Stankeho kozy a nekonečné čapkanie...bola som v národnom

Myslím, že nemusím veľmi zdôrazňovať, ako veľmi mám rada divadlo. V čase, keď som žila v Bratislave, v období, keď som odišla z právnickej fakulty a pracovala, som bola v národnom pomaly každý druhý týždeň. Preferovala som viac drámy nad komédiou, balet nad operou, ale v zásade som sa hlavne tešila, že môžem ísť. A napriek tomu, že som chodia relatívne často (na slovenské pomery extrémne často), vždy som to brala ako špeciálnu udalosť. Doteraz to tak beriem, ale už pomaly strácam trpezlivosť, z viacerých dôvodov.

Pred pár dňami som bola na Slovensku na necelý týždeň. Hneď ako som si bookla letenku, som písala svojej divadelnej soulmate C., že čo odporúča; na čo ideme a či by nebola taká láskavá a lístky kúpila. Potlačila som hnev, keď som zistila, že za celý týždeň nestíham Roba Rotha v ničom poriadnom, ale po tom, ako som presurfovala stránky divadla si vravím, že Stratení v Oklahome hádam bude dostatočná náplasť (Roth alternuje), keďže hra získala Pulitzera. K tomu sme doladili ešte Adelinu talkshow a začínala som sa tešiť.

V Británii do divadla síce občas zájdem, ale zďaleka nemám, najmä finančné, možnosti chodiť tak často, ako som zvykla na Slovensku. Má to, samozrejme, iné benefity. Hry v repertoári každý večer, šesť týždňov, lebo veľké hviezdy sa nemôžu upísať na dlhšie. Nesťažujem si - videla som kopec skvelých hercov a rovnako dobrých predstavení, ale občas mi proste chýba naše národné. Najčastejšie kňučím práve, keď sa mi doma podarí vidieť niečo fakt dobré. Naposledy ma takto potešila Čajka.

Do divadla som išla v ten večer od starých rodičov, kde sme sa v klasickom generačnom konflikte, vyhádali o úrovni divadla, a najmä ľudí, čo doň chodia. Bolo mi povedané, že je drahé. No, nech sa na mňa nikto nehnevá, ale ja som zaplatila 5,40, prosím pekne. To je drahé? Síce na študentskú zľavu, ale skutočne sa nájde niekto, kto by sa so mnou chcel hádať o tom, že päť éčiek za predstavenie v národnom divadle je veľa? Nech mi nikto nehovorí, že minimálne v bratislavskom kraji, to nie je len otázkou rozhodnutia, či tie peniaze oplieskam v krčme, na handry alebo na divadlo. A podľa poloprázdneho javiska, som si len utvrdila, kde asi.

Ďalším tŕňom v oku bola debata o Chrobákovi v hlave, Tak sa na mňa prilepila a iných komédiách, ktoré vypredávajú takmer okamžite, a to už dlhé roky. Videla som obe a páčili sa mi. Problém nie je v ich kvalite, ale v ich aktuálnosti. Podľa mňa nie je okay, že taký Chrobák premiéroval v DPOH v roku 1990!!! Rovnako ako nie je okay, že kvalitné drámy sú prehliadané a často stiahnuté príliš rýchlo, lebo dosiahnu polovičné publikum. Beriem, že nie každý večer chce človek sedieť na Čechovovi alebo zdramatizovanej Karenine, kedy už aj tí najskalnejší sa modlíme, aby skočila pod ten vlak; ale je mi ľúto, keď vidím prázdne sedadlá okolo seba. Potom si uvedomím, že v historickej budove sa dav plieska do kolien, lebo Kramár s Vajdom sa pustili do ďalšej verzie neplánovaných improvizácií a chce sa mi plakať.

