Vtedy, keď som sa narodila

Viem, že som príliš mladá na podobný výrok, ale naozaj som si nikdy nemyslela, že sa toho dožijem. Lenže dnes sa všetko recykluje tak rýchlo, že ledva stíham vnímať, takže ten deň nastal a ja som si to ani nestihla uvedomiť. 80te roky sú späť. Časy, ktoré som mala šancu pamätať si len preto, že v našich podmienkach vytrvali ešte dlho potom, čo sa skončili (pre znalcov How i met your mother - Robin: "the 80s didn't come to Canada 'til like '93).

George Michael sa považoval za sexsymbol a snáď nikomu by nenapadlo, že je gay (dokonca ani po zhliadnutí videa Club tropicana). Trvalá bola spoločenskou podmienkou a z rádia hral v závislosti od krajiny buď Bon Jovi (living on a prayer), alebo Michal David. A dnes je to tu zas! V modifikovanej verzii, samozrejme.

Začalo sa to nenápadne, plastovými náušnicami a podobnou ohavnou bižutériou (ktorú vlastním, samozrejme, aj ja). Neskôr prišli vyžvatlané hudobné motívy a nasledovali ďalšie, už menej stráviteľné historické vykrádačky. Každá žena (aj nežena), ktorá zbadala fotky z natáčania nového Sexu v meste musela (!!) zaplakať, pretože Patricia Field oficiálne dorazila do stavu stareckej demencie a nikto jej to asi nepovedal.

Našťastie, aspoň v CW mali rozum, keď stopli plánovaný spin off Gossip Girl zasadený práve do 80s. Pochopím existenciu aj úspech seriálu ako Mad Men - začiatok 60tych rokov bola FAKT iná doba, reálne odlišná od súčasnosti, ale aby som sa pozerala na menej ako ponožkový vývar originálu z Upper East Side s fakt nemožnými "like a virgin" outfitmi, ďakujem, neprosím.

Musím sa ale priznať. Neviem, či to bolo zahraničným frivolným ovzduším alebo nákupnou horúčkou, v mojej skrini skončil priam výstavný kus 80s - sako s ramennými vypchávkami. Ešte stále ma neprešlo, takže klopím uši a obdivujem takt mojej maminy, ktorá sa mi nesmiala do tváre, keď som s ním dorazila domov, narozdiel odo mňa, keď to svoje (ešte historický kus) pred piatimi rokmi vyhadzovala.

Každopádne, keď sa tak zamyslím, existuje jedna vec, ktorú by som dobrovoľne aj nakázala recyklovať. Dnes som sa záhadným spôsobom preklikala k jednej skladbe a uvedomila si, že taký saxofón a jeho nezameniteľný zvuk sa z mainstreamovej hudby vytratil. Je to škoda, tak aspoň pre časy (ne)dávno minulé, toť!

Waaa, nostalgia. Hm, a možno to nebola až taká otrasná dekáda.

Moja jeseň

Jeseň je absolútne nádherné ročné obdobie. Pre niekoho je o vyťahovaní hrubšej bundy, premočených topánkach a posúvaní času. Nie že by sa ma spomínané veci netýkali, ale ja vnímam viac gýčovo sfarbené stromy, až tak, že, ak im už opadávajú listy, musím si ich nahradiť. Tak ahaho, môj momentálny desktop.

Je tak pred jedenástou, za oknom mi vykrikujú robotníci, ktorí nám zatepľujú, vonku poprchá alebo ako by v Poprade povedali - kropí :). No čo vám budem hovoriť - idyla. Takto približne vyzerá celá moja jeseň. Odkedy som odišla zo školy a skončila som prácu na letisku, prakticky jediná povinnosť bola chodiť na angličtinu - a aj to by sa dalo veľmi rýchlo vyvrátiť ako povinnosť, keďže som si to zaplatila a fakt nikto ma nenúti. V každom prípade som prišla na jeden úžasný časovo-fyzikálny a ešte neviem aký jav. Čím viac času mám, tým menej vecí spravím a stíham. To by síce mohlo súvisieť s jednou z mojich výstavných vlastností, nechávania si čohokoľvek na poslednú chvíľu, ale ja som presvedčená, že to sa ma len niekto snaží presvedčiť, že je pomaly november!! To predsa nemôže byť pravda. Alebo áno?

