Millenial and Fabulous

To my friends. Old and new. You make it worth it.

Dearest boys and girls. It’s been a while, I know. Not entirely sure where this one is going to go either, but stay with me, it might be an important one. If not, I will just brag that I’m actually living the dream. This second, I’m sipping a coffee, working alongside my adopted mum, and staring at the London sky. And if only you knew what a fab day I had yesterday…

Arrived in London a little early before 8 in the morning. Hopped on the train, arrived at Waterloo IMAX just as the screening was about to start. Duly accepted the coffee and the raspberry muffin that was handed to me and thoroughly enjoyed the three hours extravaganza that the new Blade Runner is.

Sure, it might be a bit heavy to stare at the brooding face of Ryan Gosling so early in the morning, but …. Okay, jokes, of course it wasn’t. It never is. So there I was, off to a great start of the day. Then we hit up the only joint in town that really counts and Giovanni welcomed me with ‘have you lost weight?’ – there is no way I cannot love this man. We all need an Italian restaurant owner in our lives, right? No? Just me? Okay. Well, you couldn’t have mine anyway, he’s mine & mine alone. Okay, and Matus’ and Chloe’s. But that’s exactly the point. I came to London to spend some quality time with my family. And yes, we might joke that they’re my adopted parents and I’m their only child, but the truth is that I will always stand by this – friends are the family you choose.

Lately, I’ve been hearing myself speak about my life in terms of ‘life could be worse’. This time around though, it’s not in a sense of endless bitching where one can only imagine one more horror before giving in to this misery of a life. On the contrary, it’s more a case of reminding myself how far I’ve come and how I’m genuinely grateful.

In the past few months, I’ve had many intense conversations about how fast our lives are, how intense the workload is and how high are aspirations go…and I’m beginning to realise what my stance on all of this is. I used to think I had to fulfill my potential and that I had to reach far and when I wasn’t, I was getting frustrated with myself. And don’t get me wrong, I still am and this should not serve as a free pass from attempting to achieve anything. However, none of my accomplishments, past or future, could ever compare to the joy of life. Ever. The food, the wine, the company, the experience, the wonder of the unknown, the comfort of the familiar.

There are still so many things I want to figure out, but life could be worse and here’s how I know it. For the past few months, I have no regrets. Zero. And that is a pretty decent statistic if you ask me, and I’m done feeling bad for the life I’m not leading because the one that I am is actually pretty awesome.

Looking back at the summer I’ve had? Rome, Budapest, London, Vienna, friends visiting me from all over the world, gigs, theatre….oh hold on, didn’t finish telling you about my yesterday. Right.

So, after the lunch (not sure if I say this often enough – NOTHING makes me happier than good food), we headed back to Wembley, for a quick nap and a heat patch. Wearing a backless dress with a big patch of on my back probably wasn’t the best idea, even though, come to think of it, I could have pretended I just got a tattoo if it wasn’t for the smell of Chinese herbs. (herby na hrbe, Matus, dear, pre teba 😉). Sadly though, it was necessary, I have a back pain and the patch was a constant reminder I’m pushing thirty. Or as my colleague would have put it, I will be fifty in twenty years.

Looking LDN fabulous, I got to the Apollo theatre, watched Sienna Miller do a great southern accent in A Cat on the Hot Tin Roof; downed a couple of proseccos during the show, just so I can carry on in a cocktail bar, where I was served something called Sovereign Shadowing (swoon) and had the best time with Iona.

So what’s my point? …Gigs, theatre, good booze, bad booze, exceptionally good booze, exceptionally bad hangovers, some questionable decisions, some surprising turns of events and a constant flood of dinner parties entertainment – you’re welcome!

The heat patch might have come with an added value of Chinese ancient wisdom, or it’s simply the fact that next year, I will be turning 30. I am coming to terms with the fact that there are some things in life you can’t control and you shouldn’t even try. Just enjoy the ride and for the love of god, have fun while you’re doing it. Life could be worse.

Break a leg

It's nice to know that there are people whose reaction to, no matter what happens in my life, is "...well, I can't wait for the blog", so after having an interesting September, here I go.

I never understood the expression break a leg. Surely, people don't mean for it to actually happen, right? I know my parents didn't - and not just because I'm their child, but because I'm a nightmare to take care of. Yet, four weeks ago, when I went off to learn to how to drive a motorbike, they wished me to break a leg, so being the ideal daughter one wishes for (yeah, right), I did. The fact that it wasn't a motorbike, but a scooter and it wasn't a leg, but a foot didn't matter in the end. It still hurt like a bitch and I had to be taken to the A&E.

Short stop at home to get changed and to wash the wound. As my mum did her best Maria Magdalena to my Jesus, we realised I was bleeding a little more for this to be only bruised so my dear mother braced herself remembering the '99 dodgeball incident. Back then, my chin had to be stitched and since the hospital personnel had made it difficult for me to relax (i.e. I had been hysterical beyond belief for no good reason), we had gotten thrown out of the ER. Ah, memories. Of course I wasn't going to kick a tantrum this time around, I was a strong and rational independent woman who...I give up, it hurts, make it stop, they will have to amputate my foot. Man, I had so many things still ahead of me, I mean, I'm still waiting for the time when I will learn how to walk in stilettos properly. Do NOT take that away from me, I'm still so young! Relatively young...ok, not that young. Who am I kidding? I will die alone. Footless. Wearing Converse. 

So yeah, calm as ever.

After I was admitted, I was sat in a wheelchair, which might have been the first bright moment of that evening. It made me think of all the hot and sticky nights I worked at the airport where we used to hold races in the airport wheelchairs. Nothing made the nights more entertaining, apart from the passenger excuses for being late - I see, so you're telling me you were in the arrivals instead of the departures. Sure, makes total sense. Yes, technically, you ARE arriving somewhere. At times, wheelchair races were the only thing to keep me sane. Sadly, a ban followed suit. It didn't look good. Well, neither did the uniform, but who am I to judge.

Anyways, quick X-ray and then off to have it stitched. I will spare you the details. Bloody and painful. Bloody painful. I did discover something quite interesting though. Counting to 10 was a pretty useless way to keep my mind occupied so when Slovak and English were too easy, out of nowhere I swapped to French. There I was, lying on the table, seven, huit, neuf, quinze, seize. What? Not only did I go from English to French, I went from 9 straight to 15. That was bizarre, but then suddenly, done? Really? How many did you say? 7? ...I'm sorry, what was the question? How it happened? .... Well.

Here's the thing. I've never disliked driving, but even when I was getting my license, my instructor commented, in the most polite fashion, that my style is somewhat "sporty", i.e. I was being brutal to the stick. My sister drives, I ski. As in that's how we divided my dad's skills, not our choice of transport to work. Sadly, driving a scooter is nothing like speeding down a slope and you do. not. break. with. your. legs. Oops. Okay, in my defense, I don't really remember. All I know is that literally five seconds after I got on, I was heading towards pretty much the only car in the parking lot where I was learning and since my brain didn't process quickly enough to hit the breaks, my body did instead. I fell down on my right to avoid the collision. End of the story.

So here I am, one month in, crutches still in use and I'm constantly indoors. The good news is I was granted home office so I'm working. The bad news is I was granted home office so I'm working. As I don't really go anywhere though, I have some spare time to appreciate the fact that the new season is upon us. And I'm not talking about the gorgeous autumn outside my windows, I'm obviously talking about the TV. But before that truly kicks off, I've had the chance to catch up on some random things like Poldark - I see the appeal of shirtless Aidan Turner, but he is not my Bond in case that was still an option. #NotMyBond

I've also reaffirmed my belief in the fact that nothing beats soppy Korean melodramas, not even the  Taiwanese ones. I'd spent half of one of my afternoons adjusting subtitles for a Bollywood film just to realize it was a musical (naturally) which made me want to scream, only to admit that it actually wasn't so bad. Something I will never say about Crazy Ex-Girlfriend. I gave it 20 minutes and that was it. Musicals suck, people. They suck bad. What else sucks, you ask? Watching Take Care, a film about a girl who got hit by a bus and has a broken leg and arm. Interested. She's at home and she's needy. More interested. And she forces her now millionaire ex-boyfriend played by Thomas Sadoski to take care of. Okay. Less interested. Where is my millionaire ex-boyfriend? Nevermind. Watch it, it's quite good.