Do plaču mi je aj z ďalších dôvodov. Tenisky a rifle sú už takou štandardnou záležitosťou, ktorú by som nerada znovu rozmazávala, ale nadávanie som ešte tuším nespomínala. Pred polrokom som videla Na Dotyk v Aréne. Closer som si zamilovala ako film (pozdravujem všetkých, ktorých som ho donútila pozerať a otváral sa im pri ňom nožík vo vrecku), ale keďže už samotný film bol natočený ako adaptácia hry, bola som zvedavá na slovenské prevedenie. Dobré obsadenie bolo úplne narušené, keď som si uvedomila, že Na Dotyk bola v podstate komédia. Nie prvoplánová, ale hocikto neznalý by podľa reakcií divákov súdil rovnako. Všetci sa smiali a veľa. Prečo? Lebo hra o vzťahoch bola plná expresívnych výrazov a slovenský divák je stále naplnený nadšením a vzrušením, keď začuje nadávku na doskách divadla. Je to predsa také originálne a provokatívne, nie? Nevadí mi ich použitie, ak je adekvátne, nech sa páči, ale dožiera ma, keď sa publikum nahlas smeje na nesprávnych miestach a to len preto, že Mórová (tá z Paneláku), zakričí "kurva". Samozrejme nasleduje búrlivý potlesk, ktorý je dnes všadeprítomný. Čapká sa v zatmievačkách, čapká sa pri nadávkach, čapká sa pri klaňačke a čapká sa aj pri emotívnych momentoch. Keby ste náhodou nevedeli, emotívna scéna sa spozná podľa toho, že herečky na seba kričia a vy im takmer nič nerozumiete. Pozdravujem citlivú réžiu pána Mikulíka. V zásade som už len čakala, že vylezie na pódium Helenka Vondráčková a pri neutíchajúcom potlesku by som len zatvorila oči a bolo by to nerozoznateľné od markizáckeho silvestrovského programu.

Netvrdím, že Stratení v Oklahome je na tom až tak zle, ale nie je to dobrá hra. Z prekladu cítiť angličtinu, scéna sa zmohla na rozložené stoličky, réžia na úrovni stredoškolákov, ale najmä je niečo zle, ak neverím Milke Vášaryovej 90% jej výkonu. Potom sa človek naozaj môže spoľahnúť už iba na päť viet z úst Rotha a Stankeho namakaný hrudník (rozumej Stankeho kozy), čo zaobstarali dostatočné pobavenie a hádam aj zadosťučinenie?

Väčšina publika mala zjavne iný názor, keďže na záver takmer všetci na povel vstali, za synchronizovaného čapkania sa ozývalo neutíchajúce bravó a ja som sa zamyslela, kedy som sa naposledy postavila ja. Tuším na Macbethovi s Jamesom McAvoyom, ktorý bol za túto úlohu nominovaný na Oliviera (britská verzia Dosiek). Stála som asi s tromi ďalšími v do posledného miesta zaplnenom divadle. Herci sa poklonili, zatlieskali sme. Prišli druhýkrát, zatlieskali sme. Potom sa zažali svetlá a diváci sa zdvihli po skvelom divadelnom zážitku.

Pred Adelou som bola biela od strachu, aj vďaka upozornenia od C., že sa mám na standing ovation pripraviť aj teraz. Našťastie sa nekonalo. Konalo sa len sklamanie z hostí, ktorí mi kazili Adelu, Orchester Jeana Valjeana a z faktu, že takmer vypredaná Adela ide za 20 éčiek. Mala by som sa tešiť, že projekty ako tieto financujú drámy, na ktoré nikto nechodí, ale je mi to ľúto. Je mi ľúto, že napriek nešťastným predstaveniam a občas prestreleným výkonom, si stále myslím, že máme kvalitné divadlo (s kozami Stankeho alebo bez nich), ale nášmu nekultúrnemu národu je to zjavne jedno.

O olympiáde, bronze a priemernosti

Britské médiá žijú olympiádou a šokujúco, žije nimi aj Británia. Šokujúce je to najmä preto, lebo tesne pred hrami by ste v Londýne nenašli nadšenca (ak nepočítame organizátorov). Každý akurát šomral pri pohľade na plagáty v metre, ktoré upozorňovali na milióny extra turistov a pripomínali, že s nadchádzajúcou olympiádou je len logické, aby sme si dopredu naplánovali cestu do práce.

