Do Británie som sa presťahovala v septembri 2010 s tým, že právnička zo mňa nebude, nevadí, vymyslíme niečo iné. Vymýšľame už nejaký ten piatok, ale v zásade sa hlavne tešíme, že keď už nič iné, tak sa aspoň nenudíme (množné číslo, v angličtine, the royal we, použité ako moja verzia toho, že už nám zúbky rastú a už chodíme na nočník - a týmto gratulujem všetkým rovesníkom s detičkami, aj tým, ktorí detičky očakávajú a hlavne klobúk dole pred B, ktorá vo Windsore nad fenomenálnym dezertom musela hodiny počúvať môj rant o bezdetnosti a trochu inak nastavených prioritách).
Ehm, popojedem. Bilancia v Eghame? Bakalár umenia. Check. First class. Check. Nie, že by to niekoho zaujímalo, ale občas potrebujem svoje ego nakŕmiť nepodstatnými informáciami, aj keď mi moji lektori v hodine dvanástej povedali, že síce super, ale mala som ísť na herectvo. Čo už, drama queen zvládnem byť aj v bežnom živote - a ten ma, na oplátku, zásobí množstvom drámy, keby som sa, náhodou, nudila. Tri roky v škole znamenali tri roky v práci a na spoločenský život akosi nezostalo veľa času, resp. energie, a tak som sa rozhodla, že po promócii mám právo si trochu užiť. V preklade to znamenalo, že keď doma kamaráti riešili prvé kroky kariéry, ja som spávala deväť mesiacov v jednej posteli so svojím bývalým frajerom a poznala každú krčmu v okolí, lebo som sa tej posteli snažila aktívne vyhýbať. V jednej krčme som nakoniec skončila bývať aj pracovať. A tak ako je mojím morálnym víťazstvom to, že s daným bývalým sme to prežili v zdraví, sme stále kamaráti a v kontakte; tak je mojím neskutočným víťazstvom fakt, že som prežila desaťmesačné obdobie v pube bez toho, aby som si z užívania kokaínu spravila rekreačnú činnosť. Drogová stigma je v UK takmer neexistujúci pojem, čo som pochopila veľmi rýchlo, keď som bola jediným neužívačom
(queue self-five). Nie, že by ma biely prášok a dojebabrané, rozumej neexistujúce, nosné prepážky, lákali, ale že som to neskúsila ani raz je vcelku obdivuhodné, minimálne v očiach mojich kamarátov/kolegov, pretože miestami som sa cítila ako v centrálnej Kolumbii a ak raz napíšem autobiografiu z čias v krčme, knižka sa bude volať "Vianoce s mojím dealerom". Bez mien, prirodzene.
A napriek tomu, že som od júna do októbra prakticky každý deň pracovala s opicou, od októbra do januára plakala, že som unavená, lebo v krčme sa akákoľvek súdna večierka nerešpektovala a žúrovalo sa vyslovene do rána; a tomu, že od marca do júna som bola vystavená obrovskému stresu zo strany emočného vampíra, ktorý mi nielen dlží peniaze, ale ma dostal do bodu, kedy som sa reálne cítila ako každá piata týraná žena...napriek tomu všetkému, si nič nevyčítam. Nemá to zmysel. Finančné a logistické dôvody a jednoduché rozhodnutia, preto lebo chcem a môžem, ma doviedli k tomu, že som zo seba dostala aj posledné kvapky post-pubertálneho party života, ktorý som si neužila vtedy, kedy som mala, resp. kedy sa odo mňa očakával.
Prvé tri roky v Eghame mi dali stabilnú prácu, sebavedomie, že prežijem vždy a všade a ďalšie dva vedomie, že život nie je čierno-biely, náhradnú rodinu a kopec, kopec zážitkov, nad ktorými sa s odstupom času už len smejem.
Pred mesiacom bola u mňa B a okrem toho, že to bol asi najsvetlejší týždeň tento rok (a to som strávila takmer mesiac v Thajsku), sme mali jeden skvelý moment na toaletách v kine v Richmonde. Pozerali sme na seba v zrkadle a tak nejako na nás obe došlo, že wow, vyzeráme dobre. Bude sa asi ťažko vysvetľovať, že to nebol len narcis-estetický moment, ale pokúsim sa. Dva roky, počas ktorých sme sa nevideli, sme sa obidve posunuli; sme sebavedomejšie a spokojnejšie a vyrovnanejšie. Iste, je to vekom, ale aj tým, že rozhodnutia, ktoré sme spravili, sme spravili pre nás, a nie pre iných a v tom zrkadle bol ten odraz a obraz vážne vidieť.
Čo sa mňa týka, stále zápasím s tým, čo si iní myslia. Alebo, čo si myslím ja, že si oni myslia, ale je dobré vedieť, že v konečnom dôsledku aj tak robím veci podľa seba. Ako vraví môj otec s ľahkou trpkosťou (a hrdosťou?) v hlase - ja ti môžem len poradiť, aj tak si spravíš podľa svojho. Prípadne, citujúc kamaráta, "náhodou, mám dobrodružnú kamarátku a so záujmom sledujem jej najnovšie nápady a nenadávam jej za to," asi sa uspokojím s tým, že mi má vlastne byť jedno, čo si kto myslí, lebo rozhodnutie je moje. Aj to, ktoré ma viedlo odsťahovať sa do Škótska.
V nedeľu naskakujem na jednosmerný vlak, smer Edinburgh. Ostatné dva mesiace som strávila vysvetľovaním prečo - a okrem toho, že už som z toho unavená, je to vlastne jedno. Kapitola Egham sa zatvára, Edinburgh predo mnou (ďalšie E. ... hmmm, zaujímavé). Držte palce, budem sa hlásiť - prišla som na to, že je asi jedno, kde sa nachádzam, historky hodné zabávania davov počas dinner parties naberiem asi hocikde. A moja londýnska rodina sa môže tešiť, že keď sa čoskoro znovu u Taliana uvidíme, aspoň budú koncentrovanejšie, pretože niektoré veci sa menia, ale iné sú rock-solid, aj po rokoch.
A napriek tomu, že som od júna do októbra prakticky každý deň pracovala s opicou, od októbra do januára plakala, že som unavená, lebo v krčme sa akákoľvek súdna večierka nerešpektovala a žúrovalo sa vyslovene do rána; a tomu, že od marca do júna som bola vystavená obrovskému stresu zo strany emočného vampíra, ktorý mi nielen dlží peniaze, ale ma dostal do bodu, kedy som sa reálne cítila ako každá piata týraná žena...napriek tomu všetkému, si nič nevyčítam. Nemá to zmysel. Finančné a logistické dôvody a jednoduché rozhodnutia, preto lebo chcem a môžem, ma doviedli k tomu, že som zo seba dostala aj posledné kvapky post-pubertálneho party života, ktorý som si neužila vtedy, kedy som mala, resp. kedy sa odo mňa očakával.
Prvé tri roky v Eghame mi dali stabilnú prácu, sebavedomie, že prežijem vždy a všade a ďalšie dva vedomie, že život nie je čierno-biely, náhradnú rodinu a kopec, kopec zážitkov, nad ktorými sa s odstupom času už len smejem.
Pred mesiacom bola u mňa B a okrem toho, že to bol asi najsvetlejší týždeň tento rok (a to som strávila takmer mesiac v Thajsku), sme mali jeden skvelý moment na toaletách v kine v Richmonde. Pozerali sme na seba v zrkadle a tak nejako na nás obe došlo, že wow, vyzeráme dobre. Bude sa asi ťažko vysvetľovať, že to nebol len narcis-estetický moment, ale pokúsim sa. Dva roky, počas ktorých sme sa nevideli, sme sa obidve posunuli; sme sebavedomejšie a spokojnejšie a vyrovnanejšie. Iste, je to vekom, ale aj tým, že rozhodnutia, ktoré sme spravili, sme spravili pre nás, a nie pre iných a v tom zrkadle bol ten odraz a obraz vážne vidieť.
Čo sa mňa týka, stále zápasím s tým, čo si iní myslia. Alebo, čo si myslím ja, že si oni myslia, ale je dobré vedieť, že v konečnom dôsledku aj tak robím veci podľa seba. Ako vraví môj otec s ľahkou trpkosťou (a hrdosťou?) v hlase - ja ti môžem len poradiť, aj tak si spravíš podľa svojho. Prípadne, citujúc kamaráta, "náhodou, mám dobrodružnú kamarátku a so záujmom sledujem jej najnovšie nápady a nenadávam jej za to," asi sa uspokojím s tým, že mi má vlastne byť jedno, čo si kto myslí, lebo rozhodnutie je moje. Aj to, ktoré ma viedlo odsťahovať sa do Škótska.
V nedeľu naskakujem na jednosmerný vlak, smer Edinburgh. Ostatné dva mesiace som strávila vysvetľovaním prečo - a okrem toho, že už som z toho unavená, je to vlastne jedno. Kapitola Egham sa zatvára, Edinburgh predo mnou (ďalšie E. ... hmmm, zaujímavé). Držte palce, budem sa hlásiť - prišla som na to, že je asi jedno, kde sa nachádzam, historky hodné zabávania davov počas dinner parties naberiem asi hocikde. A moja londýnska rodina sa môže tešiť, že keď sa čoskoro znovu u Taliana uvidíme, aspoň budú koncentrovanejšie, pretože niektoré veci sa menia, ale iné sú rock-solid, aj po rokoch.