The crown jewel of the entire watching random things experience, however, was a show I clicked on out of major boredom and oh boy, was I in for a treat. Dallas Cowboys Cheerleaders: Making the Team. Just like SNL's Stefon would have said, it's got everything! The scary judgmental mentors, big hair, tight shorts, hair salon make overs, pom poms and the ultra-seriousness one reserves for lines such as "ladies, if this was a labour, it's time to push" uttered in the southern drawl. This was so much better than the US presidential elections.

Few episodes in and my superior smugness disappeared. Sure, I still find it a little odd to dedicate one's life to a perfect split wearing white cowboy boots, but my God, I admire their resilience. Smiling while someone's telling you that you're just too vanilla for this. I mean, whatever I want to achieve, I usually reserve the right to undermine it myself, before I even have the crazy idea to consider displaying it, so kudos.

I still have few weeks of isolation ahead of me, and even though the new TV season is on its way, I'd much rather be experiencing the actual new season outdoors. Hating on the weather if it's rainy, loving it if it's nice and warm a colourful and plotting how to get back on the scooter.

IMT Smile vs P.S. Funk Unit

Moje kolegyne sú už (právom) alergické na moje "tí sú skvelí naživo" komentáre, pretože sa nám to pri našom rádiovom/YouTube DJovaní stáva relatívne často. Raz darmo, UK ma rozmaznalo, najmä z kultúrneho hľadiska a ak mi niečo z ostrovov chýba (okrem Mic a časopisov a podnikov a Taliana...-asi by som sa mala zamyslieť), tak sú to koncerty. Akokoľvek často som ale videla Beyoncé (trikrát) alebo Johna Newmana (štyri? už fakt neviem) a mnoho ďalších, nikoho som na pódiu nevidela častejšie ako bratov Táslerovcov a keďže som naspäť na Slovensku, v tradícii treba pokračovať. Akustický koncert v amfiteátri v Štiavnici znel ako príjemne strávený víkend mimo Bratislavy. tak som zbalila bývalú kolegyňu Mišku, jej kamaráta Maťa a vybrali sme sa do srdca našej malej republiky.

Počasie nám prialo a aj keď sme miestami všetci mali odlišné predstavy o tom, ako sa do Štiavnice, aj do Žiaru, kde sme spali, dostať, nakoniec v pravej letne oparnej nálade, všetko vypálilo tak, ako malo. Ubytovali, zaparkovali, spapali gastronomicky podpriemernú panenku a zabsolvovali povinnú zástavku u Divnej Pani. Pre tých, ktorí ešte neboli, odporúčam sa pri vchode do tejto kaviarne odkloniť z trasy a pri vchode vybehnúť schodmi hore. Osobne som bola hotová z toho, ako bolo celé schodisko zariadené nádhernými obrazmi, krásnym zábradlím a veľkým čiernym koňom. Odžila som si bývať nad podnikom, takže viem, že to nie je vždy najúžasnejší zážitok a veľa ľudí o tom má skreslenú predstavu, ale kvôli tomu schodisku, nevadilo by mi. Navyše, kaviareň s cukrárňou má rozhodne inú klientelu ako moja krčma v Eghame, ale to už sú len vzdialene spomienky, z ktorých si nechávam to pekné a z toho zlého sú veselé historky, ktoré vyťahujem, keď treba pobaviť znudenú spoločnosť na dinner party.

Do amfiteátra, našťastie, nebolo ďaleko a stačilo ísť s davom do kopca, čo som považovala za schodnejšiu alternatívu, ako držať sa inštrukcií čašníčky, ktorá nám poradila ísť za hudbou. Neviem ako ona, ale ja sa zväčša snažím prísť na koncert skôr, ako začne, ale každý máme iné priority. Dojem z inak nádhernej Štiavnice mi skazil dlhý had ľudí, ktorý sa tiahol pri vstupe. Z organizačného hľadiska totiž zjavne dávalo zmysel púšťať ľudí len cez jednu mini-bránu a neotvoriť tie vráta poriadne. Nevadí. Postáli sme. Stálo to za to, pretože samotný amfiteáter je nádherný, je z neho výhľad na kopce Štiavnice a keď padala tma, svetlá na opačnej strane mesta koncertu dodali atmosféru. Keby mu dodali aj šťavu, asi by som odchádzala spokojnejšia.

Totiž, vec sa má nasledovne - nepamätám sa, kedy som odchádzala z koncertu znudenejšia.Na IMT pod holým nebom mám len tie najlepšie spomienky (doteraz si pamätám open air v Inchebe akoby to bolo včera), takže som sa tešila, ale zostala som sklamaná. Kapela pojala Acoustic ako možnosť pre širšie publikum dozvedieť sa pikošky zo zákulisia fungovania a v zásade tomu rozumiem, nakoľko tento rok oslavujú 20 rokov na slovenskej scéne, ale ak si môžem dovoliť poznámku...takto fakt nie.

Hudobné sety (rozumej dve-tri skladby) boli prerušené predstavovaním aktuálnych členov skupiny, ich hudobným backgroundom, ako sa k IMT prepracovali a na akých iných projektoch pracovali. Wake me up when September ends, will you? Rozumiem, že v roku, keď kapela úspešne oslavuje jubileum na slovenskej scéne by som mala privítať obdobné tendencie ako snahu priblížiť sa publiku. Ivanove pokusy by vlastne boli aj vcelku sympatické, keby to nebol taký ťažký dramaturgický prešľap, ktorý rozhádzal celý koncert. Medzi ľuďmi behal malý Jakubko s mikrofónom, aby sa odvážlivci mohli pýtať otázky. Lenže ako to býva, nikto sa nechcel pýtať a keď sa pýtali, otázky boli zväčša odveci a jediné, čo mi po niekoľkých týždňoch utkvelo v pamäti bola uchichotaná slečna, ktorá kontrolovala, či má pán bubeník frajerku. Pobavila.

Rozhovory počas koncertov sa riešia inak, pretože pokusy o priblíženie sa fanúšikom v praxi fungujú maximálne na Comic Cone, kam sa dostanú fakt len skalní, ktorí ochotne spia v spacákoch, len aby si zabezpečili flek na tlačovke o ďalšom super-hero filme. Ak sa o desať rokov IMT Smile rozhodnú zopakovať podobné snahy, odporúčam cestu Kings of Convenience, nórskeho dua, ktoré na jeseň odohralo výborný koncert v bratislavskom Babylone. V polovici sa chlapci odložili na pohovku, kam si k nim sadol moderátor a pýtal sa otázky, ktoré boli predom pripravené, zaujímavé a k veci. Chalani z Bergenu potvrdili, že plánujú ďalší album a myslím, že to každého fanúšika potešilo viac, ako sa dozvedieť, že keď Ivan chodí na koncerty, uprednostňuje tie zahraničné, lebo doma ho všetci poznajú. Viem. Šok.

Takto dlhosiahlo sa vyjadrujem k dramaturgii asi hlavne preto, že mi je ťažko posunúť sa ku koncertu samotnému. Kedysi som oduševnene a s presvedčením (!!) tlieskala, keď sa ozvali prvé tóny Niekto ako kráľ, ale dnes už sa na to pozerám cez prsty, pretože sa z toho tróna zosadil sám. Úspech im prajem a teší ma, že sa na pódiu tešia, ale nie na môj úkor. Cítila som sa ochudobnená, pretože energiu so sebou priniesol len pán saxofonista, ktorý bezkonkurenčne zaujal a zabavil najviac. Zvyšok ďaleko zaostal a aj klasické skladby už znejú strašne obohrane. Navyše, keď si ich zväčša odspievam sama, pričom ma Ivan občas navedie na začiatku refrénu...neviem, asi som už príliš stará. Alebo zostarli oni a zabudli sa. Veľmi mi chýbalo nadšenie, akákoľvek inovácia alebo pokus o ňu a čo ma po toľkých rokoch mrzí najviac bola absencia starších skladieb, ktoré by možno pozdvihli už tak prachom zapadnutý set list. Ak si tento twist nechávajú na decembrový koncert v réžii Ďurovčíka, dajte mi vedieť ako to dopadlo. Ja sa ho odmietam zúčastniť.

Napriek všetkým negatívnym aspektom, ktoré som práve spomenula, považujem večer za absolútne vydarený a možno z veľkej časti patrí vďaka aj koncertu IMT, ktorý ma nebavil. Po ňom sme sa totiž vybrali zapiť rozčarovanie do malebnej Štiavnice. Zaparkovali sme v ArtCafé, ktoré malo vonku vyloženú priam výstavne malebnú terasu so stolmi, ktoré lemovali starý chodník, na kopci, s malým provizórnym pódiom, na ktorom sa práve rozkladali mladí chalani. Vďaka nášmu taktickému odchodu z amfiteátra skôr, ako rozvášnené davy opustili to, čo miestami pripomínalo svadobnú tancovačku, sme stihli uchmatnúť posledné tri voľné stoličky a pri poháriku niečoho pofidérneho rozčarovane krútiť hlavami nad tým, čoho sme práve boli svedkami. Lenže k tomu sme sa nedostali, pretože sa ozvala hudba a naša pozornosť sa upriamila na pódium.

P.S. Funk Unit sú pozbieraní z rôznych kútov východnej časti našej zeme a raz darmo, hudobníci sa tam rodia v celkom slušnej koncentrácii. Ako je už z mena kapely jasné, záľubu si našli vo funku, čo bolo nielen to, na čom som vyrastala, ale aj presne to, čo som potrebovala, aby som si napravila pachuť, ktorá mi zostala po IMT. A ak by som sa mala držať svadobnej analógie, ak Táslerovci hrali pre staršie ročníky, ktoré sa vyskákali na známych odrhovačkách, tak P.S. Funk Unit hrali "po polnoci" pre už značne podgurážených kamarátov, ktorí sa na svadbe zabavili po svojom pri ešte väčších odrhovačkách (Happy, Get Lucky, Billy Jean...), ale odhodlaním a nadšením triumfovali viac ako hlavní aktéri, samotné mesto alebo nádherný večer pod hviezdami.

Spevák Bohuš sa s mikrofónom vlnil ako Will Heard, saxofonista bavil takmer rovnako ako Gapa z IMT a repertoár obsahoval niekoľko povinných Jamiroquai skladieb, pri ktorých Bohušova poloha hlasu niekedy sedela ako riť na šerbel, inokedy vôbec, ale bolo mi to maximálne jedno, pretože neboli fádni. Bavili sa s vedomím, že ich sleduje asi päťdesiat ľudí a keď prišlo na encore, vypočuli sme si takmer celý setlist odznova. Sčasti preto, že sa Bohušovi a spol z pódia nechcelo, z veľkej časti preto, lebo sme ich odtiaľ nechceli pustiť a celkovo preto, že sme sa všetci do jedného zabávali. Hudobne to zďaleka nebolo vyšperkované, ale sršala z toho obrovská radosť a hoci tá išla aj z Ivana Táslera, pri ňom, akoby sa zastavila na kraji pódia a nešla ďalej. Možno to bude tým, že to nebolo nadšenie, skôr spokojnosť. Ťažko povedať, ale pri P.S. Funk Unit sa podľa mňa bavili aj čašníčky, aj okoloidúci a hoci neodohrali Monte Carlo, ako si Miška, veľmi vokálne pri každej pauze, priala, Tepláky sme počuli niekoľkokrát a pri tej skladbe sa fakt nemožno nebaviť. Opäť odkazujem na svojich kolegovcov, ktorých týmto českým skvostom týram niekoľkokrát za deň.

Chalani vraj hrali po dlhej dobe, čo som sa dozvedela po tom, čo som im nabúrala pokoncertné fajčenie. Kedysi vraj mali väčší počet členov kapely, ale napríklad hlavný saxofonista odtiahol do Austrálie kvôli yoge s priateľkou. Ehm, videla som ich prvýkrát, ale ak by náhodou zablúdil na môj blog, môže byť v pohode, P.S. Funk Unit sú v úplnom poriadku aj bez neho. Funky chlapci pridali niekoľkokrát "už naozaj poslednú" skladbu, Miška pridala fotku s kapelou a ja som pridala ďalší príjemný večer do zbierky, o to príjemnejší, že vlastne dopadol úplne inak, ako som čakala. S úderom polnoci sme sa potom vybrali domov cestou druhej triedy.

Trnavský jazzyk 2016

Keď som bola mladšia, chodila som do Trnavy relatívne často. Vždy to boli rodinné návštevy, takže mesto vlastne vôbec nemám pochodené, ale hneď ma transportovalo späť do detstva, keď som v sobotu začula "podte, podte" s jedinečnou tvrdou výslovnosťou. Na traty v Seredy zrazilo kona. MNAU. Slovenský Rím nás privítal v prerobenom amfiteátri, ktorý hostil 13. ročník prvého slovenského open-air jazzového festivalu, Trnavský jazzyk. Slogan hovorí, že čo na srdci, to na jazzyku, tak sa pokúsim opísať čo na mojom srdci. V skratke? Špička. A to som laik, čím sa dostávam k veľmi podstatnej informácii.

Doma sme jazz nepočúvali. Naopak, viem presne, aký naň má moja mamina názor. Kakofónia nerytmických melódií, škrípania, divných zvukov a obrazov Mariána Vargu za organom. Na jej obranu (aj svoju, lebo povedala, že ju zas zhodím na blogu), nie je jediná, kto takto uvažuje a vlastne sa jej ani nedivím. Jazz je vo všeobecnosti vnímaný ako high brow elitárska hudba, ktorej treba rozumieť na to, aby si človek užil. Nesúhlasím. Moja jazzová výchova končí pri soundtracku k Sexu v mestu, filme Whiplash a nekonečnej záľube vo výťahovom smooth jazzi, ktorý nám doma hrá v pozadí, keď otvárame fľašu vína. To ma ale neodradilo od toho, aby som v rámci pokusu o kultúrne rozpínanie, nekúpila dva lístky a nezabila tak dve muchy jednou ranou - vypadnúť z Bratislavy, doriešiť Lenkine narodeniny, byť na vzduchu, vyskúšať niečo iné...hm, to už nie je len jedna mucha, nevadí. Skrátka sme sa naložili do auta, zviedli víťazný boj s navigáciou, ktorá sa nás nonstop pokúšala hodiť na diaľnicu, aby sme potom presne načas parkovali v miestnom nákupnom centre (podstatná informácie, ešte sa k nej dostanem).

Organizátorom klobúk dole, amfík je krásny priestor a mestu Trnava ešte väčší shout-out, lebo neexistuje, že by z akcie niekto profitoval. Sadli sme si do hľadiska, kde som si skrátila chvíľku počítaním hláv a zostalo mi ľúto, keď som sa zastavila na čísle 50. Úprimne povedané, neviem, čo som čakala, ale zdalo sa mi to málo, ale počas večera sa môj názor zmenil.

Koncerty o siedmej odštartoval slovenský Fats Jazz Band, ktorý sa sústredí na swingové melódie z 20s a 30s, ktoré sú, podľa môjho názoru, absolútne prístupné. Jedine, že by práve táto hudba bol jediný dôvod, prečo nenávidíte čierno-biele filmy a v takom prípade Vás môžem odkázať na moju dobrú kamarátku, ktorá večer v spoločnosti saxofónového kvarteta z FJB prežila v zdraví. V Trnave som si totiž uvedomila, že som časť FJB orchestra videla pred niekoľkými týždňami v bratislavskom St. Germaine. Túto skutočnosť som pochopila, keď sa bandleader, Ladislav Fančovič, zrazu zdvihol spoza klavíra a chytil do ruky saxofón.

Tak v prvom rade, ovládať takto aj klavír, aj saxofón je jedna mimoriadne obdivuhodná vec. V druhom rade, dostávame sa do absolútne iných kozmických sfér, keď sa o ňom dopočujeme, že k daným skladbám neexistujú noty, len nahrávky a ten človek si po večeroch počúva a prepisuje, aby mal jeho band z čoho hrať. Veľmi sme s Lenkou dúfali, že sa živí hudbou, pretože by nebolo nič tragickejšie ako predstava, že takto talentovaný človek by musel sedieť v nadnárodke za počítačom. Ako som sa z ich webu, ktorý je, mimochodom, príjemne tematický, rovnako ako celé vystúpenie, dozvedela, s civilizáciou to možno nie je tak úplne stratené a podľa všetkého sa hudbou živí. (https://www.fatsjazzband.com/)