Mňa sa to až tak netýkalo, nakoľko do mesta chodievam sporadicky, ale súcitila som s obyvateľmi hlavného mesta. Koniec koncov, ani nás, vidiečanov, Londýn 2012 neobišiel. Práve naopak. Keďže veslárske preteky sa mali uskutočniť v Etone, najideálnejšou alternatívou na ubytovanie športovcov sa javila naša univerzita. Netrvalo dlho a po skončení semestra sa internátna oblasť campusu zmenila na miniveslársku olympijskú dedinu. Nikto sa nás nepýtal. Nie, že by ma to až tak obťažovalo, ale predsa len, keď sa celý areál zmenil na Alcatraz, moje pocity boli iného charakteru ako pocity bezpečia. Vojaci na bráne, policajné auto na každom rohu...ďakujem pekne. Ak som si doteraz myslela, že Británia je policajný štát, olympiáda mu dala nový rozmer. Emaily, ktorou ulicou je bezpečné do školy chodiť, a ktorým by som sa mala vyhýbať, doplnili rôzne dopravné obmedzenia, ktoré sa nepáčia skutočne nikomu.

Skrátka, deň, dva pred otváracím ceremoniálom som nemala jedného pekného slova na olympijské hry a rozhodne som nebola sama. A potom Danny Boyle nejakým zázrakom ukecal kráľovnú, aby si zahrala v mini skeči s Danielom Bondom Craigom, k tomu David Beckham na lodi, ktorý, ako denníky vtipne (a pravdivo) písali, bol bondovskejší ako Bond. Anglické hudobné dedičstvo, efektné zapálanie ohňa a k tomu obstarožný McCartney na záver a ja som zostala v nemom úžase. Neverila by som, že to zvládnu a ešte k tomu takto štýlovo.

Zrazu som sa ráno prichytila pred telkou, ako sledujem cyklistiku a so zatajeným dychom dúfam, že ten Sagan by predsa len niečo mohol vymyslieť. V práci sa šport sledoval horšie, ale Panasonic obchod cez cestu po roku pustil na obrazovkách niečo iné ako Avatara, tak som občas okom hodila po tom, čo práve BBC vysielala.

Jednoducho, asi nikdy nebudem antiglobalistka a olympijským hrám podľahnem, či sú letné alebo zimné, a či mi hrozí astronomická pokuta, ak autom zablúdim do „olympic lane“ pruhu na ceste alebo nie. A kdekoľvek sa hry uskutočnia, kdekoľvek budem, vždy budem hypnotizovať obrazovku, keď Hochschornerovci ťuknú a na mikrosekundu sa bude zdať, že sa mi zrútil svet.

Vrcholový šport ma vždy fascinoval. Z viacerých dôvodov. V prvom rade samotné výkony sú často ohurujúce, obdivujem odhodlanie a v neposlednom si zakrývam oči pred niektorými svalnatými ženami. Máme, čo sme chceli - emancipáciu a s ňou ženské vzpieranie. Sexi. Popojedem. Chcela som sa zastaviť najmä pri tom odhodlaní. Obdivujem ho. Fascinuje ma, že ľudia sú schopní trénovať dvojfázovo sedem dní v týždni, k tomu zvládať medicínu na áčka a ešte si aj urobiť čas na kamarátov.

V duchu a párkrát tuším aj nahlas, som svojim rodičom vyčítala, že ma do ničoho nenútili. Viem, že sa mi teraz machruje a neverím na totálnu tyraniu, ale nehrám na žiaden hudobný nástroj a nikdy som žiaden šport nerobila poriadne. Áno, dlhé roky som bola chodiaci televízny program, ale myslím, že to mi do života veľa nedalo. Pred pár rokmi som na narodeniny dostala tričko s nápisom „I will finish what I start“. Bol to vhodný dar vzhľadom na moju akademickú minulosť striedania škôl a keďže, ak mi niečo chýba, tak je to okrem trpezlivosti, vôľa a odhodlanie. Športovci ich majú automaticky. Chceš medailu? Musíš makať. Hotovo. A ak plánuješ zlato a podarí sa bronz, tretie miesto sa javí horšie, ako posledné.

