Bola som na Leonovi

Nemám rada muzikály. Áno, závisláčím na Glee a Moulin Rouge ma dostane do kolien zakaždým, keď Ewan McGregor otvorí ústa a začne spievať (Roxanne je ultimátna prerábka!), ale pri ostatných skôr trpím. Ok, ok, ešte Dr. Horrible patrí do zoznamu povolených záležitostí, ale to kvôli rozkošnému konceptu, na základe ktorého vznikol. Každopádne, s blížiacim sa koncom divadelnej sezóny, a teda s mojou rapídne sa zmenšujúcou kôpkou lístkov, sa každej možnosti ísť neplánovane do divadla chytám ako alkoholik poslednej kvapky na dne fľaše. C. vybavila lístky na Malú scénu a ja som privrela oči nad tým, že herci počas hry pocítia nevysvetliteľnú potrebu vyjadriť svoj postoj v pesničke. Dobre som urobila. Okrem toho, že som sa vymenila národné za príjemne civilnú Malú scénu, ktorá nemá tak rozmaznané publikum, strávila som večer sledovaním veľmi vtipnej hry. Iste, nezadúšala som sa od smiechu, ale celý čas mi nezliezol úsmev z tváre a naozaj som sa bavila. Nemala som dojem, že by sa museli príliš snažiť a taká odľahčená, a najmä nenásilná réžia by sa zišla aj v národnom, ale na to som sa sťažovala v predchádzajúcom divadelnom poste, nerada by som sa opakovala :)

Musím vyzdvihnúť skvelú herečku v hlavnej úlohe - Barboru Švidraňovú. Pôsobila naozaj vyzreto, čo už sa o jej kolegovi dá povedať menej. V zásade žiadna katastrofa, len občas z jeho prejavu šiel naštudovaný text a ľahko amatérsky prejav. Plus, vyzeral, že mal na sebe kostým niekoho tak o pol metra kratšieho. Zato, slečne Švidraňovej odložené kostýmy z Višňového sadu a ešte jednej -nespomeniem si na názov- hry, veľmi pristali. Dokonca kvôli istým čižmám v druhom dejstve by som zvážila aj lúpežnú návštevu po záverečnej.

Čo sa spevu týka, nerada by som ho hodnotila, netrúfnem si. Akurát zažundrem, že by som to pokojne prežila aj bez neho. Bude to pravdepodobne tým, že skladby mi, prirodzene, nič nehovorili a ja sa musím na hudbu chytať. Som dokonca ochotná aj po islandsky si spievať, ak sa mi niečo páči (a som sama doma), ale pri Leonovi som iba takticky prečkala. Na druhú stranu, toho spevu nebolo prehnane, veľa textu bolo hovoreného a tanečné scény mali nápaditú choreografiu. Dve hlavné postavy, plus štyria tanečníci = na malú scénu v Malej scéne, tak akurát.

VŠMU, klobúk dole, Každý má svojho Leona je príjemné predstavenie, ktoré neurazí, pobaví a divák odchádza výsostne spokojný.

Nach Berlin

Ročné obdobia sú fascinujúca vec a s nimi fakt, že stačí, aby sa len trošku po zime zvýšili teploty, zasvietilo slniečko a jeden by si myslel, že vonku republika exotika – krátke sukne, tielka, prvé dovolenky. Jarná horúčka neobchádza ani mňa a začínam myslieť na to, ako si pomaly, ale isto prichádzajúce leto spríjemniť. Pôvodný plán znel zabetónovať sa v Bratislave, aby som zbytočne nemíňala kade-tade, keďže primárne by som mala odkladať na jeseň (doslova, nie svojho života), ale predstava toho, že tu skysnem, nikam nepôjdem, nič neuvidím a oddýchnem si maximálne na chalupe, ma úplne dožrala. Chcelo to radikálny nápad, ktorý by kĺbil všetko, čo od výletu (minibreak means true love!) momentálne očakávam a na čo som nastavená. Konkrétne :

1. mesto, dostatočne veľké a v zahraničí
2. príjemnú spoločnosť
3. rozpočet, čo ma nezruinuje
4. atmosféra, ktorej podľahnem

Zaujímavá alternatíva sa vynorila po ostatnom víkende, ktorý som strávila s Mici a ukončila ho ultranemeckým filmom. Režíroval ho a hlavnú postavu stvárnil Til Schweiger. Pre tých, ktorí nemajú nad posteľou Angelu M. a slovo germanofil im pripomína nechutnú nadávku, prípadne sexuálnu uchýlku, chlapec hral Huga Stiglitz v Tarantinových Bastardoch :) Lepšie? Skrátka a dobre, nastalo u mňa zatmenie mysle a začala som uvažovať nad tým, že veď v Berlíne som predsa ešte nebola a nebolo by odveci Mici, A. a spol. navštíviť. Vo všeobecnosti, z Nemecka poznám akurát kus diaľnice, ktorý skracuje cestu smerom do najvzdialenejších, na lyžovanie najatraktívnejších kútov Rakúska. Nastal čas, aby sme sa s Dojčlandom spoznali ešte lepšie. Na to, koľko nemeckých aj „nemeckých“ slov dokážem vyprodukovať počas rozhovoru so svojimi rodičmi, by sa už patrilo.

Nejakú tú hodinku som teda strávila preklikávaním po stránkach rôznych prepravcov, aby mi Železnice SR ponúkli 130-evrový lístok za 10 hodín tam aj späť. Hm, lákavé, ale zrazu mi nad hlavou zasvietila žiarovka a spomenula som si na Austrian. Bratislava síce do Berlína nelieta, ale Viedeň zaručene, navyše do Bruselu som s nimi letela mimoriadne pohodlne. Majte ma radi, vlaky mám rada, ale ak som za menej ako polovičnú cenu v cieli za hodinku a pol, nie je o čom. Dnes ráno som bookla, a 20. až 24. júl tak balím kufre nach Berlin. Už teraz sa teším, lebo spĺňa všetky podmienky minibreaku a tieto európske hlavné mestá výlety ma zatiaľ nesklamali. Rozhodne lákavejšia predstava ako týždeň v Chorvátsku a. k. a. Československá riviéra, kde miestni zmrzlinári volajú na dav „nazdar vole“ a reštaurácie sú plné tzv. brhličov. Brhlič je chlapík, ktorý má nad 30, škaredý peroxid na hlave, pred sebou na stole nič, len pivo. Na sebe má rozopnutú košeľu s havajským motívom, tak, aby sa celá spoločnosť mohla vynadívať na jeho trénované pivné bruško a akoby mimomochodom si masíruje, tzv. brhlí, bradavky. Unikátny druh, ktorý s veľkou láskou pestujú najmä domáce podmienky a určite má s nimi takmer každý nejakú skúsenosť.

Takto o tri mesiace budem sedieť na niečom mňam talianskom vo Vapiane, budem si užívať mestský relax a rozplývať sa nad tým, ako je možné, že som sa do Berlína vybrala až teraz. Hm, ale niečo mi hovorí, že počnúc týmto rokom tam asi budem chodievať častejšie... a neviem sa dočkať ;)

Koniec hlásenia, auf wiedersehen.

Moje prechodné bydlisko

Vždy, keď Slovenské národné divadlo vypustí von nový program, mám sviatok. Nemám väčšieho nadšenia, ako surfovať po predstaveniach a už aj v práci sa idem pretrhnúť, aby som mohla objednávať lístky na firemné výlety. Kultúrna attachée, ako sa patrí a apríl tento rok bol a je viac ako nabitý.