Úspešne vraždím každý deň svojou lenivosťou, ktorá začína naberať monštrózne rozmery a nastal čas zmeniť to, a keďže nie je nič motivujúcejšie ako toto video, idem vytiahnuť hrubšiu bundu, nepremokavé topánky a zbehnem si odfotiť pár stromov. Do dažďa.

V poriadku, kecám, žiadne fotenie sa asi konať nebude, ale idem si kúpiť lístky na Hamleta. KONEČNE! Potom sa naložím do vane, nalejem si víno a pustím si Viva la vida album. Majte ma radi, víkend je predsa za rohom a viete si predstaviť lepšiu jesennú aktivitku? ;)

Búrlivé výšiny

Bol pondelok večer. Uložila som sa do postele, laptop nastavila do prijateľnej pozície a spustila film. Odkedy máme nové pripojenie (a moja laptop schopnú pamäť na disku), sťahujem ako divá. No dobre, ako divá som sťahovala vždy, teraz som utrhnutá z reťaze. Takže v momente, ako sa mi stiahla ostatná adaptácia Búrlivých výšin (aj tak sa najviac teším na budúcoročnú s Edom Westwickom a Gemmou Arterton), nastal u mňa excitovaný stav! :)

Pukance, pohár Bordeaux a pustila som sa do toho. Milujem adaptácie literárnych klasík a po Austen období som sa vrhla na ďalšie a "Masterpiece theatre" dielňa vytiahla ten správny mix "period drama" s modernými hereckými výkonmi. Nie je totiž nič horšie, ako keď nejaký pseudoumelec znetvorí obľúbené dielo. Stáva sa to v divadle, kedy Shakespeara dajú do "moderného šatu" a William sa potom v hrobe obracia, prípadne, keď sa Westlife alebo Atomic Kitten rozhodnú prespievať čokoľvek. Pri prvom refréne zvažujete možnosť samovraždy, pri ďalšom inštinktívne siahate po najbližšej zbrani a pred koncom skladby už nenávratne ležíte na asfalte ako mastný fľak a suseda vracajúca sa z pošty/potravín/kostola len krúti hlavou vysvetľujúc policajtom, že ste boli také milé dievča (ehm, no nič, Martina, obmedz telku!).

Snažím sa dostať k tomu, že na "to svoje" je každý háklivý a knižky sú rovnako tenký ľad. Každý z nás má totiž iné spektrum predstavivosti a šanca, že sa režisér trafí, býva občas prekliato nízka.

Preto, ak sa niektorému podarí ma rozplakať tak na 15 minút vkuse (bez Russela "Maxima" Crowea alebo Bruce "ja to odpálim sám" Willisa) napriek tomu, že už viem ako všetko dopadne, doplní to o dobové kostýmy a britský akcent, má bod, aj dva.

Pokiaľ ide o knižku, je trošičku komplikovaná, minimálne na začiatku - musím sa priznať, že som si ako debilko na prvých tridsať strán musela kresliť rodokmeň, inak by som bola úplne zmätená (bude to asi tým, že som to čítala v pätnástich), ale potom to už išlo a na rozdiel od čajovej Austen, toto je oveľa silnejšie kafčo. Na mňa pôsobil každý detail obsesívneho vzťahu Heathcliffa a Catherine...aj by som sa rozpísala bližšie, ale nevidím zmysel. Ak by mal niekto chuť na niečo iné ako Matkina, odporúčam. Titul nech zbytočne neodstraší; anglický vidiek nemusí nutne znamenať Rosamunde P.

Na záver len podotknem, že rozmazanú špirálu som musela odličovať dvakrát dlhšie ako bežne a ráno som sa zobudila s pyžamom naruby. Buď mám emočne vypäté obdobie alebo ma tá adaptácia fakt dostala. Vyzerá to tak, že oboje. (V každom prípade, B, Tom Hardy putuje na zoznam :p)

Bola som na koncerte

Vždy som si myslela, že investovať do zážitkov sa oplatí. Viac ako do nutných vecí, ktoré navyše často vyzerajú ohavne a jediný dôvod zadováženia je účelnosť. Podobne to platí aj pri darčekoch. Dlhé roky ma pod stromčekom čakávali rôzne druhy termoprádla a podobných úchylných lyžiarskych nutností z kategórie "moj drahý tatino a jeho internetové nákupné mánie". Netvrdím, že sa mi dané veci nezišli, ale nikdy som ich neocenila tak, ako keď pod umelými vetvičkami ležalo niečo, čo zmení obyčajný deň na nezabudnuteľný. Do Vianoc je síce ďaleko, ale narodeniny som mala len nedávno. Ako by povedala reklama na Mastercard : drink - 5 euro, nové vlasy - 25 euro, smska na nočnú MHD 80 centov, najlepšie kamošky - na nezaplatenie. A najmä, keď mi urobia radosť a venujú mi dva lístky na bratislavský koncert Riša Mullera. Chlap, ktorý je na slovenskej hudobnej scéne fakt veľryba a s tými kilami, čo nabral navyše vyzerá doslova ako vráskavec ozrutný.

Celý deň zlyhávala logistika, takže namiesto o štvrtej na Obchodnú, som dorazila o pol šiestej do Kolkárne - zastrčený podnik s trpezlivou čašníčkou a záchodmi, kde je fakt zima. Tento problém sme ale okamžite vyriešili čajom s rumom - legendárny lyžiarsky povzbudzovák - a hneď nám zostalo teplejšie aj veselšie.

Dovnútra sme sa dostali vcelku rýchlo a potom nastali absolútne povinné problémy.

1. toalety
2. šatne

Ten prvý bol dosť ošemetný - znamenal, že s Dáškou odstojíme dlhé minúty za nedočkavými slečnami, ktoré vypili príliš veľa čajíku. To však neprichádzalo do úvahy a situácia si vyžadovala radikálne riešenie, a keďže ja som si ich zabsolvovala v poslednej dobe na môj vkus trošku príliš, bola to Dáška, ktorá ma schmatla a posunula sa o pár metrov dopredu, k dverám pánskej toalety :)) Detaily vynechám, ale najväčší zážitok bol jednoznačne monológ vyplašeného chlapa, ktorý spustil, že aj tak najväčší problém je ten, že ženy potrebujú súkromie na záchodoch. Keby sme ho nepotrebovali, nevytvárali by sa rady. Čo k tomu dodať? Vďakabohu za dvere na tých pánskych a problém bol vyriešený, keď nie elegantne, tak minimálne rýchlo.

Spomínané šatne bolo jednoducho organizačné zlyhanie. Keď kalendár ukazuje polovicu októbra a teplomer tak tri stupne nad nulou, vonku prší a fúka, predpokladám, že je v poriadku doraziť primerane oblečená a očakávať, že organizátor sa postará o to, aby som nemusela stáť v dave pod pódiom s kabátom v jednej ruke a druhou mávať akože do rytmu. Ako sa ukázalo, moje požiadavky boli zjavne prehnané a najbližšie sa namiesto lístka asi uspokojím s ušklbnutým zdrapom papiera, kde bude napísané meno interpreta, lúka, na ktorej sa koncert uskutoční a prinesiem si rozkladaciu stoličku (a vôbec som nedávno nevidela Taking Woodstock). No nič, popojedem.

Ešte pred tým, ako sme dorazili na Pasienky sme rozoberali, či vieme, kto bude robiť predskokana. Začiatok koncertu dal odpoveď aj na túto otázku a nastalo niekoľkominútové trýznenie, počas ktorého padali rôzne poznámky od "ahaaa, to nie je tričko, to sú šaty", cez " oprela by som ju" (Jacky nesklame snáď nikdy) až po "ty nepočuješ text? Buď rada". Ale jedno treba uznať - kočka sa snažila -nespievala zle a bubeníkove výrazy na tvári stáli za všetky prachy (ktoré som nemusela minúť ja). Vo všeobecnosti ale na predkapelu Mukatado nebol nikto zvedavý, a tak, keď chúďa speváčka zožala aplauz po tom, čo ohlásila poslednú skladbu, aj mi jej ľúto bolo. Medzitým sa vedľa mňa vytvoril malý kopček s bundami, kabátmi a taškami a provizórna šatňa bola na svete (nechce ma niekto zamestnať v produkčnej spoločnosti?). Časom začala byť dosť problematická, keďže sa okolo nás naskladalo pár fakt divných týpkov. Jeden konkrétne bol naozaj unikát. Okrem nekoordinovaných pohybov napitého vidieckeho zabávača nás (a veľmi široké publikum) obšťastňoval výkrikmi "Richieee!!!", ktoré tak po druhom pokuse prestali byť vtipné (a to hovorí osoba, ktorá nemá problém vyrevovať meno Jozef prakticky na akomkoľvek domácom koncerte).

Netrvalo dlho a na pódiu sa zjavil obrovský chlap v koženom kabáte a s tmavými okuliarami a od Nea z Matrixu mal ďaleko. Detailného výpisu skladieb sa odo mňa nedočkáte, ale môžem podať aké také emočné svedectvo. Jasné, už dávno to nie je to, čo to bývalo. 44 koncert pre pár rokmi v Inchebe bol na inej úrovni, ale aj Pasienky zostanú v pamäti. Skladby jedna za druhou, spievajúci dav, fakt dobrí muzikanti a odrazu divadelná vsuvka a teta (alebo ujo?) z reproduktorov zahlásil "dámy a páni, nasleduje 20-minútová prestávka". Divné, ale čo sa dalo robiť? Pekne som sa zložila na zem a dúfala, že nebude veľký problém opäť sa postaviť. Každopádne, presunuli sme sa na kraj davu k miestam na sedenie a opäť ocenili čaro relatívneho prísunu kyslíka. Druhá časť koncertu bola výrazná odpaľovačka. Samé pecky a potom to prišlo. Teda, už keď Muller zaspieval Tajné milovanie, mohlo mi niečo napadnúť, ale asi som bola v tranze a Baroko na druhú stranu odspievali vokalistky. Skrátka, každá sme si počkali na svoju skladbu v ten večer. Saške zahrali Spočítaj ma (ak si dobre spomínam), Linde Cigaretku, Jacky Nahý a ja som si poctivo vyčkala na svoju Tlakovú níž. Hosťovanie Dana Bártu v pražskej Lucerne je dnes už klasika, ale bratislavský koncert túto skladbu posunul do absolútnych výšin - pridal totiž aj moju osobnú klasiku - Ivana Táslera, ktorý, keď sa objavil na pódiu, vážne som skoro zinfarktovala (B, literally :D). Refrény si odspieval, samozrejme, po svojom a poznám ľudí, ktorí by sa veľmi vyžívali v imitovaní improvizácií, ale to nechajme teraz tak :), ja som krochkala blahom!!

Zvyšné skladby som len žasla nad chlapíkom, čo mal na starosti dychové nástroje a spokojná s blaženým výrazom som sa mohla vytešovať z príjemného večera.

Ou, a postúpili sme na MS vo futbale.