Februárová

Druhý mesiac v roku sa u mňa niesol v rozkolísaných polohách. Prvá bola vrcholne smutná, kedy jediná smska, ktorá zapípala bola moja banka. Oznamovala mi opäť nižšiu čiastku na účte. V tie dni som sa sama vybrala do Mekáča a dala si šalát, čo je tiež samo o sebe dôvod na slučku, ale potom sa všetko akosi zlomilo a program sa mi zrazu začal plniť presne tak, ako som si na začiatku roka predsavzala. Za posledné dni mám za sebou štyrikrát kino, dvakrát divadlo, jeden sleepover a nejaký ten záťah do mesta.

V zásade je to všetko vlastne úspech, keď vezmem do úvahy, že mám momentálne také rozkošné kútiky, že permanentne vyzerám ako päťročné dieťa, ktoré práve dojedlo špagety, v horšom prípade ako Joker a do spoločnosti by som radšej ani vychádzať nemala - nech žije farmaceutický priemysel! Popojedem.

Takže pekne po rade.

15/2/2010 NORDFEST

Bratislavský festival severských filmov v Nostalgii ma tento rok, našťastie, neobišiel. S hanbou musím priznať, že nezávislé európske a ázijské filmy nikdy neboli moja šálka kávy. Perly sa síce vždy nájdu, ale Perly a svine tam nepatria, na to to bol príliš veľký scenáristický a režisérsky chaos. V daný pondelok, kedy sme sa ale štverali po totálne zamrznutom...hm, schody to neboli, také tie briežky pre mamičky s kočíkmi a tak, dokelu, ako sa to volá? Tak presne po tých dokonale zamrznutých dlaždiciach sme sa s kamoškou vybrali na túto fínsku komédiu. Štyrom bratom zabásnu otca, naháňajú ich výpalníci a na prahu bytu sa objaví malá blonďavá sestrička, o ktorej nikdy predtým nepočuli. Malá Saara (áno, správne, dve "a") vie krásne spievať a práve prebieha súťaž o superdieťa alebo niečo také, tak sa ju rozhodnú prihlásiť s pesničkou, ktorá sa vo filme ozve na môj vkus príliš veľakrát. Inak tam boli niektoré vydarené vtipy a odkazy na nemeckú televíznu tvorbu a "ein fall fur zwei" bol podľa samo o sebe najlepší joke.

18/2/2010 BALET

Predstavenie KY time, na ktoré som sa tešila už asi od decembra, odkedy som naň mala lístky. Vzala som svoju starú mamu, ktorej najkultúrnejší zážitok, odkedy sa presťahovala z Bratislavy (čierny to deň), je telka. Moderný balet zložený z piatich samostatných kusov, čo považujem za ultimátny ťah, najmä pre ľudí, ktorí sa s baletom len spoznávajú (ako aj moja maličkosť). Udržiavajú koncentráciu a každá jedna časť je úžasná a jedinečná a ja som bola unesená. Mohlo to byť aj tým, že pán Radačovský, ktorý si už vo svojom baletne úctyhodnom veku - 38 rokov -odtancoval v úvodnej Inšpirácii, prišiel počas prestávky sadnúť do hľadiska asi tak tri miesta odo mňa. Ten človek je chodiaca charizma a ja som z neho bola patrične hotová ešte aj keď za mohutného potlesku dorazil na pódium špeciálne sa poďakovať partizánskemu publiku, ktoré zjavne malo nejaký zájazd. Bolo to vrcholne rozkošné a veľmi zvažujem, že nejaký balet ešte do konca sezóny musím podniknúť!

19/2/2010 FILM

S kamarátom sme sa vybrali do Auparku na Vlkolaka. Nič z čoho by sme mali byť odpálení (hoci ja som v to tajne dúfala, pretože obsadenie, kostými a viktoriánske Anglicko sú pre mňa ako Sirény pre námorníkov), ale niečo, čo sme si povedali, že bude fajn vidieť. Hlboký omyl! Po vcelku krátkej chvíľke sme odcitovali celé nadchádzajúce smerovanie filmu, pričom sme riešili aj udalosti, o ktoré režisér pre istotu ani nezavadil, veď na čo postavám dať motiváciu alebo nebodaj trochu logického chovania? Ak odhovorím aspoň jednu osobu od tohto pokusu o film, spravím dobrý skutok, preto klikajte na http://www.lacultura.cz/2010/02/benicio-del-toro-sa-hra-na-vlkolaka/ (sprostý hyperlink odmietol spolupracovať :( .

22/2/2010 DIVADLO

Absolútne spontánny nápad vymeniť národné divadlo za trošku alternatívy v jej bývalých priestoroch Divadla P. O. Hviezdoslava, z ktorého je dnes Mestské divadlo. A že tej alternatívy bolo trošku viac, ako som predpokladala. Vedela som, že idem na experiment, ale pokojne by to mohol byť aj gruzínsky muzikál o obchode s vlnou, ak by tam hral Robo Roth, bola by som usadená v prvom rade, ledva dýchajúc. Tentokrát to bolo trošku slabšie, pretože som asi na Polylogue v ten večer nebola nastavená. Zrejme viac ľudí - také hrobové ticho po zhasnutí svetiel a rozpačitý rozbeh potlesku som po hre asi ešte nepočula. Vo všetkej úcte k pani režisérke, na pódiu mi statne pila krv. Taký ten "žiaden zaujímavý hlas - fádne vystupovanie - omylom herečka a vlastne aj režisérka" typ. Šlo o naštudovanie hry prievidzkým divadlom a bratislavské maniere bokom, Karpina má na svedomí, že vždy, keď niekde prídem do kontaktu s mestom Prievidza, vybaví sa mi len "najväčšia diera" (D. presne vie, že mi má zavolať, keď bude najbližšie na koncerte ;) Netvrdím, že Polylogue nemal aj pekné momenty, ale najbližšie ma čaká Anna Karenina a to sú skôr predstavenia podľa mojich predstáv.

23/2/2010 SLEEPOVER

Ani neviem, ako sme sa s Cocci dopracovali k tomu, že k nej pôjdem spať - pravdepodobne to bude kombináciou nespočetných mailov, absentujúcich rodičov a predchádzajúceho niekoľkohodinového stretnutia, kedy som sa tak pohrúžila do výkladu o seriáloch, že som do seba pokojne obrátila pohár červeného a zabudla sa, že som vlastne autom. Žiadna dráma sa nekonala, a to napriek tomu, že na takom Kollárku stálo šesť policajných áut za sebou - áno, slovenská polícia - cítim sa tak bezpečne.

Sleepover bol viac over ako sleep, ale čo to sme aj pospali. Ako výslužku som si odniesla knihy, ktorých ma C. požehnane - závisť nad rozsiahlou knižnicou, o ktorej môžem ja len snívať a pravdepodobne cukrovku, keď si spomeniem na to množstvo bohovských čokoládových muffin, ktoré som v ten večer doslova požrala. Dúfam, že to čoskoro opäť zopakujeme, bolo to veľmi príjemné - pripomenulo mi to moje intrákové časy.

25/2/2010 NORDFEST

Casino Royale bola úžasná bondovka. Nie že by sa vysielala na Nordfeste, ale okrem toho, že Eva Green a Daniel Craig boli svetoví, dostal ma aj Mads Mikkelsen ako le Chiffre s krvácajúcim očkom. Pred rokom som svoju Mici nahovorila na to, aby sme sa vybrali na dánsky film Flammen & Citronen. Vysielali ho v hlboko nočných hodinách v rámci nejakého festu a šlo v ňom o partizánov v čase nemeckej okupácie Dánska a Mads už druhýkrát presvedčil, takže tento rok, boli Adamove jablká priam povinnosťou. Klobúk dole, že sa so mnou vybrali moje baby, nie vždy holdujú môjmu výberu v akejkoľvek oblasti, preto som sa ešte viac tešila, že napriek čiernočiernemu severskému, totálne politicky nekorektnému, humoru, sa im páčilo. "Christoffer , bež do svojej izby" - rodičovský príkaz nemohúcemu dieťaťu na vozíčku po obrne, by sa v americkom filme nevyskytol, ani keby sa cenzori, ktorí udeľujú prístupnosť filmom, nahulili najlepším matrošom, aký sa dá zohnať.

26/2/2010 NORDFEST

Toľko ospevovaná nórska komédia Kurz negatívneho myslenia ma počkala v spoločnosti bývalých kolegýň z advokátky a zase raz som vychádzala z Nostalgie spokojná - tuším je načase vybaviť si preukaz. Koncentrovaný film na jednu noc o ľuďoch na vozíčku, aj tých, ktorí sa o nich starajú, prípadne len trpia depresiou zo samoty a garzónky. Vcelku sila, ale tým, že ten film končí prakticky tam, kde začal, je pre mňa vo veľkých úvodzovkách len dobrý film. Rozhodne bol ale veselý, ak si to môžem dovoliť povedať. Scéna s ruskou ruletou bola viac ako vydarená! To bol aj večer, čo nasledoval. Posťažovali sme sa na pracovnú situáciu každej z nás (cítim sa tak staro!!) a na záver prišli vtipy :D Víťazom bol jednoznačne ten o babke, ktorá išla do lesa a zomrela.

