávala letáky a vyzerala maximálne vyšokovaná, že je to ok a môžu sa smiať aj ony.

TURIZMUS

Pokiaľ ide o pamiatky, tie som neriešila. Brandenburská brána sa mi zdala malá, židovský pamätník spočiatku divný a aj keď betónové panely nie sú práve podľa môjho gusta, neskôr celkom ušiel. Najviac ma ale bavili zajace v parku krížom cestu. Sedím si na lavičke, nechávam oddychovať svoje nožičky a zrazu zašuchocú kríky. Našťastie, žiaden eso peso nemecký úchylák v public masturbator trench coat, ale prosím pekne zajace. Živé, originál stvorenia s ušami v počte asi 12 kusov. Londýn má veveričky, Berlín sa síce tvári, že medvede, ale nie, nie, zajace. Aha.

Inak bolo úplne super, že som asi trikrát niekoho posielala správnym smerom k metru a takmer každý deň ma niekto oslovil ako domácu. Nevyzerám ako turista, jéj :)

Júlová

Spadla hruška zelená, rozbila si kolená...

Júl, čas dovoleniek. Opäť sa to rozbieha – v práci sa musíme súladiť, aby sme si voľno nezobrali všetky naraz. To by totiž skolabovala celá banka, pretože recepcia je ten úžasne dôležitý, a hlavne najpodstatnejší článok v celom finančnom sektore. Jedna kolegyňa netúži po ničom inom ako zbaliť kufre do Turecka, druhá sa uspokojí s týždňom v rodnom Humennom a pokiaľ ide o mňa, ja sa neviem dočkať môjho nemeckého výletu do Berlína. Tento týždeň som dokonca dostala malé preview v podobe spoločnosti. B sa pobalila s minimalizmom jej vlastným, opustila Poprad a vydala sa do jej adoptívneho domova. Cestou sa zastavila v Bratislave, lebo dať Poprad – Berlín na jedenkrát je podľa môjho skromného názoru na slučku a podľa ešte skromnejšieho názoru, zastávka v Bratislave, aj keď len na pár hodín v mojej spoločnosti – no, kto by odolal? ;)

O siedmej večer som teda Mici po niekoľkých týždňoch opäť privítala v našej metropole, tentokrát ale s o dosť väčším nákladom. Konkrétne cestovnou taškou a gigantickým kufrom, na ktorý mám ešte živé spomienky, keď sme B sťahovali v Prahe z Chodova na Jednotu. Ako správna bratislavská cica som sa postarala o to, že v minisukni a žabkách som pri presunu tej opachy po schodoch pôsobila maximálne graciózne a s noblesou som sa tvárila, že obité kolená sú v poriadku. To tak má byť, v Paríži sú modriny aktuálne najväčší trend.

Čím som staršia, tým viac zisťujem, že niektorí ľudia a momenty sú skrátka výnimočnejšie než ostatné. B bola v Bratislave 13 hodín, z čoho sme päť prespali a dve ju moji rodičia nútili sledovať fotky z dovolenky, ale napriek tomu to bol jeden z highlightov uplynulých týždňov a ja sa môjho výletu o dva týždne skutočne neviem dočkať!! Plánujem sa v ničom neobmedzovať, pretože to bude moja jediná poriadna dovolenka tento rok. Pôvodne som chcela zaradiť ako dovolenku aj Malagu, ale nakoniec na ňu asi budem musieť zabudnúť, pretože potrebujem novú laptop. Moja súčasná Laptop je na smrteľnej posteli. Zhodou okolností, práve keď som Mici vysvetľovala, že jej dávam ešte tak rok, ozvali sa pri sklápaní monitoru divné zvuky, z ktorých bolo jasné, že sa niečo láme. Doslova. V hlave mi prebehli všetky tie krásne momenty, ktoré sme spolu odžili, ako filmy, seriály, formulácia emailov, ktoré radšej nikdy nemali doraziť adresátovi alebo koniec koncov aj blogy, ktoré občas tak krvopotne tvorím (nech vám nikto nenahovorí, že to je automatika ;). Keď si uvedomím, ako som zvyčajne šikovná so všetkým, čo je trochu hodnotnejšie (utopený iPod v džúse, lebo neviem poriadne zatvoriť krabicu, ktorú odložím do kabelky), je priam zázrak, že vydržala tri roky len s jedným menším incidentom. Chatovala som si s kamarátom, ktorý sa pochválil, že v prvýkrát fúkal. Od šoku, že sa mi takto otvorene a nenútene priznáva k prvej skúsenosti s kokaínom, som prevrhla pohár s ananásovou šťavou na kus klávesnice. Bleskovo som ho vyliala naspäť, zatiaľ čo B zapla fén a poctivo sme sušili. Dokonalá groteska zavŕšená šialeným smiechom a zistením, že kamarát nešnupal koks, ale fúkal pretože ho zastavili policajti. Našťastie, Laptop prežila iba s mierne scukornatenými kontaktmi na šípke dolu a doprava, na ktoré som odvtedy musela byť citlivejšia. Po tom, čo na ňu môj otec musel ísť s kombinačkami sa ale obávam, že nastali jej posledné chvíle na tomto svete a je načase hľadať náhradu.

Inak som štandardne letne nervózna z toho, že som sa už pár dní vôbec nevyspala, pretože je ukrutné teplo a načo si kaziť náladu spomenutím komárov? Radšej sa ja pochválim tým, že som si kúpila úžasný zelený lak na nechty a práve som dopísala list kamoške, ktorú som nevidela doslova roky, pričom býva iba na opačnej strane Bratislavy. Od tábora si dopisujeme a nie je nič úžasnejšie, ako nájsť v schránke niečo iné ako výpis z banky. Skutočné listy sú v dnešnej dobe tak príjemne starodávne asi ako fakt, že si ich daná osoba zviaže stuhou. Moje ego pri tom stúpa do závratných výšin – čo už, nám grafomanom sa človek ľahko zavďačí aj takouto fotkou.

Sólo pre dvoch hluchých

Nastal ten smutný deň – dvadsiatym deviatym júnom som dala definitívnu bodku za tohtoročnou divadelnou sezónou, kedy som videla viac hier ako za svoj doterajší nekultúrny život plný piva a metalových koncertov. Ok, kecám. Môj blog číta päť a pol človeka, z ktorých šiestim je jasné, že pivo a metalový koncert by ma nepostretli ani v paralelnom vesmíre, kde by boli jedinou záchranou pred uhynutím hladom a chladom a v jame plnej slizkých hadov. Chcela som povedať, že tento rok som si divadlo maximálne užila. Videla som pár mimoriadnych predstavení, pár dobrých a sem-tam sa objavili aj priemerné, ale vo všeobecnosti mi slovenské divadlá poskytli fascinujúce zážitky, pretože plátno sa môže snažiť koľko chce, priamemu kontaktu herec-divák sa nevyrovná.

Utorok patril letnému slniečku, a tak symbolicky, som sa na posledné predstavenie vybrala na Loď Adyho Hajdu. Kým Mysh šprintovala z parkoviska, ja som sa zatiaľ slnila na lavičke, nohy vyložené na vreciach s pieskom a zvažovala som, prečo som sa ešte na tú našu slávnu mestskú pláž nevybrala. Dôvody som pochopila, keď sme vychádzali, ale o tom neskôr.

Divadlo v podbalubí je riešené vcelku provizórne – pochopiteľne sa prispôsobuje podmienkam, ktoré samotná loď poskytuje. Ako vždy, dorazili sme LTT, takže jediné miesta, ktoré sa spočiatku javili voľné, boli barové stoličky, a napriek tomu, že sme vedeli, že nepôjde o dlhú hru, chceli sme našim chrbtom dopriať aké také pohodlie. Zrazu sme zbadali dve síce separé, ale voľné miesta. To vzdialenejšie oddeľoval pár, ktorý, keď sme poprosili, či by sa nemohli posunúť, absolútne neochotne odmietol, lebo pán manžel predsa potrebuje miesto na nohy. Čo už bola ale fakt drzosť, bol výraz na tvári, ktorý sa im obom zjavil, keď som ich poprosila, či by som si tam teda nemohla ísť sadnúť. Znechutili ma tak vrcholne, že som sa otočila a šla si obehnúť kolečko, aby som našla nejaké voľné fleky. Dva priamo v prvom rade na kraji sa javili ako prijateľná alternatíva. V tej časti sa nakoniec odohrala väčšina deja – cítili sme sa ako súčasť hry :)

Sólo pre dvoch hluchých je hra o manželskom páre, ktorý rokmi prechádza zamilovaním, hádkami a dostane sa aj na rozvodové vyhrážky. V strednej časti je jedna dobrá pasáž, kde medzi manželmi vyrastie priehľadná stena, ktorá neprepustí žiaden zvuk. Ani nadávky, ani plač, ani víťazoslávne priznanie nevery. Režisér Krasula obsadil do hlavných úloh Luciu Rózsa Hurajová a Mareka Majeského, ktorí spolu už na pár projektoch spolupracovali, a tak sú zohraní, čo bolo vidieť. O niečo výraznejší bol Marek Majeský, ktorého chlapčenskosť, aj strohosť boli prirodzenejšie ako spočiatku upišťaný afekt Hurajovej. Časom sa ale aj ona akosi upokojila a v komornej atmosfére som sa zabávala na klasických „všetko je tvoja vina“ a „ja sa nehádam, ty sa hádaš“. Okrem iného ma pobavili aj rekvizity z kartónu, konkrétne cigarety a zbraň a milé bolo aj červené pyžamko, do ktorého navliekli Majeského. Ten mimochodom patrí do kategórie mužov, ktorý zbierajú body len, čo sa niekde objavia (výška) alebo otvoria ústa (hlas). Sólo pre dvoch hluchých je rozkošná komédia ideálna na záver júna, ktorá mi urobila radosť svojou bezprostrednosťou.

Podivadelný Sex on the beach bol úplne napasovaný, aby sme s Mysh rozobrali všeličo možné a potom šprintovali z lode do auta. Tie roje komárov, ktoré sa po západe slnka objavili by pokojne mohli ašpirovať na hlavnú úlohu do akéhokoľvek katastrofického filmu. Marabunta – krvilačné komáre. Som to len ja alebo sú posledné roky brutálne agresívne? No nič, nejdem pokračovať, lebo dnes je napríklad posledný školský deň a to by som mohla vykladať o dnešnej mládeži a celý post by sa niesol v duchu – „to za mojich čias...“ a to predsa nechceme, už tak sa cítim strašne staro :)

ArtFilm, časť prvá

Tento rok sa mal u mňa niesť v znamení festivalov. Už začiatkom roka som plánovala vo veľkom Berlinale, ale keďže som v tom čase nastúpila do novej práce, nemala som nárok na dovolenku, tak som za medveďmi poslala Mici s Anež, ktoré sa tak ocitli v ich súkromnej nirváne. Ďalšou alternatívou mali byť Karlove Vary, ale aj tam nastali neprekonateľné prekážky. Konkrétne len akreditácia za tisícku a ubytovanie, ktoré, keďže nie som udržiavaná žena ruského podnikateľa, by som neutiahla bez toho, aby moja šetriaca peňaženka nekrvácala. Musím ale povedať, že som sa karloveského festu tento rok vzdávala veľmi ťažko, pretože, no, pretože skrátka Jude Law. Neviem, či som niekedy spomínala zoznam, ktorý sme s B v Prahe vytvorili a ktorý sa postupne obohacuje. Tzv. „british list“ je zoznam britských chlapov, ktorí z istých dôvodov (väčšinou akcent a zvyšok individuálne) fakt môžu byť. Jude Law je v mojom pomyselnom rebríčku veľmi, ale veľmi vysoko. Preto sme sa každý deň, keď sme chodili do školy po Parížskej, zastavili pred predajňou Dunhill, kde som slintala…a slintala, až kým ma Mici veľmi jemne neupozornila, že stačilo.

Zbohom českému filmovému festivalu teda dosť zabolelo a nezostávalo mi nič iné, ako sa upnúť na domáci ArtFilm. Trenčianske Teplice nie sú ďaleko, ale nepatrím k extrémne akčným povahám, takže som sa tam nikdy nevybrala…až tento rok. Ponuka, ktorá prišla, sa jednoducho nedala odmietnuť. Mysh zabezpečila nápad, ubytovanie, aj odvoz, takže sme s A. naskočili do auta a vydali sa napospas slovenským diaľniciam, počasiu a čo bolo asi najriskantnejšie – organizátorom festivalu. Obavy boli zbytočné, z výletu sa vykľul fantastický víkend.

Program sme mali kompletne rozložený v Trenčíne, tak som poslala kade ľahšie svoje ego bažiace po do plaste zaliatej akreditačnej kartičke s fotkou, ktorá ma čakala v Trenčianskych Tepliciach. Hneď v piatok večer sme si zabezpečili trojdňové cinepassy, ktorým sa pri vstupe do kinosály efektne snímal čiarový kód a ktorý nás oprávňoval na vstupy za smiešnu sumu 10 evri, pre mňa dokonca len za 5. Rada by som povedala, že preto, že som taká úžasná a výnimočná, ale to bola aj moja spoločnosť. Jediný rozdiel bol v tom, že ja som, narozdiel od kočiek, poistencom Dôvery, ktorá bola partnerom festivalu, a tak svojim poskytovala zľavu.

Sobotu sme štartovali malinovým džemom, jasmínovým čajom a veľmi približnou predstavou o tom, čo chceme vidieť. Jednoznačne ostatný film od Polanskeho, ktorý bol zároveň najkomerčnejším filmom, ktorý sme počas dvoch dní videli. The Ghost Writer je adaptácia knižky od britského novinára Roberta Harrisa a ide o politický thriller o britskom expremiérovi a jeho autobiografii. Aj osobe s minimálnou predstavivosťou a nulovým svetovým prehľadom je po prečítaní jasné, že spisovateľ si urobil dokonalý výsmech z expremiéra Tonyho Blaira a knižka svojho času spôsobila istý rozruch. Jej adaptáciu dostal do rúk režisér poľského pôvodu, Roman Polanski, ktorý už dávnejšie plánoval previesť na plátno iný Harrisov román-Pompeje. Do Ghost Writera si zohnal výborných hercov, ktorých veľmi presne napasoval, či už ide o Ewana Mcgregora ako spisovateľa, Kim Catrall ako neskonale oddanú asistentku alebo Pierca Brosnana ako expremiéra. Kedysi James Bond mal politicky široký úsmev, natrénované mávanie rukou na dav na letisku a dostatočne povrchnú aroganciu, takže sympatie-nesympatie, stojím si za tým, že rozhodne nebol prešľapom pri obsadzovaní.

Samotná zápletka (nerada by som šla do detailov) lukratívnej, ale smrťou poznačenej autobiografie, sa síce môže javiť zľahka nezaujímavá, ale jej podstata je v budovaní paranoidného pocitu na odľahlom ostrove, v spojení s prostredím vysokej politiky, jednoducho funguje. Navyše treba brať do úvahy, že Polanski je Pán režisér, ktorého temné daždivé obrazy sú dokonalým vystihnutím knihy, čo rozhodne súvisí s tým, že na scenári spolupracoval aj Harris osobne. Spolu sa postarali o veľmi kvalitný thriller a záverečná päťminútovka je potom vyslovene lahôdkou, ktorá jasne ukazuje rozdiely medzi filmovým a literárnym podchytením. Slovenskému divákovi nezostáva nič iné, ako sa poďakovať distribútorovi a počkať si až na októbrovú premiéru alebo sa vydať do vôd ilegálneho sťahovania. No a kto z nás by niečo také podstúpil, všakže? Pre trailer klikať sem.

Absolvent

Dnes už môžem slobodne vyhlásiť, že divadlá sa so mnou kruto zahrávajú. Okrem smrteľného úderu, ktorý mi zasadila činohra národného, keď presunula Fausta, o ktorom básnim už mesiace, na september, kedy už budem nenávratne mimo Slovenska, ma pobavila aj Aréna. So starou mamou sme sa vybrali na Koza alebo kto je Sylvia. Ako tak kráčame Sadom Janka Kráľa, stará mama mi vykladá o tom, ako videla nejaké fotky v novinách, kde Kukura vyzeral príšerne zle, so značným množstvom alkoholických fliaš. Obligátne som zareagovala, že by mala prestať čítať bulvár, lebo Nový čas má k mienkotvornej tlači tak ďaleko, ako ja k titulu z medicíny, ale už diaľky som videla, že na dverách je vylepený nejaký oznam. Zmena predstavenia – namiesto Kozy Absolvent. Moje očká zaiskrili, lebo aj keď som chcela vidieť Kozu, Absolventa som robila v práci a vyzeralo to náramne zaujímavo. Divadelná adaptácia filmu, ktorý preslávil Dustina Hoffmana. Veď čo dnes môže byť aktuálnejšie ako mladý človek, ktorý je proti svojej vôli tromfom vo výklade snobských rodičov a staršia žena, ktorá si hľadá svojho zajačika? Ale toto som starej mame radšej nevravela, dopredu som tušila, že sa jej bude hra bude zdať príliš moderná, čo je vlastne len eufemizmus pre „príliš veľa nahoty. Nepáčilo sa mi. Odpad.“

Arénu mám rada. Nielen kvôli alternatívnym hrám, ktoré sa raz vydaria, inokedy menej, ale aj kvôli sympatickým priestorom. Absolventa odohrali vo veľmi horúci deň a keďže hľadisko bolo zaplnené o trochu menej, ako by sa čakalo, spravila som si tam pohodlie. Barbarsky som sa v poslednom rade pod zvukárom vyzula z baleríniek a tešila sa z tej fasa masáže, ktorú mi poskytol koberec pod nohami. K tomu výborná hra a knihujem príjemný zážitok. S maximálnou spokojnosťou Absolventa bez akéhokoľvek zaváhania radím práve k vydareným predstaveniam v divadle na Tyršovom nábreží, aj tejto sezóny celkovo.

Jana Oľhová v úlohe zvádzajúcej paničky bola absolútne dokonalá, ale kto ma dostal bol Juraj Ďuriš. Meno mi nič nehovorilo, ale vedela som, že tváričku som už niekde zazrela. Zalovila som v kartotéke a cvaklo mi, že keď bol zranený Ján Koleník, alternoval ho v Tak sa na mňa prilepila. Keďže tá komédia sa mi ale zdala poslabšia, jeho účinkovanie ma nijako nepotešilo. S radosťou konštatujem, že chalanisko má len niečo cez dvadsať a už teraz je z neho super herec. Žiadna školská intonácia čítaného textu. Naopak, vyzretý prejav mladého chlapa. Zahral čerstvého absolventa, ktorého nebaví byť pingpongovou loptičkou v rukách svojich rodičov, ale zároveň ani hotelovou trofejou alkoholičky. Trefné dialógy, maximálna civilnosť a nenásilný humor. To všetko sa odohralo na scéne obstavanej drevom s minimom kulís. Ak by som mala niečo vyčítať, hádam by som len podotkla, že Benov vzťah k mladej Elaine si zaslúžil hlbší pohľad a priestor, aby záver vyznel v plnej sile. Iste, v šesťdesiatych rokoch je výpovedná sila, nielen z hľadiska sexuálnej otvorenosti, silnejšia, ale aj v súčasnosti sú motívy ako frustrácia "mladých a perspektívnych" aktuálne – dokonca možno viac, ako by si niektorí z nás boli ochotní pripustiť. Záverom musím už len konštatovať, že karta sa, prekvapivo, obrátila. Ja som po Absolventovi tlieskala s nadšením a zvyšok publika komótne vydával zvuky podobné potlesku a s výrazom unudenej stepfordskej paničky sa pomaly šuchtal z divadla. Nič sa nedeje, zvykla som si, že mám v porovnaní s reprezentatívnou vzorkou pokrivený vkus a keď sa tak zamyslím, netýka sa to len divadla ;)

