Čambalová je späť v Bratislave, Čambalová je späť v divadle. Bál je dramatizáciou poviedok Timravy a myslím, že som nevidela slovenskejšiu hru.
Na úvod ma potešilo totálne vypredané hľadisko. Vraj je to už lepšie, čo sa návštevnosti týka, ale nevedela som, že až tak. Super. Jedného dňa sa dopracujeme aj k tomu, aby sme kolektívne súdružsky netlieskali na záver, nevstali ako na povel pri druhej, poťažmo tretej tlieskačke, prípadne sa nevzrušovali pri každom expresívnom slove, ale ako vravím, jedna ovečka za druhou. Asi sa nedá všetko naraz.
Daniel Majling dal dokopy postavy a situácie, pri ktorých som sa ani na sekundu neobťažovala skontrolovať čas a to je prvý dôkaz toho, že sa mi hra veľmi páčila. Už scéna samotná naznačovala, že mi dej bude mimoriadne blízky - zasadený v slovenskej dedine, konkrétne v kultúrnom dome. Scéna pozostávala z okienka, nad ktorým bolo napísané BUFET, dverami doľava - SÁLA, dverami doprava - VÝCHOD, dverami MUŽI a dverami ŽENY. V strede javiska stál stôl s niekoľkými stoličkami, a tento priam až legendárny divadelný set-up dopĺňal vysoký zatvorený popolník s dierami, cez ktoré popol a padal do čierneho okrúhleho chytača. Myslím, že napriek môjmu kostrbatému opisu všetci vieme, o čo ide - minimálne ja si ho pamätám z priestorov základnej školy, konkrétne z večne zafajčených priestorov riaditeľne a zborovne. Celkový dojem ešte dotvárali sochy pracovitého slovenského ľudu, ktoré vystupovali z pseudo-kameňa, ktorý mi evokoval Istropolis a to, že držali kosák a pluh v ruke tomu asi napomohlo. Jediný zaujímavý moment, čo do scény sa udial v poslednom dejstve, kde sa zrazu scéna otočila, a boli sme tak uvedení do sály. Mňa osobne tým prefackali ešte väčšou slovenskosťou, nakoľko v nej boli rozťahané stoly a stoličky, slovami nesmrteľného Michaela J. Blood Is On the Dancefloor, keďže na zemi bola kaluž krvi a v pozadí na pódiu stáli dvaja hudobne nadaní Cigáni za syntetizátormi, z ktorých hrala až kruto známa melódia, ktorú možno definovať ako je-to-vlastne-úplne-jedno-všetci-sme-ju-niekedy-počuli-keď-sa-vzdialení-prastrýko-na-danú-hitovicu-potáca-spitý-pod-obraz-boží-na-svadbe-niekoho-kto-je-nám-úplne-ukradnutý-a-pravdepodobne-sme-ho-videli-raz-na-rodinnej-akcii-pred-rokmi-v-Sobranciach.
Scéna možno nebola veľkolepá, ale ani nemusela byť, pretože všetko ostatné bolo. Michal Vajdička režíruje nemalé množstvo hercov v priereze typických charakterov, s ktorými som sa vedela stotožniť a ktoré mi, okrem iného, miestami pripomínali charaktery z môjho okolia a blízkej, či vzdialenej rodiny. Bál je v tomto univerzálny, a tak nastavuje publiku zrkadlo, pretože rieši otázky, ktoré sú večné, ako medziľudské vzťahy a ich rôzne odtienky, no zároveň je aj kruto aktuálny. Naposledy som podobnú aktuálnosť zažila, keď Trafalgar Studios zadaptovali Macbetha v predzvesti škótskeho referenda o samostatnosti. Bál nesrší politickou aktívnosťou, ale nemohla som si pomôcť, keď sa dedinská komunita začala nafukovať a brániť prijatiu vdovy z Nemecka, tak mi až veľmi rezonovali alibistické výhovorky, ktoré tak často človek dnes počuje v správach v súvislosti s utečeneckou krízou. Keď sa postavy bránili tým, že by im daná žena ´vyžierala deti´, aj vtedy, keď najväčšia kresťanka prezliekla kabát po tom, čo zistila, že vdova bola ženou jej bývalého milenca.
Vravím, také slovenské. Koleník ako miestny alfa samec, ktorý si so ženami robí, čo chce - sebavedomo a neúprosne ich týra, najmä postavu Táni Pauhofovej, ktorá sa od neho nevie odpútať a nechá ho zahrávať sa s ňou. A pije. Veľa. Pijú všetci, Veď inak to asi ani nejde. Vajda so slizko učesanými vlasami a ešte slizkejšími vtipmi, ktorého sebavedomie na javisku nemá vážne nikto. Studenková, jeho manželka, ktorá sa za neho hanbí, kade chodí a jedného dňa jej prasknú nervy. Magálová, uväznená v manželstve s ožranom Geišbergom, v ktorom nemá inej útechy ako náboženstva. Kostelný, lekár, ktorého manželka je na smrteľnej posteli, pričom ho celá dedina ohovára rečami, že ju otrávil, no a napokon Bárta, miestny farár, ktorého striedmosť a vážnosť kontrastuje s obyvateľmi dediny, ktorí sa chcú zabávať.
Hra je najsilnejšia v momentoch, pri ktorých sa kryštalizujú vzťahy a kde je na javisku minimum osôb. Keď je ich totiž viac, najmä v úvode sa často stane, že postavy akosi nemajú čo robiť a len postávajú. To je ale miniatúrna výčitka, keďže keď príde na skutočne dôležité momenty, Bál nesklame.
Predstavenie je vtipné, ale kde iných baví humor (moje nervy a toho slovenského diváka baví hocijaký lacný vtip, ktorému treba okamžitým aplauzom signalizovať, že sme ho pochopili), mňa ešte viac baví dráma, a tak tragikomédia, ktorou Bál je, ma najviac dostala v momente, kedy Pauhofová plače a pije a do toho sa ozve Kopala studienku. Melódia, ktorá je základom našej hymny s obsahom hry, ktorá je tak veľmi univerzálna, vo mne zanechala silný dojem. Možno preto, že som sa vrátila na Slovensko, ale určite preto, že Bál je v mojich očiach dobrá hra a rozhodne by som ju odporučila.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára