Robert(k)a, prosím!

...Downeyho juniora, aby sme si rozumeli ;) Áno, videla som Iron Mana druhého a veľká vďaka patrí slovenskému distribútorovi, ktorý do bratislavských kín vyslal ten jeden originálny kus s titulkami.

Komiksové filmy mám rada. Naozaj rada. Treba ich chápať v rámci žánru. Prvý Iron Man spred dvoch rokov ma prekvapil. Išlo o veľmi pohodovú, a hlavne vtipnú záležitosť, v ktorej doslova zažiaril Robert Downey jr. Asistovala mu fakt kočka Gwyneth Paltrow a Jeff Bridges. Dvojka je hereckými esami prešpikovaná ešte viac a v zásade nesklamala. ALE. Najväčšia chyba Iron Mana tkvie v tom, že ide o komiksový film. Automaticky sa tak očakávajú helikoptéry, vybuchujúce mestá a nespočetné množstvo minutých nábojov. Lenže sila oboch blockbusterov spočíva v konverzačnosti, pri ktorej je akákoľvek akčnosť len navyše, dokonca zbytočná. Downey jr. a Paltrow majú medzi sebou toľko chémie, že by pol Bratislavy mohli odpáliť do luftu a ja preto navrhujem, aby sa začal natáčať seriál. Netuším, o čom by bol, ale chcem, aby v ňom hral Robert Downey jr. a bol stále rovnako očarujúci playboy, z ktorého idú ženy do kolien, aj navzdory jeho neurózam a Gwyneth Paltrow by hrala jeho asistentku. Obávam sa, že s podobným návrhom by som asi veľmi ďaleko nezašla, ale tak, dúfať môžem, nie?

Konkrétnejšie výčitky k Iron Manovi 2 by smerovali k ďalšiemu vyžvatlanému námetu, a teda aj príbehu, ktorý by mal celý film niesť. Mickey Rourke si zahral Rusa, ktorému sa podarí zostrojiť podobný oblek ako má Tony Stark a chce sa pomstiť za svojho otca. Originalita, až to bolí, ale hlavne - Mickey Rourke so zlatými zubami?! Naozaj? Prečo ma tak týrajú? Česť pamiatke časom kruto dávnym, keď ešte fešákoval v 9 a ½ týždňa, ale stačilo! Musím však uznať, že hoci som samotnej ruštine nerozumela, takže ju neviem posúdiť (som dieťa angličtiny a francúzštiny), ten akcent vôbec nebol na hanbu. Keď si spomeniem na to, čo predvádzal Novozélanďan Karl Urban v druhom Bournovi, tak Mickey by sa pokojne aj do Moskvy mohol nasťahovať.

Pokiaľ ide o ďalšie postavy - ak sa niekomu zdalo, že Rhodey vyzerá inak, je to tak. Žiaden invazívny zásah do tváre, jednoducho zafungovala sila na režisérskej stoličke. Jon Favreau si vraj nerozumel s Terrence Howardom, tak ho nechal nahradiť Don Cheadleom. Ale to nie je až tak podstatné - oni tam vlastne všetci pobehujú tak akosi navyše. Samuel L. Jackson v koženom kabáte, páskou na oku („I got my eye on you“) má postavu písanú priamo na telo a uznávam, že chlapi si môžu zaslintať nad postavou Natalie. Pôvodne ju mala hrať Emily Blunt, ale (veľká škoda), prekrývali sa jej nakrúcania, a tak naskočila do vlaku Scarlett Johansson. Nechcela by som sa rozčuľovať, ale nič ma nevytočí viac, ako poloha fatálnej ženy, do ktorej ju štylizujú nielen média, ale aj filmári (Woody, je načase nájsť si inú múzu). Scarlett sa celý film promenáduje v obtiahnutom oblečení a ksichtí sa do kamery. Význam jej postavy je prakticky nulový, ale to je vinou nie príliš intelektuálneho scenára. Naopak, Jon Favreau, ktorý si tentokrát ako režisér, a zároveň šofér Starka, Happy, prenechal sám trošku viac scén na plátne, venoval štedro priestoru aj Sam Rockwellovi. Ten sa v svojej postave konkurenčného výrobcu zbraní, Justina Hammera, nemohol viac vyžiť a bol naozaj skvelý.