Otázka je, ako sa k veci postaviť. Tešíme sa, že je aspoň bronz a gratulujeme si, že je to aj tak obrovský úspech, alebo sa nevieme na seba pozrieť do zrkadla, lebo je to málo? S Mici sme sa kedysi v Prahe zaprisahali, že good enough is never good enough a s touto vetou sme sa obe presťahovali. Ja do UK, ona do Nemecka. Pred rokom som si gratulovala k životnej bronzovej a dnes? Bronz je nič, čo v preklade znamená, že už som nie čerstvo presťahovaná, takže si niet k čomu gratulovať. Pracujem, budúci rok promujem, ale akosi stagnujem a zďaleka nie som tam, kde som chcela byť. 

Hochschornerovci tiež neplánovali bronz a momentálne je to už asi jedno. Otázkou je, kde budeme o štyri roky, lebo ak počas olympiády v Riu zoberiem životný bronz, rozhodne sa nebudem tešiť z medaily. Good enough is never good enough. 

Tuším idem písať bakalárku...niekde začať treba. Musím makať. Hotovo. 

Minibreak means true love ;)

Napriek tomu, že je to už viac ako rok a pol, občas si ešte stále v plnej miere neuvedomujem, že som skutočne emigrovala. Bude to technológiou – Skype je naozaj šikovná záležitosť, a tak som v kontakte s rodičmi, starými rodičmi, a dokonca som schopná aj doučovať cez Skype. Lenže akokoľvek sa isté veci dajú uskutočniť z technického pohľadu, nie vždy sa dajú z toho ľudského.

Naposledy som bola doma na Vianoce a musím povedať, že odvtedy som bola v minimálnom kontakte. Mamina pravidelne začína každý rozhovor „konečne, že si sa ozvala“ a v zásade sa jej ani nedivím. Na vine bola škola, práca, a najmä ja sama, keďže som si hlavne tej práce nakopila strašne veľa. V poslednom týždni som bola od rána v škole, potom som bežala do práce, aby som sa z nej po polnoci vrátila rovno do školy, kde som strávila noc prácou na projekte, atď. Ono by to bolo o niečo pochopiteľnejšie, keby som bola len krok od nájdenia lieku na rakovinu alebo niečo podobné, ako roznášanie tanierov, alebo dozerania toho, ako iní roznášajú taniere, ale čo už. Z niečoho žiť musím. Len ma trochu hnevá, že kvôli môjmu pracovno-školskému premáhaniu sa, som zmeškala kamarátove narodeninové drinky, ďalšieho kamaráta oslavu a nespočetný počet akcií s tým, že vlastne nemám žiaden spoločenský život.

Veľmi som sa preto tešila, že si trochu oddýchnem a dnes to konečne prišlo. Zhodou okolností dátum padol na hokejové finále, a tak som sa celý deň chystala na to, ako si sadnem spokojne večer za počítač a budem sa modliť za dobré pripojenie – nech Bože dá. Trochu ma škrelo, že na ostrovoch nikoho hokej nezaujíma a prirodzene, Liga Majstrov aj s víťaznou Chelsea bola podstatnejšia, ale čo sa dalo robiť. Keď už nič iné, aspoň som sa na chvíľu opäť cítila slovensky.

A čoskoro sa budem opäť. V utorok totiž príde moja B. V Prahe sme spolu bývali. Dnes, B. v Berlíne, ja „uprostred ničoho“ v Eghame a boli by to takmer dva roky, čo sme sa videli naposledy. Pražské nočné prechádzky nás poslali každú do inej krajiny, a hoci som za ne vďačná, je mi ľúto, že nemáme šancu sa vídať častejšie. Každopádne, nadchádzajúci týždeň bude fenomenálny, o tom niet pochýb. Nielen, že mám z práce voľno (čo pri momentálnom počte zamestnancov je takmer zázrak), BBC počasie hlási, že B. so sebou z Nemecka prinesie krásne slnečné počasie, ktoré tu v Anglicku tak túžobne očakávame. Okrem toho mám v pláne zobrať útokom všetky miesta v Londýne, kde treba jesť, a hlavne, čaká ma mentálne SPA.

Ani si nepamätám, kedy som bola naposledy takto nedočkavá! Čaká ma SNL, patlanie, prežieranie, citovanie všetkého a všetkých, šialené záchvaty smiechu, shoppovanie, patlanie, povinný YouTube, Club Tropicana, budu platit kartou, nostalgia, patlanie a rozhovory o tom, že aj keď všetko vyzerá nanič, kto iní, ak nie my? Dobijú sa baterky, znovu sa nájde motivácia byť lepšia a potvrdí sa, že obe ďaleko z domu a na míle od seba, stále sme Mici a Mizzi. Svetkas. 

