Report z Anglicka č. 1

Po pár dňoch môjho dobrovoľného exilu by ste predpokladali, že budem mať vybavenú banku, kúpenú SIMku a rozbehnutý proces hľadania práce. Mám? Samozrejme, že nie. Väčšina mojich dní doteraz vyzerala tak, že som strávila hodiny na sociálnych sieťach a občas som sa bola vyvetrať, aby som spoznala okolie a stretla miestnych. Konkrétne - jednookého mrzáka, uja s dvoma chrtmi a dievčatko na ružovom bicykli. Miestami sa cítim ako Russel Crowe v Beautiful Mind - dúfam, že nie sú len v mojej mysli. Minimálne nikto z nich nevyzerá ako Paul Bettany, čo je, na druhú stranu, vcelku škoda J Okrem iného je to tu tiché. Minule som sa zobudila na, nekecám, zvuk konských kopýt o betón. Odhrnula som závesy a prakticky pod oknom sa mi promenádovali dve objemnejšie ženštiny na konských chrbtoch. Prisahala by som, že mám halucinácie, ale nebolo z čoho. Absint žiaden, dokonca aj víno pre landlorda stojí poslušne na poličke a nedotkla som sa ho. Skrátka, nedeľný výlet do Londýna sa mi nielen zdal ako dobrý nápad, vyvetranie sa v civilizácii som považovala za súčasť svojej psychohygieny.

Sadla som na vlak a vydala sa v ústrety peknému počasiu. Oproti mne sedela matka s malým synom, ktorý mal, našťastie, toľko slušnosti, že nerozprával na tetu na náprotivnom sedadle. Dokonca na mňa ani neukazoval, čo bolo príjemné prekvapenie v porovnaní s bežnou kultúrou slovenských detí. Tie majú ale jednu fajn devízu do života, o ktorej sa anglickým deťom môže len snívať – relatívne zdravá životospráva. Malý chlapec zakňoural, že je hladný a zodpovedná matka s láskyplným výrazom na tvári vytiahla z kabelky malý balíček čipsov. Krpec ho bleskovo skonzumoval a ďalej sa hral nejakú prudko edukatívnu hru na matkinom telefóne. Vďaka bohu za moje detstvo s omáčkami, s ovocím z babkinej záhrady a pobehovaním po vonku. Popojedem.

Po príchode do mesta som sa rozhodla, že okrem nakupovania by nebolo odveci naplniť deň aj kusom umenia, tak som sa vybrala do Národnej galérie. Strávila som v nej hodinu, pričom som prešla len pár miestností a zvyšné ma čakajú inokedy. Zostala som spokojná, aj keď uznávam, Paríž v mojich očiach len tak niečo neprekoná. Možno Petrohrad, ale tam sa, žiaľ, v blízkej dobe nechystám. Navyše, nejdem sa radšej vyjadrovať k turistickej skladbe v galérii - to by znamenalo priznať sa k svojim fašistickým sklonom o tom, ako som presvedčená, že väčšina umeleckých skvostoch patrí skôr do súkromných zbierok a to by nebol múdry krok.

Umenie vyčerpalo, tak sme sa s M. vybrali najesť. Sushi v parku bola ideálna voľba a čučoriedkový ľadový čaj je nová vychytávka určená presne mojim chuťovým pohárikom. Nasledovala veľmi fajn prehliadka obchodov, z ktorých padala sánka, či už išlo o potraviny (škorpiónová vodka), knihy (och, áno), handry...prakticky čokoľvek. Skončila som s novým Moleskinom, ktorý som už potrebovala ako soľ, Muji zápisníkom len preto, že som mala chuť a knihou, ku ktorej sa asi budem po večeroch modliť. Pôvodne som zháňala knižky iné, ale keďže sklamali aj obrovské kníhkupectva, budem sa musieť spoľahnúť na Amazon. Odmietla som ale odísť domov naprázdno, keďže som nutne potrebovala nejaké fajn čítanie. Vtom zázračná ruka M. náhodne vytiahla čiernu knižku so zlatým nápisom a ja som sa zamilovala – The Decadent Handbook for the modern libertine – „the ultimate lifestyle guide for those who want to transform the spirit of the age, or failing that, ignore it altogether“. Ide o zbierku príbehov, rád, antirád, čohokoľvek pre každého, kto chce žiť dekadentne. Z náhodne vybraných strán a úryvkov vyzerá, že je napísaná úžasne vtipne a cynicky a mám silný pocit, že mám nový zdroj nekonečných citácii. Som nadšená.

