pondelok 23. novembra 2015

Prvých 72 hodín je kritických

Po rodinnom víkende som sa dnes ráno zobudila s vedomím, že sa musím aktívne brodiť vodami slovenského byrokratického Kocúrkova. Keďže som sa po piatich rokoch vrátila na Slovensko, bolo by vhodné obehať úrady, ale nakoľko stále čakám na jeden veľmi podstatný papier z Británie, rozhodla som sa skrátiť čas novým blogom, a to konkrétne o niečom, čo som vedela, že ma čaká a neminie, a napriek tomu ma to zastihlo nepripravenú. Kultúrny šok.

Päť rokov nie je večnosť a Veľká Británia fakt nie je výrazne iný svet, ale v kombinácii sa to asi odignorovať nedá a ten kontrastný rozdiel som si uvedomila v nedeľu večer v Auparku. Vysvetlím. To, že máme v Bratislave kultúru nákupných centier ma neteší, ale chápem ju. Včera sme sa tam s L. ocitli z parkovacích, a podľa mňa úplne legitímnych, dôvodov, ale zabudla som na to, že Aupark je mekka bratislavských pipín. Okamžite ma bolel krk po tom, ako som sa po nich obzerala, ale časom som sa vedela sústrediť na rozhovor, ktorý okrem iného riešil stav slovenského spravodajstva (televízne noviny so starými rodičmi hodinu po prílete boli šoková terapia par excellence) a televíznej produkcie ako takej.

V UK som televíziu veľmi nepozerala, ak neberiem do úvahy moje posledné dva týždne v Škótsku, ale tie boli zavŕšené asi najtradičnejšou sobotou v očiach domorodcov. So spolubývajúcou sme si objednali pizzu, pustili Strictly Come Dancing (ekvivalent u nás je, myslím, Let's Dance), následne X Factor a večer sme zakončili Jonathanom Rossom. Talentové šou ma vo všeobecnosti veľmi neberú, ale odísť bez toho, aby som si takto zaklincovala moje pôsobenie v UK, sa akosi nehodilo. A v konečnom dôsledku sa mi to zišlo aj doma, keď som neskôr zistila, že sa tu britský X Factor vysiela s týždňovým oneskorením, ale len s titulkami a moja mamina ho pozerá. Spolu sme si tak zopakovali kolo, ktoré som už videla a v duchu si vravela, že to je niečo, z čoho by som ochotne spravila domáci rituál, pretože tento rok vychytali fakt dobrých spevákov a vždy lepšie ako rodinne sedieť pri Paneláku.

Deň (dva?) neskôr, po tom, čo som sa vrátila z Auparku, som doma zaparkovala pri mamine pri ďalšej talentovke, Superstar, a tu sa prejavil ten rozdiel, pri ktorom ma prefackalo. Prvú Superstar si veľmi dobre pamätám a doteraz by som sa do krvi pohádala za to, že Adela a Pyco, rovnako ako produkčný tím, to zvládli fenomenálne. Osobitá, neopozeraná show, ktorá fungovala a ku ktorej som sa ochotne vracala týždeň, čo týždeň. Priznám sa, že som netušila, že sa Superstar ešte produkuje, ale keď to už bolo zapnuté....

Tak v prvom rade, to, že do finálových kôl sa dostal chlapec, ktorý má 15 a dala by som ruku do ohňa za to, že mu ešte hlas nezmutoval je síce divné, ale prežila by som. Čo ma ale totálne šokovalo bola 'dokrútka'  (terminus technikus), počas ktorej bolo divákom tlmočené, že bude spievať Stevieho Wondera. Ok. Zábery mladého u kaderníčky (hér stajlistky). V poriadku. A potom niekomu vyslovene jeblo - a nezvyknem takto oficiálne nadávať, ale ja nerozumiem, ako niekomu mohlo napadnúť, že nasledovné je v poriadku. Chlapcovi dorobili na vlasy afro pletený vrkoč a natreli ho výrazne tmavým make-upom. Na záver mu dali na oči tmavé slnečné okuliare a v mini prestrihu kýval hlavou zo strany na stranu, zatiaľ čo ho niekto fotil. A teraz mi, prosím, niekto povedzte, že je to tým, že som po tých rokoch na západe prehnane politicky korektná, ale niečo takéto považujem za vrcholne nevkusné a urážlivé na toľkých leveloch, že vážne neviem, kde začať....a nie som si istá, či mám vôbec náladu sa týmto spôsobom rozčúliť.