Novoročná

S Mizzi sa každý rok tešíme na január. Väčšina ľudí si stanoví určité novoročné predsavzatia, ale my dve máme dlhé zoznamy, v ktorých figuruje minimálne päťkrát nežrať, socializovať sa, makať do školy a podobne. Výrazne sa v tom podporujeme a aj preto je život o kúsok krajší.

Tento rok ma však začiatok roka 2012 nejako obišiel. Nestihla som riešiť zlepšováky, bola som rada, že som svojich desaťtisíc slov na western a ženy v nemeckom filme (nejde o jednu prácu - to by bolo vrcholne divné) stihla načas. Odovzdávať práce bez prebdenej noci alebo obligátneho šprintu (doslova!) do kancelárie bolo osviežujúcim prvkom v mojom vzdelávaní a ja som bola na seba patrične hrdá. Žeby som predsa len v roku 2012 nabehla na cestu plnú oduševnenia zo štúdia? Ťažko povedať.

Dnešný večer totiž vyzerá ako dokonalé negovanie "nežrať, socializovať sa a učiť sa." Dnešok je jediný deň v tomto týždni, kedy nemusím ísť ani do práce, ani do školy. Ráno som si nechala spraviť raňajky do postele a predpokladala, že tu sa hedonizmus končí, keďže by som mala písať scenár. Po dvoch hodinkách som mala aspoň námet a začala som vymýšľať, čo budem variť. Teda, vedela som, že treba spraviť lososa, ktorý stál už pár dní v chladničke, ale nevedela som na aký spôsob a hlavne s čím. Po chvíľke surfovania po foodie blogoch mi bolo jasné, že s tým, čo mám v kuchyni si nevystačím. Bola som nútená ísť loviť do Eghamu, keďže miestne potraviny by nestačili a len som dúfala, že Tesco bude mať všetko, čo potrebujem. Tesco malo všetko, čo som potrebovala a ako by moja účtenka dokázala - aj oveľa, oveľa viac...minula som nekresťanské peniaze na to, že som sa vlastne vybrala kúpiť iba korenie na ryby a creme fraiche, ale čo tam po tom, hlavne, že sa ryba podarila a ja som sa nažrala ako také prasiatko...oops.

Čo sa míňania peňazí týka - je to stálica v mojich novoročných predsavzatiach...nejdem sa zdôveriť, koľko som v tých potravinách nechala, ale rovno sa priznám, že som si odtiaľ namierila aj do drogérie, kde som sa zastavila pri Clinique a mala som po ptákách. Už mám na sebe napatlanú novú masku, ktorú keď zmyjem, odložím na čestné miesto, kde na ňu bude po zvyšok roka pravdepodobne len prach padať, ale hlavné je, že sa o seba momentálne tak veľmi starám. Juj, k tomu ešte aj nový krémik (pozn. red. každá správna bloggerka predsa zdrobňuje kozmetické výrobky a časti tela, ako napr. krémik, vlásky, telové mliečko a podobne).

Poviem vám, čistý hedonizmus dnes. Práve ležím v posteli a slopem víno rovno z fľaše, zatiaľ, čo pár mojich kamarátov je u nás dole v obývačke. Socializovať sa? Uznávam, asi by nebolo odveci, ale keď tridsať hodín do týždňa obsluhujem ľudí, ticho v mojej izbe (prerývané zlými skladbami z osemdesiatych rokov) je to, čo v piatok večer potrebujem. A čo sa tej fľaše týka - zlá Tina, zlá. Lenže pozor, pozor - my alibisti sa na to pozeráme inými očami. Stále som neklesla na úroveň krávy Blanky, bývalej spolubývajúcej z Prahy. Rada by som podotkla, že kráva je preto, že v prvý deň si na stenu vylepila poster (haha) kravy - agronomické, až človeka prekvapilo, že sa nepredstavila ako dojička z Hoštíc. Fuj, to zo mňa hovorí povýšenecké bratislavské decko. Ooops. Na moju obranu, v jeden večer sme slečnu našli doma večerať koliečka salámy o hrúbke aspoň dva centimetre, ktoré gustiózne zapíjala Braníkom, a rovno z fľaše.
Aby som definitívne zabila akékoľvek predsavzatia - scenár sa zatiaľ nikam neposunul, ale gratulujem si, že píšem aspoň blog, keď už polroka nemám vlastne o čom - možno preto, že sa nemám, na čo sťažovať.

Nežrať, socializovať sa a makať do školy? Tsss, hlavne, nech som spokojná, na čo sa siliť? (a mimochodom, do školy makám asi viac ako kedykoľvek predtým). Ako vravel status M. pred pár týždňami, it was December 2011 and the life was good. Nuž, musím konštatovať, že síce ešte v živote nie som tam, kde je dotyčný, ale it is January 2012 and life is pretty good either way. 

Och, a aby som nezabudla. Toť, spravila som si dnes radosť aj kvetmi.

Novembrová

Tuturutovi, ktorý mi pripomenul, že kedysi ma blogovanie bavilo

Som nepoučiteľná. Keď nemám prácu, kňučím, že nie sú peniaze na nájom alebo jednoducho nemám, čo robiť. Keď prácu mám, ženiem sa do extrémov. Vraciam sa z práce po nociach, lebo predsa, niekto to musí urobiť. Keď som si pred pol rokom našla prácu, netušila som, že v nej budem tráviť toľko času. Keď nám Jacky (žena vo fakultnej kancelárii) pripomínala, že druhý ročník je oveľa náročnejší, netušila som, že bude mať pravdu. Pravdupovediac, pod náročnejším mám na mysli skôr čo do času, ako do skutočného nasadenia, ale aj tak to výrazne cítiť. Našťastie, s predmetmi som tento rok obišla celkom dobre.

Medzivojnové kino je na môj vkus miestami prehnaná avantgarda, ale inak to zďaleka nie je taká intelektuálnčina, ako som si pôvodne myslela. Každopádne, vyhrala som to s Hollywoodom. Kde inde by som mohla tráviť čas pozeraním filmov ako Dark Knight, Ghost Busters alebo Fight Club. Bolo mi je jasné, že toto je pre mňa už keď nám to prezentovali ako jednu z možností na tento rok. Barry Langford sa postavil pred ročník a vyhlásil, že nech si nikto nemyslí, že je to jednoduchý predmet, lebo on je „uptight fucker“ a pre tých, čo sa oháňajú artovým kinom, máme si skontrolovať, ktorá krajina trhá box office rekordy. A čo si budeme oči šmirgľovať, francúzska kinematografia to nie je.

Včera som sa vrátila do Anglicka po víkende doma. Užila som si ho ako sa len dalo a mala som dojem, že som si maximálne oddýchla, ale len, čo som položila nohu na ostrovnú zem, hneď sa mi hlava zatočila zo všetkého, čo ma najbližšie týždne čaká. Scenáre, projekty, prezentácia, práca. Logicky po príchode domov som sa mala pustiť do písania, ale bola som taká znechutená, že v rámci, čo má deadline zajtra, odlož na pozajtra, nech je k tomu infarktu bližšie, som sa rozhodla pustiť si film. To koľko filmov mám na zozname už mesiace tak isto radšej nespomeniem, najmä, ak som ich odignorovala v prospech niečoho, čo som videla už snáď tisíckrát, ale nevedela som si pomôcť, niekedy sa neviem ovládnuť.

Julia „svine kluzký“ Roberts v Svadbe môjho najlepšieho priatela hrá neurotičku z New Yorku a občas sa tam ukáže Cameron Diaz. Všetkých ale na míle predbehne Rupert Everett, ktorý je okúzľujúci nielen, keď spieva. Posledná scéna mi spraví radosť vždy, nie len preto, že Hollywood zďaleka nie je taký predvídateľný ako som sa naučila (lol!), ale preto, že mi spraví dobrú náladu za každého počasia a nálady. Ktorá by nechcela TAKÉHOTO gay priateľa? :P

"Maybe there won't be marriage, maybe there won't be sex, but by God, there will be dancing."