Tečie mi do topánok. Doslova. Sedím doma, mám vyložené nohy a skúmam ponožky, ktorých farba je výrazne sýta. Sú premoknuté a mne to vôbec, ale vôbec, nevadí.
Tečie mi do topánok. Už som v Edinburghu nejaký ten týždeň a stále som bez práce. Ok, toto mi vadí o niečo viac ako mokré ponožky, ale tiež to neberiem tragicky. Keď nejde o život, nejde o nič.
Moja nedeľa spočívala v tom, že som si ráno pozrela film, na ktorý som sa podvedome chystala už niekoľko rokov a otvorila knižku, na ktorú som sa vedome chystala už niekoľko dní. Poobede som si spravila radosť a vybrala sa do obľúbenej kaviarne. Ako správnemu povaľačovi mi po presťahovaní netrvalo dlho, kým som našla miesto, ktoré som takto ochotne označila. Káva fenomenálna, zamestnanci výrazne nezávislí a klientela dostatočne bradatá.
A ako si tak sedím nad dojedeným koláčom a prázdnou šálkou, zízam von oknom. V rukách mám knižku, ale Henry James si vyžaduje väčšie sústredenie aké mu môžem, obklopená zo všetkých strán, ponúknuť. Trikrát pohodlné sedenie to tiež nie je, ale myslím, že na paradoxy kaviarenských mogulov s pohodlnými kreslami a "pollitrom brečky" verzus pražiarní s vražedným espressom a dreveným, prudko nostalgickým dekórom, by som potrebovala špeciálny blog, takže väčším komentárom sa radšej vyhnem.
Napriek tomu, že počasiu som počas svojho života nikdy nevenovala veľkú pozornosť, pri slove Edinburgh, majú ľudia pocit, že ma automaticky musia varovať pred podnebím alebo ako vraví Susan - prší! Každý. Deň. Hah, neprší!!! Teda, aspoň nie KAŽDÝ deň. Uznávam, že pod pojmom leto si nepredstavujem za bežných okolností dážď a konštantné teploty okolo 15°, ale výrazne mi to neprekáža.
Naopak, beriem to ako súčasť môjho nového škótskeho života. Prirodzene, nič iné ako tento fakt prijať, mi ani nezostáva, a tak sa snažím vycvičiť v otužovaní. Prechádzka v ľahkých sieťovaných teniskách, v tričku a bez bundy. Všetko je v poriadku, kým je sucho, ale mračná sčerneli a začalo pršať. To už som ale sedela vnútri a, keďže som sa nevedela sústrediť na knižku, uvažovala som nad svojou aktuálnou podstatou. Že čo robím. Kam smerujem. A či mi už naozaj nešibe.
Pred pár dňami som si zabsolvovala Skype s kamarátom. Snažil sa pochopiť, prečo som sa presťahovala. Prečo zrovna do Edinburghu. Prečo. Prečo. Prečo? No...lebo. Detské odpovede sú v týchto situáciách asi najlepšie. Minimálne najjednoduchšie. Ale okrem toho, že sú detské, sú aj detinské. Jeho otázky, kedy sa reálne pokúšal prísť na to, kde sa momentálne nachádzam, som, v mojej typickej póze, pojala ako útok na moju maličkosť.
Už si nepamätám detaily rozhovoru, ale viem, že som sa cítila pod paľbou a zraniteľná a bez správnych odpovedí, ktoré pritom odo mňa nikto ani neočakával. Takto to ďalej ale nepôjde. Treba si spomenúť na to, prečo som sa vlastne sťahovala. Prší, takže vyčkávam a rozmýšľam. Flashback. "Predsa keď robím také vážne rozhodnutia, tak nejdem len prstom po mape...?!"
Dávno, pradávno, na hodinách francúzštiny, sa nás náš lektor Franc, v snahe rozvinúť naše jazykové znalosti, pokúšal primäť k detailnejším odpovediam - "pourquoi?" A ako running joke, aby sme sa daným zdĺhavým rečiam vyhli, nasledovala vždy odpoveď "pourquoi pas?".
Odmalička ma fascinovala možnosť zbaliť sa a začať niekde odznova. Čistý stôl. Pred piatimi rokmi som si túto túžbu zrealizovala a dnes ju riešim znovu. Inde. Nikdy som nebola extra spontánny človek, ale vždy, keď si to z času na čas dovolím, mám pocit neskutočnej slobody, ktorý by som nevymenila za absolútne nič na svete.
Prší a už sa mi tu nechce sedieť, ale som bez bundy a bez dáždnika. Nevadí. Zmoknem. A čo? Potrebujem preč, ale nikoho tam nepoznám a nemám plán. Nevadí. Doriešim. A čo?
Kedy ste sa naposledy dobrovoľne prešli v daždi?? Ja dnes.
Už som doma. Čaj v ruke, široký a spokojný úsmev na tvári a Sam Smith spieva, že ..."so let me restart."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára