Jana Eyrová v SND

Že sa pri každej návšteve doma snažím ísť do divadla nie je tajomstvom, ale keďže sa v ostatnom čase tieto návštevy skresali na šesťmesačné intervaly, tak sa o to viac pokúšam doriešiť krízový nedostatok divadla v mojom živote až do takej miery, že som ochotná prispôsobiť lety národnému divadlu. Keď tak rozmýšľam, po toľkých rokoch už by som mala dostávať zľavu, ale to už by som sa asi hanbila zaplatiť menej (moje kultúrne elitárske názory bokom, som rada, že tie ceny vstupeniek išli o niečo hore). Aby sme si rozumeli úplne, pod krízovým nedostatkom divadla si treba predstaviť krízový nedostatok Roba Rotha, čo pre tých, čo ma poznajú, nie je žiadnym prekvapením. Preto, keď C. poslala pár riadkov o Jane Eyrovej, okamžite som riešila letenky okolo programu SND. Bez srandy.

V prvom rade treba povedať, že Jana Eyrová je kostýmovka, zasadená na anglických lazoch, niekoľkokrát zadaptovaná BBC podľa jednej z najväčších klasík anglickej literatúry, a teda, moja šálka kávy. Cítim sa trochu hlúpo dielo uvádzať týmto spôsobom - neverím, že hocikto, kto si tento blog vyklikne by potreboval paragraf zo stredoškolskej literatúry, ale akosi cítim povinnosť vzdelať aj týmito bežne notorickými faktami, keďže som mala celkom milý incident na dámskych toaletách počas prestávky. (Keď tak uvažujem, incidenty z toaliet sa mi začínajú kopiť, ale o tom snáď inokedy - žiaden George Michael, a môj ročný zákaz vstupu do SU sa blíži ku koncu - woop woop).

Skrátka a dobre, ženský mechúr je, raz a darmo, vec záhadná, a tak je úplne bežné, že v cik-radoch sa človek dozvie aj to, čo nechce. A ja by som si teda skutočne radšej vypočula fundované názory mladých slečien na hru, ako byť vystavená blábolom o tom, ako ani jedna akože nechápala tomu (preboha, prečo?), že čo tam akože robila tá šialená žena. Lebo veď to obe akože čítali a nepamätajú si to. Tak mne bolo akože jasné, že formu môžu robiť jedna na druhú, ale nie na mňa (nie,že by to bol zámer, Boh ochraňuj) a že okolo knižky naposledy utekali, keď Urbaníkovú naposledy vydali ako prílohu k novej Eve (a teraz sa ospravedlňujem pani autorke - skutočne prišla vhod len ako adekvátny príklad) a to tiež len preto, lebo chceli kalendár, v ktorom budú mať zaznačený akurát tak menštruačný cyklus a to nanajvýš do februára,

Každopádne, späť k hre - a zrazu je všetko oveľa zaujímavejšie, pretože, samozrejme, Jana Eyrová nie je divadelná hra; aspoň nie na papieri. Režisér Marián Amsler od začiatku udal tón, ktorý sa mi hneď zapáčil, a to adresovanie autorstva, a teda nielen čisté prevedenie deja na dosky divadla, ale zakomponovanie Charlotte Bronte. Jana Eyrová je považovaná za feministické dielo, a teda prítomnosť autorky a jej sestier (taktiež spisovateliek) hrala výraznú úlohu. Dovolím si tvrdiť, že tieto motívy boli do hry zapracované mimoriadne organicky a rozhodne nepôsobili rušivo - dokonca miestami vyslovene sedeli ako riť na šerbel - najmä keď Bronte adresovala postavy, ich želania a konania a konfrontovala ich s požiadavkami vydavateľov.

Amsler nie je žiaden nováčik a ja už som pred pár rokmi slintala nad jeho prácou pri uvedení Ivanova na dosky SND. Zhodou okolností, tiež s Rothom - a tu sa, absolútne šokujúco, dostávame k najväčšiemu problému, ktorý som s Janou Eyrovou mala. Robo Roth. Neverila som, že tento deň niekedy nastane, ale aj majster tesár sa niekedy utne. V prvom rade začnem tým, že akokoľvek som presvedčená o tom, že Roth ma mimoriadne široký záber, jeho obsadenie do role Rochestra je proste od veci už na papieri. Na také úlohy je v súbore Tomáš Maštalír (a pre filmuchtivých skvelý Fassbender). Bodka. Keď už je ale niekto chorobne presvedčený o tom, že Roth je v tomto prípade lepšia voľba, tak ho aspoň režisérsky ukočírujem. Lenže ja som bola na predstavení, kde všetci herci ťahali za jeden povraz a Roth asi išiel počas skúšok na kávu alebo čo, lebo inak si neviem predstaviť, ako je možné, že jeho herecká poloha bola totálne mimo. Klasický prípad toho, keď nesledujete postavu, ale herca, a to bola veľmi studená sprcha pre moju divadelnú dušičku. Zvyšok obsadenia, najmä Vajdová a Fialová (Zuza zreje s vekom), herecky všetko zvládli tak, ako sa patrí. Samozrejme, nesmeli chýbať Stankeho kozy a ani scéna rozhodne nebola odveci.

Ďalšiu výraznú výhradu mám voči dĺžke predstavenia. Cez tri hodiny? Sme sa s koňom zrazili a ideme sa teraz predháňať v tom, kto zrežíruje dlhšiu hru? Karamazovcov som v Prahe nestihla, ale takú Kareninu som v Bratislave zažila a princíp je ten, že keď už adaptujem dielo, ktoré je rozsiahle, prípadne má viac než jednu nosnú líniu, tak rozumiem, že si vyžaduje určitú dĺžku, ale Jana Eyrová k takým dielam nepatrí. Potom sa môže jednoducho stať, že sa musím zamýšľať nad tým, čo bolo fakt dobré, pretože jediné, čo mi napadá je, ako mám dolámané nohy od sedenia a či bude vonku treskúca polnočná zima alebo to dám aj bez rukavíc; a to je skutočne škoda.

Na záver mi nedá dodať, že ma veľmi potešilo vypredané hľadisko, napriek tomu, že sa spočiatku javilo ako plné puberťákov na školskom výlete, takže som sa, ako správny intelektuálny snob, zachvela pri pomyslení na smiech v nesprávnych momentoch. Ak aj k pár uchechtávacím momentom došlo, nemám im to za zlé - osobne sa mi do hry nehodili, ale našťastie ma nijak zvlášť neboli. Nie tak ako štandardný klinec do akejkoľvek divadelnej rakvy v podobe záverečného potlesku. Tina je obohraná platňa, ktorá si nedá pokoj (a okrem iného o sebe rozpráva v tretej osobe), ale komu sa nepáči, erudovaných recenzií je neúrekom, nie? :) K potlesku len toľko, že som si myslela, že to zvládneme, tlieskalo sa o dušu, ale zadky boli prilepené na sedadlá...aspoň som si myslela. Pri druhej klaňačke sa ale intenzita vystupňovala a najskôr jeden, potom druhý, zrazu bol pomaly každý Spartakus a ja som len nahlas šomrala, keď som nikoho na javisku už nevidela, ale všimla som si, že pani predo mnou trčala zo saka cverna a jej manžel mal mimoriadne zle strihaný oblek, ktorý sa hrozne skrčil. Skrátka, z princípu som sedela a ani za svet by som sa nepostavila nie preto, že sa mi hra nepáčila. Naopak, myslím, že pozitíva výrazne prevážili akékoľvek negatíva, ale len preto, aby som spoločenskému aparátu dokázala, že zapadám, ani ma nehne. A jedného dňa tak snáď budeme uvažovať viacerí. Veď už aj do divadla sme začali chodiť častejšie a vo väčšom počte - možno to s nami nie je v konečnom dôsledku až také biedne.

Legen...wait for it!

Minulý mesiac sa uzatvorila životná etapa. CBS vypustilo do sveta posledný diel How I Met Your Mother. 9 sérií rozhodne neznie tak desivo, ako 9 rokov. Takmer dekádu som pravidelne sťahovala epizódu za epizódou a totálne ma netankovala, že som nevedela, kto je The Mother. Práve naopak; dokonca som dúfala, že sa to nikdy nedozviem, ale hlavne som nechcela, aby sa to skončilo. Iste, posledné série už za veľa nestáli, ale za tie roky som si k postavám vytvorila špeciálny vzťah a odmietala som sa ich vzdať. A áno, uvedomujem si, že ide len o seriál, ale ako som pozerala posledný diel, nemohla som sa ubrániť slzám. 9 rokov pre Teda a spol. bolo aj mojich 9 rokov.

Pamätám si akoby to bolo včera, keď mi Uki prvýkrát pustil pilot s tým, že toto sa mi bude páčiť. Rovnako mám živo v pamäti aj to, ako som Mareka „priviazala k stoličke“ a donútila ho pozerať Pineapple Incident, prípadne ako Roztrhaná Kapuca s nasadením jemu vlastným vždy komentoval „hauajmečjormadr“ kedykoľvek sme nad lacnou tequillou v Šuflíku rozoberali ostatný diel. A o deväť rokov neskôr, sa snažím spracovať finále a nutne cítim potrebu sa obzrieť späť.

