Úklady a láska

V utorok sa uskutočnila moja jediná návšteva historickej budovy počas tejto sezóny. Stačí - pamätám si, ako som tam pred pár rokmi zavítala po ukrutne dlhej dobe a ako ma prefackalo všetko to zlato. Gýč, až to bolí, ale zase také lóže, tie sú luxusnou záležitosťou, ktorá v novom divadle chýba. Keď ich vidím, vybavia sa mi úžasné historické filmy ako Vek nevinnosti alebo Nebezpečné známosti. Skvosty.

Na javisku nás čakala Schillerova hra Úklady a láska. Po troch sezónach sa lúčila s divadelnými doskami, tak sme sa so C. vybrali pozrieť, ako derniéra dopadne. Nie zle.

Lujza a Frederik sa majú radi. Lenže zatiaľ čo Frederik je šľachtic so sľubnou kariérou, Lujza je iba meštiačka. Frederikov otec sa syna snaží oženiť za vplyvnú dámu na dvore aj za cenu podlostí a intríg. Opis ako z druhotriednej venezuelskej telenovely, lenže Schiller bol romantik, a tak tento príbeh lásky síce končí srdcervúco, ale rozhodne nie šťastne. V prvom rade treba pochváliť obsadenie. Alexander Bárta je viac ako len postavička z Paneláku a Táňa Pauhofová je na postavu 16-ročnej dobrosrdečnej Lujzy priam stvorená. Miestami ale mám dojem, akoby mala len jednu hereckú polohu. Dosť možno preto, že je často stereotypne obsadzovaná. Asi som len nemala to šťastie vidieť ju v niečom, kde by sa poriadne mohla predviesť. V Úkladoch a láske sa predviedla tak akurát, ale myslím, že veľké úlohy ju ešte len čakajú. Zaujímavé bolo sledovať ju v kontraste s Dianou Mórovou. Scéna, v ktorej sa porovnávali ako mladá a svieža s vyzretou a skúsenou bola priam dokonalá. Nepopieram, že ich bitka o chlapa v istom momente a z iného uhla nabrala priam bulvárny charakter, ale keďže nie som hyena z najčítanejšieho denníka, zdržím sa bližšieho komentára a len poznamenám, že Diana je naozaj pani herečka a zaslúžila by si aj iné ako komediálne úlohy.

Celkovo som sa počas celého predstavenia nemohla ubrániť pocitu, že režisér ide dobrým smerom, ale aby ma nadchol, nedal postavám dostatočnú hĺbku. Miestami som mala dojem, že sa odflákla ich motivácia, najmä v druhej časti. Chápala som, prečo postavy konajú tak, ako konajú, ale neverila som im to úplne. Na druhú stranu, druhé dejstvo bolo oveľa výraznejšie ako prvé. Zúfalstvo aj prvky cynizmu, ktoré sa v ňom objavili, najmä v Bártovom prejave, pridali hre na dramatickosti, ktorú by si zaslúžil aj vzťah medzi Lujzou a Frederikom, keďže Pauhofová neprekročila trpiteľské herectvo. Vyzerala dostatočne krehko a zraniteľne a v konečnom dôsledku presne ohraničila svoju postavu, ale v mojich očiach jej chýbal ďalší rozmer.

V hre sa objavili aj nahé scény a predpokladám, že pôvodný zámer bol, aby ženy slintali nad vyzlečeným Alexandrom Bártom, ale nech sa na mňa nikto nehnevá, šlo o presnú definíciu tzv. WTF momentu. Chýbala akákoľvek opodstatnenosť, vtip a musím, žiaľ, povedať, že aj príťažlivosť. Ak som si na niečom popásla oči, boli to skôr kostýmy, za ktoré boli hre, absolútne právom, udelené DOSKY. Okrem iného som si užila aj Jána Galloviča. Rodák z Popradu bol príjemne vtipný a bavil, rovnako ako niektoré scény, pri ktorých som až žasla, čo tých režisérov nenapadne. Martin Čičvák má na svedomí zatiaľ najvtipnejšiu scénu, ktorú som túto sezónu v divadle videla, a to je pri mojom snobskom kydaní, čo povedať. Nádeje však vkladám do jeho nadchádzajúcej premiéry Fausta v hlavnej úlohe s Rothom. Dalo by sa hovoriť priam o vrcholnom nadšení, ktoré sa prejavilo už vo februári, kedy som volala do pokladnice SND a chcela lístky na júnovú premiéru. Tety pokladníčky mali toľko slušnosti, že ma hneď nevysmiali, ale so zjavným sebaovládaním mi vysvetlili, že je ešte príliš skoro. Navyše, premiéry bývajú väčšinou na pozvánky. Pf, že na pozvánky...som sa teda zariadila inak. Idem na predpremiéru, bitches a verím, že sezónu zakončím vo veľkom štýle na správnej hre!

Funky nálada

Tento príbeh je o tom, čo sa môže každému stať, keď nemyslí na Funky náladu!!

Pred pár týždňami som sa hrdinsky prsila, čo sa u nás doma počúva, ale okrem tanečnej hudby to bolo vždy vo veľmi výraznej miere aj funky. Konkrétne (skoro) domáci Monkey Business, a najmä Made II Mate. Kapela, ktorá mala v porovnaní s akoukoľvek inou slovenskou tvorbou dokonale zahraničný zvuk, a to už pred pätnástimi rokmi. Už dávno to nie je také hviezdne, ako kedysi, ale pár ľudí sa rozhodlo v projekte pokračovať a pod menom Funkiez veľmi úspešne rozprúdia akúkoľvek akciu. Do bratislavského Nu Spiritu sa vrátili po pár mesiacoch, a keďže moja sobota bola voľná, nebolo o čom. Parťáčku mi robila Kristínka, ktorá bola spoločnosťou par excellence a verím, že v blízke budúcnosti, keď už nebudú strašiť skúšky, si Nu Spirit znovu zopakujeme.

O deviatej sme sa na bráne nechala onáramkovať, ale, keďže počasie sa, hádam, dostáva zo svojej búrlivej pubertálnej fázy, vybrali sme sa ešte poflákať po meste. Vzájomne sme sa uistili, že budúci rok, aj cez mŕtvoly, balíme spacák, gumáky a ideme na Glastonbury. Čo tam po nejakých lokálnych festoch, my to rozbehneme vo veľkom. Nuž, megalománia mi je vlastná, nepopieram.

Lenže časovo sme to trošku prepískli, a tak už nebolo žiaden flek na sedenie. Väčšina stolov bola aj tak vyrezervovaná, tak sme si, aj s našimi fernetmi, postávali pri bare a obdivovali interiér. Páčil sa. Postupne sa ozvali zvuky, ktoré už nepatrili mixovaniu DJa Davida zo Senca (au) a aj na obrazovke v barovej časti sa ukázali hudobníci nachystaní odpáliť večer. Štartoval band Mariána Čekovského. Nepoznám človeka, ktorý by ho nemal rád. Z toho chlapa ide sympatia v najčistejšej podstate, ešte aj keď je totálne prepotený a snaží sa usušiť vlasy uterákom :) Hudobne to bola pecka najhrubšieho zrna! Či už šlo o funky čardáš (nekecám) alebo rozkošné improvizačné kreácie. Ak sa v najbližšej dobe ukážu niekde v okolí, dolámem si nohy, aby som sa mohla zúčastniť - z toho koncertu šla čistá radosť. Záverečné Sklíčka, ktoré si dav vydupal boli čerešničkou (Káťa, úplne som si na teba spomenula:), ktorá ma v mojom rozhodnutí len utvrdila.

Funkiez trvalo trošku dlhšie, kým sa dokopali k tomu, aby začali hrať, tak sme zatiaľ mali šancu vysledovať kolorit preplneného klubu. Miestami som mala dojem, že sme boli najmladšie, ale keďže atmosféra bola skvelá, vôbec mi to neprekážalo. Sem tam sme zazreli nejakú tú miestnu televíznu celebritku a vo všeobecnosti tam bolo na môj kus príliš barbín, ktoré sa nastylovali a šli sa ukázať do spoločnosti. Myšlienka na ne ma privádza k typológii davu na podobných akciách, ktorú som si včera zosumarizovala.

1. páry - táto skupina sa následne ešte delí podľa toho, či sa dotyční bavia alebo nie. V zásade sa dajú rozpoznať podľa toho, že, nech už ide o prvý alebo druhý prípad, absolútne ignorujú prirodzený pohyb a fungovanie davu. Buď chlap stojí za ženou a ako soľné stĺpy si spoločne vychutnávajú hudbu s pohrebným výrazom na tvári alebo naopak spolu šialene tancujú a desia každého v okruhu troch metrov. Špeciálne musím vypichnúť jednu slečnu, ktorá zaujala účesom a la Anna Wintour a po tom, čo mi šliapla na nohu po tretíkrát som musela vzdať aj svoje škaredé pohľady, ktoré som k nej vysielala.
2. ženy 30+, pričom sa to, samozrejme, netýka všetkých, ale existuje špeciálny druh, ktorý strávi až desivý počet hodín prípravou pred zrkadlom, tak, že keď vojde do miestnosti, ďalšie 30+ zblednú závisťou, ale na samotnom koncerte decentne stojí aj pri najväčších odpaľovačkách, prípadne, čo je horší prípad, svojím zúfalo nekoordinovaným pohybom, akože tancom, ohrozuje okolie.
3. fotiace sa skupiny - tak k tomu vážne niet čo dodať. Posledné akcie máme na tento konkrétny druh veľké šťastie - väčšinou sa veľmi agresívnym spôsobom začnú formovať do útvaru tak, aby zistili, že dokelu, prvá nevyšla, tak ešte raz!

Ale ja môžem pindať koľko len chcem, faktom zostáva, že včera som sa kráľovsky bavila. A to aj napriek tomu, že som si počas koncertu spomenula na to, že som s najväčšou pravdepodobnosťou nechala doma zapnutú žehličku. Obávam sa, že poctivá gazdinka zo mňa asi nikdy nebude, ale keďže sa riadim heslom, že život nie je len o vyprážaní rezňov, snažím sa to nebrať tragicky. Navyše, šlo len o paranoidnú paniku, lebo keď som nadránom otvárala dvere, byt nebol v plameňoch a nezapojená žehlička odpočívala na svojom mieste.

Vo všeobecnosti je samozrejmé, že Katka Korček je len jedna a Funkiez proste nie sú Made II Mate, ale speváčka Saša dorazila s nenormálnou afro parochňou a takým nadšením, že som sa vzdala poznámok o tom, že má príliš jemný (aj keď pekný) hlas, ktorý nevyniká. Keď sa do mikrofónu ozvalo "let's get funky!" bolo mi všetko jedno a nechala som sa unášať prerábkami klasík od Jamiroquai, Kool and the gang alebo jednoducho originálnymi vecami zo stajne tejto slovenskej funky legendy. Všetky palce šli hore - opäť ďalší vydarený večer za mnou!

Noc literatúry 2010

V práci, okrem toho, že sa tvárim dostatočne reprezentatívne, fungujem aj niečo ako kultúrna attachée. Zháňam lístky do divadla, na koncerty, občas na vínne cesty a tak. Pri jednej kontrolnej preklikávačke som na stránke divadla Astorka narazila na oznam ohľadom akcie s názvom Noc literatúry. Prešla som si detaily a hneď bolo nad slnko jasnejšie, že na stredu mám program.

Desať miest, desať osobností, desať kníh a päť hodín. Toľko večer v číslach. Projekt, ktorý minulý rok premiéroval nultým ročníkom, vyšiel na príjemný podvečer a podľa môjho skromného úsudku zaujal dosť veľký počet ľudí. Bolo čím. Nielen známymi hercami, či samotnými knižkami, ale rozhodne aj lokáciami. Miestami sme mali problém trafiť, lebo daj žene do ruky mapu, keď Bratislava je taká obrovská, ale nakoniec sme vždy dorazili na správne miesto. Občas aj za pomoci samotných predčítačov ("The Reader, I haven't seen the Reader" :p), takže sem patrí vďaka Zuzke Porubjakovej, ktorá nás správne (po rakúsky) nasmerovala do pivnice, kde mala svoje stanovisko.

Štartovali sme v podkrovnom ateliéri VŠVU, ktorý mal typicky výtvarné prostredie - veľa svetla a pôsobil tak akurát neusporiadane. Umelecky. Pätnásťminutová ukážka ubehla rýchlo a my sme sa museli presunúť ďalej, konkrétne k francúzskej knižke, ktorá, ako sa ukázalo, bola aj najhoršou celého večera. Čím to bolo? Typicky francúzsky, smrteľne nudný text. Konkrétne opis tsunami, ktorý čítal Viliam Klimáček. Dvorný dramatik GuNaGu sa navyše nepretrhol a text hrozne amatérsky odrapkal. Situáciu zachraňovali len priestory záhradky (dvora?) AK Peterka & Partners, ktoré pôsobili aristokratickým dojmom, spolu s výhľadom na korunu na vrchu Dómu sv. Martina a pomaly tmavnúcu oblohu. Nasledovala už spomínaná Zuzka Porubjaková, ktorá sa veľmi statočne popasovala s nástrahami českej ukážky ako nadmerné "ř", či občasný výskyt vulgarizmu ("Na vteřinu přesně, píčo!").

V divadle Astorka som sa nevedela rozhodnúť, či je štýlovejší rozprávačský hlas Borisa Farkaša alebo to, že som sa nachádzala v originál trezore, keďže šlo o pôvodný palác Tatra Banky z dvadsiatych rokov. Poľská ukážka bola rezervovaná Petrovi Sklárovi a nutno povedať, že mu veľmi sadla. Jeho čítanie sa uskutočnilo v podkroví Mirbachovho paláca. Neviem, či som niekde videla toľko trámov, ale hneď sa mi vybavila stránka jednej učebnice francúzštiny, na ktorej bol demonštrovaný rozdiel medzi vidiekom a mestom a na spestrenie hodiny sme si šikovne na jednom z tých trámov predstavili jednu spolužiačku. Veronika, prepáč a vďaka za všetky poskytnuté poznámky ;) Popojedem.

Osobne som bola najviac zvedavá na Maja Labudu ml. a Mareka Majeského ukrytých v podzemí Mestskej knižnice. Nemecká ukážka z knižky bola ako jediná animovaná. Komiks Útek z Berlína bol premietaný na plátno a spoza paravanu sa ozývali hlasy hercov, ktorí postavičkám prepožičali veľmi expresívne hlasy.

Na Rudnayovom námestí sa do svojho detstva vrátila C., kde sme si vypočuli Daniela Heviera. Úryvok z holandskej knižky Dom pri mešite nás počkal v miestnosti K8, čo znie vcelku globalisticky a nie je tak ďaleko od pravdy. Vraj zasadačka pre stretnutia primátorov krajských miest - nijak zvlášť očarujúca; preferujem skôr podnik na prízemí. Ako pred prednesom povedal sám spisovateľ, Noc literatúry sa v tých chvíľach naozaj menila na noc a zároveň sa posúvala k svojim vrcholom. Britský inštitút zveril A okrem toho (šiesta časť štvordielnej trilógie Stopárov sprievodca galaxiou) Richardovi Stanke. Jeho herecká oduševnenosť sa v Ballasovom paláci vynímala a miestnosť zaplnila do posledného miesta hneď po ukončení predchádzajúcej štvrťhodinky. Môžem s čistým svedomím konštatovať, že kombinácia herec - kniha bola najvydarenejšia z ponúknutého a užila som si ju do poslednej kvapky (...asi ako colu z Mekáča, ktorá do miestnosti s rokokovou štukou veľmi nepasovala, ale čo sa dalo robiť? Image je nanič. Nasledovali sme inštinkt a počúvli sme smäd. Sprite. Teda, CocaCola).

Čerešničkový záver predstavovala Milka Vášaryová v Kaplnke sv. Ladislava, o ktorej som predtým v živote nepočula. Nachádza sa v zadnom krídle Primaciálneho paláca a je to skutočný klenot. Malá kaplnka, a teda obmedzená kapacita, znamenali dlhočizný rad pred dverami, ale oplatilo sa chvíľku počkať. Vošli sme sa a snúbila sa dokonalosť priestoru s charizmou, ktorú má táto herecká bohyňa na rozdávanie. Atmosféra prevýšila všetky predchádzajúce miesta a ja len dúfam, že C. spravila dosť fotiek interiéru. Na záver som bola taká unesená, že som sa vybrala s primerane trasúcimi rukami za pani Vášaryovou, aby som jej povedala, že v Dome v stráni je skrátka úžasná. Roztopila som sa a až potom sme sa mohli omámené týmto skvostným večerom vybrať na električku. Slovenskí herci, knižky, nevšedné miesta a dobrá spoločnosť - neexistuje, aby som bola nespokojná!

Robert(k)a, prosím!

...Downeyho juniora, aby sme si rozumeli ;) Áno, videla som Iron Mana druhého a veľká vďaka patrí slovenskému distribútorovi, ktorý do bratislavských kín vyslal ten jeden originálny kus s titulkami.

Komiksové filmy mám rada. Naozaj rada. Treba ich chápať v rámci žánru. Prvý Iron Man spred dvoch rokov ma prekvapil. Išlo o veľmi pohodovú, a hlavne vtipnú záležitosť, v ktorej doslova zažiaril Robert Downey jr. Asistovala mu fakt kočka Gwyneth Paltrow a Jeff Bridges. Dvojka je hereckými esami prešpikovaná ešte viac a v zásade nesklamala. ALE. Najväčšia chyba Iron Mana tkvie v tom, že ide o komiksový film. Automaticky sa tak očakávajú helikoptéry, vybuchujúce mestá a nespočetné množstvo minutých nábojov. Lenže sila oboch blockbusterov spočíva v konverzačnosti, pri ktorej je akákoľvek akčnosť len navyše, dokonca zbytočná. Downey jr. a Paltrow majú medzi sebou toľko chémie, že by pol Bratislavy mohli odpáliť do luftu a ja preto navrhujem, aby sa začal natáčať seriál. Netuším, o čom by bol, ale chcem, aby v ňom hral Robert Downey jr. a bol stále rovnako očarujúci playboy, z ktorého idú ženy do kolien, aj navzdory jeho neurózam a Gwyneth Paltrow by hrala jeho asistentku. Obávam sa, že s podobným návrhom by som asi veľmi ďaleko nezašla, ale tak, dúfať môžem, nie?

Konkrétnejšie výčitky k Iron Manovi 2 by smerovali k ďalšiemu vyžvatlanému námetu, a teda aj príbehu, ktorý by mal celý film niesť. Mickey Rourke si zahral Rusa, ktorému sa podarí zostrojiť podobný oblek ako má Tony Stark a chce sa pomstiť za svojho otca. Originalita, až to bolí, ale hlavne - Mickey Rourke so zlatými zubami?! Naozaj? Prečo ma tak týrajú? Česť pamiatke časom kruto dávnym, keď ešte fešákoval v 9 a ½ týždňa, ale stačilo! Musím však uznať, že hoci som samotnej ruštine nerozumela, takže ju neviem posúdiť (som dieťa angličtiny a francúzštiny), ten akcent vôbec nebol na hanbu. Keď si spomeniem na to, čo predvádzal Novozélanďan Karl Urban v druhom Bournovi, tak Mickey by sa pokojne aj do Moskvy mohol nasťahovať.

Pokiaľ ide o ďalšie postavy - ak sa niekomu zdalo, že Rhodey vyzerá inak, je to tak. Žiaden invazívny zásah do tváre, jednoducho zafungovala sila na režisérskej stoličke. Jon Favreau si vraj nerozumel s Terrence Howardom, tak ho nechal nahradiť Don Cheadleom. Ale to nie je až tak podstatné - oni tam vlastne všetci pobehujú tak akosi navyše. Samuel L. Jackson v koženom kabáte, páskou na oku („I got my eye on you“) má postavu písanú priamo na telo a uznávam, že chlapi si môžu zaslintať nad postavou Natalie. Pôvodne ju mala hrať Emily Blunt, ale (veľká škoda), prekrývali sa jej nakrúcania, a tak naskočila do vlaku Scarlett Johansson. Nechcela by som sa rozčuľovať, ale nič ma nevytočí viac, ako poloha fatálnej ženy, do ktorej ju štylizujú nielen média, ale aj filmári (Woody, je načase nájsť si inú múzu). Scarlett sa celý film promenáduje v obtiahnutom oblečení a ksichtí sa do kamery. Význam jej postavy je prakticky nulový, ale to je vinou nie príliš intelektuálneho scenára. Naopak, Jon Favreau, ktorý si tentokrát ako režisér, a zároveň šofér Starka, Happy, prenechal sám trošku viac scén na plátne, venoval štedro priestoru aj Sam Rockwellovi. Ten sa v svojej postave konkurenčného výrobcu zbraní, Justina Hammera, nemohol viac vyžiť a bol naozaj skvelý.

Ale čo som to vlastne..? Aha. Robert Downey jr., zbožňujem ťa J V klipe Eltona Johna, v Ally McBeal, v Sherlockovi, v Iron Manovi...takže sa nemôžem sťažovať. Príbeh veľmi čajový, akčných scén ako šafránu, ale dve hodinky v kine mi ubehli ako voda, príjemne som sa zabavila a od filmu, ktorý vychádza z komiksu ani nič iné čakať nemôžem. Jedine, ak ide o Batmana s Christianom Baleom v réžii Christophera Nolana - ale, to je naozaj výnimka ;)

Prvý máj

Na prvý máj sa mám nechať vyoblizovať pod čerešňou. Vraj potom budem kvitnúť ako je rok dlhý. Obávam sa, že tento rok to bude bez kvetín. Vlastne je to aj dobre. Začínam u seba pozorovať napuchnuté pravé oko a rytmické kýchanie. Keby som ešte aj kvitnúť mala, nebolo by to dobre. Skrátka všetko pre zdravie, no nie?

S prvým májom sa spája aj sviatok práce, ale vyšiel na sobotu a zanikol vo všednosti víkendu. Ono, tento voľný deň postupne a pozvoľna zaniká už dlhé roky a končí pri tom, že si všetci svorne zablahoželáme, že žijeme v štáte, ktorý za deň pracovného pokoja, ši štátny sviatok vyhlási prakticky hocičo. Vytešujeme sa z voľného dňa, ktorý aj tak väčšina Bratislavy strávi v nákupných centrách, ale našťastie sa u nás začína udomácňovať hudobný majáles. Iste, ako mestskej pipine mi je priezračne jasné, že Bratislava nie je centrum vesmíru a stačí vybehnúť pár kilometrov mimo z nášho little big city, aby som videla, že na Slovensku ešte fičí tradícia stavania májov, ale v meste je to, aspoň pre mňa, primárne o hudbe. Odkedy po meste viseli plagáty s programom, bolo dlho dopredu jasné, že prvý máj strávim poskakovaním na Tyršovom nábreží. Stretli sme sa na Šafku. Ja a moje ženy z gympla číslo 2 plus kamaráti s frajerkami. Pochválila som sa, že som bola deň predtým na IMT a ten odpor jednej z nich pri mene Tásler sa vyrovná len môjmu nechutenstvu pri Coelhovi a Malom princovi. Popojedem.

Nemohli sme sa ubrániť pocitu, že skandujúci dav na opačnom brehu Dunaja znel akoby z nahrávky, najlepšie z futbalového zápasu anglickej Premiere league. Akosi sa ťažko dalo veriť, že dav, hoci slušne masívny na domáce pomery, by bol schopný vydávať také zvuky, Najmä, ak si vezmem, že my sme stáli v obklopení ľudí, čo sa nebavili vôbec alebo až príliš. Tí druhí vyzerali výrazne naliati a ak by ste niekto na nete našli fotky, kde sa tvárim naštvane a som v pozadí na nejakej fotke, bude to z Majálesu. Naopak, skupinu nebaviacich sa tvorila partia absolútne úžasne vyzerajúcich chlapov. Dokonale vysokých, dobre oblečených a pravdepodobne Rakúšanov. Vyrozumela som z príliš cudzojazyčného „sorry“, keď sa pomedzi nás tlačili s plastovými pohármi piva. Mullerove skladby im absolútne nič nehovorili a ten nezainteresovaný výraz bol príliš mimo na to, aby šlo o našinca. Najrozkošnejšie bolo, ako sme s babami raz za čas vzdychli, že chlapci fakt môôôôžu byť J Víťaz nakoniec dostal meno Franz Ferdinand. Hľadali sme niečo, čo znie nemecky a nebude to Gunther, aby sme „toho pekného Rakúšana“ mali ako volať.

Pokiaľ ide o samotný koncert - v prvom rade bola fantastická kapela. V druhom si treba uvedomiť, že nešlo o Rišov samostatný koncert, a preto ani kvalita koncertu nebola najšpičkovejšia. Žiaľ, unaveno pôsobiaci, s dychom nestačiaci, text zabúdajúci (ach, to činné príčastie) Muller dieru do sveta nespravil. Ale keďže bratislavský majáles nie je koncert Limp Bizkit, u nás nespokojný poslucháč nehádže na speváka sklenené fľaše. Kotol poctivo odspieval aj to, čo veľryba v čiernom koženom kabáte nezvládla a vo všeobecne dobrej nálade sme si počkali na ohňostroj. Dokonalé déjà vu z minulého roka – stáli sme presne pod tým istým stromom, ktorý zavadzal a videli tak asi polovicu z farieb na oblohe, ale už z toho, čo som videla, musím pochváliť Magistrát – tento rok vážne dobre! K tomu znel Straussov valčík Na krásnom modrom Dunaji a pomaly sme sa cítili ako na Opernballe vo Viedni. Koniec koncov, Rakúšania boli J

Keď bolo po všetkom, uväznené v dave medzi mostmi, sme sa k jednému začali pomaly hýbať. Cítila som sa ako na manifestácii, úžasný pocit. Aj som si zakričala, že kožuch je vražda, ale asi ma nikto nebral vážne – a to som koženú bundu doma nechala. Nevadí. Čo vám budem vykladať, skončili sme, samozrejme, na ružovom. S Kristínkou sme mali potom asi dvadsaťminútový dialóg o filmoch a hercoch a Saška poslušne sedela a počúvala a snáď si zapamätala, že Matchpoint jednoducho musí vidieť! Posledná spoločná myšlienka venovaná Franz Ferdinandovi a baby bežali na električku. Obe šli nakoniec pešo. Ja tiež, ale až o štyri hodiny neskôr. Mala som ešte iné povinnosti. Konkrétne malinovicu v jednom podniku a neskôr drink v druhom. Obe v tej najpríjemnejšej spoločnosti, a tak tento rok vyhlasujem prvomájové oslavy za úspešné!

Bola som na IMT Smile

Posledný aprílový deň po práci ma čakal drink. Blue Moon nie je nič dlžný svojmu menu, má farbu Okeny a občas doň dostanem aj dáždniček. V piatok bol bez neho, ale nič to nemenilo na fakte, že som sa príjemne štartovala na neskorší program. S bývalými kolegyňami sme sedeli na za príjemného počasia na terase, krátili si chvíľu rozhovorom a prebrali sme nového dermatovenerológa - vraj tak akurát na týždenné zatvorenie sa medzi štyri steny. Rrrr. Neviem, nevidela som, ale vzdelaný a sexy, to snáď nemôže byť zlé. Nevynechali sme ani spoločné traumy z práce a mohli sme sa pomaly vydať na koncert IMT Smile. Ivan „Jozef“ Tásler bude zaručene ten typ, o ktorom budem rozprávať svojim neteriam a synovcom, že som počúvala, "keď som bola ešte mladá". Už teraz mám za sebou nejeden koncert. Dokonca sme raz boli tak nadšení atmosférou v Bratislave, že sme sa rovno odviezli do Ticketportalu a kúpili si lístky na to isté turné do Nitry. To boli veľmi pamätné koncerty! S určitosťou teda môžem povedať, že nikdy nemali dobrú ruku na predkapelu. V živej pamäti mám chlapíka z NTC, ktorý vyzeral akoby odbehol len z koncertu Kabátu...tentokrát to bolo ale ešte horšie. Ak som spevákovi dobre rozumela, kapela sa volá Popcorn. Po prvých dvoch skladbách sme boli právom vydesené z ozvučenia. V tej chvíli by som neváhala podpísať petíciu za to, aby PKO zbúrali, pretože ten zvuk bol naozaj, naozaj príšerný. Nehovoriac o tom, že chlapci sa oháňali výkrikmi ako „Ďakujeme, Bratislavaaaaa“ a máchali rukami do mohutného potlesku, ktorý im opätovalo zúfalo málo jedincov v prvom rade. Na druhú stranu však dokážem pochopiť nadšenie nad tým, že pravdepodobne konečne hrajú pre schopné publikum. Ono, Bratislava vo všeobecnosti nie je hudobný raj a povedzme si to otvorene, úprimnejšie reagujúce publikum sa nájde prakticky všade inde. Našťastie, piatok bola správna konštelácia a v sále sa vyskytoval dostatočný počet imigrantov z východu, takže nálada bola veľmi dobrá!

Po utrpení s Popcornom prišiel na pódium Niekto ako kráľ (najskôr ego, až potom jeho majiteľ) Ivan T. z Prešova a po prvých tónoch nám bolo viac ako jasné, že problém rozhodne nie je v ozvučení, ale v tom, že predkapela do nástrojov bušila čo to dalo.Táslerovci sa predstavili s pár skladbami s úplne novým aranžmán, čo pôsobilo veľmi osviežujúce. Nedávno som niekde počula, ako sa Kuko z Horkýže Slíže vyjadril, že na koncertoch IMT smile je vždy vidieť Ivana Táslera a okolo neho približne štyri žaby. Žaby preto, lebo Ivan sa vraj často rozhodne spontánne niečo zmeniť v rámci koncertu a zvyšok kapely sa nezmôže na nič iné, len na púlenie očí. Hm, nemyslím si, že by to bolo také tragické. Nový zvuk niektorých notorických skladieb som privítala a pokojne by som tak vedela predstaviť väčšinu koncertu, pretože sa musím priznať, že už ma trošku unavuje dramaturgia - rozbeh, potom stagnujúca až uspávajúca časť, kedy si dav odspieva Veselú pesničku a Ľudia nie sú zlí a na záver skladby z Exotiky. Muzikanti boli štandardne dobrí, plus nový človek na dychové nástroje vyzeral ako Dan Bárta a hral úplne fenomenálne. Ja som sa vcelku bavila a momenty ako odovzdanie zlatej platne alebo Ivanove vyhlásenie, že, áno, už v 2001 mal na albume elektroniku, som sa snažila ignorovať. Načo si kaziť príjemný večer? A príjemný večer to bol. V konečnom dôsledku vlastne môžem komentovať koľko chcem, pri najbližšej možnej príležitosti si ich pôjdem aj tak znovu vypočuť.