Prvých 72 hodín je kritických

Po rodinnom víkende som sa dnes ráno zobudila s vedomím, že sa musím aktívne brodiť vodami slovenského byrokratického Kocúrkova. Keďže som sa po piatich rokoch vrátila na Slovensko, bolo by vhodné obehať úrady, ale nakoľko stále čakám na jeden veľmi podstatný papier z Británie, rozhodla som sa skrátiť čas novým blogom, a to konkrétne o niečom, čo som vedela, že ma čaká a neminie, a napriek tomu ma to zastihlo nepripravenú. Kultúrny šok.

Päť rokov nie je večnosť a Veľká Británia fakt nie je výrazne iný svet, ale v kombinácii sa to asi odignorovať nedá a ten kontrastný rozdiel som si uvedomila v nedeľu večer v Auparku. Vysvetlím. To, že máme v Bratislave kultúru nákupných centier ma neteší, ale chápem ju. Včera sme sa tam s L. ocitli z parkovacích, a podľa mňa úplne legitímnych, dôvodov, ale zabudla som na to, že Aupark je mekka bratislavských pipín. Okamžite ma bolel krk po tom, ako som sa po nich obzerala, ale časom som sa vedela sústrediť na rozhovor, ktorý okrem iného riešil stav slovenského spravodajstva (televízne noviny so starými rodičmi hodinu po prílete boli šoková terapia par excellence) a televíznej produkcie ako takej.

V UK som televíziu veľmi nepozerala, ak neberiem do úvahy moje posledné dva týždne v Škótsku, ale tie boli zavŕšené asi najtradičnejšou sobotou v očiach domorodcov. So spolubývajúcou sme si objednali pizzu, pustili Strictly Come Dancing (ekvivalent u nás je, myslím, Let's Dance), následne X Factor a večer sme zakončili Jonathanom Rossom. Talentové šou ma vo všeobecnosti veľmi neberú, ale odísť bez toho, aby som si takto zaklincovala moje pôsobenie v UK, sa akosi nehodilo. A v konečnom dôsledku sa mi to zišlo aj doma, keď som neskôr zistila, že sa tu britský X Factor vysiela s týždňovým oneskorením, ale len s titulkami a moja mamina ho pozerá. Spolu sme si tak zopakovali kolo, ktoré som už videla a v duchu si vravela, že to je niečo, z čoho by som ochotne spravila domáci rituál, pretože tento rok vychytali fakt dobrých spevákov a vždy lepšie ako rodinne sedieť pri Paneláku.

Deň (dva?) neskôr, po tom, čo som sa vrátila z Auparku, som doma zaparkovala pri mamine pri ďalšej talentovke, Superstar, a tu sa prejavil ten rozdiel, pri ktorom ma prefackalo. Prvú Superstar si veľmi dobre pamätám a doteraz by som sa do krvi pohádala za to, že Adela a Pyco, rovnako ako produkčný tím, to zvládli fenomenálne. Osobitá, neopozeraná show, ktorá fungovala a ku ktorej som sa ochotne vracala týždeň, čo týždeň. Priznám sa, že som netušila, že sa Superstar ešte produkuje, ale keď to už bolo zapnuté....

Tak v prvom rade, to, že do finálových kôl sa dostal chlapec, ktorý má 15 a dala by som ruku do ohňa za to, že mu ešte hlas nezmutoval je síce divné, ale prežila by som. Čo ma ale totálne šokovalo bola 'dokrútka'  (terminus technikus), počas ktorej bolo divákom tlmočené, že bude spievať Stevieho Wondera. Ok. Zábery mladého u kaderníčky (hér stajlistky). V poriadku. A potom niekomu vyslovene jeblo - a nezvyknem takto oficiálne nadávať, ale ja nerozumiem, ako niekomu mohlo napadnúť, že nasledovné je v poriadku. Chlapcovi dorobili na vlasy afro pletený vrkoč a natreli ho výrazne tmavým make-upom. Na záver mu dali na oči tmavé slnečné okuliare a v mini prestrihu kýval hlavou zo strany na stranu, zatiaľ čo ho niekto fotil. A teraz mi, prosím, niekto povedzte, že je to tým, že som po tých rokoch na západe prehnane politicky korektná, ale niečo takéto považujem za vrcholne nevkusné a urážlivé na toľkých leveloch, že vážne neviem, kde začať....a nie som si istá, či mám vôbec náladu sa týmto spôsobom rozčúliť.

Ďalšia, už menej výrazná výčitka smeruje ku kočke, ktorá večer uzatvárala. Nie som istá, či som bola hluchá ja alebo pri komentároch poroty zakaždým poďakovala dvojjazyčne. Nie je to tak dávno, čo som bývala v Prahe a denno-denne som sa stretávala s jazykovým bariérami, pri ktorých mi až rozum stál, pretože bežný Slovák je odchovaný na českom dabingu a českej televízii, ale naopak bežný Čech, minimálne mladšia generácia, už má problém nám rozumieť. Nie je to zatiaľ tragické, ale je to cítiť, som si toho vedomá. Každopádne, opäť ma, prosím, niekto opravte, ak očakávať, že v prípade česko-slovenskej superstar by jazykové bariéry nemali nastať, je nadštandardné. Vysvetliť mojej spolubývajúcej, že čižmy sú kozačky, alebo keď hovorím o vankúši, myslím tým polštář, je ešte pochopiteľné, ale aby nejaká šťabajzna s mikrofónom úctivo ďakovala s totálnym lingvistickým presahom vo forme ďakujem a děkuji, to je veľa aj na mňa.

Pri obrazovke som ale zotrvala s tým, že som bola zvedavá, či je to smutné len pri jednom kandidátovi alebo to je všeobecne zlé a, bohužiaľ, platí druhá verzia. Je mi jasné, že od domácej talentovky nemôžem čakať to isté, ako od britskej. Z finančných a produkčných dôvodov je to nemožné a čo sa talentu týka, tam tiež, prirodzene zaostávame. Hovorím prirodzene preto, že beriem do úvahy vzájomný pomer počtu obyvateľov, keď už by som to len z tohto elementárneho hľadiska mala vnímať, ale existujú aj iné faktory, ktoré dokážu podobné programy vyzdvihnúť aspoň na mieru pozerateľnosti. Kedysi by som bez mihnutia brvami vyhlásila, že moderátori, ale ešte aj chudák Pyco v koženej bunde pôsobil na tom pódiu sám akosi nevládne a z úcty k jeho predchádzajúcim úspechom a kultovým Music Files sa radšej nevyjadrím ani k trestuhodne zlým moderátorským mostíkom.

Bohužiaľ, na to, aby som daný formát vedela rozanalyzovať podrobnejšie, by som musela vidieť celé kolo a k tomu ma nikto nedonúti. Len si v duchu vravím, že peniaze, ktoré sa do toho projektu investovali mohli byť vynaložené niekde inde, napríklad na podporu domácej televíznej produkcie. Lenže ako sa hovorí za kanálom, careful what you wish for, mohli by z toho byť nové Búrlivé Kone.

Zo škótskeho denníčka

Jeseň je oficiálne moje najobľúbenejšie ročné obdobie. Škótsko je neprekonateľné, čo sa dramatickosti počasia týka, ešte aj hmly sú tu fenomenálne a tieto týždne Edinburgu naozaj pristanú. Keby som nemala úplne prehodený režim a neexistovala ako upír, tak by som si ho aj viac užila, ale ostatné dni som chodila spať o štvrtej ráno a vstávala v hlbokých poobedňajších hodinách - raz darmo, Jimmy Fallon a Ellen vedia, ako ma udržať pri svetle monitora dlhé predlhé hodiny. Priznajme si, asi nie som jediná, ale je trochu smutné, ak donekonečna pozerám tie isté videá...no ale pomôžem si, keď je Emma Stone na pokraji infarktu, keď sa majú objaviť Spice Girls? Moment. To je u Grahama Nortona. Nevadí. Na moju obranu, talk shows občas prekladám veľmi dôležitými kinematografickými skvostami, ako napríklad včera, keď som si pri Sherlockovi a okultných rituáloch spomenula na film Romana Polanského s Johnny Deppom. Deviata brána. A že zabíjam čas. Počas natáčania Johnny stretol Vanessu a všetci vieme ako krásne to fungovalo, až kým sa nerozišli. Seriózne, pri každom novom celebritnom páre si poviem, že to už je naposledy, čo som do toho investovala čas a energiu a zakaždým...zakaždým. No nič. Ukľudníme sa.

