Júl, čas dovoleniek. Opäť sa to rozbieha – v práci sa musíme súladiť, aby sme si voľno nezobrali všetky naraz. To by totiž skolabovala celá banka, pretože recepcia je ten úžasne dôležitý, a hlavne najpodstatnejší článok v celom finančnom sektore. Jedna kolegyňa netúži po ničom inom ako zbaliť kufre do Turecka, druhá sa uspokojí s týždňom v rodnom Humennom a pokiaľ ide o mňa, ja sa neviem dočkať môjho nemeckého výletu do Berlína. Tento týždeň som dokonca dostala malé preview v podobe spoločnosti. B sa pobalila s minimalizmom jej vlastným, opustila Poprad a vydala sa do jej adoptívneho domova. Cestou sa zastavila v Bratislave, lebo dať Poprad – Berlín na jedenkrát je podľa môjho skromného názoru na slučku a podľa ešte skromnejšieho názoru, zastávka v Bratislave, aj keď len na pár hodín v mojej spoločnosti – no, kto by odolal? ;)
O siedmej večer som teda Mici po niekoľkých týždňoch opäť privítala v našej metropole, tentokrát ale s o dosť väčším nákladom. Konkrétne cestovnou taškou a gigantickým kufrom, na ktorý mám ešte živé spomienky, keď sme B sťahovali v Prahe z Chodova na Jednotu. Ako správna bratislavská cica som sa postarala o to, že v minisukni a žabkách som pri presunu tej opachy po schodoch pôsobila maximálne graciózne a s noblesou som sa tvárila, že obité kolená sú v poriadku. To tak má byť, v Paríži sú modriny aktuálne najväčší trend.
Čím som staršia, tým viac zisťujem, že niektorí ľudia a momenty sú skrátka výnimočnejšie než ostatné. B bola v Bratislave 13 hodín, z čoho sme päť prespali a dve ju moji rodičia nútili sledovať fotky z dovolenky, ale napriek tomu to bol jeden z highlightov uplynulých týždňov a ja sa môjho výletu o dva týždne skutočne neviem dočkať!! Plánujem sa v ničom neobmedzovať, pretože to bude moja jediná poriadna dovolenka tento rok. Pôvodne som chcela zaradiť ako dovolenku aj Malagu, ale nakoniec na ňu asi budem musieť zabudnúť, pretože potrebujem novú laptop. Moja súčasná Laptop je na smrteľnej posteli. Zhodou okolností, práve keď som Mici vysvetľovala, že jej dávam ešte tak rok, ozvali sa pri sklápaní monitoru divné zvuky, z ktorých bolo jasné, že sa niečo láme. Doslova. V hlave mi prebehli všetky tie krásne momenty, ktoré sme spolu odžili, ako filmy, seriály, formulácia emailov, ktoré radšej nikdy nemali doraziť adresátovi alebo koniec koncov aj blogy, ktoré občas tak krvopotne tvorím (nech vám nikto nenahovorí, že to je automatika ;). Keď si uvedomím, ako som zvyčajne šikovná so všetkým, čo je trochu hodnotnejšie (utopený iPod v džúse, lebo neviem poriadne zatvoriť krabicu, ktorú odložím do kabelky), je priam zázrak, že vydržala tri roky len s jedným menším incidentom. Chatovala som si s kamarátom, ktorý sa pochválil, že v prvýkrát fúkal. Od šoku, že sa mi takto otvorene a nenútene priznáva k prvej skúsenosti s kokaínom, som prevrhla pohár s ananásovou šťavou na kus klávesnice. Bleskovo som ho vyliala naspäť, zatiaľ čo B zapla fén a poctivo sme sušili. Dokonalá groteska zavŕšená šialeným smiechom a zistením, že kamarát nešnupal koks, ale fúkal pretože ho zastavili policajti. Našťastie, Laptop prežila iba s mierne scukornatenými kontaktmi na šípke dolu a doprava, na ktoré som odvtedy musela byť citlivejšia. Po tom, čo na ňu môj otec musel ísť s kombinačkami sa ale obávam, že nastali jej posledné chvíle na tomto svete a je načase hľadať náhradu.
Inak som štandardne letne nervózna z toho, že som sa už pár dní vôbec nevyspala, pretože je ukrutné teplo a načo si kaziť náladu spomenutím komárov? Radšej sa ja pochválim tým, že som si kúpila úžasný zelený lak na nechty a práve som dopísala list kamoške, ktorú som nevidela doslova roky, pričom býva iba na opačnej strane Bratislavy. Od tábora si dopisujeme a nie je nič úžasnejšie, ako nájsť v schránke niečo iné ako výpis z banky. Skutočné listy sú v dnešnej dobe tak príjemne starodávne asi ako fakt, že si ich daná osoba zviaže stuhou. Moje ego pri tom stúpa do závratných výšin – čo už, nám grafomanom sa človek ľahko zavďačí aj takouto fotkou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára