Sólo pre dvoch hluchých

Nastal ten smutný deň – dvadsiatym deviatym júnom som dala definitívnu bodku za tohtoročnou divadelnou sezónou, kedy som videla viac hier ako za svoj doterajší nekultúrny život plný piva a metalových koncertov. Ok, kecám. Môj blog číta päť a pol človeka, z ktorých šiestim je jasné, že pivo a metalový koncert by ma nepostretli ani v paralelnom vesmíre, kde by boli jedinou záchranou pred uhynutím hladom a chladom a v jame plnej slizkých hadov. Chcela som povedať, že tento rok som si divadlo maximálne užila. Videla som pár mimoriadnych predstavení, pár dobrých a sem-tam sa objavili aj priemerné, ale vo všeobecnosti mi slovenské divadlá poskytli fascinujúce zážitky, pretože plátno sa môže snažiť koľko chce, priamemu kontaktu herec-divák sa nevyrovná.

Utorok patril letnému slniečku, a tak symbolicky, som sa na posledné predstavenie vybrala na Loď Adyho Hajdu. Kým Mysh šprintovala z parkoviska, ja som sa zatiaľ slnila na lavičke, nohy vyložené na vreciach s pieskom a zvažovala som, prečo som sa ešte na tú našu slávnu mestskú pláž nevybrala. Dôvody som pochopila, keď sme vychádzali, ale o tom neskôr.

Divadlo v podbalubí je riešené vcelku provizórne – pochopiteľne sa prispôsobuje podmienkam, ktoré samotná loď poskytuje. Ako vždy, dorazili sme LTT, takže jediné miesta, ktoré sa spočiatku javili voľné, boli barové stoličky, a napriek tomu, že sme vedeli, že nepôjde o dlhú hru, chceli sme našim chrbtom dopriať aké také pohodlie. Zrazu sme zbadali dve síce separé, ale voľné miesta. To vzdialenejšie oddeľoval pár, ktorý, keď sme poprosili, či by sa nemohli posunúť, absolútne neochotne odmietol, lebo pán manžel predsa potrebuje miesto na nohy. Čo už bola ale fakt drzosť, bol výraz na tvári, ktorý sa im obom zjavil, keď som ich poprosila, či by som si tam teda nemohla ísť sadnúť. Znechutili ma tak vrcholne, že som sa otočila a šla si obehnúť kolečko, aby som našla nejaké voľné fleky. Dva priamo v prvom rade na kraji sa javili ako prijateľná alternatíva. V tej časti sa nakoniec odohrala väčšina deja – cítili sme sa ako súčasť hry :)

Sólo pre dvoch hluchých je hra o manželskom páre, ktorý rokmi prechádza zamilovaním, hádkami a dostane sa aj na rozvodové vyhrážky. V strednej časti je jedna dobrá pasáž, kde medzi manželmi vyrastie priehľadná stena, ktorá neprepustí žiaden zvuk. Ani nadávky, ani plač, ani víťazoslávne priznanie nevery. Režisér Krasula obsadil do hlavných úloh Luciu Rózsa Hurajová a Mareka Majeského, ktorí spolu už na pár projektoch spolupracovali, a tak sú zohraní, čo bolo vidieť. O niečo výraznejší bol Marek Majeský, ktorého chlapčenskosť, aj strohosť boli prirodzenejšie ako spočiatku upišťaný afekt Hurajovej. Časom sa ale aj ona akosi upokojila a v komornej atmosfére som sa zabávala na klasických „všetko je tvoja vina“ a „ja sa nehádam, ty sa hádaš“. Okrem iného ma pobavili aj rekvizity z kartónu, konkrétne cigarety a zbraň a milé bolo aj červené pyžamko, do ktorého navliekli Majeského. Ten mimochodom patrí do kategórie mužov, ktorý zbierajú body len, čo sa niekde objavia (výška) alebo otvoria ústa (hlas). Sólo pre dvoch hluchých je rozkošná komédia ideálna na záver júna, ktorá mi urobila radosť svojou bezprostrednosťou.