Ďalšia, už menej výrazná výčitka smeruje ku kočke, ktorá večer uzatvárala. Nie som istá, či som bola hluchá ja alebo pri komentároch poroty zakaždým poďakovala dvojjazyčne. Nie je to tak dávno, čo som bývala v Prahe a denno-denne som sa stretávala s jazykovým bariérami, pri ktorých mi až rozum stál, pretože bežný Slovák je odchovaný na českom dabingu a českej televízii, ale naopak bežný Čech, minimálne mladšia generácia, už má problém nám rozumieť. Nie je to zatiaľ tragické, ale je to cítiť, som si toho vedomá. Každopádne, opäť ma, prosím, niekto opravte, ak očakávať, že v prípade česko-slovenskej superstar by jazykové bariéry nemali nastať, je nadštandardné. Vysvetliť mojej spolubývajúcej, že čižmy sú kozačky, alebo keď hovorím o vankúši, myslím tým polštář, je ešte pochopiteľné, ale aby nejaká šťabajzna s mikrofónom úctivo ďakovala s totálnym lingvistickým presahom vo forme ďakujem a děkuji, to je veľa aj na mňa.

Pri obrazovke som ale zotrvala s tým, že som bola zvedavá, či je to smutné len pri jednom kandidátovi alebo to je všeobecne zlé a, bohužiaľ, platí druhá verzia. Je mi jasné, že od domácej talentovky nemôžem čakať to isté, ako od britskej. Z finančných a produkčných dôvodov je to nemožné a čo sa talentu týka, tam tiež, prirodzene zaostávame. Hovorím prirodzene preto, že beriem do úvahy vzájomný pomer počtu obyvateľov, keď už by som to len z tohto elementárneho hľadiska mala vnímať, ale existujú aj iné faktory, ktoré dokážu podobné programy vyzdvihnúť aspoň na mieru pozerateľnosti. Kedysi by som bez mihnutia brvami vyhlásila, že moderátori, ale ešte aj chudák Pyco v koženej bunde pôsobil na tom pódiu sám akosi nevládne a z úcty k jeho predchádzajúcim úspechom a kultovým Music Files sa radšej nevyjadrím ani k trestuhodne zlým moderátorským mostíkom.

Bohužiaľ, na to, aby som daný formát vedela rozanalyzovať podrobnejšie, by som musela vidieť celé kolo a k tomu ma nikto nedonúti. Len si v duchu vravím, že peniaze, ktoré sa do toho projektu investovali mohli byť vynaložené niekde inde, napríklad na podporu domácej televíznej produkcie. Lenže ako sa hovorí za kanálom, careful what you wish for, mohli by z toho byť nové Búrlivé Kone.

sobota 7. novembra 2015

Zo škótskeho denníčka

Jeseň je oficiálne moje najobľúbenejšie ročné obdobie. Škótsko je neprekonateľné, čo sa dramatickosti počasia týka, ešte aj hmly sú tu fenomenálne a tieto týždne Edinburgu naozaj pristanú. Keby som nemala úplne prehodený režim a neexistovala ako upír, tak by som si ho aj viac užila, ale ostatné dni som chodila spať o štvrtej ráno a vstávala v hlbokých poobedňajších hodinách - raz darmo, Jimmy Fallon a Ellen vedia, ako ma udržať pri svetle monitora dlhé predlhé hodiny. Priznajme si, asi nie som jediná, ale je trochu smutné, ak donekonečna pozerám tie isté videá...no ale pomôžem si, keď je Emma Stone na pokraji infarktu, keď sa majú objaviť Spice Girls? Moment. To je u Grahama Nortona. Nevadí. Na moju obranu, talk shows občas prekladám veľmi dôležitými kinematografickými skvostami, ako napríklad včera, keď som si pri Sherlockovi a okultných rituáloch spomenula na film Romana Polanského s Johnny Deppom. Deviata brána. A že zabíjam čas. Počas natáčania Johnny stretol Vanessu a všetci vieme ako krásne to fungovalo, až kým sa nerozišli. Seriózne, pri každom novom celebritnom páre si poviem, že to už je naposledy, čo som do toho investovala čas a energiu a zakaždým...zakaždým. No nič. Ukľudníme sa.

Chcela som povedať, že v noci bdiem a cez deň spím. Už týždeň. Som z toho na prášky. Dnes som si preto nastavila budík a poslušne sa v dopoludňajších hodinách vybrala do ulíc a po krátkej prechádzke sa mi zachcelo umenia. Zbierka škótskej národnej galérie je podľa môjho totálne laického oka celkom fajn, ale osobne mám s ňou taký istý problém ako všade inde - absolútny pretlak umenia, kedy si po pár obrazoch už neviem nič poriadne vizuálne užiť a vždy sa na seba hnevám, keď povinne ako turista (alebo bratislavský mafoš) dokončím tzv. kolečko.

Okrem iného mi prišlo aj zle, ale to asi môžem pripísať tomu, že som neskôr večer začala cítiť známky prechladnutia. To ma potešilo. Nie preto, že by som si užívala citlivé kríže, plný nos a zvýšenú teplotu, ale preto, že som mohla zvaliť bolestivé svaly na momentálny zdravotný stav a rozhodne nie na tých 10 minút, ktoré som predchádzajúci deň strávila (pseudo)cvičením. Moja fyzička na tom predsa nemôže byť AŽ tak zle (Biblia alibizmu, čoskoro aj vo vašich kníhkupectvách).

Cestou domov už som sa udržiavala pri živote len myšlienkou na kávu, keď sa nado mnou škótske hlavné mesto rozhodlo zľutovať a pokúsilo sa mi zlepšiť deň. Teda, ak privriem obe oči, tak pokrikovanie stavbárov môžem považovať za komplimenty okoloidúcich, však? Poznámka do budúcna - len preto, že sa mi podarilo vo vintage obchode zadovážiť skvelo sediaci trenčkot, nemusím ho za každú cenu skombinovať so všetkým pod slnkom. Rozhodne nie s minišatami, ktoré plášť úspešne zakryje, ale v konečnom dôsledku vyzerám akoby som pod ním nič nemala...potom sa tým stavbárom fakt nedivím.

Artizánske kapučíno do ruky mi teoreticky malo pridať na módnej kredibilite; nech nevyzerám úplne lacno, ale to by to muselo byť kapučíno. Že áno. Ale nie. Tina dostala do ruky nanajvýš latté, takmer hraničie s flat white a to už pozor, dosahujeme kritické hipsterské hodnoty. Keď sa ale tak zamyslím a zrealizujem "instagram test" podľa Max z Dvoch zlomených dievčat (pozdravujeme M.), nemám vlastne čo vyskakovať. Otvorím svoj album v telefóne a vyskočí na mňa obed, obed, mačky, mačky, nechty (lebo po piatich rokoch konečne môžem)...už len tá vražda chýba. A nechcem byť hysterická, ale ani k tej nebolo ďaleko (dramatická pauza).

OK, nič tragické sa nedialo, ak za tragické nemožno považovať moju spolubývajúcu, ktorá sa dorútila domov totálne na šrot. Ešteže aj s kamoškou, ktorá ju veľmi starostlivo uložila do postele, zatiaľ čo moja domáca si rozhodne nedávala servítku pred svoje ovracané ústa a posielala ju....no...do Aberdeenu a ešte ďalej (príklad škótskeho humoru). *

Ja som sa v tichosti vrátila k svojej knižke a jazz.fm, ktoré sponzoruje, koľká to náhoda, portské, ktoré som akurát v tom momente chlípala. Spokojne som si hovela obklopená kocúrmi, keď zrazu zapípala správa od M., ktorý kontroloval, či vzhľadom na moju aktuálnu situáciu nepotrebujem pomoc. Finančnú, lebo je to kamarát alebo vínnu, lebo je to fakt veľmi dobrý kamarát. Odmietla som. Týždeň ešte predsa vydržím a čoskoro budem reportovať z denníčka slovenského. Pokiaľ ma pamäť neklame, vždy bolo o čom, a keď všetko ostatné sklame, Roth je stále členom SND. Všetko je v úplnom poriadku. Čambalová ide domov.


*Ak by niekto mal záujem o ozajstný príklad škótskeho humoru, odporúčam toto.

pondelok 2. novembra 2015

Dušičky

Včera som bola na ostatnom Bondovi. Ako vždy, našla by som aspekty, ktoré by som ochotne skritizovala, ale nebolo by ich veľa. Spectre ma veľmi potešil a osobne si myslím, že odhliadnuc od zápletky, takto malo vyzerať pokračovanie Casino Royale. Ak by Quantum of Solace bolo Spectre, rochnila by som sa spokojnosťou, pretože je to "len" štandardne dobrá bondovka, nie v podstate re-boot (Casino Royale), ani vyvrcholenie trilógie s (kvázi)novým Bondom.

QoS som videla v Prahe, s vcelku početnou skupinou ľudí. Pamätám si len pár jedincov, ale veľmi dobre si pamätám to, aká nešťastná som bola z toho, čo Marc Foster z Bonda spravil a pravdepodobne som s tým niekomu pílila uši.

Uplynulý týždeň som si pustila veľa filmov. Väčšinu z nich som videla pred rokmi v kine a vždy sa mi vybavilo s kým. Začala som tak loviť v pamäti, ktoré filmy boli pre mňa nezabudnuteľné v kine nie preto, že by boli nutne skvelé (hoci veľa z nich je), ale preto, že som bola v nezabudnuteľnej spoločnosti.

V Prahe som videla Twilight, dvakrát, pretože prvýkrat nám Roztrhaná Kapuca pokazil bozkávaciu scénu, keď nám do toho intenzívne kecal; s Mici sme si odžili fenomenálnu oscarovskú noc, ktorú sme rok na to, už menej fenomenálne zopakovali. Keď ma L. prišla pozrieť na víkend, skončili sme v starom kine, kde sme si ako niekdajšie frankofónky užili Paris. Keď sme pri Paris alebo skôr Paridovi, Tróju som videla v s kamoškou Bratislave, kde sa Zdenka Studenková o pár sedadiel vedľa mňa pohoršovala nad tým, že mám neustále ku všetkému pripomienky; v Nice o pár týždňov so spolužiakmi a korešmi. Živo mám v pamäti frankofónnu noc s M., Interstellar s chalanmi v Staines; Closer, kedy sme objavili Damiena Ricea; Closer, keď som sa snažila niekoho presvedčiť, aká skvelá sonda do duše to je; Paper Towns na moje narodeniny tento rok, sama, totálne sama, sama, že nikto v kinosále okrem mňa. Mohla by som takto pokračovať ešte veľmi dlho, ale pointa ja tá, že koľkokrát treťotriedne filmy zachráni spoločnosť. Niekedy je to vlastne len o tej spoločnosti.

Čím som staršia, tým si viac uvedomujem, že nezáleží na tom, kde, ale s kým (a nie len v kine). Ešte stále si hoviem v Škótsku, takže nemôžem ísť domov na dušičky. Na tie mám tiež výrazné spomienky. Vybavujú sa mi konkrétne cintoríny zahalené lístím za dňa a nádherne vysvietené cez noc. Ako som včera večer zapaľovala jednu sviečku po tom, čo som sa z kina vrátila, z ničoho nič sa mi vrátila jedna spomienka. Ako som pred rokmi bola v kine na Die Another Day. Pierce Brosnan sa spýtal Halle Berry, či si nedá mojito po tom, čo vylezie z vody a la Ursula Andress. Do toho diamantové akné a miznúce auto a veľmi nebondovská Madonna, ale okrem iného aj moji starí rodičia, s ktorými som na tom filme bola. Do kina sme spolu nezvykli chodievať, skôr do divadla, ale úplne jasne si pamätám ako sme sa o filme neskôr rozprávali.

Ak by mi niekto pred pár mesicami povedal, že na svojho dedka budem na dušičky spomínať v súvislosti s Bondom, asi by som sa mu vysmiala. Aj teraz sa mi to javí ako totálne absurdná myšlienka, ale nepomôžem si. V živote ide o malé veci a iste, veľké chvíle sa môžu dopredu plánovať a možno v pamäti vyskočia ako tie dôležité, ale ja si oveľa viac užívam nepredvídateľné situácie, ktoré nikto nezachytil na kamere alebo neplánoval mesiace dopredu. Detaily a momenty, ktoré zapadnú prachom a keď ich človek najmenej čaká, vyplávu opäť na povrch. Možno aby nám pripomenuli, že nie čo, ale s kým.