Moja jeseň

Jeseň je absolútne nádherné ročné obdobie. Pre niekoho je o vyťahovaní hrubšej bundy, premočených topánkach a posúvaní času. Nie že by sa ma spomínané veci netýkali, ale ja vnímam viac gýčovo sfarbené stromy, až tak, že, ak im už opadávajú listy, musím si ich nahradiť. Tak ahaho, môj momentálny desktop.

Je tak pred jedenástou, za oknom mi vykrikujú robotníci, ktorí nám zatepľujú, vonku poprchá alebo ako by v Poprade povedali - kropí :). No čo vám budem hovoriť - idyla. Takto približne vyzerá celá moja jeseň. Odkedy som odišla zo školy a skončila som prácu na letisku, prakticky jediná povinnosť bola chodiť na angličtinu - a aj to by sa dalo veľmi rýchlo vyvrátiť ako povinnosť, keďže som si to zaplatila a fakt nikto ma nenúti. V každom prípade som prišla na jeden úžasný časovo-fyzikálny a ešte neviem aký jav. Čím viac času mám, tým menej vecí spravím a stíham. To by síce mohlo súvisieť s jednou z mojich výstavných vlastností, nechávania si čohokoľvek na poslednú chvíľu, ale ja som presvedčená, že to sa ma len niekto snaží presvedčiť, že je pomaly november!! To predsa nemôže byť pravda. Alebo áno?

Úspešne vraždím každý deň svojou lenivosťou, ktorá začína naberať monštrózne rozmery a nastal čas zmeniť to, a keďže nie je nič motivujúcejšie ako toto video, idem vytiahnuť hrubšiu bundu, nepremokavé topánky a zbehnem si odfotiť pár stromov. Do dažďa.

V poriadku, kecám, žiadne fotenie sa asi konať nebude, ale idem si kúpiť lístky na Hamleta. KONEČNE! Potom sa naložím do vane, nalejem si víno a pustím si Viva la vida album. Majte ma radi, víkend je predsa za rohom a viete si predstaviť lepšiu jesennú aktivitku? ;)

Búrlivé výšiny

Bol pondelok večer. Uložila som sa do postele, laptop nastavila do prijateľnej pozície a spustila film. Odkedy máme nové pripojenie (a moja laptop schopnú pamäť na disku), sťahujem ako divá. No dobre, ako divá som sťahovala vždy, teraz som utrhnutá z reťaze. Takže v momente, ako sa mi stiahla ostatná adaptácia Búrlivých výšin (aj tak sa najviac teším na budúcoročnú s Edom Westwickom a Gemmou Arterton), nastal u mňa excitovaný stav! :)

Pukance, pohár Bordeaux a pustila som sa do toho. Milujem adaptácie literárnych klasík a po Austen období som sa vrhla na ďalšie a "Masterpiece theatre" dielňa vytiahla ten správny mix "period drama" s modernými hereckými výkonmi. Nie je totiž nič horšie, ako keď nejaký pseudoumelec znetvorí obľúbené dielo. Stáva sa to v divadle, kedy Shakespeara dajú do "moderného šatu" a William sa potom v hrobe obracia, prípadne, keď sa Westlife alebo Atomic Kitten rozhodnú prespievať čokoľvek. Pri prvom refréne zvažujete možnosť samovraždy, pri ďalšom inštinktívne siahate po najbližšej zbrani a pred koncom skladby už nenávratne ležíte na asfalte ako mastný fľak a suseda vracajúca sa z pošty/potravín/kostola len krúti hlavou vysvetľujúc policajtom, že ste boli také milé dievča (ehm, no nič, Martina, obmedz telku!).

Snažím sa dostať k tomu, že na "to svoje" je každý háklivý a knižky sú rovnako tenký ľad. Každý z nás má totiž iné spektrum predstavivosti a šanca, že sa režisér trafí, býva občas prekliato nízka.

Preto, ak sa niektorému podarí ma rozplakať tak na 15 minút vkuse (bez Russela "Maxima" Crowea alebo Bruce "ja to odpálim sám" Willisa) napriek tomu, že už viem ako všetko dopadne, doplní to o dobové kostýmy a britský akcent, má bod, aj dva.

Pokiaľ ide o knižku, je trošičku komplikovaná, minimálne na začiatku - musím sa priznať, že som si ako debilko na prvých tridsať strán musela kresliť rodokmeň, inak by som bola úplne zmätená (bude to asi tým, že som to čítala v pätnástich), ale potom to už išlo a na rozdiel od čajovej Austen, toto je oveľa silnejšie kafčo. Na mňa pôsobil každý detail obsesívneho vzťahu Heathcliffa a Catherine...aj by som sa rozpísala bližšie, ale nevidím zmysel. Ak by mal niekto chuť na niečo iné ako Matkina, odporúčam. Titul nech zbytočne neodstraší; anglický vidiek nemusí nutne znamenať Rosamunde P.

Na záver len podotknem, že rozmazanú špirálu som musela odličovať dvakrát dlhšie ako bežne a ráno som sa zobudila s pyžamom naruby. Buď mám emočne vypäté obdobie alebo ma tá adaptácia fakt dostala. Vyzerá to tak, že oboje. (V každom prípade, B, Tom Hardy putuje na zoznam :p)

Bola som na koncerte

Vždy som si myslela, že investovať do zážitkov sa oplatí. Viac ako do nutných vecí, ktoré navyše často vyzerajú ohavne a jediný dôvod zadováženia je účelnosť. Podobne to platí aj pri darčekoch. Dlhé roky ma pod stromčekom čakávali rôzne druhy termoprádla a podobných úchylných lyžiarskych nutností z kategórie "moj drahý tatino a jeho internetové nákupné mánie". Netvrdím, že sa mi dané veci nezišli, ale nikdy som ich neocenila tak, ako keď pod umelými vetvičkami ležalo niečo, čo zmení obyčajný deň na nezabudnuteľný. Do Vianoc je síce ďaleko, ale narodeniny som mala len nedávno. Ako by povedala reklama na Mastercard : drink - 5 euro, nové vlasy - 25 euro, smska na nočnú MHD 80 centov, najlepšie kamošky - na nezaplatenie. A najmä, keď mi urobia radosť a venujú mi dva lístky na bratislavský koncert Riša Mullera. Chlap, ktorý je na slovenskej hudobnej scéne fakt veľryba a s tými kilami, čo nabral navyše vyzerá doslova ako vráskavec ozrutný.

Celý deň zlyhávala logistika, takže namiesto o štvrtej na Obchodnú, som dorazila o pol šiestej do Kolkárne - zastrčený podnik s trpezlivou čašníčkou a záchodmi, kde je fakt zima. Tento problém sme ale okamžite vyriešili čajom s rumom - legendárny lyžiarsky povzbudzovák - a hneď nám zostalo teplejšie aj veselšie.

Dovnútra sme sa dostali vcelku rýchlo a potom nastali absolútne povinné problémy.

1. toalety
2. šatne

Ten prvý bol dosť ošemetný - znamenal, že s Dáškou odstojíme dlhé minúty za nedočkavými slečnami, ktoré vypili príliš veľa čajíku. To však neprichádzalo do úvahy a situácia si vyžadovala radikálne riešenie, a keďže ja som si ich zabsolvovala v poslednej dobe na môj vkus trošku príliš, bola to Dáška, ktorá ma schmatla a posunula sa o pár metrov dopredu, k dverám pánskej toalety :)) Detaily vynechám, ale najväčší zážitok bol jednoznačne monológ vyplašeného chlapa, ktorý spustil, že aj tak najväčší problém je ten, že ženy potrebujú súkromie na záchodoch. Keby sme ho nepotrebovali, nevytvárali by sa rady. Čo k tomu dodať? Vďakabohu za dvere na tých pánskych a problém bol vyriešený, keď nie elegantne, tak minimálne rýchlo.

Spomínané šatne bolo jednoducho organizačné zlyhanie. Keď kalendár ukazuje polovicu októbra a teplomer tak tri stupne nad nulou, vonku prší a fúka, predpokladám, že je v poriadku doraziť primerane oblečená a očakávať, že organizátor sa postará o to, aby som nemusela stáť v dave pod pódiom s kabátom v jednej ruke a druhou mávať akože do rytmu. Ako sa ukázalo, moje požiadavky boli zjavne prehnané a najbližšie sa namiesto lístka asi uspokojím s ušklbnutým zdrapom papiera, kde bude napísané meno interpreta, lúka, na ktorej sa koncert uskutoční a prinesiem si rozkladaciu stoličku (a vôbec som nedávno nevidela Taking Woodstock). No nič, popojedem.

Ešte pred tým, ako sme dorazili na Pasienky sme rozoberali, či vieme, kto bude robiť predskokana. Začiatok koncertu dal odpoveď aj na túto otázku a nastalo niekoľkominútové trýznenie, počas ktorého padali rôzne poznámky od "ahaaa, to nie je tričko, to sú šaty", cez " oprela by som ju" (Jacky nesklame snáď nikdy) až po "ty nepočuješ text? Buď rada". Ale jedno treba uznať - kočka sa snažila -nespievala zle a bubeníkove výrazy na tvári stáli za všetky prachy (ktoré som nemusela minúť ja). Vo všeobecnosti ale na predkapelu Mukatado nebol nikto zvedavý, a tak, keď chúďa speváčka zožala aplauz po tom, čo ohlásila poslednú skladbu, aj mi jej ľúto bolo. Medzitým sa vedľa mňa vytvoril malý kopček s bundami, kabátmi a taškami a provizórna šatňa bola na svete (nechce ma niekto zamestnať v produkčnej spoločnosti?). Časom začala byť dosť problematická, keďže sa okolo nás naskladalo pár fakt divných týpkov. Jeden konkrétne bol naozaj unikát. Okrem nekoordinovaných pohybov napitého vidieckeho zabávača nás (a veľmi široké publikum) obšťastňoval výkrikmi "Richieee!!!", ktoré tak po druhom pokuse prestali byť vtipné (a to hovorí osoba, ktorá nemá problém vyrevovať meno Jozef prakticky na akomkoľvek domácom koncerte).

Netrvalo dlho a na pódiu sa zjavil obrovský chlap v koženom kabáte a s tmavými okuliarami a od Nea z Matrixu mal ďaleko. Detailného výpisu skladieb sa odo mňa nedočkáte, ale môžem podať aké také emočné svedectvo. Jasné, už dávno to nie je to, čo to bývalo. 44 koncert pre pár rokmi v Inchebe bol na inej úrovni, ale aj Pasienky zostanú v pamäti. Skladby jedna za druhou, spievajúci dav, fakt dobrí muzikanti a odrazu divadelná vsuvka a teta (alebo ujo?) z reproduktorov zahlásil "dámy a páni, nasleduje 20-minútová prestávka". Divné, ale čo sa dalo robiť? Pekne som sa zložila na zem a dúfala, že nebude veľký problém opäť sa postaviť. Každopádne, presunuli sme sa na kraj davu k miestam na sedenie a opäť ocenili čaro relatívneho prísunu kyslíka. Druhá časť koncertu bola výrazná odpaľovačka. Samé pecky a potom to prišlo. Teda, už keď Muller zaspieval Tajné milovanie, mohlo mi niečo napadnúť, ale asi som bola v tranze a Baroko na druhú stranu odspievali vokalistky. Skrátka, každá sme si počkali na svoju skladbu v ten večer. Saške zahrali Spočítaj ma (ak si dobre spomínam), Linde Cigaretku, Jacky Nahý a ja som si poctivo vyčkala na svoju Tlakovú níž. Hosťovanie Dana Bártu v pražskej Lucerne je dnes už klasika, ale bratislavský koncert túto skladbu posunul do absolútnych výšin - pridal totiž aj moju osobnú klasiku - Ivana Táslera, ktorý, keď sa objavil na pódiu, vážne som skoro zinfarktovala (B, literally :D). Refrény si odspieval, samozrejme, po svojom a poznám ľudí, ktorí by sa veľmi vyžívali v imitovaní improvizácií, ale to nechajme teraz tak :), ja som krochkala blahom!!

Zvyšné skladby som len žasla nad chlapíkom, čo mal na starosti dychové nástroje a spokojná s blaženým výrazom som sa mohla vytešovať z príjemného večera.

Ou, a postúpili sme na MS vo futbale.

Je mi teplo

Leto je príšerné ročné obdobie. Ono je naozaj náročné ho milovať, keď človek žije v izbe, ktorá je otočená komplet na juh a navyše ešte v byte umiestnenom na najvyššom poschodí panelového domu s výhľadom na Slovnaft, code name Manhattan. V práci stále počúvam o tom, kto dostal dovolenku, kto nie a ako sa všetci tešia na to ako sa vytasia v najnovších plavočkách k pribratislavským jazerám a la Zlaté. No a najviac milujem vetu- zo slnka načerpávam energiu. Nespadám ani do jednej kategórie. Jediný dôvod, pre ktorý by som si žiadala dovolenku je posledná skúška, ktorú musím v septembri zabsolvovať a dovolenka (žiadne more a pláže plné rodiniek) ma čaká deň po poslednej službe v práci.

Keď tak rozmýšľam, bolo to tak odjakživa. Už v detstve som sa tešila na september a nie preto, že by som bola zúfalec, ktorý by si potreboval ego masírovať vlastníctvom žiackej knižky (alebo predsa? :p). Leto ma nudilo. Nemala som čo robiť, z tepla sa mi robilo zle, nechápala som načo je dobré opekanie sa. Niektoré veci sa skrátka nemenia, pretože obsesia teplom a letom mi nie je jasná ani dnes. Samozrejme, každému vyhovuje niečo iné a navyše "americkí vedci zistili, že..." slnko naozaj dodáva potrebné látky a energiu, ale keď sa na to pozriem z čisto môjho hľadiska, vyzerá to asi takto :

Pozitíva :

1. teplé noci ideálne na žúrovanie

Negatíva :

1. teplé noci ideálne tak akurát na žúrovanie - nedá sa spať, nedá sa nič
2. teplo, pekelné teplo, ktoré ak aj prinesie nejaké búrky, tak je akurát sparno
3. musím piť podchladené červené víno, pretože sa ho nevzdám ani v lete
4. každý rok sa objaví nejaký príšerný "letný hit" = najväčšia odrhovačka na svete
5. zorganizovať nejakú poriadnu akciu dá zabrať - práca, dovolenky, babky, akcie - proste, ľudia sú rozlezení v lepšom prípade na slovensku, v horšom v Gruzínsku :p
6. slabá kinoponuka - len občas nejaký ten akože letný blockbuster
7. televízne sucho. A tým nemyslím televízne akože Markíza opäť po x-tý rok opakuje Susedov (poprosím podržať vlasy - dáviaci efekt), ale mám na mysli americké produkcie, ktoré kopírujú kvázi školský rok. Takže leto treba prečkať so silnejúcimi abstinenčnými záchvatmi po Gossip girl a podobne ladenými zlobami made in US - sweet dreams are made of this
8. spomínala som už to pekelné teplo?
9. komáre!!! V živote ma žiaden nenapadol v decembri (zlaté vianoce).
10. teplotné facky z klimatizácie

+ bonus pre pracovníka letiska - vysielať k moru slovenských dovolenkárov z Hornej Dolnej, ktorí maj na čele napísane, že letia prvýkrát, ale ústa plné poznámok typu "najhoršie letisko na svete, toto by sa mi v Londýne (a vždy je to Londýn) nestalo!".

Balím na Island.

Čo si obedovala?

Nedávno sme sa rozprávali s kamarátom o štandardných podovolenkových rozhovoroch a okrem tradičného „videli sme toto“ je samozrejmosťou aj počasie a jedlo. Jedlo v posledných rokoch začína byť veľmi zaujímavá téma. Kulinárskych kanálov sa v televízii vyrojilo ako húb po daždi a články o foodstylingu, nových štýlových reštauráciách a trendoch v kuchyniach sú v každom časopise. Prečo sa potom cítim ako uväznená v 19. storočí v Rusku (ticho a tma), kde o týchto veciach nemali v tom čase ani potuchy?

Dnes som bola večerať u starých rodičov. Pri vete – obedovala som zeleninu – sa starému otcovi div neurobilo zle a aby si napravil chuť, siahol po údenom mäse, ktorým ma ponúkal tak dlho, až som (ne)dobrovoľne povedala áno. Bolo fakt dobré, uznávam, ale jeden plátok, nie štyri, ktoré mi boli nanútené, pretože som si neuvedomila tú osudnú chybu, kedy som kus toho mŕtveho zvieraťa pochválila. Sedem hodín večer. Čo by mohla byť ideálna večera? Plánované ovocie doma? Kdeže. Moja naivita ma miestami dokáže prekvapiť. Dokonalé jedlo na túto večernú hodinu je totiž vyprážaný syr a veľa zemiakov. Ona je to mňamka, ale nie keď ma do nej niekto núti proti mojej vôli.

Ráno ma zobudil ustarostený telefonát. V momente, ako dotyčná osoba zistila, že som týždeň bez rodičov, ktorí práve dovolenkujú, spustila sa spŕška hysterických otázok, či nehladujem a či som schopná si vôbec uvariť čaj. Vzdala som akékoľvek pokusy o vysvetlenie, že po prvé, už rok žijem na internáte, čo, samozrejme, všetci vedia a tam sa o seba tiež musím starať a po druhé, fakt nepotrebujem mať každý deň rezeň, dokonca ani varenú stravu. Navyše aj so zeleninou a ovocím sa dajú vytvárať zaujímavé jedlá. Ak by som dostala evro za každý pokrčený nos, ktorého sa mi dostalo, odkedy som prakticky vylúčila mäso zo svojej stravy v Prahe, mohla by som si práve kupovať veľmi trendovú handru niekde v Auparku. Pritom to nemá nič spoločné s chuťou mäsa, vôbec mi neprekáža, naopak, no nepotrebujem ho mať na tanieri deň, čo deň. A nech sa na mňa nikto nehnevá, ak jem vonku, radšej si dám špenátovú quesadillu ako černohorský rezeň s hranolkami.

Hlboká otázka, ktorá sa natíska, je, či prehnaná starostlivosť spočíva v tom, že mám spiatočnícku rodinu, ktorá odmieta vystúpiť z tieňa „tradičnej slovenskej kuchyne“ plnej vyprážania a zemiakov alebo ide o paniku o mňa, teda osobu, ktorá od malička vyhlasovala, že keď bude veľká, bude mať slúžku a rozhodne neskončí ako gazdinka (urážka na úrovni slova intelektuálka). Tiahne sa to od dôb „Aká polievka bola v škole na obed?“ cez „Vidíš, Adriana je od teba o päť rokov mladšia a už varí nedeľný obed pre celú rodinu“ až po „Zase šalát? Čo si zajac?“. Zaujímalo by ma, ako umlčať hlúpe poznámky raz a navždy bez toho, aby som vyčerpala posledné dávky trpezlivosti a vľúdneho hlasu. Tipy?