Nepřítel lidu

...alebo spestrime si činoherný obzor českým bratmi z národného. Veľmi netradične som kúpila tri lístky. Povedala som si, že budem výstavná vnučka a vezmem aj babku, aj starú mamu, ale jedna ochorela, tak som bola nielen výstavná vnučka, ale aj neter, keďže zaskakovala teta. V pohode, vravím si, zostane to v rodine, ale zabudla som, že som sa ocitla v kruhu pravidelných divákov slovenského Paneláku. Pri mojej štandardnej obchádzke výstavy fotografií sme sa pri Didi Mórovej museli zastaviť s poznámkou „môže byť skvelá herečka, ale ja v nej v kuse vidím tú Švehlovú.“ Au. To zabolelo, ale nevadí, som silná, predstavenie bude stáť určite za to.

Kdežeby, dokonca si dovolím tvrdiť, že to bola asi najslabšia vec, čo som tento rok videla a to som videla aj experiment Polylogue v DPOH! A keď vravím najslabšia, tak tým nemyslím zlá, ale v porovnaní s ostatnými...z hercov som poznala akurát Sašu Rašilova, zvyšok len po hlase z dabingu a vo všeobecnosti sa nepretrhli. Pokiaľ ide o samotnú hru, vyznela podľa mňa dosť slabo, napriek tomu, že pár politických postrehov bolo mimoriadne aktuálnych. Pražský vývoz teda sklamal, potenciál, ktorý predloha ponúkala využil len povrchne a zaradil sa medzi šedý priemer.

Herodes a Herodias

Môj prvý kontakt so Štúdiom SND a hneď s Mici. V divadle to bola spoločná premiéra a musím povedať, že sa vlastne dalo predpokladať, ako to bude prebiehať. Hodiny pred laptopom pri sledovaní všetkého možného by sa dali rátať na dni, ale komentovať niečo na intráku je niečo iné, ako v zaplnenom hľadisku divadla. Našťastie, smiech bol tlmený a nikto si nevšimol, že sme svojím spôsobom, no, postihnuté ;)

Herodias stvárnila Gabika Dzúriková, ktorej som dominu, na základe koženého oblečku, do ktorého ju priam narvala garderobiérka, okamžite verila. Keď som ale pri tom kostýme, chápem, že to bol zámer, ale trošililililinku mohli ubrať, predsa len, jej vnady miestami vyrážali dych. Herecky sa nemáme o čom baviť, Dúriková bez problémov, ale ozajstné hviezdy boli chlapi, od Ondra Kovaľa cez Mareka Geišberga (bez vlasov !!), ktorý alternuje zraneného Jána Koleníka, končiac Tomášom Maštalírom, pri ktorom sa nutne musím pristaviť. Definitívne uznávam, že ten chlap je nielen vysoký, čo vyzerá nenormálne dobre, ale je to aj Pán Herec a verím, že Ordinácia len platí účty. Zhodli sme sa ale na tom, že je veselý paradox, že ženy z neho idú do kolien práve zo seriálu, pričom v divadle je oveľa charizmatickejší. Jeho Herodes bol skvele odohraný a osobne som sa skoro roztopila pri scéne zvádzania Salome, pretože z toho išlo erotično v pravom slova zmysle. Dokonalosť by scéna dosiahla, ak by poslucháčka VŠMU postave Salome nedodávala tie amatérske orgazmické povzdychy. A vôbec, pri jej obsadzovaní šliapli zúfalo vedľa.

Najviac ma ale dostala scéna. Okrem toho, že schody, na ktorých sa všetko odohrávalo, spolu s tyčou, z ktorej ako z prameňa vytekala voda, pôsobili veľmi efektne, efektívne sa na nich všetci herci mohli pozabíjať. Možno išlo len o režisérov zámer zapojiť obecenstvo do hry, pretože keď nikto iný, tak minimálne my dve sme mali infarktový stav vždy, keď sa niekto po tých schodoch rozbehol. Či už smerom hore alebo dole, zakaždým veľmi dramaticky.

Hviezdoslav môže pokojne odpočívať v pokoji, Roman Polák, ktorý predstavenie režíroval neprznil, naopak!

Tak sa na mňa prilepila

Predstavenie, ktoré ma namierené k hviezdnym stáliciam programu ako napr. Chrobák v hlave od rovnakého autora. Tak sa na mňa prilepila ale trpí absolútne rovnakým syndromóm, ktorý ma neteší. Ide o prvoplánový ťah na bránicu slovenského diváka cestou lacných vtipov, ktoré vychádzajú z humoru zlej výslovnosti Jožka Vajdu, ktorý hrá španielskeho generála s výrazným akcentom. V princípe vtipné, keby tak netlačil na pílu. V poslednej dobe mi to čím ďalej, tým viac vadí na hereckom archíve „Vajda, Kramár, Horváth“, čo sú špičkoví herci, ale prehrávajú jedna radosť. Ostatní boli príjemne komediálni - Maštalír v uteráku alebo bez neho (Táni, všetky Ti závidíme ;), Mórová s ďalšou postavou písanou akoby na telo a výskajúca Monika Hilmerová s takým anglickým akcentom, až som závidela.

Diváci sa smiali, plieskali od nadšenia do kolien a repertoár divadla v konečnom dôsledku nemôže byť vystavaný výhradne na drámach a tragédiách, takže klopím uši a uznávam, že miestami som sa schuti zasmiala aj ja. Len nabudúce poprosím niečo ako Ideálneho manžela, doteraz najlepšiu komédiu, ktorú som v divadle videla. Oscar Wilde a jeho bystré komentáre a britký humor (ej, ako z literárnej príručky) sú predsa len môjmu náročnému vkusu bližšie.

Som lemra a nehanbím sa za to! (no, možno trošku)

Ahoj, volám sa Tina a som lemra (ozve sa sústrastný potlesk).

Apríl je vraj bláznivý mesiac. Dnešné počasie to len potvrdzuje, ale priznám sa, že sa vôbec nesťažujem. Nemám ani prečo, v práci mi to ubehlo oveľa rýchlejšie ako posledné dni zvyklo, nastal skvelý čas na biojasmínový čaj (vcelku humus :), periny a ostatný diel Doctora Who. Akurát, že už mám obstaraný lístok na film o siedmej do kina. Hlboká existenciálna otázka, ktorá spája aj luxus odvozu autom, sa natíska v priam hamletovskom znení - "lemriť, či nelemriť". A dnes mi z toho vychádza lemriť. Pravdou je, že na to, ako som sa vytešovala z press akreditácie na FIFFBA, ktorú som si vybavila, som videla ukrutne málo filmom. Na moju obranu ale možno povedať, že som mala vcelku nabitý program cez víkend a cez týždeň trčím v práci do piatej. (Kam sa hrabem na C. a jej ultimátny maratón!) Každopádne, aspoň večer by som sa mohla vytatáriť do Polusu, ale obávam sa, že to nepôjde. Veľmi mi to pripomína moju Prahu. Na prednášky som chodiť nemusela, rovnako ako na väčšinu seminárov a ešte aj tie, ktoré boli povinné, mi boli tŕňom v oku, lebo sa ťažko kĺbili s mojím nabitým seriálovým a filmovým programom. Ešte chvíľku a prisahám, že by som sa zmenila na môjho kamaráta, zhodou okolností tiež pražského právnika, volajme ho Roztrhaná kapuca. Roztrhaná kapuca trávi celé dni v pyžamku, v ktorom sa občas vyberie aj do obchodu alebo pre kamarátov na vlakovú stanicu, je schopný počkať ich aj so záchodovou doskou pod pazuchou a najobľúbenejšia činnosť je profesionálny zber podpivníkom. Jediné, čo by ma mohlo zachrániť, keby sa zo mňa stala Roztrhaná kapuca je, že by som bola tak dokonale štýlová a spadala do kategórie týpek, lebo to on jednoznačne je. Pozdravujem.