Deň sa končil v talianskom podniku, kde sme si dali capuccino vo veľmi príjemnom prostredí. Takom, že majiteľ rozprával na čašníčky po taliansky a keď sme vychádzali, potriasol nám rukou, poďakoval za návštevu a autenticky pozdravil „arrivederci“. Skoro som odpadla – očakávať podobné služby na Slovensku by znamenalo čisté šialenstvo. A to nie je odrodilé „u nás je všetko nanič, na západe naopak všetko skvelé“. Ide o holé konštatovanie reality, tak, ako je.

Myslela som, že večer sa končí, keď sa nalodím na vlak domov, ale mýlila som sa. Z vlakovej stanice je to taká slušná polhodinka chôdze, ktorá sa spočiatku javila bezproblémová, ale ako som tak kráčala tými mŕtvymi kvázi dedinským uličkami, každý tieň sa javil podozrivý. Potom, neviem, z akého popudu, mi napadlo, že si cestu skrátim. Mám predsa všeobecný odhad a nejakú orientáciu, nie? No, pravda to síce je, ale keďže som odbočila pomerne skoro, ocitla som sa v uliciach, ktoré som nepoznala a vydesená som bola o to viac. Občas som vystrašila samu seba, keď mi zaštrngali kľúče v taške, ale inak som kráčala pomerne isto a rýchlo, až do momentu, kedy som skoro zamrela od šoku. V jednej z bočných uličiek sa zrazu ozval šuchot a keď som sa inštinktívne obzrela, zbadala som nahého chlapa v teniskách, ktorý pobehoval po ulici. Pre znalých sitcomu HIMYM, tzv. Naked man. Našťastie, naked man sa decentne otočil a so šokovaným pohľadom na jeho obnažené pozadie som výrazne zrýchlila a dúfala, že ho už v živote neuvidím. Ale videla som! Asi päť minút a pár ulíc neskôr. Neviem, v ktorej časti môjho šibnutého mozgu sa vynorila myšlienka nebežať o život, ale držala som sa ľadového pokoja Angličana. Naháč nesklamal a o dve sekundy sa obrátil a ponoril do tmy ulice, ktorá viedla opačným smerom.

Opäť sa u mňa začali vynárať pochybnosti o mojej psychike a ďalšie minúty nepomohli. Keď som sa dostala na ulicu, ktorá mi bola známa a relatívne blízko k domu, vydýchla som si, čo bola z mojej strany veľká naivnosť. Niečo ako myslieť si, že blondína a černoch by mohli prežiť hororový film – nemohli. Na dvore jedného domu, asi päťdesiat metrov predo mnou, som zbadala líšku. A aj keď zviera bežalo predo mnou a stratilo sa na križovatke, poučená stretnutiami s naháčom, som zostala v pozore. Prisahám, že neklamem - líška sa ukázala ešte tesne pred našim domom. Párkrát som zatlieskala, čo ju vyplašilo a rozmýšľala, či po mne ešte niekto nechce strieľať alebo tak. Myslím, že by ma neprekvapilo už asi nič.

Poslušne hlásim, že som živá a zdravá a s ďalšími poznatkami a postrehmi sa prihlásim snáď čoskoro. A zo stanice chodím odteraz v noci jedine taxíkom!