Podivadelný Sex on the beach bol úplne napasovaný, aby sme s Mysh rozobrali všeličo možné a potom šprintovali z lode do auta. Tie roje komárov, ktoré sa po západe slnka objavili by pokojne mohli ašpirovať na hlavnú úlohu do akéhokoľvek katastrofického filmu. Marabunta – krvilačné komáre. Som to len ja alebo sú posledné roky brutálne agresívne? No nič, nejdem pokračovať, lebo dnes je napríklad posledný školský deň a to by som mohla vykladať o dnešnej mládeži a celý post by sa niesol v duchu – „to za mojich čias...“ a to predsa nechceme, už tak sa cítim strašne staro :)

ArtFilm, časť prvá

Tento rok sa mal u mňa niesť v znamení festivalov. Už začiatkom roka som plánovala vo veľkom Berlinale, ale keďže som v tom čase nastúpila do novej práce, nemala som nárok na dovolenku, tak som za medveďmi poslala Mici s Anež, ktoré sa tak ocitli v ich súkromnej nirváne. Ďalšou alternatívou mali byť Karlove Vary, ale aj tam nastali neprekonateľné prekážky. Konkrétne len akreditácia za tisícku a ubytovanie, ktoré, keďže nie som udržiavaná žena ruského podnikateľa, by som neutiahla bez toho, aby moja šetriaca peňaženka nekrvácala. Musím ale povedať, že som sa karloveského festu tento rok vzdávala veľmi ťažko, pretože, no, pretože skrátka Jude Law. Neviem, či som niekedy spomínala zoznam, ktorý sme s B v Prahe vytvorili a ktorý sa postupne obohacuje. Tzv. „british list“ je zoznam britských chlapov, ktorí z istých dôvodov (väčšinou akcent a zvyšok individuálne) fakt môžu byť. Jude Law je v mojom pomyselnom rebríčku veľmi, ale veľmi vysoko. Preto sme sa každý deň, keď sme chodili do školy po Parížskej, zastavili pred predajňou Dunhill, kde som slintala…a slintala, až kým ma Mici veľmi jemne neupozornila, že stačilo.

Zbohom českému filmovému festivalu teda dosť zabolelo a nezostávalo mi nič iné, ako sa upnúť na domáci ArtFilm. Trenčianske Teplice nie sú ďaleko, ale nepatrím k extrémne akčným povahám, takže som sa tam nikdy nevybrala…až tento rok. Ponuka, ktorá prišla, sa jednoducho nedala odmietnuť. Mysh zabezpečila nápad, ubytovanie, aj odvoz, takže sme s A. naskočili do auta a vydali sa napospas slovenským diaľniciam, počasiu a čo bolo asi najriskantnejšie – organizátorom festivalu. Obavy boli zbytočné, z výletu sa vykľul fantastický víkend.

Program sme mali kompletne rozložený v Trenčíne, tak som poslala kade ľahšie svoje ego bažiace po do plaste zaliatej akreditačnej kartičke s fotkou, ktorá ma čakala v Trenčianskych Tepliciach. Hneď v piatok večer sme si zabezpečili trojdňové cinepassy, ktorým sa pri vstupe do kinosály efektne snímal čiarový kód a ktorý nás oprávňoval na vstupy za smiešnu sumu 10 evri, pre mňa dokonca len za 5. Rada by som povedala, že preto, že som taká úžasná a výnimočná, ale to bola aj moja spoločnosť. Jediný rozdiel bol v tom, že ja som, narozdiel od kočiek, poistencom Dôvery, ktorá bola partnerom festivalu, a tak svojim poskytovala zľavu.

Sobotu sme štartovali malinovým džemom, jasmínovým čajom a veľmi približnou predstavou o tom, čo chceme vidieť. Jednoznačne ostatný film od Polanskeho, ktorý bol zároveň najkomerčnejším filmom, ktorý sme počas dvoch dní videli. The Ghost Writer je adaptácia knižky od britského novinára Roberta Harrisa a ide o politický thriller o britskom expremiérovi a jeho autobiografii. Aj osobe s minimálnou predstavivosťou a nulovým svetovým prehľadom je po prečítaní jasné, že spisovateľ si urobil dokonalý výsmech z expremiéra Tonyho Blaira a knižka svojho času spôsobila istý rozruch. Jej adaptáciu dostal do rúk režisér poľského pôvodu, Roman Polanski, ktorý už dávnejšie plánoval previesť na plátno iný Harrisov román-Pompeje. Do Ghost Writera si zohnal výborných hercov, ktorých veľmi presne napasoval, či už ide o Ewana Mcgregora ako spisovateľa, Kim Catrall ako neskonale oddanú asistentku alebo Pierca Brosnana ako expremiéra. Kedysi James Bond mal politicky široký úsmev, natrénované mávanie rukou na dav na letisku a dostatočne povrchnú aroganciu, takže sympatie-nesympatie, stojím si za tým, že rozhodne nebol prešľapom pri obsadzovaní.

Samotná zápletka (nerada by som šla do detailov) lukratívnej, ale smrťou poznačenej autobiografie, sa síce môže javiť zľahka nezaujímavá, ale jej podstata je v budovaní paranoidného pocitu na odľahlom ostrove, v spojení s prostredím vysokej politiky, jednoducho funguje. Navyše treba brať do úvahy, že Polanski je Pán režisér, ktorého temné daždivé obrazy sú dokonalým vystihnutím knihy, čo rozhodne súvisí s tým, že na scenári spolupracoval aj Harris osobne. Spolu sa postarali o veľmi kvalitný thriller a záverečná päťminútovka je potom vyslovene lahôdkou, ktorá jasne ukazuje rozdiely medzi filmovým a literárnym podchytením. Slovenskému divákovi nezostáva nič iné, ako sa poďakovať distribútorovi a počkať si až na októbrovú premiéru alebo sa vydať do vôd ilegálneho sťahovania. No a kto z nás by niečo také podstúpil, všakže? Pre trailer klikať sem.

Absolvent

Dnes už môžem slobodne vyhlásiť, že divadlá sa so mnou kruto zahrávajú. Okrem smrteľného úderu, ktorý mi zasadila činohra národného, keď presunula Fausta, o ktorom básnim už mesiace, na september, kedy už budem nenávratne mimo Slovenska, ma pobavila aj Aréna. So starou mamou sme sa vybrali na Koza alebo kto je Sylvia. Ako tak kráčame Sadom Janka Kráľa, stará mama mi vykladá o tom, ako videla nejaké fotky v novinách, kde Kukura vyzeral príšerne zle, so značným množstvom alkoholických fliaš. Obligátne som zareagovala, že by mala prestať čítať bulvár, lebo Nový čas má k mienkotvornej tlači tak ďaleko, ako ja k titulu z medicíny, ale už diaľky som videla, že na dverách je vylepený nejaký oznam. Zmena predstavenia – namiesto Kozy Absolvent. Moje očká zaiskrili, lebo aj keď som chcela vidieť Kozu, Absolventa som robila v práci a vyzeralo to náramne zaujímavo. Divadelná adaptácia filmu, ktorý preslávil Dustina Hoffmana. Veď čo dnes môže byť aktuálnejšie ako mladý človek, ktorý je proti svojej vôli tromfom vo výklade snobských rodičov a staršia žena, ktorá si hľadá svojho zajačika? Ale toto som starej mame radšej nevravela, dopredu som tušila, že sa jej bude hra bude zdať príliš moderná, čo je vlastne len eufemizmus pre „príliš veľa nahoty. Nepáčilo sa mi. Odpad.“

Arénu mám rada. Nielen kvôli alternatívnym hrám, ktoré sa raz vydaria, inokedy menej, ale aj kvôli sympatickým priestorom. Absolventa odohrali vo veľmi horúci deň a keďže hľadisko bolo zaplnené o trochu menej, ako by sa čakalo, spravila som si tam pohodlie. Barbarsky som sa v poslednom rade pod zvukárom vyzula z baleríniek a tešila sa z tej fasa masáže, ktorú mi poskytol koberec pod nohami. K tomu výborná hra a knihujem príjemný zážitok. S maximálnou spokojnosťou Absolventa bez akéhokoľvek zaváhania radím práve k vydareným predstaveniam v divadle na Tyršovom nábreží, aj tejto sezóny celkovo.

Jana Oľhová v úlohe zvádzajúcej paničky bola absolútne dokonalá, ale kto ma dostal bol Juraj Ďuriš. Meno mi nič nehovorilo, ale vedela som, že tváričku som už niekde zazrela. Zalovila som v kartotéke a cvaklo mi, že keď bol zranený Ján Koleník, alternoval ho v Tak sa na mňa prilepila. Keďže tá komédia sa mi ale zdala poslabšia, jeho účinkovanie ma nijako nepotešilo. S radosťou konštatujem, že chalanisko má len niečo cez dvadsať a už teraz je z neho super herec. Žiadna školská intonácia čítaného textu. Naopak, vyzretý prejav mladého chlapa. Zahral čerstvého absolventa, ktorého nebaví byť pingpongovou loptičkou v rukách svojich rodičov, ale zároveň ani hotelovou trofejou alkoholičky. Trefné dialógy, maximálna civilnosť a nenásilný humor. To všetko sa odohralo na scéne obstavanej drevom s minimom kulís. Ak by som mala niečo vyčítať, hádam by som len podotkla, že Benov vzťah k mladej Elaine si zaslúžil hlbší pohľad a priestor, aby záver vyznel v plnej sile. Iste, v šesťdesiatych rokoch je výpovedná sila, nielen z hľadiska sexuálnej otvorenosti, silnejšia, ale aj v súčasnosti sú motívy ako frustrácia "mladých a perspektívnych" aktuálne – dokonca možno viac, ako by si niektorí z nás boli ochotní pripustiť. Záverom musím už len konštatovať, že karta sa, prekvapivo, obrátila. Ja som po Absolventovi tlieskala s nadšením a zvyšok publika komótne vydával zvuky podobné potlesku a s výrazom unudenej stepfordskej paničky sa pomaly šuchtal z divadla. Nič sa nedeje, zvykla som si, že mám v porovnaní s reprezentatívnou vzorkou pokrivený vkus a keď sa tak zamyslím, netýka sa to len divadla ;)

Mizantrop

Keď som bola mladšia (pretože teraz som už stráááášne stará), do divadla som nechodila tak často. Raz – dvakrát za sezónu, takže moje posadnutie divadelnými doskami je vcelku čerstvá záležitosť a človek by predpokladal, že po tom množstve hier, ktoré som videla a času, ktorý som v divadle strávila, už budem vedieť, že nedeľné predstavenia začínajú o hodinku skôr. No, zlý predpoklad.

Sadla som do auta, vybrala som sa po C. a ešte sa vytešovala, že stíham. Za iných okolností totiž s infarktom na vyplazenom jazyku dobehnem do foyer a dramaticky vchádzam do sály tak, že za mnou sa zatvoria dvere. Už poriadne plné parkovisko pred divadlom mi malo naznačiť, že to nie je tak úplne normálne, ale prišli sme na to, až keď sme vošli na stranu činohry a uvedomili si, že na rozdiel od opernej, je totálne prázdna. Vtedy som ani na lístok nemusela pozerať a vedela som, ktorá bije. Maková štrúdľa ako tak vylepšila náladu, a, našťastie, netrvalo dlho, kým sa otvorili dvere. Prestávka. Usadili sme sa a mohli sledovať ako sa vyobliekalo obecenstvo. Nemyslím, že je nutné chodiť do divadla v róbach s terasovitými účesmi na hlavách, ale som stará škola. Divadlo považujem za spoločenskú udalosť a spája sa mi s tým aj adekvátny výber handier. Keď už nič iné, tak, preboha, prosím, žiadne žabky a kraťase - vypaľujú mi oči.

Ako sme si tak sadli, tak som sa už trochu upokojila, predsa len, bola som doma ;) Okolo nás zrazu prefrčala slečna, ktorá vyhlási „...ideme sa fotiť s Maštalírom.“ Najskôr ma strhlo, či som počula dobre a keď som sa obrátila, už som ju videla ako cupitá hore schodmi, aby ho, chudáka, oxidovala. Ťažko povedať, či sa na fotke usmieval, hádam áno, ale rozhodne vyzeral dobre.

Prestávka skončila a predo mnou sa zrazu objavila obrovská výzva –som schopná plne ohodnotiť predstavenie len na základe druhého dejstva, ktoré býva väčšinou dôležitejšie? Ako sa ukázalo, na komentár mi stačila hneď úvodná scéna, ale celkovo by sa mi zišla aj predchádzajúca časť. Našťastie, keď sme brali v škole Molièra, nechýbala som. Marekovi Geišbergovi stačilo pár scén na to, aby ma presvedčil, že Mizantrop mu svedčí.

Hra je veršovaná, ale napriek tomu nie ťažkopádna a nesie sa v modernom duchu. To miestami zabolí (kostýmy), ale nie je to na škodu veci, naopak, myslím, že prístup Romana Poláka ako režiséra je svieži a charakteru Mizantropa dáva súčasný rozmer. Je síce pravda, že občas, najmä keď sa rozčuľoval, Geišbergovi neboli verše poriadne rozumieť, ale všeobecne ma herecky veľmi oslovil. Najmä preto, že z neho nešiel školský prejav a bolo to tak krásne civilné. V závese ma rovnako bavil Dano Heriban ako Philint a z ženských predstaviteliek bola veľmi fajn Nadežda Jelušová. Pokiaľ ide o koketnú Célimenu v predvedení Lucie Jaškovej, trpela som. Mala veľmi zvláštne zafarbený hlas, ktorý mi, spolu s jej herectvom, spôsoboval muky. Čerešničkou boli niektoré kostýmy, ktoré boli, ako C. pekne podotkla, à la Lucia Senášiová. Žiarivo farebné a som si tak na deväťdesiat percent istá, že šlo o poprešívané a maľované paplóny doplnené o kožuchy. Mimoriadny dojem zanechali šaty, na ktorých boli namaľované tigre a nahá žena, ale, žiaľ, fotku som nenašla.

Toľko moje dojmy z hosťovania martinského divadla. Je mi ľúto, že nemôžu byť schopnejšie – predsa len by som asi potrebovala prvé dejstvo – každopádne, odteraz sa aspoň vždy pozriem na lístok, kedy hra začína. V konečnom dôsledku, už mám len dva a predpremiéra Fausta začína o šiestej. V piatok. Možno bol Molièrov Mizantrop len spôsob, ako sa ma vesmír snaží za každú cenu upozorniť na to, že Goetheho Fausta zmeškať nemôžem...a ja vesmíru odpoviem, že NIE! (akože nemecky nikdy:)

Júnová

Už niekoľkokrát som sa vyznávala z toho, že leto naozaj nemusím, ale je naozaj čudné pozrieť do kalendára, zbadať prvý jún a za oknom lejak, akoby bol október. Tento rok je počasie veľmi veselé, a hoci nepotrebujem tropické teploty, zopár endorfínov zo slniečka by sa zišlo. Takto prší a ja namiesto prechádzky z práce domov, vypadnem z trolejbusu, dúfam, že mi neodfúkne dáždnik, ktorý som potiahla z bývalej práce a veľmi netradične sadnem bez nálady k telke. Dnešok bol ale o niečo výnimočnejší. Na Dvojke šla predvolebná diskusia. Mimoriadne ma pobavil zástupca strany Paliho Kapurková. Je to rozkošná recesia, ktorú som zatiaľ obchádzala, ale ktorá pre mňa po dnešku naberá až humorný charakter. Ak totiž niekto na otázku, ako chce riešiť ekologické otázky, odpovie: "Podľa najnovších štúdii Slnko znižuje svoju aktivitu, takže sa spomaľuje proces globálneho otepľovania, preto Paliho Kapurková podporuje Slnko v jeho spôsobe riešenia ekologickej otázky," aj upršaný deň sa zmení na žiarivo slnečný.

Ak ste spomínanú diskusiu nezachytili, slnko v duši zaručia aj summer songy, a tak na rozveselenie jedna fantastická skladba s ešte lepším videom. Podľa toho, ako to vyzerá za oknom, seven days in sunny june zatiaľ nehrozia, ale Jamiroquai vo mne prebúdza leto a za podobnú akciu by som sa vzdala nejedného vnútorného orgánu. Keďže sa ale mám rada, zostaňme pri motivačnom efekte. Niečo v zmysle - keď raz budem veľká a budem ovocie do Jogobelly, aj mne bude kečup privážať helikoptéra. Enjoy!