Moje kolegyne sú už (právom) alergické na moje "tí sú skvelí naživo" komentáre, pretože sa nám to pri našom rádiovom/YouTube DJovaní stáva relatívne často. Raz darmo, UK ma rozmaznalo, najmä z kultúrneho hľadiska a ak mi niečo z ostrovov chýba (okrem Mic a časopisov a podnikov a Taliana...-asi by som sa mala zamyslieť), tak sú to koncerty. Akokoľvek často som ale videla Beyoncé (trikrát) alebo Johna Newmana (štyri? už fakt neviem) a mnoho ďalších, nikoho som na pódiu nevidela častejšie ako bratov Táslerovcov a keďže som naspäť na Slovensku, v tradícii treba pokračovať. Akustický koncert v amfiteátri v Štiavnici znel ako príjemne strávený víkend mimo Bratislavy. tak som zbalila bývalú kolegyňu Mišku, jej kamaráta Maťa a vybrali sme sa do srdca našej malej republiky.
Počasie nám prialo a aj keď sme miestami všetci mali odlišné predstavy o tom, ako sa do Štiavnice, aj do Žiaru, kde sme spali, dostať, nakoniec v pravej letne oparnej nálade, všetko vypálilo tak, ako malo. Ubytovali, zaparkovali, spapali gastronomicky podpriemernú panenku a zabsolvovali povinnú zástavku u Divnej Pani. Pre tých, ktorí ešte neboli, odporúčam sa pri vchode do tejto kaviarne odkloniť z trasy a pri vchode vybehnúť schodmi hore. Osobne som bola hotová z toho, ako bolo celé schodisko zariadené nádhernými obrazmi, krásnym zábradlím a veľkým čiernym koňom. Odžila som si bývať nad podnikom, takže viem, že to nie je vždy najúžasnejší zážitok a veľa ľudí o tom má skreslenú predstavu, ale kvôli tomu schodisku, nevadilo by mi. Navyše, kaviareň s cukrárňou má rozhodne inú klientelu ako moja krčma v Eghame, ale to už sú len vzdialene spomienky, z ktorých si nechávam to pekné a z toho zlého sú veselé historky, ktoré vyťahujem, keď treba pobaviť znudenú spoločnosť na dinner party.
Do amfiteátra, našťastie, nebolo ďaleko a stačilo ísť s davom do kopca, čo som považovala za schodnejšiu alternatívu, ako držať sa inštrukcií čašníčky, ktorá nám poradila ísť za hudbou. Neviem ako ona, ale ja sa zväčša snažím prísť na koncert skôr, ako začne, ale každý máme iné priority. Dojem z inak nádhernej Štiavnice mi skazil dlhý had ľudí, ktorý sa tiahol pri vstupe. Z organizačného hľadiska totiž zjavne dávalo zmysel púšťať ľudí len cez jednu mini-bránu a neotvoriť tie vráta poriadne. Nevadí. Postáli sme. Stálo to za to, pretože samotný amfiteáter je nádherný, je z neho výhľad na kopce Štiavnice a keď padala tma, svetlá na opačnej strane mesta koncertu dodali atmosféru. Keby mu dodali aj šťavu, asi by som odchádzala spokojnejšia.
Totiž, vec sa má nasledovne - nepamätám sa, kedy som odchádzala z koncertu znudenejšia.Na IMT pod holým nebom mám len tie najlepšie spomienky (doteraz si pamätám open air v Inchebe akoby to bolo včera), takže som sa tešila, ale zostala som sklamaná. Kapela pojala Acoustic ako možnosť pre širšie publikum dozvedieť sa pikošky zo zákulisia fungovania a v zásade tomu rozumiem, nakoľko tento rok oslavujú 20 rokov na slovenskej scéne, ale ak si môžem dovoliť poznámku...takto fakt nie.
Hudobné sety (rozumej dve-tri skladby) boli prerušené predstavovaním aktuálnych členov skupiny, ich hudobným backgroundom, ako sa k IMT prepracovali a na akých iných projektoch pracovali. Wake me up when September ends, will you? Rozumiem, že v roku, keď kapela úspešne oslavuje jubileum na slovenskej scéne by som mala privítať obdobné tendencie ako snahu priblížiť sa publiku. Ivanove pokusy by vlastne boli aj vcelku sympatické, keby to nebol taký ťažký dramaturgický prešľap, ktorý rozhádzal celý koncert. Medzi ľuďmi behal malý Jakubko s mikrofónom, aby sa odvážlivci mohli pýtať otázky. Lenže ako to býva, nikto sa nechcel pýtať a keď sa pýtali, otázky boli zväčša odveci a jediné, čo mi po niekoľkých týždňoch utkvelo v pamäti bola uchichotaná slečna, ktorá kontrolovala, či má pán bubeník frajerku. Pobavila.
Rozhovory počas koncertov sa riešia inak, pretože pokusy o priblíženie sa fanúšikom v praxi fungujú maximálne na Comic Cone, kam sa dostanú fakt len skalní, ktorí ochotne spia v spacákoch, len aby si zabezpečili flek na tlačovke o ďalšom super-hero filme. Ak sa o desať rokov IMT Smile rozhodnú zopakovať podobné snahy, odporúčam cestu Kings of Convenience, nórskeho dua, ktoré na jeseň odohralo výborný koncert v bratislavskom Babylone. V polovici sa chlapci odložili na pohovku, kam si k nim sadol moderátor a pýtal sa otázky, ktoré boli predom pripravené, zaujímavé a k veci. Chalani z Bergenu potvrdili, že plánujú ďalší album a myslím, že to každého fanúšika potešilo viac, ako sa dozvedieť, že keď Ivan chodí na koncerty, uprednostňuje tie zahraničné, lebo doma ho všetci poznajú. Viem. Šok.
Takto dlhosiahlo sa vyjadrujem k dramaturgii asi hlavne preto, že mi je ťažko posunúť sa ku koncertu samotnému. Kedysi som oduševnene a s presvedčením (!!) tlieskala, keď sa ozvali prvé tóny Niekto ako kráľ, ale dnes už sa na to pozerám cez prsty, pretože sa z toho tróna zosadil sám. Úspech im prajem a teší ma, že sa na pódiu tešia, ale nie na môj úkor. Cítila som sa ochudobnená, pretože energiu so sebou priniesol len pán saxofonista, ktorý bezkonkurenčne zaujal a zabavil najviac. Zvyšok ďaleko zaostal a aj klasické skladby už znejú strašne obohrane. Navyše, keď si ich zväčša odspievam sama, pričom ma Ivan občas navedie na začiatku refrénu...neviem, asi som už príliš stará. Alebo zostarli oni a zabudli sa. Veľmi mi chýbalo nadšenie, akákoľvek inovácia alebo pokus o ňu a čo ma po toľkých rokoch mrzí najviac bola absencia starších skladieb, ktoré by možno pozdvihli už tak prachom zapadnutý set list. Ak si tento twist nechávajú na decembrový koncert v réžii Ďurovčíka, dajte mi vedieť ako to dopadlo. Ja sa ho odmietam zúčastniť.
Napriek všetkým negatívnym aspektom, ktoré som práve spomenula, považujem večer za absolútne vydarený a možno z veľkej časti patrí vďaka aj koncertu IMT, ktorý ma nebavil. Po ňom sme sa totiž vybrali zapiť rozčarovanie do malebnej Štiavnice. Zaparkovali sme v ArtCafé, ktoré malo vonku vyloženú priam výstavne malebnú terasu so stolmi, ktoré lemovali starý chodník, na kopci, s malým provizórnym pódiom, na ktorom sa práve rozkladali mladí chalani. Vďaka nášmu taktickému odchodu z amfiteátra skôr, ako rozvášnené davy opustili to, čo miestami pripomínalo svadobnú tancovačku, sme stihli uchmatnúť posledné tri voľné stoličky a pri poháriku niečoho pofidérneho rozčarovane krútiť hlavami nad tým, čoho sme práve boli svedkami. Lenže k tomu sme sa nedostali, pretože sa ozvala hudba a naša pozornosť sa upriamila na pódium.
P.S. Funk Unit sú pozbieraní z rôznych kútov východnej časti našej zeme a raz darmo, hudobníci sa tam rodia v celkom slušnej koncentrácii. Ako je už z mena kapely jasné, záľubu si našli vo funku, čo bolo nielen to, na čom som vyrastala, ale aj presne to, čo som potrebovala, aby som si napravila pachuť, ktorá mi zostala po IMT. A ak by som sa mala držať svadobnej analógie, ak Táslerovci hrali pre staršie ročníky, ktoré sa vyskákali na známych odrhovačkách, tak P.S. Funk Unit hrali "po polnoci" pre už značne podgurážených kamarátov, ktorí sa na svadbe zabavili po svojom pri ešte väčších odrhovačkách (Happy, Get Lucky, Billy Jean...), ale odhodlaním a nadšením triumfovali viac ako hlavní aktéri, samotné mesto alebo nádherný večer pod hviezdami.
Spevák Bohuš sa s mikrofónom vlnil ako Will Heard, saxofonista bavil takmer rovnako ako Gapa z IMT a repertoár obsahoval niekoľko povinných Jamiroquai skladieb, pri ktorých Bohušova poloha hlasu niekedy sedela ako riť na šerbel, inokedy vôbec, ale bolo mi to maximálne jedno, pretože neboli fádni. Bavili sa s vedomím, že ich sleduje asi päťdesiat ľudí a keď prišlo na encore, vypočuli sme si takmer celý setlist odznova. Sčasti preto, že sa Bohušovi a spol z pódia nechcelo, z veľkej časti preto, lebo sme ich odtiaľ nechceli pustiť a celkovo preto, že sme sa všetci do jedného zabávali. Hudobne to zďaleka nebolo vyšperkované, ale sršala z toho obrovská radosť a hoci tá išla aj z Ivana Táslera, pri ňom, akoby sa zastavila na kraji pódia a nešla ďalej. Možno to bude tým, že to nebolo nadšenie, skôr spokojnosť. Ťažko povedať, ale pri P.S. Funk Unit sa podľa mňa bavili aj čašníčky, aj okoloidúci a hoci neodohrali Monte Carlo, ako si Miška, veľmi vokálne pri každej pauze, priala, Tepláky sme počuli niekoľkokrát a pri tej skladbe sa fakt nemožno nebaviť. Opäť odkazujem na svojich kolegovcov, ktorých týmto českým skvostom týram niekoľkokrát za deň.
Chalani vraj hrali po dlhej dobe, čo som sa dozvedela po tom, čo som im nabúrala pokoncertné fajčenie. Kedysi vraj mali väčší počet členov kapely, ale napríklad hlavný saxofonista odtiahol do Austrálie kvôli yoge s priateľkou. Ehm, videla som ich prvýkrát, ale ak by náhodou zablúdil na môj blog, môže byť v pohode, P.S. Funk Unit sú v úplnom poriadku aj bez neho. Funky chlapci pridali niekoľkokrát "už naozaj poslednú" skladbu, Miška pridala fotku s kapelou a ja som pridala ďalší príjemný večer do zbierky, o to príjemnejší, že vlastne dopadol úplne inak, ako som čakala. S úderom polnoci sme sa potom vybrali domov cestou druhej triedy.
štvrtok 8. septembra 2016
utorok 9. augusta 2016
Trnavský jazzyk 2016
Keď som bola mladšia, chodila som do Trnavy relatívne často. Vždy to boli rodinné návštevy, takže mesto vlastne vôbec nemám pochodené, ale hneď ma transportovalo späť do detstva, keď som v sobotu začula "podte, podte" s jedinečnou tvrdou výslovnosťou. Na traty v Seredy zrazilo kona. MNAU. Slovenský Rím nás privítal v prerobenom amfiteátri, ktorý hostil 13. ročník prvého slovenského open-air jazzového festivalu, Trnavský jazzyk. Slogan hovorí, že čo na srdci, to na jazzyku, tak sa pokúsim opísať čo na mojom srdci. V skratke? Špička. A to som laik, čím sa dostávam k veľmi podstatnej informácii.
Doma sme jazz nepočúvali. Naopak, viem presne, aký naň má moja mamina názor. Kakofónia nerytmických melódií, škrípania, divných zvukov a obrazov Mariána Vargu za organom. Na jej obranu (aj svoju, lebo povedala, že ju zas zhodím na blogu), nie je jediná, kto takto uvažuje a vlastne sa jej ani nedivím. Jazz je vo všeobecnosti vnímaný ako high brow elitárska hudba, ktorej treba rozumieť na to, aby si človek užil. Nesúhlasím. Moja jazzová výchova končí pri soundtracku k Sexu v mestu, filme Whiplash a nekonečnej záľube vo výťahovom smooth jazzi, ktorý nám doma hrá v pozadí, keď otvárame fľašu vína. To ma ale neodradilo od toho, aby som v rámci pokusu o kultúrne rozpínanie, nekúpila dva lístky a nezabila tak dve muchy jednou ranou - vypadnúť z Bratislavy, doriešiť Lenkine narodeniny, byť na vzduchu, vyskúšať niečo iné...hm, to už nie je len jedna mucha, nevadí. Skrátka sme sa naložili do auta, zviedli víťazný boj s navigáciou, ktorá sa nás nonstop pokúšala hodiť na diaľnicu, aby sme potom presne načas parkovali v miestnom nákupnom centre (podstatná informácie, ešte sa k nej dostanem).
Organizátorom klobúk dole, amfík je krásny priestor a mestu Trnava ešte väčší shout-out, lebo neexistuje, že by z akcie niekto profitoval. Sadli sme si do hľadiska, kde som si skrátila chvíľku počítaním hláv a zostalo mi ľúto, keď som sa zastavila na čísle 50. Úprimne povedané, neviem, čo som čakala, ale zdalo sa mi to málo, ale počas večera sa môj názor zmenil.
Koncerty o siedmej odštartoval slovenský Fats Jazz Band, ktorý sa sústredí na swingové melódie z 20s a 30s, ktoré sú, podľa môjho názoru, absolútne prístupné. Jedine, že by práve táto hudba bol jediný dôvod, prečo nenávidíte čierno-biele filmy a v takom prípade Vás môžem odkázať na moju dobrú kamarátku, ktorá večer v spoločnosti saxofónového kvarteta z FJB prežila v zdraví. V Trnave som si totiž uvedomila, že som časť FJB orchestra videla pred niekoľkými týždňami v bratislavskom St. Germaine. Túto skutočnosť som pochopila, keď sa bandleader, Ladislav Fančovič, zrazu zdvihol spoza klavíra a chytil do ruky saxofón.
Tak v prvom rade, ovládať takto aj klavír, aj saxofón je jedna mimoriadne obdivuhodná vec. V druhom rade, dostávame sa do absolútne iných kozmických sfér, keď sa o ňom dopočujeme, že k daným skladbám neexistujú noty, len nahrávky a ten človek si po večeroch počúva a prepisuje, aby mal jeho band z čoho hrať. Veľmi sme s Lenkou dúfali, že sa živí hudbou, pretože by nebolo nič tragickejšie ako predstava, že takto talentovaný človek by musel sedieť v nadnárodke za počítačom. Ako som sa z ich webu, ktorý je, mimochodom, príjemne tematický, rovnako ako celé vystúpenie, dozvedela, s civilizáciou to možno nie je tak úplne stratené a podľa všetkého sa hudbou živí. (https://www.fatsjazzband.com/)
Večer pokračoval nórskym Helge Lien triom s poľským huslistom. Adamom Baldychom. Moja mamina by si prišla na svoje najmä, keď sa klavirista ponoril do otvoreného klavíra a pracoval so strunami ručne. Miestami som mala dojem, že ten nástroj masíruje, prípadne kontroluje Billa Baileyho, ktorý tam musel ležať pripravený s lyžicou (kto nerozumie, pravdepodobne sa nepoznáme, lebo Black Books je povinnosť). Neskôr, keď Baldych odložil slák a hral na husliach výhradne prstami, v kútiku duše som čakala na moment, kedy na nás vytiahne Hendrixa a začne ten kus dreva v jeho rukách obkusávať. Každopádne, nevyzeral, že je na heroíne a vlastne, vôbec to nebolo nutné, unikátne to bolo tak, či tak. Pred ich koncertom sme dostali pár úvodných slov od človeka, ktorý festival organizuje a jeho moderátorské schopnosti sú na úrovni nedeľného programu v prímestskom obchodnom centre pri príležitosti záhradníckeho týždňa, no hudbe sa, zjavne, rozumie. Spomenul, že je zážitok sledovať ako sa trio a Adam vzájomne počúvajú a dopĺňajú a o jazze nemusím vedieť nič na to, aby som s ním súhlasila. A keby všetky moje (zbytočné) slová o hudbe nemali nič znamenať, Lenka môže potvrdiť, že pri predposlednej skladbe mi vybehli slzy, ako keď Russel Crowe naposledy vydýchne v Gladiátorovi.
Jazz, asi ako každá forma umenia je super, keď mu rozumiete a viete ho pochopiť vo všetkých vrstvách a odtienkoch, ale to zďaleka neznamená, že bez toho si ho nemôžete užiť. Fakt stačí otvoriť uši a dušu (namasté) a vpustiť ten talent dnu.
Pri vrchole večera, projekte indického perkusionistu Triloka Gurtu, bolo v hľadisku už výrazne viac ľudí a ja som konečne upustila od predstavy, že by tam malo sedieť ešte viac. Pred mesiacom som bola v londýnskom Wembley na Beyoncé, a hoci si myslím, že to bola výborná show a davy jej (aj mne) sedeli, nedeľné obecenstvo v Trnave bolo presne to, čo si akcia vyžadovala. Sedeli tam totiž skalní, ktorí presne vedeli, po čo si prišli, aj noví, ktorí, rovnako ako my, počúvali s nadšením a reagovali tak skvelo, že keď Čambalová vykrikuje do sveta, že publikum bolo super, tak posúďte sami (Tinin seal of approval).
Trilok mal na pódiu vedro s vodou a používal aj rôzne iné prvky, ktoré pri opise asi prispievajú k démonizácii jazzu, ale ktoré pri počutí vyvolajú niečo presne iné. A nech už sa vám to páči alebo nie, nikto nemôže dať ruku na srdce a povedať s čistým svedomím, že tí ľudia nežijú pre hudbu, telom aj dušou a môcť byť súčasťou niečoho takého je dôvod, prečo je môj účet v banke takmer vždy vybielený. Slovami Lenky "do p***, normálne by som si oba dni dala!" Misia splnená, odchádzali sme spokojné s tým, že budúci rok sa určite vrátime.
....aha, ešte som nespomenula historku s parkovaním, že? Všade zatvorené, okrem vchodu z úplne opačnej strany. Chvíľu to vyzeralo veľmi zle, keďže mi bolo oznámené, že žijem na inej planéte, ak si myslím, že ešte chodia nejaké vlaky do Bratislavy, ale nakoniec sme sa do garáže, našťastie, dostali. Trnavský jazzyk je u mňa už aj tak zapísaný ako mimoriadne pamätná akcia, aj bez toho, aby som musela noc tráviť v Mekáči.
Doma sme jazz nepočúvali. Naopak, viem presne, aký naň má moja mamina názor. Kakofónia nerytmických melódií, škrípania, divných zvukov a obrazov Mariána Vargu za organom. Na jej obranu (aj svoju, lebo povedala, že ju zas zhodím na blogu), nie je jediná, kto takto uvažuje a vlastne sa jej ani nedivím. Jazz je vo všeobecnosti vnímaný ako high brow elitárska hudba, ktorej treba rozumieť na to, aby si človek užil. Nesúhlasím. Moja jazzová výchova končí pri soundtracku k Sexu v mestu, filme Whiplash a nekonečnej záľube vo výťahovom smooth jazzi, ktorý nám doma hrá v pozadí, keď otvárame fľašu vína. To ma ale neodradilo od toho, aby som v rámci pokusu o kultúrne rozpínanie, nekúpila dva lístky a nezabila tak dve muchy jednou ranou - vypadnúť z Bratislavy, doriešiť Lenkine narodeniny, byť na vzduchu, vyskúšať niečo iné...hm, to už nie je len jedna mucha, nevadí. Skrátka sme sa naložili do auta, zviedli víťazný boj s navigáciou, ktorá sa nás nonstop pokúšala hodiť na diaľnicu, aby sme potom presne načas parkovali v miestnom nákupnom centre (podstatná informácie, ešte sa k nej dostanem).
Organizátorom klobúk dole, amfík je krásny priestor a mestu Trnava ešte väčší shout-out, lebo neexistuje, že by z akcie niekto profitoval. Sadli sme si do hľadiska, kde som si skrátila chvíľku počítaním hláv a zostalo mi ľúto, keď som sa zastavila na čísle 50. Úprimne povedané, neviem, čo som čakala, ale zdalo sa mi to málo, ale počas večera sa môj názor zmenil.
Koncerty o siedmej odštartoval slovenský Fats Jazz Band, ktorý sa sústredí na swingové melódie z 20s a 30s, ktoré sú, podľa môjho názoru, absolútne prístupné. Jedine, že by práve táto hudba bol jediný dôvod, prečo nenávidíte čierno-biele filmy a v takom prípade Vás môžem odkázať na moju dobrú kamarátku, ktorá večer v spoločnosti saxofónového kvarteta z FJB prežila v zdraví. V Trnave som si totiž uvedomila, že som časť FJB orchestra videla pred niekoľkými týždňami v bratislavskom St. Germaine. Túto skutočnosť som pochopila, keď sa bandleader, Ladislav Fančovič, zrazu zdvihol spoza klavíra a chytil do ruky saxofón.
Tak v prvom rade, ovládať takto aj klavír, aj saxofón je jedna mimoriadne obdivuhodná vec. V druhom rade, dostávame sa do absolútne iných kozmických sfér, keď sa o ňom dopočujeme, že k daným skladbám neexistujú noty, len nahrávky a ten človek si po večeroch počúva a prepisuje, aby mal jeho band z čoho hrať. Veľmi sme s Lenkou dúfali, že sa živí hudbou, pretože by nebolo nič tragickejšie ako predstava, že takto talentovaný človek by musel sedieť v nadnárodke za počítačom. Ako som sa z ich webu, ktorý je, mimochodom, príjemne tematický, rovnako ako celé vystúpenie, dozvedela, s civilizáciou to možno nie je tak úplne stratené a podľa všetkého sa hudbou živí. (https://www.fatsjazzband.com/)
Večer pokračoval nórskym Helge Lien triom s poľským huslistom. Adamom Baldychom. Moja mamina by si prišla na svoje najmä, keď sa klavirista ponoril do otvoreného klavíra a pracoval so strunami ručne. Miestami som mala dojem, že ten nástroj masíruje, prípadne kontroluje Billa Baileyho, ktorý tam musel ležať pripravený s lyžicou (kto nerozumie, pravdepodobne sa nepoznáme, lebo Black Books je povinnosť). Neskôr, keď Baldych odložil slák a hral na husliach výhradne prstami, v kútiku duše som čakala na moment, kedy na nás vytiahne Hendrixa a začne ten kus dreva v jeho rukách obkusávať. Každopádne, nevyzeral, že je na heroíne a vlastne, vôbec to nebolo nutné, unikátne to bolo tak, či tak. Pred ich koncertom sme dostali pár úvodných slov od človeka, ktorý festival organizuje a jeho moderátorské schopnosti sú na úrovni nedeľného programu v prímestskom obchodnom centre pri príležitosti záhradníckeho týždňa, no hudbe sa, zjavne, rozumie. Spomenul, že je zážitok sledovať ako sa trio a Adam vzájomne počúvajú a dopĺňajú a o jazze nemusím vedieť nič na to, aby som s ním súhlasila. A keby všetky moje (zbytočné) slová o hudbe nemali nič znamenať, Lenka môže potvrdiť, že pri predposlednej skladbe mi vybehli slzy, ako keď Russel Crowe naposledy vydýchne v Gladiátorovi.
Jazz, asi ako každá forma umenia je super, keď mu rozumiete a viete ho pochopiť vo všetkých vrstvách a odtienkoch, ale to zďaleka neznamená, že bez toho si ho nemôžete užiť. Fakt stačí otvoriť uši a dušu (namasté) a vpustiť ten talent dnu.
Pri vrchole večera, projekte indického perkusionistu Triloka Gurtu, bolo v hľadisku už výrazne viac ľudí a ja som konečne upustila od predstavy, že by tam malo sedieť ešte viac. Pred mesiacom som bola v londýnskom Wembley na Beyoncé, a hoci si myslím, že to bola výborná show a davy jej (aj mne) sedeli, nedeľné obecenstvo v Trnave bolo presne to, čo si akcia vyžadovala. Sedeli tam totiž skalní, ktorí presne vedeli, po čo si prišli, aj noví, ktorí, rovnako ako my, počúvali s nadšením a reagovali tak skvelo, že keď Čambalová vykrikuje do sveta, že publikum bolo super, tak posúďte sami (Tinin seal of approval).
Trilok mal na pódiu vedro s vodou a používal aj rôzne iné prvky, ktoré pri opise asi prispievajú k démonizácii jazzu, ale ktoré pri počutí vyvolajú niečo presne iné. A nech už sa vám to páči alebo nie, nikto nemôže dať ruku na srdce a povedať s čistým svedomím, že tí ľudia nežijú pre hudbu, telom aj dušou a môcť byť súčasťou niečoho takého je dôvod, prečo je môj účet v banke takmer vždy vybielený. Slovami Lenky "do p***, normálne by som si oba dni dala!" Misia splnená, odchádzali sme spokojné s tým, že budúci rok sa určite vrátime.
....aha, ešte som nespomenula historku s parkovaním, že? Všade zatvorené, okrem vchodu z úplne opačnej strany. Chvíľu to vyzeralo veľmi zle, keďže mi bolo oznámené, že žijem na inej planéte, ak si myslím, že ešte chodia nejaké vlaky do Bratislavy, ale nakoniec sme sa do garáže, našťastie, dostali. Trnavský jazzyk je u mňa už aj tak zapísaný ako mimoriadne pamätná akcia, aj bez toho, aby som musela noc tráviť v Mekáči.
sobota 6. augusta 2016
Jason Bourne
Máločo tromfne vytratenie sa z práce o desať minút skôr, aby som mohla sadnúť do taxíka a dorútiť sa do multiplexu práve, ako začína film. Vytočená z kolobehu nezmyselných emailov som celú prvú sekvenciu nevedela rozoznať, či adrenalín prúdi v žilách kvôli korporátnym špecialitkám alebo preto, že od úvodného momentu som vedela, že Greengrassov rukopis sa dá rozoznať a špinavá roztrasená kamera ma hneď vtiahla do života Jasona Bourna. Matt Damon je späť a s ním aj jeho Agent bez minulosti.
Bourne je starší, prešedivelejší, ale stále rovnako zdatný v osobnom súboji, čo je divákovi okamžite jasné po tom, čo jednou ranou zloží protivníka v pästnom súboji v Aténach. Pred nikým neuteká, nikoho nenaháňa, ale je evidentne stratený, až do momentu, kým sa v Grécku neobjaví Nicky Parsons a s ňou aj kus Jasonovej minulosti, ktorý sa zrazu ukáže ako falošný, a základná premisa je na svete.
Bournova neustála snaha spoznať pravdu, a pochopiť tak kľúč k svojmu neoddeliteľnému spojeniu so CIA ho privedie späť k auto-moto naháňačkám, (ne)trpezlivému preberaniu zásob cestovných pasov, akože napätým momentom na letisku, kedy nám je všetkým jasné, že ho colníci určite cez pasovku pustia (jedine, že by si to on vyslovene neželal) a nezabudnuteľným klasikám ako inštruovať niekoho cez telefón a dostať ho do davu ľudí, z ktorého potom obrovské množstvo agentov na strechách a mostoch nevie zasiahnuť podľa predstáv. Bourne s každým dielom predefinoval kánon v rámci žánru, ale tento trend s novým filmom, žiaľ, nepokračuje.
Matt Damon sa asi natoľko tešil z ďalšej spolupráce s Greengrassom, že mu zabudol povedať, že scenár mal prenechať niekomu inému, pretože v ňom tkvie najväčší kameň úrazu. Filmu totiž chýba srdce a občas aj mozog, keď už sme pri tom. Motivácia postáv šuští papierom (konkrétne dolármi, ktoré si filmové štúdia pod predstavou pokračovania s Mattom predstavovali) a keď chýba aj logika, návrat Jasona Bourna zabolí všetkých, ktorí pôvodnú trilógiu milujú rovnako ako ja.
Iste, akcia je stále svojská, ale kde každý predchádzajúci diel ponúkol aspoň jednu výraznú, pamätnú scénu, tu som sa pristihla pri tom, ako Greengrassa preklínam za jeho posadnutosť neprehľadným strihaním a márne hľadám originálne vychytávky ako vyhodenie domu do vzduchu za pomoci toastera a podobne.
Obsadenie na moment odvráti pozornosť od faktu, že postava Tommyho Lee Jonesa je len čajovým odvarom predchádzajúcich antagonistov, ale pri Alicii Vikander sa až bolestivo vráti ako bumerang. Heather Lee je dvojdimenzionálne napísaná agentka, ktorej expertíza v počítačovej vede slúži na premostenie k trestuhodne amatérsky načrtnutom motíve bezpečnosti dát. Vikander asi nie je čo vyčítať, nemá veľmi čo hrať, ale aj to málo je absolútne nevýrazné. O to je ten fakt horší, keď sa človek zamyslí nad tým koľko priestoru je jej Heather venované, lenže oscarová frajerka Fassbendera je teraz v kurze a je mladšia a divácky výrazne atraktívnejšia ako Stiles. Nicky ako jediné spojenie na Bourna mohla byť oveľa lepšie využitá, ale takto zostala len odkazom na prechádzajúce diely, čo je síce sympatické, ale v súvislosti s kvalitou najnovšieho dielu, vyznieva skôr smutne, pretože všetky odkazy na časy minulé len podčiarkujú fakt, že nový Bourne si razí cestu typicky Bournovskou šablónou, ale len obalom.
A keď sa na konci ozve už notoricky známy motív Mobyho a mnou prebehne triaška z nadšenia, že opäť sedím v kine na Bournovi, ktorého orámcujú Extreme Ways, zároveň si uvedomím, že upravená verzia skladby pre tento film presne odzrkadľuje moje pocity z filmu - spoznávam ju a teším sa z nej, ale originál je len jeden (teda, tri, pretože Bourne Legacy sa sem nepatrí vyťahovať, hoci ho mám rada).
Ak by som sa záverom chcela sústrediť na pozitíva, tak mi z toho vychádza to, že už veľmi dávno som sa domov neponáhľala s takým nutkaním sa k filmu písomne vyjadriť a to zase, páni Damon a Greengrass, nie je maličkosť. Nový Bourne je prakticky povinnosť, na ktorú treba asi veľmi rýchlo po zhliadnutí zabudnúť, čo v konečnom dôsledku vlastne vôbec nebude také náročné, a teda sa natíska parafrázovať klasika - žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu.
Bourne je starší, prešedivelejší, ale stále rovnako zdatný v osobnom súboji, čo je divákovi okamžite jasné po tom, čo jednou ranou zloží protivníka v pästnom súboji v Aténach. Pred nikým neuteká, nikoho nenaháňa, ale je evidentne stratený, až do momentu, kým sa v Grécku neobjaví Nicky Parsons a s ňou aj kus Jasonovej minulosti, ktorý sa zrazu ukáže ako falošný, a základná premisa je na svete.
Bournova neustála snaha spoznať pravdu, a pochopiť tak kľúč k svojmu neoddeliteľnému spojeniu so CIA ho privedie späť k auto-moto naháňačkám, (ne)trpezlivému preberaniu zásob cestovných pasov, akože napätým momentom na letisku, kedy nám je všetkým jasné, že ho colníci určite cez pasovku pustia (jedine, že by si to on vyslovene neželal) a nezabudnuteľným klasikám ako inštruovať niekoho cez telefón a dostať ho do davu ľudí, z ktorého potom obrovské množstvo agentov na strechách a mostoch nevie zasiahnuť podľa predstáv. Bourne s každým dielom predefinoval kánon v rámci žánru, ale tento trend s novým filmom, žiaľ, nepokračuje.
Matt Damon sa asi natoľko tešil z ďalšej spolupráce s Greengrassom, že mu zabudol povedať, že scenár mal prenechať niekomu inému, pretože v ňom tkvie najväčší kameň úrazu. Filmu totiž chýba srdce a občas aj mozog, keď už sme pri tom. Motivácia postáv šuští papierom (konkrétne dolármi, ktoré si filmové štúdia pod predstavou pokračovania s Mattom predstavovali) a keď chýba aj logika, návrat Jasona Bourna zabolí všetkých, ktorí pôvodnú trilógiu milujú rovnako ako ja.
Iste, akcia je stále svojská, ale kde každý predchádzajúci diel ponúkol aspoň jednu výraznú, pamätnú scénu, tu som sa pristihla pri tom, ako Greengrassa preklínam za jeho posadnutosť neprehľadným strihaním a márne hľadám originálne vychytávky ako vyhodenie domu do vzduchu za pomoci toastera a podobne.
Obsadenie na moment odvráti pozornosť od faktu, že postava Tommyho Lee Jonesa je len čajovým odvarom predchádzajúcich antagonistov, ale pri Alicii Vikander sa až bolestivo vráti ako bumerang. Heather Lee je dvojdimenzionálne napísaná agentka, ktorej expertíza v počítačovej vede slúži na premostenie k trestuhodne amatérsky načrtnutom motíve bezpečnosti dát. Vikander asi nie je čo vyčítať, nemá veľmi čo hrať, ale aj to málo je absolútne nevýrazné. O to je ten fakt horší, keď sa človek zamyslí nad tým koľko priestoru je jej Heather venované, lenže oscarová frajerka Fassbendera je teraz v kurze a je mladšia a divácky výrazne atraktívnejšia ako Stiles. Nicky ako jediné spojenie na Bourna mohla byť oveľa lepšie využitá, ale takto zostala len odkazom na prechádzajúce diely, čo je síce sympatické, ale v súvislosti s kvalitou najnovšieho dielu, vyznieva skôr smutne, pretože všetky odkazy na časy minulé len podčiarkujú fakt, že nový Bourne si razí cestu typicky Bournovskou šablónou, ale len obalom.
A keď sa na konci ozve už notoricky známy motív Mobyho a mnou prebehne triaška z nadšenia, že opäť sedím v kine na Bournovi, ktorého orámcujú Extreme Ways, zároveň si uvedomím, že upravená verzia skladby pre tento film presne odzrkadľuje moje pocity z filmu - spoznávam ju a teším sa z nej, ale originál je len jeden (teda, tri, pretože Bourne Legacy sa sem nepatrí vyťahovať, hoci ho mám rada).
Ak by som sa záverom chcela sústrediť na pozitíva, tak mi z toho vychádza to, že už veľmi dávno som sa domov neponáhľala s takým nutkaním sa k filmu písomne vyjadriť a to zase, páni Damon a Greengrass, nie je maličkosť. Nový Bourne je prakticky povinnosť, na ktorú treba asi veľmi rýchlo po zhliadnutí zabudnúť, čo v konečnom dôsledku vlastne vôbec nebude také náročné, a teda sa natíska parafrázovať klasika - žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu.
streda 30. decembra 2015
Arkádia v SND
Nedávno som vo Vanity Fair objavila krásny citát herca Del Close, ktorého rada Adamovi McKay sa mi veľmi páčila. "Treat your audience like poets and geniuses and that's what they'll become." Správaj sa k svojmu publiku ako k poétom a géniom a stanú sa nimi. Myslím, že by tento princíp prospel množstvu umelcov, ale aj inštitúcia ako SND by si mohla brať príklad. Rozumiem vedeniu, ktoré sa snaží nájsť rovnováhu, berúc do úvahy rôzne typy divákov, no často sa aj tak cítim ochudobnená a ukrátená na úkor ľudí, ktorí sa prídu do divadla primárne kolektívne zasmiať. Našťastie, nie je všetkým dňom koniec, SND zaradilo do repertoára Arkádiu od Toma Stopparda.
Stoppard sa narodil v Zlíne, ale je naskrz britským autorom. Jeho tvorbu bežný človek určite registroval cez Zamilovaného Shakespeara a maškrtníci si v súvislosti s ním vybavia jeho sfilmovanú hru Rosencrantz a Guildenstern sú mŕtvi, v ktorej hviezdili Gary Oldman a Tim Roth, a najmä Stoppardov talent (klikať tu).
Arkádia v čase uvedenie vyzbierala v Británii najväčšie pocty ako Oliviera (Dosky) a Evening Standard Award (Standard je síce plátok, ktorý má od poriadnych novín ďaleko, ale v mediálnych kruhoch sa považujú za patróna divadelného umenia v Londýne), takže naše národné divadlo si vybralo z kategórie luxusných hier. Problém nastáva v súvislosti s jej obsahom, a ako to už u nás začína byť pravidlom, aj stopážou. Štyri hodiny s prestávkou na papieri vyzerajú veľa, ale v mojom prípade mi ubehli veľmi rýchlo a dokonca som bola sklamaná, že ešte nepotiahli. Čo sa obsahu týka, to už je o niečo náročnejšie.
Ján Koleník, ktorý hrá jednu z ústredných postáv, sa nedávno pre denník SME vyjadril, že divák by na dané predstavenie nemal ísť nepripravený. Vraj, "Najlepšie by bolo, keby si bulletin mohol prečítať vopred. Inak si neviem predstaviť, ako ho pripraviť na to, že bude v divadle musieť premýšľať. Jeho ochota počúvať je veľmi dôležitá." V prvom rade mi je veľmi ľúto, že jeden z popredných hercov ide do tejto hry s tým, že treba diváka pred-pripraviť na to, že by mal premýšľať. Nie je to smutné? Veď preboha, to by malo byť normálne. Netvrdím, že každý divák ma vyplniť matematický test pred vstupom do sály činohry, ale podceňovať takto diváka je väčšinou moja parketa, keď s elitným okom nespokojne komentujem združenie okolo mňa. V hereckom, resp. autorskom kolektíve by som ale dúfala, že odmietnu znižovať nároky len preto, aby hra bola zjednodušená a stráviteľná v plnej možnej miere. Navyše ochota počúvať by nemala byť špeciálna požiadavka, ale automatika. Na druhej strane rozumiem rozčarovaniu a upraveným očakávaniam. Do divadla chodím často a viem, čo vypredáva a čo zaujme. A hoci aj Arkádia bola plná (premiérovala v novembri tohto roku, takže je to pochopiteľné), obávam sa, že v repertoári činohry nevydrží dlho, pritom ide o špičkové naštudovanie špičkovej hry.
Nemyslím si, že čítať bulletin o hre je nutnosť. Ja, osobne som nečítala a nemala som problém, a to najmä z dôvodu, ktorý Koleník ďalej v rozhovore vysvetľuje v súvislosti s náročným textom plným matematiky. "Predovšetkým som musel textu absolútne porozumieť a nájsť si v ňom osobné nadšenie. To sa potom podľa mňa prenáša na diváka a dokáže zaujať.“ Prenáša a zaujme. K tomu by som chcela len dodať, že tým, že textu rozumeli herci, prednes bol absolútne v poriadku, a rozumeli tak aj diváci. Vážne som ani na sekundu nezaváhala pri vedeckých dialógoch a to som fyziku na strednej fakt vystáť nevedela (týmto pozdravujem dr. Tokárovú, ktorej nebolo pred rokmi blbé mi k tým čistým jednotkám na vysvedčení dať štvorku).
Iste, Stoppardov text je zložitejší, ale SND ho zvládlo na výbornú. Herci sa s ním nielen statočne pasujú, ale informáciu komunikujú absolútne profesionálne a s výrazom, takže som nemala ani na moment pocit, že vedecké poznatky a dialógy bránia "dôležitejším" aspektom. Naopak, boli organicky zapracované, až sa mi zdá odveci, že vôbec niečo také musím riešiť. No ale zjavne musím, keď aj herci sa dopredu obávajú. že slovenský divák sa zľakne. Z klaňačky na záver mám dojem, že obava je, žiaľ, opodstatnená. Vypredané hľadisko väčšinou zvykne na povel vstať a vytlieskať si modriny, ale včera večer bol ten potlesk vlažný a stálo nás pomenej.
Arkádia je v prvom rade najmä inteligentne napísaná. Stoppard je dramatik par excellence a v hre sa striedajú dve časové roviny. V 19. storočí chvíľu trvá, kým si Roth na svoju polohu zvykne, takže úvodných desať minút som tŕpla, ale ako vraví Lenka, nerúhajme sa, na RR sa dá spoľahnúť. Stopercentná Fialová mu robila spoločnosť na krásne doriešenej scéne, ktorá rovnako slúžila aj pre dejovú líniu zo súčasnosti, nakoľko išlo o ten istý dom, o sto rokov neskôr. V nej hviezdila Petra Vajdová, ktorá ma snáď ešte v ničom nesklamala a Maštalír, ktorého komediálny talent mi vyhovuje. Scéna, v ktorej sa vozí po javisku na bicykli, bola na môj vkus už zbytočne ha-ha smiešna, ale prežila som. Arkádia je totiž aj humorná, ale je vtipná najmä jazykom, a to je jav tak zriedkavý, že si ho chcem užiť.
Rovnako ako témy a ich prelínanie sa, nielen v časovej ale aj v hodnotovej rovine. Matematika vs. literatúra, poznanie vs. poznatky a dialógy, v ktorých znejú vety ako "význam je v túžbe po poznaní". Inteligentne napísané a odprezentované dialógy, pri ktorých som mala pocit, že veda je sexi. A možno to bude lacný ťah, ale zásluhu v tom má aj Koleník. Chudák chlapec, je už dlhé roky, v drvivej väčšine prípadov, obsadzovaný do úloh jebačov a záporákov, lebo proste fyzický zjav nepustí. Jeho Valentín v Arkádii je matematický nerd, ktorý sa snaží nájsť význam v rovniciach a grafoch, takže nespadá do hercovho bežného rozsahu. Vďakabohu. Všetky scény, v ktorých rozprával, v či už vedeckej alebo ľudskej polohe, boli bohovské a Lenka z neho bola hotová tiež. Lenže nie preto, že v mikine a neskôr v červenom svetri vyzeral tak dobre (lebo vyzeral), ale preto, že pri ňom človek mal naozaj dojem, že tomu textu nielen rozumie, ale si ho aj neskutočne užíva. V mojich očiach tak nechal zvyšok, už tak dobrého obsadenia, za sebou.
Arkádia by mohla byť klenotom národného, ale skutočne sa obávam, že si nenájde svoje "náročné" publikum, takže určite odporúčam ju vidieť skôr, ako sa z repertoára vytratí. Ja si ju rozhodne ešte raz zopakujem.
Stoppard sa narodil v Zlíne, ale je naskrz britským autorom. Jeho tvorbu bežný človek určite registroval cez Zamilovaného Shakespeara a maškrtníci si v súvislosti s ním vybavia jeho sfilmovanú hru Rosencrantz a Guildenstern sú mŕtvi, v ktorej hviezdili Gary Oldman a Tim Roth, a najmä Stoppardov talent (klikať tu).
Arkádia v čase uvedenie vyzbierala v Británii najväčšie pocty ako Oliviera (Dosky) a Evening Standard Award (Standard je síce plátok, ktorý má od poriadnych novín ďaleko, ale v mediálnych kruhoch sa považujú za patróna divadelného umenia v Londýne), takže naše národné divadlo si vybralo z kategórie luxusných hier. Problém nastáva v súvislosti s jej obsahom, a ako to už u nás začína byť pravidlom, aj stopážou. Štyri hodiny s prestávkou na papieri vyzerajú veľa, ale v mojom prípade mi ubehli veľmi rýchlo a dokonca som bola sklamaná, že ešte nepotiahli. Čo sa obsahu týka, to už je o niečo náročnejšie.
Ján Koleník, ktorý hrá jednu z ústredných postáv, sa nedávno pre denník SME vyjadril, že divák by na dané predstavenie nemal ísť nepripravený. Vraj, "Najlepšie by bolo, keby si bulletin mohol prečítať vopred. Inak si neviem predstaviť, ako ho pripraviť na to, že bude v divadle musieť premýšľať. Jeho ochota počúvať je veľmi dôležitá." V prvom rade mi je veľmi ľúto, že jeden z popredných hercov ide do tejto hry s tým, že treba diváka pred-pripraviť na to, že by mal premýšľať. Nie je to smutné? Veď preboha, to by malo byť normálne. Netvrdím, že každý divák ma vyplniť matematický test pred vstupom do sály činohry, ale podceňovať takto diváka je väčšinou moja parketa, keď s elitným okom nespokojne komentujem združenie okolo mňa. V hereckom, resp. autorskom kolektíve by som ale dúfala, že odmietnu znižovať nároky len preto, aby hra bola zjednodušená a stráviteľná v plnej možnej miere. Navyše ochota počúvať by nemala byť špeciálna požiadavka, ale automatika. Na druhej strane rozumiem rozčarovaniu a upraveným očakávaniam. Do divadla chodím často a viem, čo vypredáva a čo zaujme. A hoci aj Arkádia bola plná (premiérovala v novembri tohto roku, takže je to pochopiteľné), obávam sa, že v repertoári činohry nevydrží dlho, pritom ide o špičkové naštudovanie špičkovej hry.
Nemyslím si, že čítať bulletin o hre je nutnosť. Ja, osobne som nečítala a nemala som problém, a to najmä z dôvodu, ktorý Koleník ďalej v rozhovore vysvetľuje v súvislosti s náročným textom plným matematiky. "Predovšetkým som musel textu absolútne porozumieť a nájsť si v ňom osobné nadšenie. To sa potom podľa mňa prenáša na diváka a dokáže zaujať.“ Prenáša a zaujme. K tomu by som chcela len dodať, že tým, že textu rozumeli herci, prednes bol absolútne v poriadku, a rozumeli tak aj diváci. Vážne som ani na sekundu nezaváhala pri vedeckých dialógoch a to som fyziku na strednej fakt vystáť nevedela (týmto pozdravujem dr. Tokárovú, ktorej nebolo pred rokmi blbé mi k tým čistým jednotkám na vysvedčení dať štvorku).
Iste, Stoppardov text je zložitejší, ale SND ho zvládlo na výbornú. Herci sa s ním nielen statočne pasujú, ale informáciu komunikujú absolútne profesionálne a s výrazom, takže som nemala ani na moment pocit, že vedecké poznatky a dialógy bránia "dôležitejším" aspektom. Naopak, boli organicky zapracované, až sa mi zdá odveci, že vôbec niečo také musím riešiť. No ale zjavne musím, keď aj herci sa dopredu obávajú. že slovenský divák sa zľakne. Z klaňačky na záver mám dojem, že obava je, žiaľ, opodstatnená. Vypredané hľadisko väčšinou zvykne na povel vstať a vytlieskať si modriny, ale včera večer bol ten potlesk vlažný a stálo nás pomenej.
Arkádia je v prvom rade najmä inteligentne napísaná. Stoppard je dramatik par excellence a v hre sa striedajú dve časové roviny. V 19. storočí chvíľu trvá, kým si Roth na svoju polohu zvykne, takže úvodných desať minút som tŕpla, ale ako vraví Lenka, nerúhajme sa, na RR sa dá spoľahnúť. Stopercentná Fialová mu robila spoločnosť na krásne doriešenej scéne, ktorá rovnako slúžila aj pre dejovú líniu zo súčasnosti, nakoľko išlo o ten istý dom, o sto rokov neskôr. V nej hviezdila Petra Vajdová, ktorá ma snáď ešte v ničom nesklamala a Maštalír, ktorého komediálny talent mi vyhovuje. Scéna, v ktorej sa vozí po javisku na bicykli, bola na môj vkus už zbytočne ha-ha smiešna, ale prežila som. Arkádia je totiž aj humorná, ale je vtipná najmä jazykom, a to je jav tak zriedkavý, že si ho chcem užiť.
Rovnako ako témy a ich prelínanie sa, nielen v časovej ale aj v hodnotovej rovine. Matematika vs. literatúra, poznanie vs. poznatky a dialógy, v ktorých znejú vety ako "význam je v túžbe po poznaní". Inteligentne napísané a odprezentované dialógy, pri ktorých som mala pocit, že veda je sexi. A možno to bude lacný ťah, ale zásluhu v tom má aj Koleník. Chudák chlapec, je už dlhé roky, v drvivej väčšine prípadov, obsadzovaný do úloh jebačov a záporákov, lebo proste fyzický zjav nepustí. Jeho Valentín v Arkádii je matematický nerd, ktorý sa snaží nájsť význam v rovniciach a grafoch, takže nespadá do hercovho bežného rozsahu. Vďakabohu. Všetky scény, v ktorých rozprával, v či už vedeckej alebo ľudskej polohe, boli bohovské a Lenka z neho bola hotová tiež. Lenže nie preto, že v mikine a neskôr v červenom svetri vyzeral tak dobre (lebo vyzeral), ale preto, že pri ňom človek mal naozaj dojem, že tomu textu nielen rozumie, ale si ho aj neskutočne užíva. V mojich očiach tak nechal zvyšok, už tak dobrého obsadenia, za sebou.
Arkádia by mohla byť klenotom národného, ale skutočne sa obávam, že si nenájde svoje "náročné" publikum, takže určite odporúčam ju vidieť skôr, ako sa z repertoára vytratí. Ja si ju rozhodne ešte raz zopakujem.
piatok 4. decembra 2015
Bál v SND
Čambalová je späť v Bratislave, Čambalová je späť v divadle. Bál je dramatizáciou poviedok Timravy a myslím, že som nevidela slovenskejšiu hru.
Na úvod ma potešilo totálne vypredané hľadisko. Vraj je to už lepšie, čo sa návštevnosti týka, ale nevedela som, že až tak. Super. Jedného dňa sa dopracujeme aj k tomu, aby sme kolektívne súdružsky netlieskali na záver, nevstali ako na povel pri druhej, poťažmo tretej tlieskačke, prípadne sa nevzrušovali pri každom expresívnom slove, ale ako vravím, jedna ovečka za druhou. Asi sa nedá všetko naraz.
Daniel Majling dal dokopy postavy a situácie, pri ktorých som sa ani na sekundu neobťažovala skontrolovať čas a to je prvý dôkaz toho, že sa mi hra veľmi páčila. Už scéna samotná naznačovala, že mi dej bude mimoriadne blízky - zasadený v slovenskej dedine, konkrétne v kultúrnom dome. Scéna pozostávala z okienka, nad ktorým bolo napísané BUFET, dverami doľava - SÁLA, dverami doprava - VÝCHOD, dverami MUŽI a dverami ŽENY. V strede javiska stál stôl s niekoľkými stoličkami, a tento priam až legendárny divadelný set-up dopĺňal vysoký zatvorený popolník s dierami, cez ktoré popol a padal do čierneho okrúhleho chytača. Myslím, že napriek môjmu kostrbatému opisu všetci vieme, o čo ide - minimálne ja si ho pamätám z priestorov základnej školy, konkrétne z večne zafajčených priestorov riaditeľne a zborovne. Celkový dojem ešte dotvárali sochy pracovitého slovenského ľudu, ktoré vystupovali z pseudo-kameňa, ktorý mi evokoval Istropolis a to, že držali kosák a pluh v ruke tomu asi napomohlo. Jediný zaujímavý moment, čo do scény sa udial v poslednom dejstve, kde sa zrazu scéna otočila, a boli sme tak uvedení do sály. Mňa osobne tým prefackali ešte väčšou slovenskosťou, nakoľko v nej boli rozťahané stoly a stoličky, slovami nesmrteľného Michaela J. Blood Is On the Dancefloor, keďže na zemi bola kaluž krvi a v pozadí na pódiu stáli dvaja hudobne nadaní Cigáni za syntetizátormi, z ktorých hrala až kruto známa melódia, ktorú možno definovať ako je-to-vlastne-úplne-jedno-všetci-sme-ju-niekedy-počuli-keď-sa-vzdialení-prastrýko-na-danú-hitovicu-potáca-spitý-pod-obraz-boží-na-svadbe-niekoho-kto-je-nám-úplne-ukradnutý-a-pravdepodobne-sme-ho-videli-raz-na-rodinnej-akcii-pred-rokmi-v-Sobranciach.
Scéna možno nebola veľkolepá, ale ani nemusela byť, pretože všetko ostatné bolo. Michal Vajdička režíruje nemalé množstvo hercov v priereze typických charakterov, s ktorými som sa vedela stotožniť a ktoré mi, okrem iného, miestami pripomínali charaktery z môjho okolia a blízkej, či vzdialenej rodiny. Bál je v tomto univerzálny, a tak nastavuje publiku zrkadlo, pretože rieši otázky, ktoré sú večné, ako medziľudské vzťahy a ich rôzne odtienky, no zároveň je aj kruto aktuálny. Naposledy som podobnú aktuálnosť zažila, keď Trafalgar Studios zadaptovali Macbetha v predzvesti škótskeho referenda o samostatnosti. Bál nesrší politickou aktívnosťou, ale nemohla som si pomôcť, keď sa dedinská komunita začala nafukovať a brániť prijatiu vdovy z Nemecka, tak mi až veľmi rezonovali alibistické výhovorky, ktoré tak často človek dnes počuje v správach v súvislosti s utečeneckou krízou. Keď sa postavy bránili tým, že by im daná žena ´vyžierala deti´, aj vtedy, keď najväčšia kresťanka prezliekla kabát po tom, čo zistila, že vdova bola ženou jej bývalého milenca.
Vravím, také slovenské. Koleník ako miestny alfa samec, ktorý si so ženami robí, čo chce - sebavedomo a neúprosne ich týra, najmä postavu Táni Pauhofovej, ktorá sa od neho nevie odpútať a nechá ho zahrávať sa s ňou. A pije. Veľa. Pijú všetci, Veď inak to asi ani nejde. Vajda so slizko učesanými vlasami a ešte slizkejšími vtipmi, ktorého sebavedomie na javisku nemá vážne nikto. Studenková, jeho manželka, ktorá sa za neho hanbí, kade chodí a jedného dňa jej prasknú nervy. Magálová, uväznená v manželstve s ožranom Geišbergom, v ktorom nemá inej útechy ako náboženstva. Kostelný, lekár, ktorého manželka je na smrteľnej posteli, pričom ho celá dedina ohovára rečami, že ju otrávil, no a napokon Bárta, miestny farár, ktorého striedmosť a vážnosť kontrastuje s obyvateľmi dediny, ktorí sa chcú zabávať.
Hra je najsilnejšia v momentoch, pri ktorých sa kryštalizujú vzťahy a kde je na javisku minimum osôb. Keď je ich totiž viac, najmä v úvode sa často stane, že postavy akosi nemajú čo robiť a len postávajú. To je ale miniatúrna výčitka, keďže keď príde na skutočne dôležité momenty, Bál nesklame.
Predstavenie je vtipné, ale kde iných baví humor (moje nervy a toho slovenského diváka baví hocijaký lacný vtip, ktorému treba okamžitým aplauzom signalizovať, že sme ho pochopili), mňa ešte viac baví dráma, a tak tragikomédia, ktorou Bál je, ma najviac dostala v momente, kedy Pauhofová plače a pije a do toho sa ozve Kopala studienku. Melódia, ktorá je základom našej hymny s obsahom hry, ktorá je tak veľmi univerzálna, vo mne zanechala silný dojem. Možno preto, že som sa vrátila na Slovensko, ale určite preto, že Bál je v mojich očiach dobrá hra a rozhodne by som ju odporučila.
Na úvod ma potešilo totálne vypredané hľadisko. Vraj je to už lepšie, čo sa návštevnosti týka, ale nevedela som, že až tak. Super. Jedného dňa sa dopracujeme aj k tomu, aby sme kolektívne súdružsky netlieskali na záver, nevstali ako na povel pri druhej, poťažmo tretej tlieskačke, prípadne sa nevzrušovali pri každom expresívnom slove, ale ako vravím, jedna ovečka za druhou. Asi sa nedá všetko naraz.
Daniel Majling dal dokopy postavy a situácie, pri ktorých som sa ani na sekundu neobťažovala skontrolovať čas a to je prvý dôkaz toho, že sa mi hra veľmi páčila. Už scéna samotná naznačovala, že mi dej bude mimoriadne blízky - zasadený v slovenskej dedine, konkrétne v kultúrnom dome. Scéna pozostávala z okienka, nad ktorým bolo napísané BUFET, dverami doľava - SÁLA, dverami doprava - VÝCHOD, dverami MUŽI a dverami ŽENY. V strede javiska stál stôl s niekoľkými stoličkami, a tento priam až legendárny divadelný set-up dopĺňal vysoký zatvorený popolník s dierami, cez ktoré popol a padal do čierneho okrúhleho chytača. Myslím, že napriek môjmu kostrbatému opisu všetci vieme, o čo ide - minimálne ja si ho pamätám z priestorov základnej školy, konkrétne z večne zafajčených priestorov riaditeľne a zborovne. Celkový dojem ešte dotvárali sochy pracovitého slovenského ľudu, ktoré vystupovali z pseudo-kameňa, ktorý mi evokoval Istropolis a to, že držali kosák a pluh v ruke tomu asi napomohlo. Jediný zaujímavý moment, čo do scény sa udial v poslednom dejstve, kde sa zrazu scéna otočila, a boli sme tak uvedení do sály. Mňa osobne tým prefackali ešte väčšou slovenskosťou, nakoľko v nej boli rozťahané stoly a stoličky, slovami nesmrteľného Michaela J. Blood Is On the Dancefloor, keďže na zemi bola kaluž krvi a v pozadí na pódiu stáli dvaja hudobne nadaní Cigáni za syntetizátormi, z ktorých hrala až kruto známa melódia, ktorú možno definovať ako je-to-vlastne-úplne-jedno-všetci-sme-ju-niekedy-počuli-keď-sa-vzdialení-prastrýko-na-danú-hitovicu-potáca-spitý-pod-obraz-boží-na-svadbe-niekoho-kto-je-nám-úplne-ukradnutý-a-pravdepodobne-sme-ho-videli-raz-na-rodinnej-akcii-pred-rokmi-v-Sobranciach.
Scéna možno nebola veľkolepá, ale ani nemusela byť, pretože všetko ostatné bolo. Michal Vajdička režíruje nemalé množstvo hercov v priereze typických charakterov, s ktorými som sa vedela stotožniť a ktoré mi, okrem iného, miestami pripomínali charaktery z môjho okolia a blízkej, či vzdialenej rodiny. Bál je v tomto univerzálny, a tak nastavuje publiku zrkadlo, pretože rieši otázky, ktoré sú večné, ako medziľudské vzťahy a ich rôzne odtienky, no zároveň je aj kruto aktuálny. Naposledy som podobnú aktuálnosť zažila, keď Trafalgar Studios zadaptovali Macbetha v predzvesti škótskeho referenda o samostatnosti. Bál nesrší politickou aktívnosťou, ale nemohla som si pomôcť, keď sa dedinská komunita začala nafukovať a brániť prijatiu vdovy z Nemecka, tak mi až veľmi rezonovali alibistické výhovorky, ktoré tak často človek dnes počuje v správach v súvislosti s utečeneckou krízou. Keď sa postavy bránili tým, že by im daná žena ´vyžierala deti´, aj vtedy, keď najväčšia kresťanka prezliekla kabát po tom, čo zistila, že vdova bola ženou jej bývalého milenca.
Vravím, také slovenské. Koleník ako miestny alfa samec, ktorý si so ženami robí, čo chce - sebavedomo a neúprosne ich týra, najmä postavu Táni Pauhofovej, ktorá sa od neho nevie odpútať a nechá ho zahrávať sa s ňou. A pije. Veľa. Pijú všetci, Veď inak to asi ani nejde. Vajda so slizko učesanými vlasami a ešte slizkejšími vtipmi, ktorého sebavedomie na javisku nemá vážne nikto. Studenková, jeho manželka, ktorá sa za neho hanbí, kade chodí a jedného dňa jej prasknú nervy. Magálová, uväznená v manželstve s ožranom Geišbergom, v ktorom nemá inej útechy ako náboženstva. Kostelný, lekár, ktorého manželka je na smrteľnej posteli, pričom ho celá dedina ohovára rečami, že ju otrávil, no a napokon Bárta, miestny farár, ktorého striedmosť a vážnosť kontrastuje s obyvateľmi dediny, ktorí sa chcú zabávať.
Hra je najsilnejšia v momentoch, pri ktorých sa kryštalizujú vzťahy a kde je na javisku minimum osôb. Keď je ich totiž viac, najmä v úvode sa často stane, že postavy akosi nemajú čo robiť a len postávajú. To je ale miniatúrna výčitka, keďže keď príde na skutočne dôležité momenty, Bál nesklame.
Predstavenie je vtipné, ale kde iných baví humor (moje nervy a toho slovenského diváka baví hocijaký lacný vtip, ktorému treba okamžitým aplauzom signalizovať, že sme ho pochopili), mňa ešte viac baví dráma, a tak tragikomédia, ktorou Bál je, ma najviac dostala v momente, kedy Pauhofová plače a pije a do toho sa ozve Kopala studienku. Melódia, ktorá je základom našej hymny s obsahom hry, ktorá je tak veľmi univerzálna, vo mne zanechala silný dojem. Možno preto, že som sa vrátila na Slovensko, ale určite preto, že Bál je v mojich očiach dobrá hra a rozhodne by som ju odporučila.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)