Toľko moje ostatné, vcelku busy, týždne. Idem si prelakovať fialové nechty - majú ten správny odtieň obalu od Milky, ktorú som práve zožrala. Pustím si k tomu My blueberry nights - ideálny čas na trochu poetiky a trochu Judea Law a úspešne tak zakončím február.

Lovely bones

Na tento film mi žiaľ ušla recenzia na LaCulture, tak ju, keďže je už nejaký ten piatok napísaná, vycapím aspoň sem. Peter Jackson priviedol na plátna Pána prsteňov a aj keď King Kong nebol taký hit, bola som dosť zvedavá, čo z bestselleru vydoluje – keď už sa toľko o usiloval o práva. Filmy sa dajú hrubým odhadom vrhnúť do kategórie dobré a zlé, lenže potom je skupina tých, ktoré majú tak rozporuplné reakcie, že človek nevie, čo si má o nich myslieť, ale nuž, nehanbime sa povedať, že pán režisér natočil strašnú zlátaninu.

Príbeh nás privádza do Pensylvánie na začiatku 70s, kde si žije pokojným a spokojným životom rodina Salmonovcov. Najstaršia Susie má 14 a práve začína očkom pohadzovať po feši spolužiakovi z Anglicka. Aj si dohodli rande, ale to by sa Susie nemohla jedno popoludnie vracať zo školy cez pole, kde stretne svojho suseda, pána Harveyho. Postavil podzemný bunker, chce jej ho ukázať. Seriózne, to sú tie decká fakt také sprosté alebo ide len o ilustráciu so silne edukatívnym charakterom? Susie tam, samozrejme, vlákal a následne znásilnil a zavraždil. Tragédia Salmonovcov navždy poznačí a nič už nie je tak ako predtým. Ak by ste čakali, že Susie automaticky zlezie z plátna, mýlili by ste sa. Práve v tom totiž tkvie originalita Pevného puta – celým filmom sa tiahne nielen Susien rozprávačský monológ, ale dostávame sa s ňou aj na oný svet, odkiaľ sleduje osudy svojej rodiny a svojho vraha.

Jackson sa pokúsil zobraziť všetky uhly tejto udalosti a ako ich aktérov zasiahla. Rodičia Abigail (Rachel Weisz) a Jack (Mark Wahlberg) sa každý snaží zvládnuť situáciu po svojom. Na oživenie privolá starú mamu Lynn, ktorá v podaní Susan Sarandon prináša svieži vietor na plátno. Musím sa priznať, že jej groteskné zvládanie domácnosti ma pobavilo (videla som sa v ňom) a pokojne by som jej zniesla viac, rovnako ako Rachel Weisz, ale to by znamenalo ďalšie naťahovanie stopáže, ktoré je pri 135 minútach a prakticky nulovej akcii už aj tak dosť náročná.

Samotnou kapitolou je zobrazenie oného sveta. Tu sa naplno prejavila vizuálna rozšafnosť a niekoľko výborných nápadov, lenže Jackson sa často neukočíruje a používa príliš cukríkové zábery, ktoré časom začnú nudiť. Navyše, tieto scény často strieda absolútnou nezáživnosťou a ťažkopádnosťou a tá zanecháva výraznú pachuť, keď diváka stiahne späť do reality. Náboj sa do filmu vráti vždy, keď sa objaví George Harvey. Stanley Tucci sa úlohy pedofila a vraha zhostil na jednotku a zaslúžene mu patrí nominácia na Oscara. Výrazne k tomu pomohlo aj slizké štylizovanie, ktoré spadá do kategórie „vrah východoberlínskych prostitútok z Derricka“. Scény s Harveym výborne budovali napätie filmu, ktorý okamžite nabral drive z nuly na sto a vytvárali dusivú atmosféru.

Skrytým tromfom mala byť predstaviteľka Susie, írska herečka Saoirse Ronan, ktorá má za sebou niekoľko filmov, vrátane Pokánia, za ktorý bola nominovaná aj na Oscara za vedľajšiu úlohu, a nemôžem si pomôcť, viac ma očarila práve v tom filme. Pevné puto jej dáva dostatok priestoru a rozhodne nevadí, ale mala som dojem, že sa čerpá najmä z jej modrých kukadiel a netradičného vzhľadu. Rozhodne sa ale teším ako sa v nadchádzajúcich rokoch popasuje s nálepkou detskej hviezdy, ktorá pochovala nejeden mladý talent.

Pokiaľ ide o celkové hodnotenie filmu, áno, Jackson vie, čo robí, s kamerou - niektoré zábery mi zostanú v pamäti ešte veľmi dlho, ale v zásade som viac trpela, ako si užívala. Najmä pri žuvačkovom závere, a to podotýkam, že bol ešte proti knihe skresaný. Peter, venuj sa radšej Hobbitovi - za nás všetkých ťa pekne prosím.

Guilty pleasures

Angličtina má plno krásnych výrazov a toto je jeden z nich. Vzťahuje sa na niečo, z čoho má človek obrovskú radosť, ale potichu a pri niektorých by radšej zaprel vlastnú matku, ako sa priznal. Pokiaľ ide o mňa, mám ich príšerne veľa, najmä v oblasti filmov, seriálov a hudby. V knihách ma to, našťastie, obišlo, lebo ak na mňa niekedy príde nekontrolovateľná chuť objednať si v Ikare knihu Keleovej Vasilkovej, svet sa bude naozaj rútiť do záhuby.

Rozhodla som sa podeliť o pár kúskov, ktoré do oblasti guilty pleasures jednoznačne patria (niekde viac guilty, inde viac pleasures).

1, boybandy - aby bolo jasné, nie všetky a vždy a áno - uznávam, býva to zlé, ale spadá to do kategórie ľahko zapamätateľných songov, ktoré si človek pohmkáva celý deň a preklína cukríkových chlapcov, ktorí to odspievajú, lebo, pozrime sa pravde do očú, koľko z nich si aj niečo zložili? Lenže niekedy nejde odolať. Za všetky vyberám New Kids on the Block alebo v žargóne - NKOTB, ktorých Step by Step si pamätám ešte z raného detstva. Nedávny comeback stojí tiež za zmienku, najmä skladba Summertime, v ktorej sa, dnes už postarší tatovia, snažili v bielom a s rozhalenou hruďou prinavrátiť zašlú slávu tanečkami a rukami do rytmu v štýle "side to side". Spomienky na skúškové...popojedem :)

2, ..., pri ktorých revem potoky sĺz - jedna kamoška, to najmilšie stvorenie na svete raz o sebe vyhlásila, že je necita, tak som sa zaujímala, že čo som potom ja a odpoveď znela "citovo odumretá". Kúska pravdy na tom bude, ale keď už nič iné, dokonale si svoj emočný život nahrádzam a nachádzam v amerických "presne viem, kam zatlačiť" filmoch. Výborný príklad je Armaggedon. Z tých relatívne novších som slušne slzila aj pri smrti Hectora v Tróji, a jednoznačným víťazom je Russel Crowe. Ako Maximus ma dostane vždy, keď sa vkradne na obrazovku môjho monitora. Minulý rok som si Gladiátora púšťala pred skúškou z Rímskeho práva, ako motiváciu. V mojich očiach úžasný film a srdcovka a stále tajne dúfam, že Ridley Scott natočí opäť niečo z Ríma, ako kedysi plánoval. Momentálne mi nezostáva nič iné, ako tešiť sa na Robina Hooda (a že sa teším!).

Každopádne, niečo, čo ma rozplače zaručene do dvoch minút, je Pavarotti a Nessun Dorma v Paríži. Nám, operným buranom, stačí aj niečo tak prefláknuté, ako nesmrteľná ária z Turandot.

3, God save the queen - alebo ako milujem britský prízvuk. Ani neviem, kde sa to vo mne zobralo, ale nastalo to asi v čase, keď som hriešne podľahla čaru seriálov, ktoré k nám dorazili s vypršanou expiračnou dobou dlho dlho po premiére za veľkou mlákou. House MD - tam som začínala, kamarát mi to nosil v svojom iPode, zlaté časy...a potom prišla lavína, ktorá sa neskončila doteraz. Vtedy, ešte na susedovom serveri, som objavila Doctora Who. V Británii legendárny seriál o time-lordovi- "Doctor who?", "just the Doctor", ktorý cestuje v modrej telefónnej búdke v priestore a čase, má dve srdcia a po smrti aj schopnosť regenerácie, čo v praxi znamená nového herca a nikomu sa to nezdá čudné. Celý seriál je dokonale bizarný, vtipný, dramatický a hlavne, britský. Čo neznalý jedinec nepochopí, ale rozdiel medzi americkou a britskou tvorbou je ako päsť na oko. Nasledovali klasické britcomy ako IT crowd, Coupling a nesmrteľné Black Books (tragické, že musím vybrať len pár videí na ukážku) a v súčasnosti, Merlin :) (Mici, treba riešiť to Francúzsko :) V letnom skúškovom obsesia britským akcentom zašla až tak ďaleko, že keď sme objavili na YouTube videá "nauč sa proper škótsku angličtinu", púšťali sme si to dokola a chodili po chodbách intráku snažiac sa vysloviť správne škótske "r".

Coupling - kombinácie Sexu v meste a Priateľov.

Black Books - sitcom o kníhkupectve, ktoré vlastní Bernard Black - jednoznačná inšpirácia do budúceho života!