Chcela som povedať, že v noci bdiem a cez deň spím. Už týždeň. Som z toho na prášky. Dnes som si preto nastavila budík a poslušne sa v dopoludňajších hodinách vybrala do ulíc a po krátkej prechádzke sa mi zachcelo umenia. Zbierka škótskej národnej galérie je podľa môjho totálne laického oka celkom fajn, ale osobne mám s ňou taký istý problém ako všade inde - absolútny pretlak umenia, kedy si po pár obrazoch už neviem nič poriadne vizuálne užiť a vždy sa na seba hnevám, keď povinne ako turista (alebo bratislavský mafoš) dokončím tzv. kolečko.

Okrem iného mi prišlo aj zle, ale to asi môžem pripísať tomu, že som neskôr večer začala cítiť známky prechladnutia. To ma potešilo. Nie preto, že by som si užívala citlivé kríže, plný nos a zvýšenú teplotu, ale preto, že som mohla zvaliť bolestivé svaly na momentálny zdravotný stav a rozhodne nie na tých 10 minút, ktoré som predchádzajúci deň strávila (pseudo)cvičením. Moja fyzička na tom predsa nemôže byť AŽ tak zle (Biblia alibizmu, čoskoro aj vo vašich kníhkupectvách).

Cestou domov už som sa udržiavala pri živote len myšlienkou na kávu, keď sa nado mnou škótske hlavné mesto rozhodlo zľutovať a pokúsilo sa mi zlepšiť deň. Teda, ak privriem obe oči, tak pokrikovanie stavbárov môžem považovať za komplimenty okoloidúcich, však? Poznámka do budúcna - len preto, že sa mi podarilo vo vintage obchode zadovážiť skvelo sediaci trenčkot, nemusím ho za každú cenu skombinovať so všetkým pod slnkom. Rozhodne nie s minišatami, ktoré plášť úspešne zakryje, ale v konečnom dôsledku vyzerám akoby som pod ním nič nemala...potom sa tým stavbárom fakt nedivím.

Artizánske kapučíno do ruky mi teoreticky malo pridať na módnej kredibilite; nech nevyzerám úplne lacno, ale to by to muselo byť kapučíno. Že áno. Ale nie. Tina dostala do ruky nanajvýš latté, takmer hraničie s flat white a to už pozor, dosahujeme kritické hipsterské hodnoty. Keď sa ale tak zamyslím a zrealizujem "instagram test" podľa Max z Dvoch zlomených dievčat (pozdravujeme M.), nemám vlastne čo vyskakovať. Otvorím svoj album v telefóne a vyskočí na mňa obed, obed, mačky, mačky, nechty (lebo po piatich rokoch konečne môžem)...už len tá vražda chýba. A nechcem byť hysterická, ale ani k tej nebolo ďaleko (dramatická pauza).

OK, nič tragické sa nedialo, ak za tragické nemožno považovať moju spolubývajúcu, ktorá sa dorútila domov totálne na šrot. Ešteže aj s kamoškou, ktorá ju veľmi starostlivo uložila do postele, zatiaľ čo moja domáca si rozhodne nedávala servítku pred svoje ovracané ústa a posielala ju....no...do Aberdeenu a ešte ďalej (príklad škótskeho humoru). *

Ja som sa v tichosti vrátila k svojej knižke a jazz.fm, ktoré sponzoruje, koľká to náhoda, portské, ktoré som akurát v tom momente chlípala. Spokojne som si hovela obklopená kocúrmi, keď zrazu zapípala správa od M., ktorý kontroloval, či vzhľadom na moju aktuálnu situáciu nepotrebujem pomoc. Finančnú, lebo je to kamarát alebo vínnu, lebo je to fakt veľmi dobrý kamarát. Odmietla som. Týždeň ešte predsa vydržím a čoskoro budem reportovať z denníčka slovenského. Pokiaľ ma pamäť neklame, vždy bolo o čom, a keď všetko ostatné sklame, Roth je stále členom SND. Všetko je v úplnom poriadku. Čambalová ide domov.


*Ak by niekto mal záujem o ozajstný príklad škótskeho humoru, odporúčam toto.

Dušičky

Včera som bola na ostatnom Bondovi. Ako vždy, našla by som aspekty, ktoré by som ochotne skritizovala, ale nebolo by ich veľa. Spectre ma veľmi potešil a osobne si myslím, že odhliadnuc od zápletky, takto malo vyzerať pokračovanie Casino Royale. Ak by Quantum of Solace bolo Spectre, rochnila by som sa spokojnosťou, pretože je to "len" štandardne dobrá bondovka, nie v podstate re-boot (Casino Royale), ani vyvrcholenie trilógie s (kvázi)novým Bondom.

QoS som videla v Prahe, s vcelku početnou skupinou ľudí. Pamätám si len pár jedincov, ale veľmi dobre si pamätám to, aká nešťastná som bola z toho, čo Marc Foster z Bonda spravil a pravdepodobne som s tým niekomu pílila uši.

Uplynulý týždeň som si pustila veľa filmov. Väčšinu z nich som videla pred rokmi v kine a vždy sa mi vybavilo s kým. Začala som tak loviť v pamäti, ktoré filmy boli pre mňa nezabudnuteľné v kine nie preto, že by boli nutne skvelé (hoci veľa z nich je), ale preto, že som bola v nezabudnuteľnej spoločnosti.

V Prahe som videla Twilight, dvakrát, pretože prvýkrat nám Roztrhaná Kapuca pokazil bozkávaciu scénu, keď nám do toho intenzívne kecal; s Mici sme si odžili fenomenálnu oscarovskú noc, ktorú sme rok na to, už menej fenomenálne zopakovali. Keď ma L. prišla pozrieť na víkend, skončili sme v starom kine, kde sme si ako niekdajšie frankofónky užili Paris. Keď sme pri Paris alebo skôr Paridovi, Tróju som videla v s kamoškou Bratislave, kde sa Zdenka Studenková o pár sedadiel vedľa mňa pohoršovala nad tým, že mám neustále ku všetkému pripomienky; v Nice o pár týždňov so spolužiakmi a korešmi. Živo mám v pamäti frankofónnu noc s M., Interstellar s chalanmi v Staines; Closer, kedy sme objavili Damiena Ricea; Closer, keď som sa snažila niekoho presvedčiť, aká skvelá sonda do duše to je; Paper Towns na moje narodeniny tento rok, sama, totálne sama, sama, že nikto v kinosále okrem mňa. Mohla by som takto pokračovať ešte veľmi dlho, ale pointa ja tá, že koľkokrát treťotriedne filmy zachráni spoločnosť. Niekedy je to vlastne len o tej spoločnosti.

Čím som staršia, tým si viac uvedomujem, že nezáleží na tom, kde, ale s kým (a nie len v kine). Ešte stále si hoviem v Škótsku, takže nemôžem ísť domov na dušičky. Na tie mám tiež výrazné spomienky. Vybavujú sa mi konkrétne cintoríny zahalené lístím za dňa a nádherne vysvietené cez noc. Ako som včera večer zapaľovala jednu sviečku po tom, čo som sa z kina vrátila, z ničoho nič sa mi vrátila jedna spomienka. Ako som pred rokmi bola v kine na Die Another Day. Pierce Brosnan sa spýtal Halle Berry, či si nedá mojito po tom, čo vylezie z vody a la Ursula Andress. Do toho diamantové akné a miznúce auto a veľmi nebondovská Madonna, ale okrem iného aj moji starí rodičia, s ktorými som na tom filme bola. Do kina sme spolu nezvykli chodievať, skôr do divadla, ale úplne jasne si pamätám ako sme sa o filme neskôr rozprávali.

Ak by mi niekto pred pár mesicami povedal, že na svojho dedka budem na dušičky spomínať v súvislosti s Bondom, asi by som sa mu vysmiala. Aj teraz sa mi to javí ako totálne absurdná myšlienka, ale nepomôžem si. V živote ide o malé veci a iste, veľké chvíle sa môžu dopredu plánovať a možno v pamäti vyskočia ako tie dôležité, ale ja si oveľa viac užívam nepredvídateľné situácie, ktoré nikto nezachytil na kamere alebo neplánoval mesiace dopredu. Detaily a momenty, ktoré zapadnú prachom a keď ich človek najmenej čaká, vyplávu opäť na povrch. Možno aby nám pripomenuli, že nie čo, ale s kým.

V chodbách

Nedeľa znamená jediný deň voľna a odkedy som sa zobudila, cítim sa restless. Hľadala som adekvátny výraz v slovenčine a nenašla som. Google translate ho preložil ako nepokojná, ale nemyslím, že to sedí úplne. Päť rokov v UK ma za následok, že sa zo mňa pomaly stáva Dara "botičky, to mně baví" Rolins s jej českým prízvukom v slovenčine, aj keď, bohvie v akom štádiu sa nachádza teraz - slovensku bulvár sledujem len ak sa mamina rozhodne zásobiť ma pikoškami z topiek. Nie, že by som mala delikátny tráviaci systém, ale musím si to dávkovať v malých množstvách, inak by to dopadlo ako raw vegan, ktorý sa experimentálne rozhodol celý mesiac jesť tatarák ráno, na obed a na večeru. (Gastroenterologické vtipy. Hm, buď som stará alebo obklopená priveľa vegánmi.)

Restless. Nepokojná. Asi je normálne, keď uvažujem v angličtine a aj keď sa snažím, nie vždy mi je odpustené. Pred mesiacom som bola družičkou na kamoškinej svadbe. Okrem klasických povinností ako producírovanie sa v svetloružových šatách, ktoré v konečnom dôsledku vypálili oveľa lepšie, ako sme všetky čakali, naháňania hostí do sály, pripínania stužiek (sú to stužky, nie pierka! I rest my case), hejtovania všetkého a všetkých od tanečného útvaru cez DJa po tradičné šovinistické tradície a svadobnú inšitúciu, mi prischlo moderovať svadobný kvíz. Keď som sa túto skutočnosť dozvedela, všetci mne blízki, vedzte, že by ste platili za to, aby ste mohli vidieť môj výraz na tvári, ktorý by zabil enklávu šteniatok a mačiatok naraz. Prirodzene, po niekoľkých hodinách (a pohároch vína) som profesionálne siahla po mikrofóne a s Dáškou sme to odštartovali ako staré harcovníčky, s moderátorskými mostíkmi a podobne. Hoci, musím poznamenať, že nabudúce sa dúfam zlepší pri odpovedi na otázku "Tarabas alebo Romualdo?", pretože ako všetci vieme, správna odpoveď je len jedna. Vravím, harcovníčky. Teda, až do momentu, keď som pobavila mladšie zastúpenie, keď som povedala, že nevestin obľúbený nápoj je diet coke a nie cola light a zhrozila všetkých ostatných, keď som si ako hotentot nevedela spomenúť na vodičský preukaz a tápala som s výrazmi typu licencia na šoférovanie.

Ach, svadby. Bola moja prvá po veľmi dlhej dobe a dopredu som všetkých upozorňovala, že sa síce zúčastním a hrozne sa na všetkých teším, ale budem mať problém stráviť (hah, zase!) celú ceremóniu okolo a že si asi šupnem lexaurin - úspešne som takto preplávala pohrebom starého otca, kde sa odo mňa, ostatne asi ako pri akomkoľvek pohrebe, očakávalo synchronizované plakanie.

Ach, svadby a pohreby - fundamentálne odlišné a pritom tak podobné. Tu sa moja metafilozofické zamyslenie o živote končí a spomeniem len toľko, že v júli na pohrebe, tak ako v septembri na svadbe, som sa stretla s typickým "to sa už len takto budeme stretávať!" a veľmi som sa nad tými vyhláseniami nezamýšľala, až do momentu, keď som sadla na lietadlo a nejako som to nevedela z hlavy vypustiť. Tri hodiny na palube nízkorozpočtového lietadla s bandou nadržaných rakúskych študentov na ceste za škótskym výletom neúspešne prehlušovanými hudbou z mojich slúchadiel a hlava plná Slovenska.

Päť rokov som aktívne a pri každej možnej príležitosti vyhlasovala, že sa domov plánujem vrátiť len na návštevy. Lenže tie návštevy sa výrazne zredukovali a nabrali iný rozmer a mne sa to prestalo páčiť. Tento rok som bola doma dvakrát, na už spomínanom pohrebe a teraz na svadbe. Vždy a bez rozdielu nič nestíham, mám pocit, že na nikoho nemám poriadne čas, ale keď som na svadbe bojovala s únavou, niečo sa vo mne pohlo.

Okolo pol tretej ráno už nepomáhali ani kávy, ani aktívne hejtovanie tanečného parketu a slizkých tanečníkov, z ktorých sa mi zdvíha žalúdok, či sú v košeli alebo bez nej a vedela som, že nastal čas ísť. Predchádzajúcu noc som strávila vymetaním sídliskových periel a neskôr staromestských stabilných podnikov s dobrými kamarátmi a ich partnermi, o ktorých už roky viem, ale až teraz som mala možnosť ich spoznať. Na svadbe som tak bola značne zničená, ale neskromne si myslím, že som vydržala, kým som mohla. Poslušne som sa rozlúčila, a napriek mojej únave som hrozne nechcela odísť.  Za bežných okolností viem, že moje návštevy Bratislavy sú časovo obmedzené, ale tentokrát som mala dojem, ako by mi to niekto oznámil na poslednú chvíľu - že, super, títo ľudia, s ktorými si stále v aktívnom kontakte aj po piatich rokoch ťa objímu a vrátia sa k svojim životom, ktoré spolu do istej miery zdieľajú a ty sa môžeš vrátiť tam, kde si momentálne sama.

Nie som naivná a viem, že do Škótska som sa presťahovala len nedávno, a tak ešte nemám úplne vybudované spoločenské kruhy, ale tento pocit išiel ešte ďalej. Svadbu som na druhý deň dospávala tak, že na rozlúčku so starými rodičmi mi zostalo asi desať minút, počas ktorých som babku akurát tak súrila, nech mi nakrája a zabalí koláče, na ktorých poleva ešte ani vyschnúť nestihla, a to s plným vedomím, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa do kufra tak, či tak nezmestia.

Do lietadla som nastupovala so zvláštnymi pocitmi a "už sa budeme len takto stretávať" mi z mysle neschádzalo. Vážne chcem domov chodiť už len na svadby a na pohreby? Keď som sa sťahovala, aktívna neprítomnosť rodiny a kamarátov bolo nutné zlo, ktoré som v tom čas prijala, pretože nadšenie z nového života predo mnou bolo oveľa väčšie. Veľká Británie je mojím druhým domovom, ale nemyslím si, že mi momentálne život v nej vyhovuje a prospieva. Spoločensky mám so Slovenskom veľký problém, ale ako som pristávala v Edinburgu, uvedomila som si, že prvýkrát za veľmi dlhé roky sa mi nehnusí myšlienka návratu domov a videla som v nej skôr pozitíva. Bottom line je tá, že prioritou je teraz rodina a kamaráti. O niekoľko týždňov som doma. Natrvalo. Teda, dovtedy, kým nenastane ďalšie akútne životné obdobie, ktoré budem musieť riešiť sťahovaním. Dúfam, že už nie tento rok, 2015 bol v tom vcelku akčný. Stay tuned. Teda, zostaňte naladení...musím si zvykať.

PS: tu by som chcela podotknúť, že napriek mojim neutíchajúcim komentárom o danej svadbe, som si ju veľmi užila a trvalo mi len pár hodín, kým som sa stotožnila s tým, že je vlastne totálne jedno, čo si o veciach myslím ja, keďže to nebola moja svadba. Týmto sa chcem ospravedlniť každému, kto trpel pohľadom na moju kyslú tvár a počúval moje poznámky. V konečnom dôsledku, tento blog by mal byť testamentom toho, že družičkovský stôl má za následok môj návrat na rodnú hrudu. Tešíte sa? :D

Here I am

I've been meaning to write this blog for ages now, but it being my first English piece that won't require an analysis of German inter-war cinema or a praise for Aaron Sorkin's dialogue, I wanted it to be something spectacular. The problem, of course is that spectacular is an interesting concept which in my case demonstrates mainly in procrastinating, or simply waiting for something to happen. I wanted to open this with a sentence 'so I've turned 27' which would have been more relevant, had it not been a few weeks ago; but as for spectacular, this afternoon has been pretty interesting and it had a lot to do with my age as well, and with why I find it so defining, yet ridiculous at the same time.

Every woman has few items of clothing that mean the world to her - my skiing jumper that my dad despises and my best friend actually hides for me in Germany, my grandmother's vintage dress I only had on once and a coral jacket. Now, we call this jacket 'the Samantha Jones'. I'm a fan of Sex and the City, loud and proud. I think it had a terrific writing and was incredibly defining on so many levels. The jacket reminded me of the wardrobe of the character and me and my dear friend refer to it that way ever since. Samantha Jones rocks. Kim Cattrall rocks. The reason why I'm bringing this up is because on a quiet afternoon like this, when I'm writing my diary (oh yes), trying to get my shit together and figure out where to take things, I somehow ended up listening to a podcast of Woman's Hour with Cattrall as a guest editor. The subjects she wanted to discuss were ageing, being nearly 60 and single and child-free. Literally when the podcast was over, my phone bleeped with a message from a former school mate replying to a follow up message wishing me a happy birthday, in which I said 'I have recently moved, trying to get a proper job, slowly but surely getting on the right track.' He's asking: 'Where did you move? Did you buy?' Now - it is a completely natural reaction and it was not about the question itself, rather than the feeling I got when juxtaposed with the podcast.

I'm not entirely sure if I end up making any sense at all, but I'll do my best.

Ever since I was a child, I've always been super focused on the future. You know the 'when I grow up'. Not in a sense of having a clear idea, but having an idea to begin with. We all grow up thinking we will go to some sort of educational institution, get a job, find a partner, get married, have kids, buy a place, go on holidays, etc. Obviously, not everyone has the same plan, not everyone has a plan, but there usually is some social pre-construct that we tend to follow whether it is on a conscious level or not. It's tiring.

I come from an Eastern European background and though my entire family lives in the capital and you might call them liberal, it still is a liberal use of the word liberal. Growing up in conditions where the national mindset is - it's impossible, it can't be done, don't expect anything and then you won't be disappointed, can be quite challenging. Wanting different things and subsequently chasing after them can be quite challenging. Now, I'm not saying the western values are the gold and our traditions are worth nothing, I'm talking about the attitudes. How my grandparents tend to take a while to understand when I say that I'm truly okay with being single and how I do not intend to start a family and how my birthday this year was absolutely fantastic because I spent it alone and it completely mirrored my state of mind in a good way.

The Kim Cattrall podcast deals with feminist issues and they need to be addressed, but it also deals with social issues in general - expectations etc, whether you're a woman or not. By the way, I still find it funny to refer to myself as a woman - how can I be a woman? Few years ago, I barely knew how to recognise the signs of instant soup boiling (true story), yet I think if I saw a woman of my age with her child, I wouldn't think twice to call her that. Domestic skills or maternal instincts, rigid definitions never really worked for me.

I'm a 27 year old woman who comes from Slovakia and has lived in the UK for five years now. Culturally, I struggle. I'm still in touch with many people at home and often, these relationships clash. They clash with my life here, with what I want my life to be, with what I had hoped my life would be, with what my life is not, so when someone's reaction about my moving includes question 'did you buy?', it makes me want to lough and cry at the same time.

A couple of months ago, I've decided to move on. I'm not a particularly spontaneous person, but when I make important decisions, I tend to go big, so the end of my post-uni fucking about era was not a sensible - save up for a deposit, find a flat, get the interviews going in London and then step into a solid future - type of plan; I packed my bags and moved to Scotland, for various reasons, but one of them being a true longing for romantic escape. Starting over somewhere new where you don't know anyone is the romantic part. The worry about whether you can pay the rent is the other, less romantic, but at the same time the truly romantic part. I'm good now. I have a roof over my head, a job to pay the bills, I'm not starving and at no point was I homeless, but I could not be further from being 'sorted'.

I'm definitely in no position to buy a place. I wish I was, but I'm not. I could try to reason with myself and dedicate a section on what's normal, but I'm not going to waste my energy and time of whoever's made it this far in reading (congratulations and thank you, I'm usually not this boring). The fact is that I spend way too much time pondering my decisions, whether they're age-appropriate, my potential appropriate (that one's a favourite) and what other people do. Should I be buying a flat already? Is it okay to say that you actually don't want any children and the 'if I meet the right person' is just a strategy to avoid a pointless conversation you're not in the mood for? Is it okay to say that you do not intend to move back home because why would you? Is it okay to say that no matter where you end up, you can't erase the upbringing you had and therefore a certain mindset tends to creep back and suddenly you're confused?

I say it is.

So I've turned 27 and I don't have it figured out. It's okay. As long as I take it one step at a time - one of the steps being that I miss writing and I want to write. Sadly, I'm easily discouraged and I'm worried about my English, about whether I have anything to write about or what will people think. Well, here's the thing, none of that really matters so here I am.