Späť ku mne. Pamätám si na jednu debatu, ktorú sme raz na jednej party viedli o tom, koho z nás by sme potenciálne chceli za dieťa. Vehementne som sa zasadzovala za to, že seba teda rozhodne nie a názor som nezmenila. Som príšerné decko, ktoré v domácnosti pomôže len, keď už na mňa niekto zvýši hlas a k niektorým mojim neschopnostiam sa radšej ani verejne priznávať neviem. Razím teóriu, že život nie je o vyprážaní rezňov, a teda logiku nutného upratovania "lebo je Veľká noc" neuznávam. Na druhú stranu, keby na mne ležala celá domácnosť a moja dcéra by odmietala pohnúť prstom s nejakou sofistikovanou teóriu, asi by som vytiahla autoritatívne zbrane najťažšieho kalibru typu "kým žiješ pod mojou strechou...". Moji rodičia nesú kríž lenivého dieťaťa a obávam sa, na moje šťastie, že sa už zmierili s krutou realitou.

Keď tak rozmýšľam, do toho kina dnes asi nejdem. Každopádne, netreba dramatizovať, kým zo mňa nie je toto, je všetko v poriadku.

Chvíľka terapie doznie, poďme sa, všetci lemrou postihnutí, objať.

Bola som na Arminovi

Asi som už spomínala, že som vyrastala v nie veľmi tradičnej rodine, minimálne pokiaľ sa jednalo o isté veci. Hudba je dokonalý príklad. Kamkoľvek som šla do tábora, všetky deti poznali pesničky od Elánu naspamäť. Ja som bola rada, ak som ich dokázala identifikovať a z hlasu Joža Ráža sa mi dodnes robí nevoľno. U nás sa počúvali veci z trošku iného súdka. Ak ideme na dlhšiu cestu, tak nám v aute zaručene hrá trance. Teda, ak je za volantom otec. So sestrou sme, ak sa to tak dá povedať, vyrastali na podobnej muzike, aj keď, rozhodne si ju sama bežne nepúšťam. Každopádne, bolo jasné, že sa moji rodičia budú chystať na Armina van Buurena a jeho 450 epizódu A state of trance, čo je v podstate dvojhodinová rádio show.

Lenže môj tatinko sa vybral na nečakanú lyžovačku, pričom vyhlásil, že kvôli piatim slnečným dňom v talianskych Alpách oželie aj Armina, takže zostalo na mne, aby som robila mamine sprievod a úprimne, nemala som ďaleko od toho, aby sme nešli, pretože som bola dosť unavená a navyše som večer zaspala. Našťastie mala moja drahá maminka dostatok rozumu, aby ma zobudila a o polnoci sme vyštartovali smer bratislavská Incheba, kde to už s množstvom plechoviek a bordelu vyzeralo ako po týždňovom festivale. Vyštverali sme sa po schodoch do našej VIP lóže, ktorá bola VIP fakt len preto, že ju tak nazvali, ale aspoň si bolo, kde sadnúť. Aj keď, keď sa tak zamyslím, sedenie som využila asi tak na prvých päť minút a potom som si poctivo odtancovala tri hoďky nonstop. Časovo sme to zvládli priam dokonale, aby sme si vychutnali presne dve hodinky so svetovým DJom číslo 1. Pre iných kameň v miešačke, pre mňa dokonalá zábava, kedy som sa vytancovala, ako snáď ešte nikdy a užila som si to určite oveľa viac, ako som predpokladala. Svojím spôsobom za to môže aj samotný Armin. Je to proste sympaťák a jeho holandská usmievavá tvárička rozdávala samú pozitívnu energiu a bavila obrovský dav.

Domov sme dorazili v kruto ranných hodinách. Čakám, kedy mi moje telo spočíta, že som musela tak beznádejne spotená ísť tak dlho k autu a radšej ani nespomínam dnešné ráno, kedy mi musela byť opakovaná každá veta, keďže som bola hluchá ako poleno. Už je to, našťastie, lepšie, stálo to za to a naozaj začínam uvažovať nad tým, že si A state of trance v štvrtok večer naladím na di.fm (skvelá stránka), a začnem tak zlepšovať svoj vzťah k tomuto typu hudby. Vykročila som správnym smerom a páči sa mi to.

Séction abnormale a iné

Veľa ľudí sa nevie zhodnúť, či ich najkrajšie roky života boli počas strednej školy alebo počas vysokej. Keďže oficiálne mám úplne za sebou len strednú (vlastne dve), nemôžem sa k tomu presne vyjadriť, ale rozhodne môžem s absolútnou úprimnosťou vyhlásiť, že na gymnázium mám len tie najkrajšie spomienky a moji spolužiaci z maturitného ročníka odpustia, keď si momentálne dovolím pripomenúť moju prvú školu, drahú Metodku, francúzsku sekciu. Sanatórium pre nadané dušičky, ktoré odtiaľ často vychádzali ešte viac poškodené a poznačené syndrómom Metodkára. Vyznačuje sa tým, že frankofóni zo sekcie sa poznali aj na míle. Akoby sme nosili na čele vytetované znamenie hodín strávených nad argumentačnými prácami so zmysluplnými titulmi ako napr. "cesta. iba únik?". Hlášok, situácii a vtipov za priehrštia na každý deň, ale čo nás všetkých spájalo bola "láska" k žabožrútskemu jazyku. Počas školy sme trpeli syndrómom "preboha, fuj, francúzština", kedykoľvek sme v meste začuli tento ľúbozvučný jazyk.

Dnes je to, našťastie, viac ako ok. Skôr mi to urobí radosť, ak aj niečomu rozumiem, pretože s mojou francúzštinou to ide dolu vodou. ALE, na horizonte svitá nádej. Teším sa na apríl. Rozbehne sa ďalší ročník FIFFBA, teda frankofónneho filmového festivalu a už teraz mám na zozname pár vecí, ktoré musím jednoznačne vidieť. Nehovoriac o tom, že filmová noc, nech už budú hrať čokoľvek, bude určite vrcholom. Akékoľvek nočné premietanie na mňa pôsobí ako magnet. Pred pár rokmi som si tam odžila okrem iného aj Taxidermiu a nič nezapôsobí silnejšie ako film, kde sa chlapík sám vypreparuje. Maďarská kinematografia je klenot, ak ste to doteraz netušili.

Je úžasné, ako niektoré skladby nepripomínajú ani tak situáciu, ako vyslovene ročné obdobie. Summer songy sú, myslím, jasné, ale jarné sa hľadajú ťažšie. Toť môj momentálny víťaz (aj napriek jesenným listom:), ktorého som počúvala celý akademický a dlho potom. To video je maximálne rozkošné. A spieva en francais.

Dnes balím, idem na chalupu, konečne preč z mesta, pekne jarne sa prechádzať po lúkach so psom a celé dni len čítať knihy, pozerať filmy a jesť starej mamine koláče. A bientot!

Anna Karenina

Považujem sa za povýšeneckého človeka. Nechovám sa tak cielene, ale uvedomujem si, že tak pôsobím a viem to o sebe. Bola by zo mňa dokonalá aristokratka, ktorá by sa pohybovala v salónoch a komentovala nové francúzske herečky, prípadne, či sa v lete vydať do Nice alebo zvoliť radšej liečenie v Švajčiarsku. Preto a z mnoha ďalších dôvodov mám najradšej literatúru 19. storočia. Je to obrovská srdcovka a včera som mala v tejto oblasti minisviatok. Zohnala som si lístky na Annu Kareninu do divadla.

Musím povedať, že už len predstava celého dňa v práci a následného štvorhodinového predstavenia o ruskej spoločnosti bola vyčerpávajúca, ale stálo to za to. Šla som sama, v prvom rade preto, že som brala posledný lístok a v druhom ako experiment, či mi to nebude vadiť. Nevadilo. V zásade som sa len musela zdržať komentárov, namiesto ktorých som si radšej robila poznámky, preto teraz môžem tak fundovane zhrnúť, či ide v mojich očiach o vydarený kus. Ide.

Tento Tolstého román som síce čítala pár rokov dozadu, ale stále ho považujem za jednu z naj knižiek, aké som kedy v ruke držala. Dramatizácia bola ťažký oriešok - príbeh má viac línií a divadelne sú ťažko zlúčiteľné, preto režisér Polák zvolil zaujímavú alternatívu ich častého striedania. V bežnom predstavení sa scéna počas dejstva mení minimálne, rozhodne nie v tak krátkych intervaloch ako v Anne Karenine. Hre to dodávalo výrazne filmový charakter, ktorý podčiarkovala aj skvelá hudba, či nadpisy, akoby kapitoly. Toto konkrétne však vyznelo skôr rušivo, pretože by sa divák bez problémov zaobišiel aj bez nich, najmä, ak sa podarí tak prekvapivo kompaktná dramatizácia. Divadlo pracuje s inými výrazovými prostriedkami, ako napríklad s kostýmami, ktoré boli na druhú stranu absolútne fantastické. Celá hra sa nesie v čiernobielom duchu, či už išlo o kulisy alebo šaty a naozaj bolo na čo pozerať, preto, Jaroslav Valek, resp. Peter Čaneck, klobúk dole. Scéna s presuvnými panelmi pôsobila dostatočne plasticky a navyše svojim minimalizmom nechala vyniknúť tomu skutočne podstatnému. Znova sa preto potvrdzuje, že peniaze investované do novej budovy národného divadla mali svoje opodstatnenie.

Inak sa veľmi teším, že aj drámy dokážu zaplniť hľadisko do posledného miesta a zaujať aj bez prehnaného rádoby zasmejme sa na jednoduchých veciach humore. I keď, aj tu by som ešte o čosi ubrala, lebo sa stávalo, že po pár dobre umiestnených vtipoch za sebou, zostali niektorí diváci veselo naladení a sálou sa ozýval smiech aj na miestach, kde sa to vážne nehodilo. Každopádne v tomto smere to už treba považovať za môj prehnaný kriticizmus.

Činoherný súbor SND je tvorený notorickými tvárami, ale občas sa mihne aj niekto neokukaný (aj keď ako som si prečítala report o Ordinácii, asi nie AŽ tak neokukaný) – Milo Kráľ, stvárňujúci Levina, ktorého, našťastie, neupozadili na úkor ostatných, podal super výkon, rovnako Tomáš Maštalír ako Vronský, presvedčivo naivná Táňa Pauhofová ako Kitty a mohla by som pokračovať Gabikou Dzúrikovou, Martinom Hubom a osobnou lahôdkou Dušanom Jamrichom (raz darmo, vyrastala som na Dallase ;), ale najpodstatnejšia bola aj tak predstaviteľka Anny. Zuzana Fialová bola jasná voľba pri obsadzovaní, ale ja som sa nemohla ubrániť dojmu, že nestíhala. Vo vypätých polohách bola dobrá, ale inak som stále videla len trochu fádnu herečku, nie postavu. Tam u mňa nastávalo maličké sklamanie, pri inak veľmi dobrej hre, ktorá ma udržala koncentrovanú štyri hodiny, a to už je čo povedať.

Inscenácia Anny Kareniny hanbu SND rozhodne nerobí, práve naopak a mysleli si to aj moje susedky zo zadného radu, ktoré boli inak absolútne rozkošné dve dámy, ktoré zjavne chodia do divadla pravidelne a takmer ma rozosmiali, keď pri posteľovej scéne vytiahli malý ďalekohľad. Úplne som videla samu seba za pár dekád J

Pre tých, čo s Tolstým nemali skúsenosť, odporúčam najskôr siahnuť po naozaj úžasnej knihe, pretože v časoch, kedy „prameňom vzdelanie sú časopisy“ (ako zaznelo včera), by sa podobné klenoty mali čítať a pozerať o to výraznejšie.