Mizantrop

Keď som bola mladšia (pretože teraz som už stráááášne stará), do divadla som nechodila tak často. Raz – dvakrát za sezónu, takže moje posadnutie divadelnými doskami je vcelku čerstvá záležitosť a človek by predpokladal, že po tom množstve hier, ktoré som videla a času, ktorý som v divadle strávila, už budem vedieť, že nedeľné predstavenia začínajú o hodinku skôr. No, zlý predpoklad.

Sadla som do auta, vybrala som sa po C. a ešte sa vytešovala, že stíham. Za iných okolností totiž s infarktom na vyplazenom jazyku dobehnem do foyer a dramaticky vchádzam do sály tak, že za mnou sa zatvoria dvere. Už poriadne plné parkovisko pred divadlom mi malo naznačiť, že to nie je tak úplne normálne, ale prišli sme na to, až keď sme vošli na stranu činohry a uvedomili si, že na rozdiel od opernej, je totálne prázdna. Vtedy som ani na lístok nemusela pozerať a vedela som, ktorá bije. Maková štrúdľa ako tak vylepšila náladu, a, našťastie, netrvalo dlho, kým sa otvorili dvere. Prestávka. Usadili sme sa a mohli sledovať ako sa vyobliekalo obecenstvo. Nemyslím, že je nutné chodiť do divadla v róbach s terasovitými účesmi na hlavách, ale som stará škola. Divadlo považujem za spoločenskú udalosť a spája sa mi s tým aj adekvátny výber handier. Keď už nič iné, tak, preboha, prosím, žiadne žabky a kraťase - vypaľujú mi oči.

Ako sme si tak sadli, tak som sa už trochu upokojila, predsa len, bola som doma ;) Okolo nás zrazu prefrčala slečna, ktorá vyhlási „...ideme sa fotiť s Maštalírom.“ Najskôr ma strhlo, či som počula dobre a keď som sa obrátila, už som ju videla ako cupitá hore schodmi, aby ho, chudáka, oxidovala. Ťažko povedať, či sa na fotke usmieval, hádam áno, ale rozhodne vyzeral dobre.

Prestávka skončila a predo mnou sa zrazu objavila obrovská výzva –som schopná plne ohodnotiť predstavenie len na základe druhého dejstva, ktoré býva väčšinou dôležitejšie? Ako sa ukázalo, na komentár mi stačila hneď úvodná scéna, ale celkovo by sa mi zišla aj predchádzajúca časť. Našťastie, keď sme brali v škole Molièra, nechýbala som. Marekovi Geišbergovi stačilo pár scén na to, aby ma presvedčil, že Mizantrop mu svedčí.

Hra je veršovaná, ale napriek tomu nie ťažkopádna a nesie sa v modernom duchu. To miestami zabolí (kostýmy), ale nie je to na škodu veci, naopak, myslím, že prístup Romana Poláka ako režiséra je svieži a charakteru Mizantropa dáva súčasný rozmer. Je síce pravda, že občas, najmä keď sa rozčuľoval, Geišbergovi neboli verše poriadne rozumieť, ale všeobecne ma herecky veľmi oslovil. Najmä preto, že z neho nešiel školský prejav a bolo to tak krásne civilné. V závese ma rovnako bavil Dano Heriban ako Philint a z ženských predstaviteliek bola veľmi fajn Nadežda Jelušová. Pokiaľ ide o koketnú Célimenu v predvedení Lucie Jaškovej, trpela som. Mala veľmi zvláštne zafarbený hlas, ktorý mi, spolu s jej herectvom, spôsoboval muky. Čerešničkou boli niektoré kostýmy, ktoré boli, ako C. pekne podotkla, à la Lucia Senášiová. Žiarivo farebné a som si tak na deväťdesiat percent istá, že šlo o poprešívané a maľované paplóny doplnené o kožuchy. Mimoriadny dojem zanechali šaty, na ktorých boli namaľované tigre a nahá žena, ale, žiaľ, fotku som nenašla.

Toľko moje dojmy z hosťovania martinského divadla. Je mi ľúto, že nemôžu byť schopnejšie – predsa len by som asi potrebovala prvé dejstvo – každopádne, odteraz sa aspoň vždy pozriem na lístok, kedy hra začína. V konečnom dôsledku, už mám len dva a predpremiéra Fausta začína o šiestej. V piatok. Možno bol Molièrov Mizantrop len spôsob, ako sa ma vesmír snaží za každú cenu upozorniť na to, že Goetheho Fausta zmeškať nemôžem...a ja vesmíru odpoviem, že NIE! (akože nemecky nikdy:)

Júnová

Už niekoľkokrát som sa vyznávala z toho, že leto naozaj nemusím, ale je naozaj čudné pozrieť do kalendára, zbadať prvý jún a za oknom lejak, akoby bol október. Tento rok je počasie veľmi veselé, a hoci nepotrebujem tropické teploty, zopár endorfínov zo slniečka by sa zišlo. Takto prší a ja namiesto prechádzky z práce domov, vypadnem z trolejbusu, dúfam, že mi neodfúkne dáždnik, ktorý som potiahla z bývalej práce a veľmi netradične sadnem bez nálady k telke. Dnešok bol ale o niečo výnimočnejší. Na Dvojke šla predvolebná diskusia. Mimoriadne ma pobavil zástupca strany Paliho Kapurková. Je to rozkošná recesia, ktorú som zatiaľ obchádzala, ale ktorá pre mňa po dnešku naberá až humorný charakter. Ak totiž niekto na otázku, ako chce riešiť ekologické otázky, odpovie: "Podľa najnovších štúdii Slnko znižuje svoju aktivitu, takže sa spomaľuje proces globálneho otepľovania, preto Paliho Kapurková podporuje Slnko v jeho spôsobe riešenia ekologickej otázky," aj upršaný deň sa zmení na žiarivo slnečný.

Ak ste spomínanú diskusiu nezachytili, slnko v duši zaručia aj summer songy, a tak na rozveselenie jedna fantastická skladba s ešte lepším videom. Podľa toho, ako to vyzerá za oknom, seven days in sunny june zatiaľ nehrozia, ale Jamiroquai vo mne prebúdza leto a za podobnú akciu by som sa vzdala nejedného vnútorného orgánu. Keďže sa ale mám rada, zostaňme pri motivačnom efekte. Niečo v zmysle - keď raz budem veľká a budem ovocie do Jogobelly, aj mne bude kečup privážať helikoptéra. Enjoy!

Úklady a láska

V utorok sa uskutočnila moja jediná návšteva historickej budovy počas tejto sezóny. Stačí - pamätám si, ako som tam pred pár rokmi zavítala po ukrutne dlhej dobe a ako ma prefackalo všetko to zlato. Gýč, až to bolí, ale zase také lóže, tie sú luxusnou záležitosťou, ktorá v novom divadle chýba. Keď ich vidím, vybavia sa mi úžasné historické filmy ako Vek nevinnosti alebo Nebezpečné známosti. Skvosty.

Na javisku nás čakala Schillerova hra Úklady a láska. Po troch sezónach sa lúčila s divadelnými doskami, tak sme sa so C. vybrali pozrieť, ako derniéra dopadne. Nie zle.

Lujza a Frederik sa majú radi. Lenže zatiaľ čo Frederik je šľachtic so sľubnou kariérou, Lujza je iba meštiačka. Frederikov otec sa syna snaží oženiť za vplyvnú dámu na dvore aj za cenu podlostí a intríg. Opis ako z druhotriednej venezuelskej telenovely, lenže Schiller bol romantik, a tak tento príbeh lásky síce končí srdcervúco, ale rozhodne nie šťastne. V prvom rade treba pochváliť obsadenie. Alexander Bárta je viac ako len postavička z Paneláku a Táňa Pauhofová je na postavu 16-ročnej dobrosrdečnej Lujzy priam stvorená. Miestami ale mám dojem, akoby mala len jednu hereckú polohu. Dosť možno preto, že je často stereotypne obsadzovaná. Asi som len nemala to šťastie vidieť ju v niečom, kde by sa poriadne mohla predviesť. V Úkladoch a láske sa predviedla tak akurát, ale myslím, že veľké úlohy ju ešte len čakajú. Zaujímavé bolo sledovať ju v kontraste s Dianou Mórovou. Scéna, v ktorej sa porovnávali ako mladá a svieža s vyzretou a skúsenou bola priam dokonalá. Nepopieram, že ich bitka o chlapa v istom momente a z iného uhla nabrala priam bulvárny charakter, ale keďže nie som hyena z najčítanejšieho denníka, zdržím sa bližšieho komentára a len poznamenám, že Diana je naozaj pani herečka a zaslúžila by si aj iné ako komediálne úlohy.

Celkovo som sa počas celého predstavenia nemohla ubrániť pocitu, že režisér ide dobrým smerom, ale aby ma nadchol, nedal postavám dostatočnú hĺbku. Miestami som mala dojem, že sa odflákla ich motivácia, najmä v druhej časti. Chápala som, prečo postavy konajú tak, ako konajú, ale neverila som im to úplne. Na druhú stranu, druhé dejstvo bolo oveľa výraznejšie ako prvé. Zúfalstvo aj prvky cynizmu, ktoré sa v ňom objavili, najmä v Bártovom prejave, pridali hre na dramatickosti, ktorú by si zaslúžil aj vzťah medzi Lujzou a Frederikom, keďže Pauhofová neprekročila trpiteľské herectvo. Vyzerala dostatočne krehko a zraniteľne a v konečnom dôsledku presne ohraničila svoju postavu, ale v mojich očiach jej chýbal ďalší rozmer.

V hre sa objavili aj nahé scény a predpokladám, že pôvodný zámer bol, aby ženy slintali nad vyzlečeným Alexandrom Bártom, ale nech sa na mňa nikto nehnevá, šlo o presnú definíciu tzv. WTF momentu. Chýbala akákoľvek opodstatnenosť, vtip a musím, žiaľ, povedať, že aj príťažlivosť. Ak som si na niečom popásla oči, boli to skôr kostýmy, za ktoré boli hre, absolútne právom, udelené DOSKY. Okrem iného som si užila aj Jána Galloviča. Rodák z Popradu bol príjemne vtipný a bavil, rovnako ako niektoré scény, pri ktorých som až žasla, čo tých režisérov nenapadne. Martin Čičvák má na svedomí zatiaľ najvtipnejšiu scénu, ktorú som túto sezónu v divadle videla, a to je pri mojom snobskom kydaní, čo povedať. Nádeje však vkladám do jeho nadchádzajúcej premiéry Fausta v hlavnej úlohe s Rothom. Dalo by sa hovoriť priam o vrcholnom nadšení, ktoré sa prejavilo už vo februári, kedy som volala do pokladnice SND a chcela lístky na júnovú premiéru. Tety pokladníčky mali toľko slušnosti, že ma hneď nevysmiali, ale so zjavným sebaovládaním mi vysvetlili, že je ešte príliš skoro. Navyše, premiéry bývajú väčšinou na pozvánky. Pf, že na pozvánky...som sa teda zariadila inak. Idem na predpremiéru, bitches a verím, že sezónu zakončím vo veľkom štýle na správnej hre!