Tak ide čas v Edinburgu

Prišla som na to, že na nových miestach mám rutinu. Prvé týždne v Škótsku mi výrazne pripomínajú prvé týždne v Anglicku - nikoho nepoznám a väčšinu času tvorím zatvorená doma a pozerám. Veľa. Na jednu stranu ma to teší, na druhú som z toho trochu nervózna, ale v konečnom dôsledku je to v mojom prípade asi normálne. Navyše, bývam v Leith, čo je časť mesta, kde sa odohrával Trainspotting, takže je to aj akási povinnosť. Prirodzene, od konca deväťdesiatych rokov sa do oblasti stihli napumpovať značné peniaze, takže dnes už málokedy stretnúť sfetovaných jedincov na schodoch do bytu, aj keď včerajšok potvrdil výnimku (k tomu sa ešte dostanem).

Leith sa nachádza na sever od centra a dnes je domovom, okrem iného, aj Michelin reštaurácii, takže vo všeobecnosti sa tu cítim dobre. Akurát sa snažím príliš neudomácňovať, keďže sa budem musieť o mesiac sťahovať. S touto skutočnosťou sa spája aj (ne)milá povinnosť obzerania potenciálnych bytov, ktoré sú buď neadekvátne z finančného, logistického alebo iného dôvodu alebo vyslovene dokonalé. V takom prípade si potichu gratulujem už len k tomu, že som bola medzi prvými, čo na inzerát odpovedali, a dostala tak šancu si byt pozrieť. Potom, žiaľ, nasleduje rozhovor, kde sa moja vidina zvykne rozplynúť. Keby som žila v americkom seriáli, bola by som obézna teenagerka, ktorá je bezhlavo zamilovaná do kapitána futbalového tímu a ak o ňu niekto zakopne, tak len preto, aby ju šikanoval. Vysvetľovať totiž niekomu, že môj momentálny pracovný status je z tých menej žiadaných a kompenzovať to vtipnými historkami z čias, kedy som bývala v krčme...povedzme, že už rozumiem, prečo si bežne ľudia trénujú správne odpovede na pracovné pohovory.

Včera, napríklad, som videla božský byt, so schopným nájmom, v skvelej centrálnej lokalite, kde by som musela bývať len s dvomi ďalšími osobami, ktoré navyše vyzerali byť úplne normálne. Jackpot! Nakoľko moja aktuálna situácia nie je z tých najlichotivejších, rozhodla som sa ísť cestou, kde ich očarím svojou osobnosťou. Ehm, majú sa ozvať v piatok, takže ešte neviem, do akej miery som bola úspešná, každopádne, tu sa ochotne podelím s historkou, ktorú som im zavesila na nos. Demonštrovala som ňou, že som nielen absolútna hysterka, ale aj zúfalá sa presťahovať. Retrospektívne skutočne netuším, prečo by si nemali vybrať mňa.

Pred pár dňami som ležala v izbe na gauči a pozerala film, keď tu zrazu periférne vidím mihnúť sa tieň. V prvom momente som si myslela, že už sa mi oči krížia z toho nekonečného zírania na obrazovku, ale z nejakého dôvodu som sa rozhodla zažať svetlo. Intuitívne som sa obrátila na skriňu v rohu izby, schmatla prázdnu fľašu od minerálky a hodila ju daným smerom. Nič. Zdvihla som denník, šmarila ho rovnakým smerom. Niečo zašuchotalo. Ako doleteli gumáky, zbadala som ňufák a a vzápätí hlavu malej myši.

Prirodzene, nasledovalo ziapanie. Myslím, že som vydesila viac seba ako samotnú myš, nie že by to bol zámer. Každopádne, zrazu som sa chovala ako bežná hysterka, ktorá vlastne ani nevie, čo má robiť, ale naháňať ju prichádzalo do úvahy ešte menej, ako ju ignorovať, takže vyskočiť na gauč, pridŕžať sa operadla a uprene zazerať pod skriňu, sa javilo ako prirodzená, a najmä vhodná reakcia. Samozrejme som sa vyhecovala až k slzám a ako som na úvod preklínala fakt, že okolo seba nemám nikoho, kto by mi pomohol, pár minút neskôr som ocenila, že ma vlastne nikto takto nevidel. Pozbierala som a nespúšťajúc oči z daného rohu som sa, ako správne silná a emancipovaná žena, natiahla za telefónom, aby som zavolala svojmu bývalému.

Dan je skvelé stvorenie - musí byť - toleroval ma tri roky a ešte stále zdvíha telefóny, keď sa mu ozvem. Hodina pretkaná dobrými radami, ktoré som zväčša odignorovala, sa skončila úspešným zahnaním malého hlodavca na chodbu. Nebyť hystérie, bola by som na seba celkom hrdá. Faktom ale je, že ten nový byt asi potrebujem. Včerajšok ma v tom len utvrdil.

O pol druhej zaspávam, keď zrazu počujem akčné klopanie na vchodové dvere. Rozhodla som sa mu nevenovať pozornosť, nakoľko to nebola moja starosť - nikoho tu nepoznám; ktokoľvek to bol, nehľadal mňa. Akurát, že po polhodine neutíchajúceho sa dobíjania bolo jasné, že rovnako zmýšľali aj moji spolubývajúci. Nevydržala som. Vstala som a vybrala som ho poslať kade ľahšie bez toho, aby som otvorila dvere. To už sa s nim ale rozprával môj sused. Oops. Chlapec sa vybral k mojej spolubývajúcej. Vraj mu povedala, že tu môže prespať. Akurát, že nereagovala na moje klopanie, nehovoriac o tom, že on na ňu nemal číslo. Dožadoval sa, aby som ho pustila do bytu, že on ju zobudí. Prirodzene som odmietla. Zreničky o veľkosti päste, nevedela som odhadnúť farbu dúhovky a chlapec sa rozhodne vyhlásiť sladkým hlasom, že som krutá. Už som len čakala, kedy ma označí za homofóba. Predsa len, už dlhšie sa o mne takto nikto nevyjadril. Pomaly by som vyšla z cviku, ale na severe sú ľudia milší, takže som sa obišla len s tým, že som krutá. Možno áno, ale bol to môj sused, čo ho schytil za rukáv a pekne ho vyprevadil až na chodník. Žiadna ujma na zdraví sa neudiala, ale keď tak rozmýšľam, tak by som radšej riešila tú myš.

Okrem spomenutých incidentov sú moje dni maximálne pokojné, hraničiace až s domácou nudou, čo je po predchádzajúcich mesiacoch v Eghame vítaným extrémom. Dnes som v stave letargie strávila päťdesiat minút sledovaním piateho Harryho Pottera, kým som si uvedomila, že vlastne pozerám šiesty diel. Film som zastavila, pozrela si piaty diel a až potom dokončila šiesty - nie som predsa barbar. A tak plynie čas pre Tinu v Edinburgu.

Let me restart alebo hlboká kaviarenská rozprava

Tečie mi do topánok. Doslova. Sedím doma, mám vyložené nohy a skúmam ponožky, ktorých farba je výrazne sýta. Sú premoknuté a mne to vôbec, ale vôbec, nevadí.

Tečie mi do topánok. Už som v Edinburghu nejaký ten týždeň a stále som bez práce. Ok, toto mi vadí o niečo viac ako mokré ponožky, ale tiež to neberiem tragicky. Keď nejde o život, nejde o nič.

Moja nedeľa spočívala v tom, že som si ráno pozrela film, na ktorý som sa podvedome chystala už niekoľko rokov a otvorila knižku, na ktorú som sa vedome chystala už niekoľko dní. Poobede som si spravila radosť a vybrala sa do obľúbenej kaviarne. Ako správnemu povaľačovi mi po presťahovaní netrvalo dlho, kým som našla miesto, ktoré som takto ochotne označila. Káva fenomenálna, zamestnanci výrazne nezávislí a klientela dostatočne bradatá.

A ako si tak sedím nad dojedeným koláčom a prázdnou šálkou, zízam von oknom. V rukách mám knižku, ale Henry James si vyžaduje väčšie sústredenie aké mu môžem, obklopená zo všetkých strán, ponúknuť. Trikrát pohodlné sedenie to tiež nie je, ale myslím, že na paradoxy kaviarenských mogulov s pohodlnými kreslami a "pollitrom brečky" verzus pražiarní s vražedným espressom a dreveným, prudko nostalgickým dekórom, by som potrebovala špeciálny blog, takže väčším komentárom sa radšej vyhnem.

Napriek tomu, že počasiu som počas svojho života nikdy nevenovala veľkú pozornosť, pri slove Edinburgh, majú ľudia pocit, že ma automaticky musia varovať pred podnebím alebo ako vraví Susan - prší! Každý. Deň. Hah, neprší!!! Teda, aspoň nie KAŽDÝ deň. Uznávam, že pod pojmom leto si nepredstavujem za bežných okolností dážď a konštantné teploty okolo 15°, ale výrazne mi to neprekáža.

Naopak, beriem to ako súčasť môjho nového škótskeho života. Prirodzene, nič iné ako tento fakt prijať, mi ani nezostáva, a tak sa snažím vycvičiť v otužovaní. Prechádzka v ľahkých sieťovaných teniskách, v tričku a bez bundy. Všetko je v poriadku, kým je sucho, ale mračná sčerneli a začalo pršať. To už som ale sedela vnútri a, keďže som sa nevedela sústrediť na knižku, uvažovala som nad svojou aktuálnou podstatou. Že čo robím. Kam smerujem. A či mi už naozaj nešibe.

Pred pár dňami som si zabsolvovala Skype s kamarátom. Snažil sa pochopiť, prečo som sa presťahovala. Prečo zrovna do Edinburghu. Prečo. Prečo. Prečo? No...lebo. Detské odpovede sú v týchto situáciách asi najlepšie. Minimálne najjednoduchšie. Ale okrem toho, že sú detské, sú aj detinské. Jeho otázky, kedy sa reálne pokúšal prísť na to, kde sa momentálne nachádzam, som, v mojej typickej póze, pojala ako útok na moju maličkosť.

Už si nepamätám detaily rozhovoru, ale viem, že som sa cítila pod paľbou a zraniteľná a bez správnych odpovedí, ktoré pritom odo mňa nikto ani neočakával. Takto to ďalej ale nepôjde. Treba si spomenúť na to, prečo som sa vlastne sťahovala. Prší, takže vyčkávam a rozmýšľam. Flashback. "Predsa keď robím také vážne rozhodnutia, tak nejdem len prstom po mape...?!"

Dávno, pradávno, na hodinách francúzštiny, sa nás náš lektor Franc, v snahe rozvinúť naše jazykové znalosti, pokúšal primäť k detailnejším odpovediam - "pourquoi?" A ako running joke, aby sme sa daným zdĺhavým rečiam vyhli, nasledovala vždy odpoveď "pourquoi pas?".

Odmalička ma fascinovala možnosť zbaliť sa a začať niekde odznova. Čistý stôl. Pred piatimi rokmi som si túto túžbu zrealizovala a dnes ju riešim znovu. Inde. Nikdy som nebola extra spontánny človek, ale vždy, keď si to z času na čas dovolím, mám pocit neskutočnej slobody, ktorý by som nevymenila za absolútne nič na svete.

Prší a už sa mi tu nechce sedieť, ale som bez bundy a bez dáždnika. Nevadí. Zmoknem. A čo? Potrebujem preč, ale nikoho tam nepoznám a nemám plán. Nevadí. Doriešim. A čo?

Kedy ste sa naposledy dobrovoľne prešli v daždi?? Ja dnes.

Už som doma. Čaj v ruke, široký a spokojný úsmev na tvári a Sam Smith spieva, že ..."so let me restart."

Tina (konečne) opúšťa Egham

V sobotu plánujem v meste večeru s najbližšími kamarátmi a je len jedno jediné miesto, ktoré som pre tento účel zvažovala. Talian. Majiteľ zdvihol telefón, zapísal si počet ľudí, dátum, čas a potom sa spýtal na meno. "Á, vedel som, že si to ty." Talian ma pozná už po hlase. Yes. Pamätám si akoby to bolo včera, keď sme sa s Matúšom flákali a hľadali miesto na zaparkovanie a dobrú kávu. V prvý večer sme tam presedeli nad dvomi cappuccinami dve hodiny. Druhýkrát sme k nim prihodili aj dezert a na tretíkrát aj večeru. Majiteľ bol žoviálne taliansky a vždy nám pri odchode potriasol pacičkou a odvtedy je len jedno jediné miesto, kam sa automaticky vraciame. Matúš tam mal svadobnú recepciu a nebyť neuróz môjho otca, ja by som tam mala promočný obed. Každopádne, nie vždy sa mi podarí do mesta prísť tak často, ako by som chcela a minule som sa pristihla pri tom, ako sa mu ospravedlňujem, že som u neho dlho nebola. Talian len zdvihol ruky, že to nie je dôležité; on vie, že sa k nemu vždy vrátim; veď predsa chodíme k nemu už roky. A mnou zrazu otriaslo - Martina, už sú to roky, presnejšie päť. 

Do Británie som sa presťahovala v septembri 2010 s tým, že právnička zo mňa nebude, nevadí, vymyslíme niečo iné. Vymýšľame už nejaký ten piatok, ale v zásade sa hlavne tešíme, že keď už nič iné, tak sa aspoň nenudíme (množné číslo, v angličtine, the royal we, použité ako moja verzia toho, že už nám zúbky rastú a už chodíme na nočník - a týmto gratulujem všetkým rovesníkom s detičkami, aj tým, ktorí detičky očakávajú a hlavne klobúk dole pred B, ktorá vo Windsore nad fenomenálnym dezertom musela hodiny počúvať môj rant o bezdetnosti a trochu inak nastavených prioritách).

Ehm, popojedem. Bilancia v Eghame? Bakalár umenia. Check. First class. Check. Nie, že by to niekoho zaujímalo, ale občas potrebujem svoje ego nakŕmiť nepodstatnými informáciami, aj keď mi moji lektori v hodine dvanástej povedali, že síce super, ale mala som ísť na herectvo. Čo už, drama queen zvládnem byť aj v bežnom živote - a ten ma, na oplátku, zásobí množstvom drámy, keby som sa, náhodou, nudila. Tri roky v škole znamenali tri roky v práci a na spoločenský život akosi nezostalo veľa času, resp. energie, a tak som sa rozhodla, že po promócii mám právo si trochu užiť. V preklade to znamenalo, že keď doma kamaráti riešili prvé kroky kariéry, ja som spávala deväť mesiacov v jednej posteli so svojím bývalým frajerom a poznala každú krčmu v okolí, lebo som sa tej posteli snažila aktívne vyhýbať. V jednej krčme som nakoniec skončila bývať aj pracovať. A tak ako je mojím morálnym víťazstvom to, že s daným bývalým sme to prežili v zdraví, sme stále kamaráti a v kontakte; tak je mojím neskutočným víťazstvom fakt, že som prežila desaťmesačné obdobie v pube bez toho, aby som si z užívania kokaínu spravila rekreačnú činnosť. Drogová stigma je v UK takmer neexistujúci pojem, čo som pochopila veľmi rýchlo, keď som bola jediným neužívačom 

(queue self-five). Nie, že by ma biely prášok a dojebabrané, rozumej neexistujúce, nosné prepážky, lákali, ale že som to neskúsila ani raz je vcelku obdivuhodné, minimálne v očiach mojich kamarátov/kolegov, pretože miestami som sa cítila ako v centrálnej Kolumbii a ak raz napíšem autobiografiu z čias v krčme, knižka sa bude volať "Vianoce s mojím dealerom". Bez mien, prirodzene.

A napriek tomu, že som od júna do októbra prakticky každý deň pracovala s opicou, od októbra do januára plakala, že som unavená, lebo v krčme sa akákoľvek súdna večierka nerešpektovala a žúrovalo sa vyslovene do rána; a tomu, že od marca do júna som bola vystavená obrovskému stresu zo strany emočného vampíra, ktorý mi nielen dlží peniaze, ale ma dostal do bodu, kedy som sa reálne cítila ako každá piata týraná žena...napriek tomu všetkému, si nič nevyčítam. Nemá to zmysel. Finančné a logistické dôvody a jednoduché rozhodnutia, preto lebo chcem a môžem, ma doviedli k tomu, že som zo seba dostala aj posledné kvapky post-pubertálneho party života, ktorý som si neužila vtedy, kedy som mala, resp. kedy sa odo mňa očakával.

Prvé tri roky v Eghame mi dali stabilnú prácu, sebavedomie, že prežijem vždy a všade a ďalšie dva vedomie, že život nie je čierno-biely, náhradnú rodinu a kopec, kopec zážitkov, nad ktorými sa s odstupom času už len smejem.

Pred mesiacom bola u mňa B a okrem toho, že to bol asi najsvetlejší týždeň tento rok (a to som strávila takmer mesiac v Thajsku), sme mali jeden skvelý moment na toaletách v kine v Richmonde. Pozerali sme na seba v zrkadle a tak nejako na nás obe došlo, že wow, vyzeráme dobre. Bude sa asi ťažko vysvetľovať, že to nebol len narcis-estetický moment, ale pokúsim sa. Dva roky, počas ktorých sme sa nevideli, sme sa obidve posunuli; sme sebavedomejšie a spokojnejšie a vyrovnanejšie. Iste, je to vekom, ale aj tým, že rozhodnutia, ktoré sme spravili, sme spravili pre nás, a nie pre iných a v tom zrkadle bol ten odraz a obraz vážne vidieť.

Čo sa mňa týka, stále zápasím s tým, čo si iní myslia. Alebo, čo si myslím ja, že si oni myslia, ale je dobré vedieť, že v konečnom dôsledku aj tak robím veci podľa seba. Ako vraví môj otec s ľahkou trpkosťou (a hrdosťou?) v hlase - ja ti môžem len poradiť, aj tak si spravíš podľa svojho. Prípadne, citujúc kamaráta, "náhodou, mám dobrodružnú kamarátku a so záujmom sledujem jej najnovšie nápady a nenadávam jej za to," asi sa uspokojím s tým, že mi má vlastne byť jedno, čo si kto myslí, lebo rozhodnutie je moje. Aj to, ktoré ma viedlo odsťahovať sa do Škótska.

V nedeľu naskakujem na jednosmerný vlak, smer Edinburgh. Ostatné dva mesiace som strávila vysvetľovaním prečo - a okrem toho, že už som z toho unavená, je to vlastne jedno. Kapitola Egham sa zatvára, Edinburgh predo mnou (ďalšie E. ... hmmm, zaujímavé). Držte palce, budem sa hlásiť - prišla som na to, že je asi jedno, kde sa nachádzam, historky hodné zabávania davov počas dinner parties naberiem asi hocikde. A moja londýnska rodina sa môže tešiť, že keď sa čoskoro znovu u Taliana uvidíme, aspoň budú koncentrovanejšie, pretože niektoré veci sa menia, ale iné sú rock-solid, aj po rokoch. 

Tina v Thajsku #2

...tak som naspäť doma. Pôvodne som chcela začať tento post dvomi fotkami s výhľadom z okna - nechutne pohľadnicovou z Koh Phayam (terasa nad kešu plantážami s neskutočným výhľadom na more a blízke ostrovy) a domácou tehlovou z Eghamu, ale rozdiel medzi nimi je tak depresívne kontrastný, že si to porovnanie asi odpustím. Dnes ešte nemusím do práce, a tak sa budem v rámci aklimatizácie tváriť, že je okay všetkým a všade vykladať, ako bolo v Thajsku super.

Je síce pravda, že prvých pár dní na Koh Samui som bola značne vystresovaná, ale ako som sa upokojila, začala som sa tešiť zo slnka a z toho, že som nemusela takmer nič. Po desiatich dňoch sa moja dovolenka prehupla do druhej polovice, v ktorej bol naplánovaný Koh Phayam, malý ostrov na západnej strane Thajska. Vzdialenosť medzi Surat Thani a Ranongom (prístavné mestá na oboch stranách) je 223 km, čo v praxi znamenalo 9 hodín cestovania - taxík, trajekt, bus, rikša, mikrobus, taxík, loď. Ak mám pravdu povedať, cestovanie bol vo všeobecnosti zážitok. V deň odchodu som o šiestej ráno poslušne stála na hlavnej ceste a modlila sa, aby sa taxikár, s ktorým som sa v prechádzajúci deň nezáväzne dohodla, aj ukázal. Nesklamal, a keď sa o pätnásť minút neskôr dorútil na skútri, skoro som skolabovala. Nie že by som mala s motorkami problém, ale netušila som, kde chce odložiť môj kufor (poznámka 1: dnes viem, že mesiac v Thajsku by som zvládla s plavkami, žabkami a jednými šatami, a zmestila by som sa do ruksaku), takže som sa s ním asi päť minút hádala a nakoniec to vzdala, keďže som chcela stihnúť trajekt o siedmej. Taxikár suverénne položil kufor medzi svoje nohy a ja som len žasla. Cesta po súši v mikrobuse bola tiež riadna divočina, keďže som ako jediná Europánka (rozumej biela tvár) musela vydržať tri hodiny thajského popu, neúspešne prehlušovaného mojou hudbou zo slúchadiel, a samovražedným šoférom, ktorý to v kopcoch v zákrutách neváhal dať pravidelne cez dve plné čiary (true story). Som presvedčená, že sme suverénne prešli aj na červenú, ale nie som si istá, či som nehalucinovala z arktickej klimatizácie v mikrobuse.

O deväť hodín neskôr som sa dorútila na Koh Phayam, ktorý je vraj neobjavené Thajsko, čomu som nemala problém uveriť. Utiekla som turizmu, letisku, hotelovým komplexom a organizovanému turizmu. Všetky komerčné ostrovy vraj boli takto nedotknuté dvadsať rokov dozadu a ja som len rada, že som mala šancu to zažiť. (Poznámka 2: tati, nasledujúcu vetu nečítaj, zakry si oči; aj tak na mňa nikto nedá!) Ak budete mať možnosť niekedy sa vybrať, odporúčam tam a čo najskôr. (Poznámka 3: nie, že ma teraz vydedíš!).

V prístave ma už čakali vysmiati rodičia na motorke a ja som pochopila, že kufor na skútri bude v rámci cestovania nič oproti nám trom bežne cestujúcim spolu. Už na Koh Samui som všade videla domácich aj turistov s malými deťmi vkliesnenými medzi rodičmi a máločo je rozkošnejšie ako čokoládová malá v ružovom, s prilbou na hlave a suverénnym posedom na motorke (poznámka 4: yes, i said it). Akurát, že hoci som technicky dieťa mojich rodičov, už som trošku väčších rozmerov ako keď som bola v predškolskom veku, tak sme nakoniec kliesnili moju maminu, ktorá mala po desiatich dňoch tak obité kotníky, z toho, ako som sa vždy snažila zmestiť svoje laby vedľa jej, až mi bolo ľúto. Keďže naši sa ešte stále slnia a ja už si môžem akurát tak fotky pozerať, tak tie kotníky prežije, bóóóóže.

Kým otec zistil ako sa pracuje so strojom, ktorý rozhodne nie je stavaný na tri dospelé osoby (minimálne do kopcov určite nie), tak sme namiesto trúbenia na miestne psy museli s maminou trúbiť my dve. Doslova. Guláš rozvalený krížom cez cestu a my dve z plného hrdla, že tutúúúút (poznámka 5: aj tak ich bolo treba väčšinou obísť, špiny lenivé).

Fauna inak vo všeobecnosti nesklamala - divné gekony, ktoré v noci vydávali také tokacie zvuky, že by sa žiadny veľký vták nemusel hanbiť, jašterice, psy (obrovské množstvo), mačky, nádherné rybičky aj ryby (krásne čistá voda asi pomohla) a aj opice a nádherné vtáky hornbilly. Slony som vynechala, pretože som akosi nemala srdce sa ísť pozrieť - ak to nebehá voľne v prírode, som nervózna. Pre tých z nás, čo sme vyrástli na Baywatchi (celá slovenská generácia detí v deväťdesiatych rokoch), žraloky sú automatická (a zároveň iracionálna) hrozba, aj keby som sa kúpala na Balatone, ale v Thajsku som sa viac obávala hadov. Teraz môžem s hrdosťou oznámiť, že za viac ako tri týždne som nevidela ani jedného. Iste, keď sme sa boli vyložiť v krásnom a tichom (!!) rezorte na Koh Samui, domáci museli zneškodniť nejakú zatúlanú hadicu v tráve, asi päť metrov za mojím lehátkom, pretože rozvetvenej austrálskej rodine tam behali malé deťúrence. Danka mi statočne celú situáciu, vrátane rozmlátenia plazu bambusovou palicou, opísala, ale môj prístup počas celého pobytu sa oplatil - ak to nevidím, tak to neexistuje.

Kiežby som to mohla aplikovať aj dnes, ale realita je tá, že som naspäť v Británii, zajtra ma čaká práca a na krásne a vyľudnené pláže, čistú vodu a ten bohovský výhľad môžem už len spomínať. Ale spomínam brutálne opálená a s plánmi podobné cesty riešiť častejšie, pretože takáto oddýchnutá som nebola už dlhé roky. A teraz, ak ma ospravedlníte, idem si objedbať pad thai, pretriedim nechutne gýčové fotky a po tom, ako nimi skončím s obťažovaním známych, budem plakať do vankúša, že už som doma. Každopádne, ako čerstvý optimista si k tomu dám po mesiaci pohár vína (konečne!), lebo raz darmo - "wine a little...you'll feel better".

Účestníci zájezdu alebo Tina v Thajsku

Už niekoľko rokov svojmu okoliu aktívne pílim uši, že potrebujem dovolenku. Nie, že by som nemala voľno raz za čas, ale návštevy na Slovensku alebo miniatúrne dvojdňové minibreaky v európskych mestách nepočítam, pretože tie prvé sa väčšinou zvrhnú na služobnú dovolenku s rodinnými obedmi a tie druhé sú zase predĺžená káva s niekým, koho som nevidela sto rokov (Mici, takže kedy sa už ku mne chystáš?).

Skrátka a dobre, nie, že by som bola plážový typ, ale akosi som zatúžila váľať sa v piesku, ideálne ďaleko od domova (prvého, aj adoptívneho). Posledná dovolenka tohto typu sa odohrala v Chorvátsku, dávno pradávno, v roku .... (práve som skontrolovala facebook, lebo sa mi nechcelo počítať na prstoch) ... 2007. Mám na ňu super spomienky, ale už boli ťažko zaprášené, takže, keď mi na jeseň rupli nervy (a skoro aj pečeň), rozhodla som sa, že ich treba doplniť o nové prímorské zážitky a keďže rodičia už boli naplánovaní do Thajska, pridala som sa. Plán bol nasledovný - 10 dní na Koh Samui s partičkou z Bratislavy (zväčša kamaráti mojich rodičov) a 10 dní na Koh Phayam za rodičmi. Aktuálne mám pomaly za sebou prvú polovicu dovolenky, takže tu sú dojmy.

Že budem na ostrove obklopená slovenčinou, som vedela - predsa som prišla so šiestimi našincami, ale aby slovenčina, resp. čeština boli najviac frekventované jazyky, tak to bola vcelku facka. Doslova (ne)kultúrny šok. V prvom rade sme mali vybavené ubytovanie v bungalovoch na pláži, kde som sa ráno budila do "brý jitro!" a povinného "volééé", až mi to skutočne evokovalo už spomínanú dovolenku v Chorvátsku. Akurát, že namiesto miestneho bengálskeho tigra, kocúra Didiera, som mala každé ráno na terase túlavého psa.

Vedela som, že Samui je jeden z najkomerčnejších ostrov, aj to, že pravdepodobne nejaký Slovák sa tam objaví, ale nepočítala som, že dorazím na Dalmáciu pre solventných. Cestou sme míňali podniky ako Pressburg Café a podobne, kde sa expati stretávajú na kávičku, privítať nové tváre bratislavskej scény, ktoré unikli slovenskej zime. Potom mi oduševnene vysvetľujú, ktorá pláž je bez vĺn, lebo na Lamai-i sú príliš živelné. Presne tu totiž stratila svoje Gucci okuliare, ako ju voda zmietla. Vieš, tie za tisícdvesto eur. ("Chruňo! Ktoré nohavice máš na sebe? Som ti povedala, daj si tie za dessaťtisíc evri). Hrubé reťázky okolo poctivo opáleného krku a mne sa zdvíha žalúdok. Keď mi bolo potom nonšalantne oznámené, že o dva dni dorazí do rezortu vedľa nás Zora so štyridsiatimi babami cvičiť, tak som v duchu roztiahla ruky ako Helenka Ružičková a zvolala "Držte mě!"

Keďže nahlas som si ale tieto komentáre nedovolila, tak som zvolila najlepšiu možnú a vlastne aj pôvodnú alternatívu, ktorá sa volá Asociálna Tina. V praxi to znamená to, že sama odtiahnem niekam do plážového baru, kde si objednám Mai Tai, založím do uší prudko letný tropický tanečný set a opaľujem sa (sama tomu neverím, nie som obrovským milovníkom slnka, ale thajské je asi iné a čo si budeme oči šmirgľovať, ten koktejl asi tiež pomáha). Dlhé roky bez dovolenky a fakt, že pracujem v reštauračných priestoroch majú za následok, že ticho a samotu vyhľadávam, ale už som si zvykla na to, že nie každý tomu rozumie, a potom často nastanú nepríjemné momenty, kedy sa ma niekto normálne pýta, kde som bola a ja už kvôli svojej povahe okamžite skáčem, pretože mám pocit, že som kontrolovaná a obmedzovaná. Následne sa snažím kompenzovať a nasilu tráviť čas tam, kde nechcem, lebo sa bojím, že som neslušná, a celkovo som tak v kŕči a nadávam si, že tak takto som si svoju dovolenku teda nepredstavovala.

Ale aby som len nepindala, tak tu sú kosamuiské/thajské pozitíva: jedlo (!!!), masáže (originál, bez dievčat s penismi), krásne pláže, teplé more a ľudia, ktorí sa non-stop usmievajú a okamžite ma nabíjajú pozitívnou energiou.

Po pár dňoch som nakoniec rezignovala a začala brať dovolenku so všetkým pozitívnym, aj negatívnym a sústredím sa hlavne na to, že je to dovolenka. Momentálne píšem tieto slová s otvorenými oknami, krásnym výhľadom na šíre tyrkysové vody Thajského zálivu a na nohách ešte piesok po rannom plávaní - myslím, že sú aj horšie možnosti ako tráviť piatkové ráno (mimochodom, musela som skontrolovať, ktorý deň v týždni je).