V televíznom éteri

Tento týždeň rozbehla Markíza svoju novú seriálovú perlu – Rádio. Nikto asi nebol taký vydesený ako ja. K rádiovému prostrediu mám veľmi pozitívny vzťah, často ide o oveľa inteligentnejšie médium ako jeho vizuálny brat, takže spojenia som sa obávala.

V momentoch, kedy skvosty typu Susedia, Ordinácia v ružovej záhrade, či Panelák vyhrávajú divácke ceny a trhajú rekordy v sledovanosti, je na mieste sa pýtať - skutočne je to na Slovensku so scénaristami také zlé? Verte mi, nie je, len to tak žiaľ nevyzerá.

Rádio sa v tomto smere pokúsilo posunúť hranice. Darí sa len miestami,  no snaha sa cení. Dialógy v rádiu Fresh sú naozaj fresh a konečne neznejú vrcholne kŕčovito ako zlá paródia „reálnych životných rozhovorov“. Dokonca sa objavili aj odkazy na reálny rádiový trh Slovenska, čo je veľmi sympatické.

Nič proti Kramárovi alebo Studenkovej, ale šancu dostávajú aj ďalší, a to je len dobre - máme špičkových hercov. Je veľká škoda, že odchádzajú do Českej republiky, lebo doma im nevieme vytvoriť podmienky a pre istotu radšej nespomínam tých, ktorých jediná televízna kariéra je reklamná kampaň pre poisťovňu.

S citom vybraná staršia generácia na čele s Geišbergom  a Hubinskou (pripočítajte si aj Šiškovú, ak vám, na rozdiel odo mňa, ako herečka sedí) ručí za to, že minimálne v hereckej oblasti sa nemusíme obávať trápneho tápania. Títo sú ideálne doplnení mladým tímom – Marek Geišberg mladší (mňam 1), akoby otcovi z oka vypadnuvší, rozkošne dopletený Marián Mitaš (mňam 2) a sympatické kočky typu Lucia Hurajová.

Jediný problém je, že akékoľvek hodnotenie nutne prichádza do konfrontácie s momentálnym seriálovým trhom. Skrátka, všetko sa vníma cez prizmu domácich podmienok. To, čo by v Spojených štátoch nevysielala ani lokálna televízia vo Wisconsine o tretej v noci, u nás spoľahlivo označíme za hit.  Preto aj moje relatívne nadšenie ohľadom Rádia treba brať s rezervou. Po dvoch odvysielaných dieloch je naozaj predčasné rozprávať o kvalite (hoci niektoré výtvory by si zaslúžili pochovať už po úvodných titulkoch) a je možné, že z Rádia sa vykľuje ďalšia kvázi telenovelová žbrnda, ale dnes som sa zobudila ako optimistka. Ja verím, že to tak nebude.

 

„I like sports car, it doesn’t mean I have to push Ferrari through my vagina.“

Babyboom. Fikcia, či realita ? Ťažko povedať. Samozrejme, štatistiky určite existujú, ale sú mi ukradnuté. Pred pár rokmi som bola na dovolenke, kde som si prímorské chvíle krátila počítaním tehotných žien. Žiaľ, číslo si už nepamätám, no bolo vcelku vysoké. To, čo ma zaujíma je každodenná existencia. A zatiaľ mi z toho vychádza jedno jediné – babyboom.

Akoby som nemohla vyjsť z domu do obchodu, po ulici alebo dokonca do školy (!) bez toho, aby som nestretla zväčšené kotúľajúce sa ženy. Čelíme demografickým ťažkostiam, a tak sa do boja vydali aj slávne slovenské, pardon za výraz, celebrity. Nemusíme sa preto obávať - o dvadsať rokov v našich zemepisných šírkach nebudú chýbať budúce, pardon za výraz, speváčky a moderátorky. Bratia a sestry, národ je zachránený. Ony tehotnia a my im tlieskame.

Ale kam speje tento svet, keď sa môj stabilný kameň „antimaminovského“ hnutia začne rozplývať nad detskými ponožkami, prípadne farebne odlíšenými plienkami pre chlapcov a dievčatá. Haló, haló, Zem volá B a jej zdravý rozum.

Nechápte ma zle, nech si každý robí, čo chce. Len mi vadí všeobecná predstava toho, že by som mala híkať nad každou holohlavou vecou v kočíku, a keď tak nerobím, som karieristická bitch.

Dámy a páni, mám pre Vás novinku, neplánujem svoj život zasvätiť ódam na detskú výživu a pred spaním pozerať Teletubbies. Nie, skutočne sa mi ten malý chlapček nezdá rozkošný a nie, na nikoho sa nepodobá. Veď preboha, vyzerá ako každé iné, od vreskotu zvraštené, dieťa.

Každopádne, vraví sa nikdy nehovor nikdy, a tak, ak by mi namiesto náramkových začali tikať iné hodiny, zostane mi jediné. Adopcia vnúčat ( Adi, skvelý nápad ). Nie sú priamo Vaše a môžete ich rozmaznávať - takmer nulová zodpovednosť.

Takže, problém vyriešený - môj mentorský odkaz sa predsa len bude dediť. Môžem pokojne spávať a vy tiež.

O MESTE, EVE, OSCAROCH A O TOM, AKO SME NEZABUDLI

Venované B a Matúšovi.

Január. Divný mesiac. Nevedela som sa dočkať momentu, kedy sa vrátim do Prahy. Za mojou B. Divné oslovenie. Volať tak niekoho po ani nie pol roku, čo sa poznáme( dnes sme počítali v kuchynke, áno, varila som J ). Ale asi je namieste. Šialencov, ktorí reagujú na oslovenia „kokos“, „Ježiš“ alebo „už viem, čo nám pustím“, nie je veľa. A rozhodne nie je veľa tých, ktorí by dokázali odcitovať najlepšie detskú knihu spolu so mnou. Takú dobrú, že žiaľ neuzrela svetlo tohto skazeného sveta, kde sa autori  nemôžu ani slobodne prechádzať so svojimi diskrétne tehotnými brazílskymi modelkami na spodnú bielizeň po pláži. Novinári sú strašné mrchy. „He brings it back, they all drink lemonade, the end !“  Nezabudli sme! Na také perly sa nezabúda ( pre tých, čo nechcú zomrieť sprostí, http://www.youtube.com/watch?v=_QjbSfCQWrM  ), a nezabúda sa ani po prebdených hodinách nad nezmyselnými pojmami zo štátovedy, niekoľkých pohároch malinového džemu , konzervách ananásu a litroch redbullu .

                Január. Divný mesiac. Skúškové. Ale ani Jeho excelencia Já, já, já, jenom já KM ™ ma nedokázal priklincovať ku knihám ( buďme úprimní, k výpiskom z netu ) naveky. Bola len otázka času, kedy sa prejaví vplyv sexu a mesta. Fajn, tak teda Sexu v meste.  Štyri steny internátnej izby a zo sna kričiaca spolubývajúca boli príliš stiesňujúce pre krehké právnické dušičky. Neviem, čo som vtedy fajčila, keď som mala dojem, že film o gayoch a gay aktivistoch bude menej stiesňujúci ( it’s freakin’ epidemic :p ), každopádne, vybrali sme sa do kina na Milk.

                Sean Penn, James Franco a Emile Hirsch. AMEN.

„Can two men reproduce?“

„No, but god knows we keep tryin‘.“

S takým rozkošným hereckým obsadením by som im to aj želala, ale ehm, zostaňme pri podmieňovacom spôsobe; asi som necita. Pamätám si, ako som raz bola označená dokonca za citovo odumretú. Doteraz sa na tom smejem, ale nechápem, ako ma tak niekto môže označiť. Keby len tá osoba videla s akou láskou som hľadela na ostatný výtlačok Evy, ktorý sme objavili v Palladiu. A strach v očiach predavačky, keď sme ich, podľa zásady - bibliu musíš mať vždy vlastnú - s posvätnosťou odmietli dať do tašky a vybrali sa do pražských ulíc s Evou v ruke. Skvelé promo.

                A propos, promo. Dúfam, že po tohtoročnom odovzdávaní Oscarov niektorí zadubenci pochopia, že nekecám, keď lanárim na premietanie. Skutočne to stojí za to. Dokonca aj pretrpieť dva diely True blood. Otrasne nadabovaný seriál HBO z biedy nevytrhne ani fakt, že ho kamarát prirovnal k softpornu. Seriózne. Príhody servírky Sookie a upíra Billa ? NIE.

Zato Hugh Jackman, Austrálčan, hrajúci Austrálčana vo filme Austrália, ÁNO, všetkými desiatimi  ! Akadémia na post moderátora pre 81. ročník siahla do radov Xmenov, a Wolverine nesklamal. Vydarený ročník, ktorý skombinoval šarm starého a svieže prvky nového.

Napríklad nás tento rok našťastie netýrali nominovanými skladbami samostatne ( 3 songy minulý rok z muzikálu od Disneyho Enchanted boli viac než dosť !! ). Naopak, úvodná sekvencia ( Anne Hathaway vie spievať ) a následne muzikálový prierez v réžii kúzelníka Baza Luhrmanna boli tak akurát. V preklade, viac ako očarujúce.

Oscary sú vlastne asi jediný dôvod, prečo by som chcela zavítať na západné pobrežie USA. A že sa mi to raz podarí! Nie LA. Oscary. A sľubujem, že keď príde ten moment, poďakujem svojmu kaderníkovi. Vlasy nikdy nebudú ako Serenine, ale to je v poriadku, tie patria do New Yorku.  Tak, ako ja, budúce leto. B, baľ kufre, šetri peniaze, Cosmopolitan v Prahe totiž nechutí, tak, ako by mal...