V Británii žijem už takmer štyri roky, a napriek rôznym okolnostiam sa domov neplánujem vrátiť. Iste, vždy, keď som v Bratislave, cítim, že som doma a neskutočne si to užívam, ale v duchu viem, že by som si vlasy vytrhala, keby som sa tam mala v najbližších rokoch vrátiť. Anglicko má svoje špecifiká a rozhodne si nešmirgľujem oči s tým, že je to raj na zemi, ale aktuálne tu žijem, takže rok po promócii je asi načase si začať reálne organizovať život. Lenže veci nie vždy idú podľa predstáv a občas treba plány prehodnotiť a niektoré skrátka nechať plávať. Baysovi a Thomasovi (producentom HIMYM) to zjavne nikto nikdy nepovedal, inak by Ted neskončil s Robin. A hoci ma fascinuje ako bolo celé finále utrhnuté z reťaze, no, obzerajúc sa na uplynulých deväť rokov v mojom živote, akosi som choro spokojná s tým, že (ne)bolo prvoplánové.

To sa už nedá povedať o článku, ktorý postol niektorý z mojich známych na Facebooku pred pár týždňami. 25 vecí, ktoré dvadsiatnikom nikto nepovie. Zdroj? Pravdepodobne HuffPost alebo Buzzfeed alebo obdobný portál, takže žiadna odborná štúdia, ale rozhodne v súvislosti s mojím aktuálnym rozpoložením, klinec po hlavičke (alebo do rakvy?). Znenie v duchu, že partia, s ktorou sme prepili mladé roky sa prirodzene rozpadne a nezostáva nám nič iné, ako túto skutočnosť prijať.

Nedávno som letela domov, aby som si odvolila nového prezidenta. Politická situácia doma ma nenecháva úplne chladnou, ale najväčším dôvodom bola účasť na volebnej chate, ktorú by som tematicky prirovnala k Robots vs. Wrestlers – pravidelná účasť na chorom, adrenalínovom športe, ktorej cieľom je vlastne sledovanie povolebného štúdia, hranie vesmírneho kvarteta a to, že sa stretneme. A rovnako ako Lilly kňučala vo finále, že už to nie je ako predtým, tak aj ja som kňučala – aj v duchu, aj nahlas. Tým, že žijem v zahraničí vnímam tieto akcie citlivejšie ako domáci a vždy mi je veľmi ľúto, keď sa nevidíme všetci, napriek tomu, že všetci je veľmi všeobecný pojem a nie som naivná natoľko, aby som si myslela, že sa to vždy dá. Pri zredukovanom počte zúčastnených sa potom zamýšľam, čo treba spraviť pre to, aby sa tento zjavne nezvrátiteľný stav zmenil.

Potom sa zamyslím, že pri deťoch, kariérach, svadbách a budúcnostiach, mi asi nezostáva nič iné, ako akceptovať porážku a posunúť sa ďalej.

Silou mocou sa držať čias dávno zašlých nie je zdravé a ja si to plne uvedomujem. Žúrovať so stredoškolákmi, prípadne sa nechať vyraziť z univerzitných barov na rok (yours truly) je síce kopec srandy a minimálne je človek zásobený historkami na pobavenie okolia, ale nedá sa to robiť do konca života.

Lenže rovnako by ma zabilo, keby som rezignovala na všetko a všetkých okrem dopredu naplánovaných položiek na checkliste, pretože predsa 30s are not the new 20s a treba si rýchlo zariadiť život.

Pred deviatimi rokmi, keď HIMYM len štartovala mala moja aktuálna prítomnosť vyzerať inak. Odišla som z práva, lebo ma nebavilo. Dnes bývam v jednej izbe so svojím bývalým frajerom. Rok po promócii stále netuším, čo chcem so sebou robiť a doteraz som sa živila ako čašníčka. Pred tromi dňami som podala výpoveď s tým, že jediné, čo dáva zmysel je moja viera v to, že robím správne. Za posledných šesť mesiacov som v svojom osobnom živote urobila taký intenzívny rešerš pre svoju autobiografiu asi ako nikdy (Always 19, coming soon). Nič z toho nebolo plánované, je to ďaleko od ideálneho, a napriek tomu by som to všetko spravila znovu.

Možno by som bola úspešnejšia, keby mi niekto spravil intervention. Možno by moje ego a financie neutrpeli toľko, keby ma kamaráti prefackali a ja som počúvala rady okolia, ale určite by som nebola tam, kde som teraz. A zvonku to možno nevyzerá najideálnejšie, ale zvnútra je to okay, lebo je to moje.

A vlastne som len chcela povedať, že HIMYM je o piatich najbližších kamarátoch. Keď sa tak zamýšľam, ja mám tých blízkych ľudí podstatne viac. Nevidíme sa každý deň, nie sme v kontakte každý deň, ale sme v kontakte a všetkým vám chcem povedať slovami nesmrteľného Arnoštka, že „Ste skvelí, ste báječní, ste dokonalí! Mám vás rád!“.