Arkádia v SND

Nedávno som vo Vanity Fair objavila krásny citát herca Del Close, ktorého rada Adamovi McKay sa mi veľmi páčila. "Treat your audience like poets and geniuses and that's what they'll become." Správaj sa k svojmu publiku ako k poétom a géniom a stanú sa nimi. Myslím, že by tento princíp prospel množstvu umelcov, ale aj inštitúcia ako SND by si mohla brať príklad. Rozumiem vedeniu, ktoré sa snaží nájsť rovnováhu, berúc do úvahy rôzne typy divákov, no často sa aj tak cítim ochudobnená a ukrátená na úkor ľudí, ktorí sa prídu do divadla primárne kolektívne zasmiať. Našťastie, nie je všetkým dňom koniec, SND zaradilo do repertoára Arkádiu od Toma Stopparda.

Stoppard sa narodil v Zlíne, ale je naskrz britským autorom. Jeho tvorbu bežný človek určite registroval cez Zamilovaného Shakespeara a maškrtníci si v súvislosti s ním vybavia jeho sfilmovanú hru Rosencrantz a Guildenstern sú mŕtvi, v ktorej hviezdili Gary Oldman a Tim Roth, a najmä Stoppardov talent (klikať tu).

Arkádia v čase uvedenie vyzbierala v Británii najväčšie pocty ako Oliviera (Dosky) a Evening Standard Award (Standard je síce plátok, ktorý má od poriadnych novín ďaleko, ale v mediálnych kruhoch sa považujú za patróna divadelného umenia v Londýne), takže naše národné divadlo si vybralo z kategórie luxusných hier. Problém nastáva v súvislosti s jej obsahom, a ako to už u nás začína byť pravidlom, aj stopážou. Štyri hodiny s prestávkou na papieri vyzerajú veľa, ale v mojom prípade mi ubehli veľmi rýchlo a dokonca som bola sklamaná, že ešte nepotiahli. Čo sa obsahu týka, to už je o niečo náročnejšie.

Ján Koleník, ktorý hrá jednu z ústredných postáv, sa nedávno pre denník SME vyjadril, že divák by na dané predstavenie nemal ísť nepripravený. Vraj, "Najlepšie by bolo, keby si bulletin mohol prečítať vopred. Inak si neviem predstaviť, ako ho pripraviť na to, že bude v divadle musieť premýšľať. Jeho ochota počúvať je veľmi dôležitá." V prvom rade mi je veľmi ľúto, že jeden z popredných hercov ide do tejto hry s tým, že treba diváka pred-pripraviť na to, že by mal premýšľať. Nie je to smutné? Veď preboha, to by malo byť normálne. Netvrdím, že každý divák ma vyplniť matematický test pred vstupom do sály činohry, ale podceňovať takto diváka je väčšinou moja parketa, keď s elitným okom nespokojne komentujem združenie okolo mňa. V hereckom, resp. autorskom kolektíve by som ale dúfala, že odmietnu znižovať nároky len preto, aby hra bola zjednodušená a stráviteľná v plnej možnej miere. Navyše ochota počúvať by nemala byť špeciálna požiadavka, ale automatika. Na druhej strane rozumiem rozčarovaniu a upraveným očakávaniam. Do divadla chodím často a viem, čo vypredáva a čo zaujme. A hoci aj Arkádia bola plná (premiérovala v novembri tohto roku, takže je to pochopiteľné), obávam sa, že v repertoári činohry nevydrží dlho, pritom ide o špičkové naštudovanie špičkovej hry. 

Nemyslím si, že čítať bulletin o hre je nutnosť. Ja, osobne som nečítala a nemala som problém, a to najmä z dôvodu, ktorý Koleník ďalej v rozhovore vysvetľuje v súvislosti s náročným textom plným matematiky. "Predovšetkým som musel textu absolútne porozumieť a nájsť si v ňom osobné nadšenie. To sa potom podľa mňa prenáša na diváka a dokáže zaujať.“ Prenáša a zaujme. K tomu by som chcela len dodať, že tým, že textu rozumeli herci, prednes bol absolútne v poriadku, a rozumeli tak aj diváci. Vážne som ani na sekundu nezaváhala pri vedeckých dialógoch a to som fyziku na strednej fakt vystáť nevedela (týmto pozdravujem dr. Tokárovú, ktorej nebolo pred rokmi blbé mi k tým čistým jednotkám na vysvedčení dať štvorku). 

Iste, Stoppardov text je zložitejší, ale SND ho zvládlo na výbornú. Herci sa s ním nielen statočne pasujú, ale informáciu komunikujú absolútne profesionálne a s výrazom, takže som nemala ani na moment pocit, že vedecké poznatky a dialógy bránia "dôležitejším" aspektom. Naopak, boli organicky zapracované, až sa mi zdá odveci, že vôbec niečo také musím riešiť. No ale zjavne musím, keď aj herci sa dopredu obávajú. že slovenský divák sa zľakne. Z klaňačky na záver mám dojem, že obava je, žiaľ, opodstatnená. Vypredané hľadisko väčšinou zvykne na povel vstať a vytlieskať si modriny, ale včera večer bol ten potlesk vlažný a stálo nás pomenej.

Arkádia je v prvom rade najmä inteligentne napísaná. Stoppard je dramatik par excellence a v hre sa striedajú dve časové roviny. V 19. storočí chvíľu trvá, kým si Roth na svoju polohu zvykne, takže úvodných desať minút som tŕpla, ale ako vraví Lenka, nerúhajme sa, na RR sa dá spoľahnúť. Stopercentná Fialová mu robila spoločnosť na krásne doriešenej scéne, ktorá rovnako slúžila aj pre dejovú líniu zo súčasnosti, nakoľko išlo o ten istý dom, o sto rokov neskôr. V nej hviezdila Petra Vajdová, ktorá ma snáď ešte v ničom nesklamala a Maštalír, ktorého komediálny talent mi vyhovuje. Scéna, v ktorej sa vozí po javisku na bicykli, bola na môj vkus už zbytočne ha-ha smiešna, ale prežila som. Arkádia je totiž aj  humorná, ale je vtipná najmä jazykom, a to je jav tak zriedkavý, že si ho chcem užiť.

Rovnako ako témy a ich prelínanie sa, nielen v časovej ale aj v hodnotovej rovine. Matematika vs. literatúra, poznanie vs. poznatky a dialógy, v ktorých znejú vety ako "význam je v túžbe po poznaní". Inteligentne napísané a odprezentované dialógy, pri ktorých som mala pocit, že veda je sexi. A možno to bude lacný ťah, ale zásluhu v tom má aj Koleník. Chudák chlapec, je už dlhé roky, v drvivej väčšine prípadov, obsadzovaný do úloh jebačov a záporákov, lebo proste fyzický zjav nepustí. Jeho Valentín v Arkádii je matematický nerd, ktorý sa snaží nájsť význam v rovniciach a grafoch, takže nespadá do hercovho bežného rozsahu. Vďakabohu. Všetky scény, v ktorých rozprával, v či už vedeckej alebo ľudskej polohe, boli bohovské a Lenka z neho bola hotová tiež. Lenže nie preto, že v mikine a neskôr v červenom svetri vyzeral tak dobre (lebo vyzeral), ale preto, že pri ňom človek mal naozaj dojem, že tomu textu nielen rozumie, ale si ho aj neskutočne užíva. V mojich očiach tak nechal zvyšok, už tak dobrého obsadenia, za sebou.

Arkádia by mohla byť klenotom národného, ale skutočne sa obávam, že si nenájde svoje "náročné" publikum, takže určite odporúčam ju vidieť skôr, ako sa z repertoára vytratí. Ja si ju rozhodne ešte raz zopakujem.

Bál v SND

Čambalová je späť v Bratislave, Čambalová je späť v divadle. Bál je dramatizáciou poviedok Timravy a myslím, že som nevidela slovenskejšiu hru.

Na úvod ma potešilo totálne vypredané hľadisko. Vraj je to už lepšie, čo sa návštevnosti týka, ale nevedela som, že až tak. Super. Jedného dňa sa dopracujeme aj k tomu, aby sme kolektívne súdružsky netlieskali na záver, nevstali ako na povel pri druhej, poťažmo tretej tlieskačke, prípadne sa nevzrušovali pri každom expresívnom slove, ale ako vravím, jedna ovečka za druhou. Asi sa nedá všetko naraz.

Daniel Majling dal dokopy postavy a situácie, pri ktorých som sa ani na sekundu neobťažovala skontrolovať čas a to je prvý dôkaz toho, že sa mi hra veľmi páčila. Už scéna samotná naznačovala, že mi dej bude mimoriadne blízky - zasadený v slovenskej dedine, konkrétne v kultúrnom dome. Scéna pozostávala z okienka, nad ktorým bolo napísané BUFET, dverami doľava - SÁLA, dverami doprava - VÝCHOD, dverami MUŽI a dverami ŽENY. V strede javiska stál stôl s niekoľkými stoličkami, a tento priam až legendárny divadelný set-up dopĺňal vysoký zatvorený popolník s dierami, cez ktoré popol a padal do čierneho okrúhleho chytača. Myslím, že napriek môjmu kostrbatému opisu všetci vieme, o čo ide - minimálne ja si ho pamätám z priestorov základnej školy, konkrétne z večne zafajčených priestorov riaditeľne a zborovne. Celkový dojem ešte dotvárali sochy pracovitého slovenského ľudu, ktoré vystupovali z pseudo-kameňa, ktorý mi evokoval Istropolis a to, že držali kosák a pluh v ruke tomu asi napomohlo. Jediný zaujímavý moment, čo do scény sa udial v poslednom dejstve, kde sa zrazu scéna otočila, a boli sme tak uvedení do sály. Mňa osobne tým prefackali ešte väčšou slovenskosťou, nakoľko v nej boli rozťahané stoly a stoličky, slovami nesmrteľného Michaela J. Blood Is On the Dancefloor, keďže na zemi bola kaluž krvi a v pozadí na pódiu stáli dvaja hudobne nadaní Cigáni za syntetizátormi, z ktorých hrala až kruto známa melódia, ktorú možno definovať ako je-to-vlastne-úplne-jedno-všetci-sme-ju-niekedy-počuli-keď-sa-vzdialení-prastrýko-na-danú-hitovicu-potáca-spitý-pod-obraz-boží-na-svadbe-niekoho-kto-je-nám-úplne-ukradnutý-a-pravdepodobne-sme-ho-videli-raz-na-rodinnej-akcii-pred-rokmi-v-Sobranciach.

Scéna možno nebola veľkolepá, ale ani nemusela byť, pretože všetko ostatné bolo. Michal Vajdička režíruje nemalé množstvo hercov v priereze typických charakterov, s ktorými som sa vedela stotožniť a ktoré mi, okrem iného, miestami pripomínali charaktery z môjho okolia a blízkej, či vzdialenej rodiny. Bál je v tomto univerzálny, a tak nastavuje publiku zrkadlo, pretože rieši otázky, ktoré sú večné, ako medziľudské vzťahy a ich rôzne odtienky, no zároveň je aj kruto aktuálny. Naposledy som podobnú aktuálnosť zažila, keď Trafalgar Studios zadaptovali Macbetha v predzvesti škótskeho referenda o samostatnosti. Bál nesrší politickou aktívnosťou, ale nemohla som si pomôcť, keď sa dedinská komunita začala nafukovať a brániť prijatiu vdovy z Nemecka, tak mi až veľmi rezonovali alibistické výhovorky, ktoré tak často človek dnes počuje v správach v súvislosti s utečeneckou krízou. Keď sa postavy bránili tým, že by im daná žena ´vyžierala deti´, aj vtedy, keď najväčšia kresťanka prezliekla kabát po tom, čo zistila, že vdova bola ženou jej bývalého milenca.

Vravím, také slovenské. Koleník ako miestny alfa samec, ktorý si so ženami robí, čo chce - sebavedomo a neúprosne ich týra, najmä postavu Táni Pauhofovej, ktorá sa od neho nevie odpútať a nechá ho zahrávať sa s ňou. A pije. Veľa. Pijú všetci, Veď inak to asi ani nejde. Vajda so slizko učesanými vlasami a ešte slizkejšími vtipmi, ktorého sebavedomie na javisku nemá vážne nikto. Studenková, jeho manželka, ktorá sa za neho hanbí, kade chodí a jedného dňa jej prasknú nervy. Magálová, uväznená v manželstve s ožranom Geišbergom, v ktorom nemá inej útechy ako náboženstva. Kostelný, lekár, ktorého manželka je na smrteľnej posteli, pričom ho celá dedina ohovára rečami, že ju otrávil, no a napokon Bárta, miestny farár, ktorého striedmosť a vážnosť kontrastuje s obyvateľmi dediny, ktorí sa chcú zabávať.

Hra je najsilnejšia v momentoch, pri ktorých sa kryštalizujú vzťahy a kde je na javisku minimum osôb. Keď je ich totiž viac, najmä v úvode sa často stane, že postavy akosi nemajú čo robiť a len postávajú. To je ale miniatúrna výčitka, keďže keď príde na skutočne dôležité momenty, Bál nesklame.

Predstavenie je vtipné, ale kde iných baví humor (moje nervy a toho slovenského diváka baví hocijaký lacný vtip, ktorému treba okamžitým aplauzom signalizovať, že sme ho pochopili), mňa ešte viac baví dráma, a tak tragikomédia, ktorou Bál je, ma najviac dostala v momente, kedy Pauhofová plače a pije a do toho sa ozve Kopala studienku. Melódia, ktorá je základom našej hymny s obsahom hry, ktorá je tak veľmi univerzálna, vo mne zanechala silný dojem. Možno preto, že som sa vrátila na Slovensko, ale určite preto, že Bál je v mojich očiach dobrá hra a rozhodne by som ju odporučila.