Bola som na Leonovi

Nemám rada muzikály. Áno, závisláčím na Glee a Moulin Rouge ma dostane do kolien zakaždým, keď Ewan McGregor otvorí ústa a začne spievať (Roxanne je ultimátna prerábka!), ale pri ostatných skôr trpím. Ok, ok, ešte Dr. Horrible patrí do zoznamu povolených záležitostí, ale to kvôli rozkošnému konceptu, na základe ktorého vznikol. Každopádne, s blížiacim sa koncom divadelnej sezóny, a teda s mojou rapídne sa zmenšujúcou kôpkou lístkov, sa každej možnosti ísť neplánovane do divadla chytám ako alkoholik poslednej kvapky na dne fľaše. C. vybavila lístky na Malú scénu a ja som privrela oči nad tým, že herci počas hry pocítia nevysvetliteľnú potrebu vyjadriť svoj postoj v pesničke. Dobre som urobila. Okrem toho, že som sa vymenila národné za príjemne civilnú Malú scénu, ktorá nemá tak rozmaznané publikum, strávila som večer sledovaním veľmi vtipnej hry. Iste, nezadúšala som sa od smiechu, ale celý čas mi nezliezol úsmev z tváre a naozaj som sa bavila. Nemala som dojem, že by sa museli príliš snažiť a taká odľahčená, a najmä nenásilná réžia by sa zišla aj v národnom, ale na to som sa sťažovala v predchádzajúcom divadelnom poste, nerada by som sa opakovala :)

Musím vyzdvihnúť skvelú herečku v hlavnej úlohe - Barboru Švidraňovú. Pôsobila naozaj vyzreto, čo už sa o jej kolegovi dá povedať menej. V zásade žiadna katastrofa, len občas z jeho prejavu šiel naštudovaný text a ľahko amatérsky prejav. Plus, vyzeral, že mal na sebe kostým niekoho tak o pol metra kratšieho. Zato, slečne Švidraňovej odložené kostýmy z Višňového sadu a ešte jednej -nespomeniem si na názov- hry, veľmi pristali. Dokonca kvôli istým čižmám v druhom dejstve by som zvážila aj lúpežnú návštevu po záverečnej.

Čo sa spevu týka, nerada by som ho hodnotila, netrúfnem si. Akurát zažundrem, že by som to pokojne prežila aj bez neho. Bude to pravdepodobne tým, že skladby mi, prirodzene, nič nehovorili a ja sa musím na hudbu chytať. Som dokonca ochotná aj po islandsky si spievať, ak sa mi niečo páči (a som sama doma), ale pri Leonovi som iba takticky prečkala. Na druhú stranu, toho spevu nebolo prehnane, veľa textu bolo hovoreného a tanečné scény mali nápaditú choreografiu. Dve hlavné postavy, plus štyria tanečníci = na malú scénu v Malej scéne, tak akurát.

VŠMU, klobúk dole, Každý má svojho Leona je príjemné predstavenie, ktoré neurazí, pobaví a divák odchádza výsostne spokojný.