Večer pokračoval nórskym Helge Lien triom s poľským huslistom. Adamom Baldychom. Moja mamina by si prišla na svoje najmä, keď sa klavirista ponoril do otvoreného klavíra a pracoval so strunami ručne. Miestami som mala dojem, že ten nástroj masíruje, prípadne kontroluje Billa Baileyho, ktorý tam musel ležať pripravený s lyžicou (kto nerozumie, pravdepodobne sa nepoznáme, lebo Black Books je povinnosť). Neskôr, keď Baldych odložil slák a hral na husliach výhradne prstami, v kútiku duše som čakala na moment, kedy na nás vytiahne Hendrixa a začne ten kus dreva v jeho rukách obkusávať. Každopádne, nevyzeral, že je na heroíne a vlastne, vôbec to nebolo nutné, unikátne to bolo tak, či tak. Pred ich koncertom sme dostali pár úvodných slov od človeka, ktorý festival organizuje a jeho moderátorské schopnosti sú na úrovni nedeľného programu v prímestskom obchodnom centre pri príležitosti záhradníckeho týždňa, no hudbe sa, zjavne, rozumie. Spomenul, že je zážitok sledovať ako sa trio a Adam vzájomne počúvajú a dopĺňajú a o jazze nemusím vedieť nič na to, aby som s ním súhlasila. A keby všetky moje (zbytočné) slová o hudbe nemali nič znamenať, Lenka môže potvrdiť, že pri predposlednej skladbe mi vybehli slzy, ako keď Russel Crowe naposledy vydýchne v Gladiátorovi.

Jazz, asi ako každá forma umenia je super, keď mu rozumiete a viete ho pochopiť vo všetkých vrstvách a odtienkoch, ale to zďaleka neznamená, že bez toho si ho nemôžete užiť. Fakt stačí otvoriť uši a dušu (namasté) a vpustiť ten talent dnu.

Pri vrchole večera, projekte indického perkusionistu Triloka Gurtu, bolo v hľadisku už výrazne viac ľudí a ja som konečne upustila od predstavy, že by tam malo sedieť ešte viac. Pred mesiacom som bola v londýnskom Wembley na Beyoncé, a hoci si myslím, že to bola výborná show a davy jej (aj mne) sedeli, nedeľné obecenstvo v Trnave bolo presne to, čo si akcia vyžadovala. Sedeli tam totiž skalní, ktorí presne vedeli, po čo si prišli, aj noví, ktorí, rovnako ako my, počúvali s nadšením a reagovali tak skvelo, že keď Čambalová vykrikuje do sveta, že publikum bolo super, tak posúďte sami (Tinin seal of approval).

Trilok mal na pódiu vedro s vodou a používal aj rôzne iné prvky, ktoré pri opise asi prispievajú k démonizácii jazzu, ale ktoré pri počutí vyvolajú niečo presne iné. A nech už sa vám to páči alebo nie, nikto nemôže dať ruku na srdce a povedať s čistým svedomím, že tí ľudia nežijú pre hudbu, telom aj dušou a môcť byť súčasťou niečoho takého je dôvod, prečo je môj účet v banke takmer vždy vybielený. Slovami Lenky "do p***, normálne by som si oba dni dala!" Misia splnená, odchádzali sme spokojné s tým, že budúci rok sa určite vrátime.

....aha, ešte som nespomenula historku s parkovaním, že? Všade zatvorené, okrem vchodu z úplne opačnej strany. Chvíľu to vyzeralo veľmi zle, keďže mi bolo oznámené, že žijem na inej planéte, ak si myslím, že ešte chodia nejaké vlaky do Bratislavy, ale nakoniec sme sa do garáže, našťastie, dostali. Trnavský jazzyk je u mňa už aj tak zapísaný ako mimoriadne pamätná akcia, aj bez toho, aby som musela noc tráviť v Mekáči.

Jason Bourne

Máločo tromfne vytratenie sa z práce o desať minút skôr, aby som mohla sadnúť do taxíka a dorútiť sa do multiplexu práve, ako začína film. Vytočená z kolobehu nezmyselných emailov som celú prvú sekvenciu nevedela rozoznať, či adrenalín prúdi v žilách kvôli korporátnym špecialitkám alebo preto, že od úvodného momentu som vedela, že Greengrassov rukopis sa dá rozoznať a špinavá roztrasená kamera ma hneď vtiahla do života Jasona Bourna. Matt Damon je späť a s ním aj jeho Agent bez minulosti.

Bourne je starší, prešedivelejší, ale stále rovnako zdatný v osobnom súboji, čo je divákovi okamžite jasné po tom, čo jednou ranou zloží protivníka v pästnom súboji v Aténach. Pred nikým neuteká, nikoho nenaháňa, ale je evidentne stratený, až do momentu, kým sa v Grécku neobjaví Nicky Parsons a s ňou aj kus Jasonovej minulosti, ktorý sa zrazu ukáže ako falošný, a základná premisa je na svete.

Bournova neustála snaha spoznať pravdu, a pochopiť tak kľúč k svojmu neoddeliteľnému spojeniu so CIA ho privedie späť k auto-moto naháňačkám, (ne)trpezlivému preberaniu zásob cestovných pasov, akože napätým momentom na letisku, kedy nám je všetkým jasné, že ho colníci určite cez pasovku pustia (jedine, že by si to on vyslovene neželal) a nezabudnuteľným klasikám ako inštruovať niekoho cez telefón a dostať ho do davu ľudí, z ktorého potom obrovské množstvo agentov na strechách a mostoch nevie zasiahnuť podľa predstáv. Bourne s každým dielom predefinoval kánon v rámci žánru, ale tento trend s novým filmom, žiaľ, nepokračuje.

Matt Damon sa asi natoľko tešil z ďalšej spolupráce s Greengrassom, že mu zabudol povedať, že scenár mal prenechať niekomu inému, pretože v ňom tkvie najväčší kameň úrazu. Filmu totiž chýba srdce a občas aj mozog, keď už sme pri tom. Motivácia postáv šuští papierom (konkrétne dolármi, ktoré si filmové štúdia pod predstavou pokračovania s Mattom predstavovali) a keď chýba aj logika, návrat Jasona Bourna zabolí všetkých, ktorí pôvodnú trilógiu milujú rovnako ako ja.

Iste, akcia je stále svojská, ale kde každý predchádzajúci diel ponúkol aspoň jednu výraznú, pamätnú scénu, tu som sa pristihla pri tom, ako Greengrassa preklínam za jeho posadnutosť neprehľadným strihaním a márne hľadám originálne vychytávky ako vyhodenie domu do vzduchu za pomoci toastera a podobne.

Obsadenie na moment odvráti pozornosť od faktu, že postava Tommyho Lee Jonesa je len čajovým odvarom predchádzajúcich antagonistov, ale pri Alicii Vikander sa až bolestivo vráti ako bumerang. Heather Lee je dvojdimenzionálne napísaná agentka, ktorej expertíza v počítačovej vede slúži na premostenie k trestuhodne amatérsky načrtnutom motíve bezpečnosti dát. Vikander asi nie je čo vyčítať, nemá veľmi čo hrať, ale aj to málo je absolútne nevýrazné. O to je ten fakt horší, keď sa človek zamyslí nad tým koľko priestoru je jej Heather venované, lenže oscarová frajerka Fassbendera je teraz v kurze a je mladšia a divácky výrazne atraktívnejšia ako Stiles. Nicky ako jediné spojenie na Bourna mohla byť oveľa lepšie využitá, ale takto zostala len odkazom na prechádzajúce diely, čo je síce sympatické, ale v súvislosti s kvalitou najnovšieho dielu, vyznieva skôr smutne, pretože všetky odkazy na časy minulé len podčiarkujú fakt, že nový Bourne si razí cestu typicky Bournovskou šablónou, ale len obalom.

A keď sa na konci ozve už notoricky známy motív Mobyho a mnou prebehne triaška z nadšenia, že opäť sedím v kine na Bournovi, ktorého orámcujú Extreme Ways, zároveň si uvedomím, že upravená verzia skladby pre tento film presne odzrkadľuje moje pocity z filmu - spoznávam ju a teším sa z nej, ale originál je len jeden (teda, tri, pretože Bourne Legacy sa sem nepatrí vyťahovať, hoci ho mám rada).

Ak by som sa záverom chcela sústrediť na pozitíva, tak mi z toho vychádza to, že už veľmi dávno som sa domov neponáhľala s takým nutkaním sa k filmu písomne vyjadriť a to zase, páni Damon a Greengrass, nie je maličkosť. Nový Bourne je prakticky povinnosť, na ktorú treba asi veľmi rýchlo po zhliadnutí zabudnúť, čo v konečnom dôsledku vlastne vôbec nebude také náročné, a teda sa natíska parafrázovať klasika - žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu.