Gazdinka

Kresťania nás učia, že nedeľa je deň odpočinku. Aj u nás doma sa upratovalo vždy v sobotu a v posledný deň v týždni sa už len šunky váľali. Za zvukov susedy, ktorá si vyspevovala „Každý deň je zo mňa iná žena“ (pani Vlčková, pozdravujem), sa vypražili rezne a hotovo, ale nikdy nie z náboženských dôvodov. U nás sa kresťanstvo vyťahuje len na Vianoce. Nie kvôli polnočnej omši, na ktorej sme v živote neboli, ale vtedy, ak má otecko potrebu pripomenúť nám, že Vianoce sú predsa kresťanský sviatok, takže nechápe, prečo okolo toho robíme cirkus. Hm, potom, že odkiaľ pochádzajú drby o tom, že na Štedrý deň objednávame pizzu.

Moja dnešná nedeľa bola všetko, len nie deň pokoja. Ráno som so znepokojením zistila, že pranie už nemožno ďalej odkladať, a tak som vstala a napustila lavór horúcou vodou. Ťažký old-school. Už týždeň nám nefunguje pračka. Kiež by to bola len otázka telefonátu opravárovi, ale veci sa majú inak. Naša pračka sa nachádza vzadu na dvore v takom kvázi prístrešku. Až doteraz som s tým nemala problém, ale keď dorazil opravár a odmietol sa toho dotknúť s vysvetlením, že to nebolo dobre nainštalované a po daždi to môže kopať ako divá sviňa, tak ten problém nastal. Nemáme pračku. Zatiaľ žijem, ale moje ruky trpia. Prala som si len spodné prádlo, pyžamo a dve košele a aj tak sú celé dochrámané. Hlavne koža si vytrpela svoje a hneď pri ponožkách sa zodrala. Začínam rozumieť termínu „zodrať z kože“ – znamená to prať v rukách.

Presunula som sa do kuchyne, kde som sa snažila vymyslieť niečo s cukinou a išlo to? Ako sa to vezme. Po tom, čo ma niekoľkokrát naplo z toho, aké prasce sú moje spolubývajúce, som si povedala, že je načase natiahnuť gumové rukavice. V prvom rade bolo nutné odstrániť z kuchynskej dosky rôzne obaly od polotovarov, ktoré by súdny človek v potravinách obišiel veľkým oblúkom alebo aspoň tak, aby na neho nemohli samovoľne naskákať všetky „éčka“, čo sa v produkte nachádzajú. Následne som zhrnula všetky omrvinky a odstránila z podlahy kusy šupiek z cibule, pretože tu je zjavne úplne bežné nechať všetko ležať na zemi. Potom stačilo už len obiť rôzne zaschnuté taniere, odložiť ich a mohla som vydrhnúť všetko agresívnym čistiacim prípravkom, ale na rozdiel od mojej spolubývajúcej som ho následne aj zmyla, nakoľko mi je jasné, že zaschnuté SAVO na linke je všetko, len nie mňamka, a bonusovo páchne po ponožkách. Záverom som vyliala kávu Riz, ktorá ako biomedička poctivo experimentuje aj mimo labákov a v jej kanvici s kávou plávala už niekoľko dní pleseň. Ešte o deň dlhšie a cítila by som sa hlúpo, že ju každé ráno nezdravím.

V záchvate gendrového zaradenia do kategórie gazdinka som večer ešte vydrhla kuchynku a po celodennom upratovaní si blahoželala k tomu, ako som všetky činnosti zvládla na jednotku. Ale ak pračka nebude naspäť do týždňa, asi si to hodím. Som hrozná kvetinka. Pred chvíľou som donakupovala. Online. Nič závratné, dnes priam bežná praktika. U nás doma jednoznačne, keď uvážim, že e-bay v našej rodine predstavuje všetko od dodávateľa vín, cez cestovnú kanceláriu až po parfumériu, či športový obchod. Akurát, že ja som nekupovala nič z vyššie spomenutých, ale veci najnutnejšie. Potraviny. Hanba mi, kam som klesla. Iste, Tesco mám 35 minút z domu a autobus ma vyjde takmer rovnako ako donáška, ale aj tak sa hnusím sama sebe pri pohľade do zrkadla. Hnevá ma, že žijem v takej pohodlnej spoločnosti a som jej súčasťou. Týmto chcem vzdať hold našim matkám, starým matkám a každému, kto žil a existoval v dobe, kedy nebolo úplne normálne si objednať donášku jedla, prípadne si nemohli dovoliť mexickú chyžnú (ospravedlňujem sa za ten californský stereotyp) – a to hovorí osoba, ktorá sa v detstve pri akomkoľvek kontakte s vysávačom vyhrážala, že raz dosiahne enormne nechutného bohatstva a bude mať slúžku. Na druhú stranu, nikdy nehovor nikdy, všakže?

HollyRoth

Asi pre nikoho nie je prekvapením, že len dva dni po tom, ako som sa vrátila na Slovensko, som mala naplánovanú návštevu divadla. Už v októbri sme sledovali web národného, aby sme si nenechali nič ujsť. Na december padlo predstavenie HollyRoth, ktoré neviem, akým zázrakom v minuloročnom zozname videných nefigurovalo. Bohužiaľ, neroztrhnem sa, fakt nemôžem vidieť všetko, akokoľvek by som chcela. A že chcem. Včera som sa usadila na drevenú stoličku v Štúdiu a v univerze sa ozvalo veľké klik – veci do seba opäť zapadli.

M. pri mojich zmienkach o divadle vždy poznamená, že nech ide o čokoľvek, nepochybuje, že je to dekadentné a hrá v tom Roth. Teším sa, keď ma kamaráti poznajú, ale ten opis nikdy nesedel lepšie ako teraz. HollyRoth je totiž jednoznačne experiment. Experiment, ktorý okrem iného získal ocenenie DOSKY za najlepšiu inscenáciu. Keď hovorím, okrem iného, myslím tým Dosku za najlepší mužský herecký výkon, ktorá poputovala zas a znovu do rúk fenomenálneho Róberta Rotha.
HollyRoth zďaleka nie je klasickou hrou v pravom slova zmysle – žiadna psychologizácia postavy, prerod, prípade interakcia s ďalšími charaktermi – napriek tomu dokáže zaujať širšie publikum a tu sa ukazuje zásluha naštudovania. Pán režisér, Rastislav Ballek, klobúk dole – naozaj ide o maximálne originálne dielo s nápadom a vychytávkami, ako napríklad tradičná hamletovská lebka, či práca so zvukom.

Čo by ale bola takto nastavená hra bez správnej voľby herca. Róbert Roth si síce v úvode môže natrieť na tvár bielu farbu a červený rúž a pripomínať tak Jokera Heatha Ledgera, ale táto fyzická podoba sa okamžite stratí v momente, keď nastane jeho herecká one man show a z jeho úst začnú plynúť repliky. Miestami s kadenciou žien z rodu Gilmorovcov, inokedy s pomalou precíznosťou sústrediac sa na veľmi špecifickú jazykovú zložku. Tá, ako som sa neskôr dozvedela, trhala C. uši. Našťastie, ja nie som poznačená východoeurópskymi štúdiami, takže som si nesprávne umiestnené prízvuky ani nevšimla. Užívala som si slepú adoráciu Rotha, ktorý skutočne exceloval a ktorý, nech mi zvyšok hereckého súboru národného divadla odpustí – prevyšuje kohokoľvek, kto s ním kedy zdieľal javisko. Osobne som sa najviac šuchorila spokojnosťou, keď si na hlavu nasadil žltú papierovú korunu a ja som si v duchu vravela, že krajšiu metaforu si skutočne neviem predstaviť.

Idem domov

Venované mojej sestre A., ktorá narozdiel odo mňa strávi Vianoce v zahraničí a ktorá nám doma bude veľmi chýbať!!

Ako človek zistí, že je dlho v cudzine? Neuvedomí si, že večer treba vyložiť na okno čižmu (pozdravujem Matúša), lebo ráno si v nej má nájsť sladkosti alebo kus papiera s veľmi výstižným odkazom od Mikuláša, ktorý by v konzervatívnych rodinách neprešiel (pozdravujem domov ;). Nestalo sa mi ani jedno. Na okno nebolo čo položiť, pretože v duchu prokrastinácie neodkladám na poslednú chvíľu len odovzdávanie esejí, ale aj nákup zimnej obuvi. Prvý sneh som prežila v teniskách a nebola som jediná, aj keď pri Angličanoch išlo skôr o zámer a nie nešťastné načasovanie – k ich odevným návykom sa ale radšej vyjadrovať nejdem, to by vydalo na komplet iný blog. Čižma teda na okne nesvietila, ale veľmi rafinovane som si na parapetu večer rozsypala karamelové cukríky, lebo Anglicko, neAnglicko, Mikuláš musí byť. Deň, kedy sa na tabuľu píšu nezmysly a z každého bežného žiaka sa stane výstavný alibista, veď predsa – neučí sa, neskúša sa. Ako budúca autorka Biblie alibizmu, ktorú v hlave nosím už nejaký ten rok, som sa predsa nemohla tejto skvelej tradícii otočiť chrbtom. Vybrala som sa na prednášku, ale workshop už som nezvládla, tak som sa na opätku otočila s tým, že si to na druhý deň nahradím. Tak si tu teraz sedím, chrúmem žlté MMs, hrá mi vianočný Kenny G a ja zízam na hodiny, tlačiac čas dopredu najviac ako sa len dá. Akokoľvek som tu spokojná, a že naozaj som, Vianoce doma sú pre mňa najkrajším darčekom, ktorý ma pod stromčekom bude čakať (a laptop :D) Takto o týždeň už budem medzi svojimi. S rodinou a kamarátmi. V Bratislave. Doma.

Posledných pár dní je skutočne náročné udržať si pozornosť na veciach ako fotoesej, ktorú mám odovzdať v stredu. 25 čiernobielych fotografií dokumentárneho charakteru mi dalo zabrať. Len vybrať tému predstavovalo výzvu samo o sebe. V jeden dlhý skypový večer som dostala z rôznych európskych kútov skvelé tipy, ktoré si na(ne)šťastie už nepamätám presne, ale matne sa mi vybavujú veci ako zvieracie krematórium a plechovky. Nakoniec som sa rozhodla, že akokoľvek sa fotiť vo väzení zdá ako skvelý nápad, pravdepodobne by ma nikto do tých priestorov nepustil, tak som si povedala, že vyskúšam niečo oveľa jednoduchšie.

S mojimi rodičmi máme dohodu, že keď budú poslúchať, nepôjdu na staré kolená do domova dôchodcov, ale do sanatória v Švajčiarsku. Domovy dôchodcov sú všeobecne vnímané ako smutné miesto a keď si človek občas zapne správy a vidí tých úbohých starých ľudí, ktorých zanedbáva aj osoba, ktorá za ich starostlivosť dostáva občas nekresťanské peniaze, tak sa niet čo diviť. Napriek tomu som sa rozhodla, že to bude ideálne miesto pre moju fotoesej, pretože ak mám pravdu povedať, miestami sa mi zdá jednoduchšie vyjsť so staršími ľuďmi ako napríklad s deťmi. 3 dni, ktoré som strávila v miestnom Dennom centre pre seniorov boli tak úžasné a nadovšetko zaujímavé. Ľudia naplnení optimizmom, ktorí vyzerajú o dvadsať rokov mladšie ako v skutočnosti sú a cez ktorých za mnou natiahli ruku moji starí rodičia. Už idem.

Report z Anglicka č. 3

Kade chodím, tade si svoj pobyt v Anglicku chválim, tak, aby sa nepovedalo, musím sa podeliť aj o pár viac, či menej negatívnych skúseností. Akokoľvek som spokojná, je prirodzené, že existujú veci, ktoré mi chýbajú. Dali by sa rozdeliť do dvoch skupín – chladnička a ostatné.

Strava je jeden z prvých aspektov, ktoré človek pocíti, keď sa presťahuje. Potraviny by opäť smerovali k deklarácii mojej lásky k šalátom (šuflík crew si môže pokojne zameniť za lásku k pene a pare), a to už som pokryla kedysi dávno v jednom z mojich prvých postov. Skôr by som sa chcela zamerať na fakt, že v tejto prekliatej krajine človek nenájde poctivý chlieb. A tým ja rozhodne trpím, keďže doma bol najzákladnejšou potravinou môjho bežného jedálnička. Spolu s horčicou. Trápna tatárska omáčka (ktorá je tu mimochodom len ako čistá majonéza) alebo kečup sa môžu ísť schovať. Ja chcem svoju poctivú horčicu. Nie tie francúzske dijonské produkty, ktoré tu predávajú za astronomické sumy a sú tak smrteľne silné, že už pri malej dávke vás prekotí.

Druhá kategória vecí, ktoré mi tu chýbajú, sú, samozrejme, ľudia. Väčšina môjho ročníka je odo mňa o tri roky mladšia a prisahám, že je to cítiť. Asi najvýraznejšie sa tento jav prejavil, keď sme sedeli s pár spolužiakmi na tráve a všetci sa priznali k tomu, že ako deti pozerávali Pokémonov. Im sa tá spoveď zdala ako bežné oznámenie, mne ako stretnutie anonymných alkoholikov, na ktorom som sa ocitla omylom a proti svojej vôli. Wrong place, wrong time nebolo len zadanie pre Media practice, ale pocit, ktorý sa v pravidelných intervaloch dostavoval vždy, keď som sa s niekým rozprávala. Toto je miesto, kde otvorene priznám, že som miestami povrchná a pôsobím povýšenecky, ale na ako-taký všeobecný prehľad si skrátka potrpím a boli momenty, najmä počas freshers week, kedy som sa za vlasy trhala. Napríklad jeden chalanisko pochválil ďalšej kočke tričko. Jednoduché, biele, s obrázkom a na ňom nápis „I love L.A.“. Neviem, ako vy, ale ja si skromne myslím, že to, že Los Angeles sa nachádza v Californii vie prakticky každý, kto vlastní televízor. Táto formulka ale zjavne neplatí v UK, keďže jej odpoveď znela v zmysle: „No, strašne rada by som raz šla na Floridu, to je v L.A., ale inak sa mi vlastne to tričko len páčilo.“ Hádam nemusím podotknúť, aký odtieň mala jej hriva...

Ďalší spolužiak si prisadol a keď prišlo na to, odkiaľ som, musela som vynaložiť maximálne úsilie, aby som mu vysvetlila, že nie, Slovensko sa nenachádza v Škandinávii a ee, nesusedíme s Bulharskom. Ale tomu je odpustené, je to napoly Francúz, napoly Angličan. Angličtinu má skvelú a ten francúzsky akcent je spozorovateľný iba mimoriadne a ako správna metodkárka na to mám pochopiteľne slabosť. Verím, že ho prípadne ešte budem spomínať, takže sa môžeme dohodnúť, že ho budem volať D’Artagnan. Na prípadný podnet, že žabožrút ako žabožrút , prečo teda nie Pierre alebo Jean - no, prvýkrát, čo som D’Artagnana videla, mal jeden z tých skutočne nevydarených pokusov o fúziky a ja som len čakala, kedy vytiahne kord a zvolá jeden za všetkých J...fuh, popojedem. Ospravedlňujem sa, dnes sme na prednáške pozerali Krížnik Potemkin a tá hodinová agitka o revolučnom Rusku bola na mňa asi príliš. A propos, matička Rus mi pripomína ďalšiu veselú postavičku. Miestny kňaz, spovedník a plno ďalších funkcií sa na RHUL stretlo v jednej osobe – vtipnom seniorovi s ukrutne zábavným akcentom, ktorému nikto z katedry nevie prísť na meno. Nie preto, že by ho nevedeli vystáť, ale preto, že nikto z nich nevie poriadne vysloviť jeho meno, ktoré mimochodom nepatrí do kategórie nezvládnuteľných. Každopádne, z Vladimíra Nikiforova je tak „father Vlad“ :D

Ak dovolíte, tento post by som ale rada zakončila fenomenálnou poznámkou Ollieho (Hanin chlap), ktorý ma zaklincoval do stoličky, keď okomentoval môj hudobný vkus. Vysvetľovala som, že mám relatívne všeobecný záber, konkrétne od rocku až po Bocelliho. Z všeobecne zmäteného výrazu som usúdila, že treba vysvetliť, že Andrea Bocelli je taliansky spevák, ktorý produkuje niečo ako operný pop (vtipný výraz). "Aaah, ty myslíš Botticelliho!" Ehm, Sandro sa asi v hrobe obracia. Čo už, nikto nie je dokonalý, tobôž ja (ale občas, skutočne len občas, sa tu tak cítim :p).

Comedy night

Už je to nejaký piatok, čo som sa naposledy podelila s ostrovnými dojmami, takže je načase priniesť ďalší report spoza kanála. Plynie mi tu druhý mesiac a priznám sa, že si to vôbec neuvedomujem. Našťastie, som jedna zo šťastnejších - napriek výborným vzťahom s rodičmi si vystačím s pár skype telefonátmi. Aj tak väčšinou naberajú charakter videokonferencie, kedy mi môj drahý otecko ukazuje na kameru etiketu vína, ktoré práve pijú k večeri. Keď už sme pri víne, moja pečeň sa mi za anglický pobyt rozhodne poďakuje. Bez irónie. Ešte chvíľu a stane sa zo mňa abstinent...aj keď nemusím. Pred pár dňami som ale bola v Študentskej únii a konečne som sa dočkala chardonnay. Bolo síce v otrasnom hrubostennom pohári z Ikey a za nekresťanskú sumu, ale hey - hlavne, že bolo. S Hanou, jej chlapom Olliem a Jaanki sme sa v ten večer zúčastnili Comedy night. V praxi to znamenalo asi dvadsať ľudí (fail) poukladaných na gaučoch a kreslách, pri malých stolíkoch so sviečkami a na pódiu stand-up komici.

Stand-up mám rada, ale samozrejme mám ho napozeraný iba zo zahraničia. Myslela som si, že sedieť v publiku bude o inom, ale v praxi to bolo prakticky identické so všetkým, čo som videla. Dočkali sme sa veľmi zlého segmentu, kde za mikrofónom stála žena, ktorú by každý, kto pochopí cliché, označil za feministickú anarchistku, ktorej obľúbenou potravou sú fish and chips, a v najtajnejšom súkromí počúva ABBU. Jej vystúpenie bolo jednoznačne...ako to povedať, najsmutnejšie. Nesmel chýbať ani vyplašený chalan, ktorý mal zaručene cez tridsať, ale vyzeral mladšie ako ktokoľvek z nás. Musím povedať, že jeho výzor pre neho ale pracoval. Bol vtipný, pretože by to od neho nikto nečakal a na záver ma úplne odrovnal vtipom o tom, ako ho zničilo, keď si uvedomil, že Brideshead revisited nie je pokračovanie – ako inak, bola som jediná, komu sa to zdalo vtipné, ale už som si zvykla na to, že mám posunuté hranice humoru. Zvyšní dvaja komici trochu pritlačili na pílu – došlo aj na komunikáciu s publikom. Našťastie, na to, že som sedela priamo v strede prvého radu, som obišla veľmi dobre. Za to Ollie si užil, no skutočne si nejde nerobiť srandu z niekoho, kto sa prizná k tomu, že si zlomil ruku, keď v opitosti zistil, že jeho frajerka odmietla ísť k nemu spať, a tak vrazil päsťou do steny. Niet nad zdravé vzťahy.

Jediné, čo celému večeru chýbalo boli černošské vtipy stand-up komikov o ich manželkách. Na druhú stranu sme si užili pár na môj vkus príliš konkrétnych sexuálnych narážok, plných telesných tekutín, keď hneď prvý chlap na pódiu prišiel na to, že veselá slečna v prvom rade sa volá Katie Blow. Toho sa chytila každá jedna osoba, ktorá po ňom nasledovala, vrátane ženy, ktorá komikov uvádzala. Ona bola ale špeciálny prípad – neváhala uviesť aj samu seba spoza opony.

Celkovo, aj keď sa to nemusí zdať, konštatujem, že šlo o veľmi príjemný večer. Bola som sa vonku vyvetrať, zabavila som sa, a hlavne som ho strávila s reálnymi osobami. Posledné dni som totiž ťažila z toho, že som objavila DVD sekciu v našej knižnici. Znamenalo to pre mňa dlhé hodiny v spoločnosti čiernobielych bohýň ako Ingrid Bergman a vysokých tmavovlasých fešákov typu Gregory Peck a Cary Grant. Nesťažujem sa – ako by som aj mohla. Keď mi zaklope na dvere spolubývajúca a ja som zabalená v perinách s natočenou laptop so zapnutým filmom, môžem konečne s pokojným svedomím priznať – neflákam sa, študujem!