Ale čo som to vlastne..? Aha. Robert Downey jr., zbožňujem ťa J V klipe Eltona Johna, v Ally McBeal, v Sherlockovi, v Iron Manovi...takže sa nemôžem sťažovať. Príbeh veľmi čajový, akčných scén ako šafránu, ale dve hodinky v kine mi ubehli ako voda, príjemne som sa zabavila a od filmu, ktorý vychádza z komiksu ani nič iné čakať nemôžem. Jedine, ak ide o Batmana s Christianom Baleom v réžii Christophera Nolana - ale, to je naozaj výnimka ;)

Prvý máj

Na prvý máj sa mám nechať vyoblizovať pod čerešňou. Vraj potom budem kvitnúť ako je rok dlhý. Obávam sa, že tento rok to bude bez kvetín. Vlastne je to aj dobre. Začínam u seba pozorovať napuchnuté pravé oko a rytmické kýchanie. Keby som ešte aj kvitnúť mala, nebolo by to dobre. Skrátka všetko pre zdravie, no nie?

S prvým májom sa spája aj sviatok práce, ale vyšiel na sobotu a zanikol vo všednosti víkendu. Ono, tento voľný deň postupne a pozvoľna zaniká už dlhé roky a končí pri tom, že si všetci svorne zablahoželáme, že žijeme v štáte, ktorý za deň pracovného pokoja, ši štátny sviatok vyhlási prakticky hocičo. Vytešujeme sa z voľného dňa, ktorý aj tak väčšina Bratislavy strávi v nákupných centrách, ale našťastie sa u nás začína udomácňovať hudobný majáles. Iste, ako mestskej pipine mi je priezračne jasné, že Bratislava nie je centrum vesmíru a stačí vybehnúť pár kilometrov mimo z nášho little big city, aby som videla, že na Slovensku ešte fičí tradícia stavania májov, ale v meste je to, aspoň pre mňa, primárne o hudbe. Odkedy po meste viseli plagáty s programom, bolo dlho dopredu jasné, že prvý máj strávim poskakovaním na Tyršovom nábreží. Stretli sme sa na Šafku. Ja a moje ženy z gympla číslo 2 plus kamaráti s frajerkami. Pochválila som sa, že som bola deň predtým na IMT a ten odpor jednej z nich pri mene Tásler sa vyrovná len môjmu nechutenstvu pri Coelhovi a Malom princovi. Popojedem.

Nemohli sme sa ubrániť pocitu, že skandujúci dav na opačnom brehu Dunaja znel akoby z nahrávky, najlepšie z futbalového zápasu anglickej Premiere league. Akosi sa ťažko dalo veriť, že dav, hoci slušne masívny na domáce pomery, by bol schopný vydávať také zvuky, Najmä, ak si vezmem, že my sme stáli v obklopení ľudí, čo sa nebavili vôbec alebo až príliš. Tí druhí vyzerali výrazne naliati a ak by ste niekto na nete našli fotky, kde sa tvárim naštvane a som v pozadí na nejakej fotke, bude to z Majálesu. Naopak, skupinu nebaviacich sa tvorila partia absolútne úžasne vyzerajúcich chlapov. Dokonale vysokých, dobre oblečených a pravdepodobne Rakúšanov. Vyrozumela som z príliš cudzojazyčného „sorry“, keď sa pomedzi nás tlačili s plastovými pohármi piva. Mullerove skladby im absolútne nič nehovorili a ten nezainteresovaný výraz bol príliš mimo na to, aby šlo o našinca. Najrozkošnejšie bolo, ako sme s babami raz za čas vzdychli, že chlapci fakt môôôôžu byť J Víťaz nakoniec dostal meno Franz Ferdinand. Hľadali sme niečo, čo znie nemecky a nebude to Gunther, aby sme „toho pekného Rakúšana“ mali ako volať.

Pokiaľ ide o samotný koncert - v prvom rade bola fantastická kapela. V druhom si treba uvedomiť, že nešlo o Rišov samostatný koncert, a preto ani kvalita koncertu nebola najšpičkovejšia. Žiaľ, unaveno pôsobiaci, s dychom nestačiaci, text zabúdajúci (ach, to činné príčastie) Muller dieru do sveta nespravil. Ale keďže bratislavský majáles nie je koncert Limp Bizkit, u nás nespokojný poslucháč nehádže na speváka sklenené fľaše. Kotol poctivo odspieval aj to, čo veľryba v čiernom koženom kabáte nezvládla a vo všeobecne dobrej nálade sme si počkali na ohňostroj. Dokonalé déjà vu z minulého roka – stáli sme presne pod tým istým stromom, ktorý zavadzal a videli tak asi polovicu z farieb na oblohe, ale už z toho, čo som videla, musím pochváliť Magistrát – tento rok vážne dobre! K tomu znel Straussov valčík Na krásnom modrom Dunaji a pomaly sme sa cítili ako na Opernballe vo Viedni. Koniec koncov, Rakúšania boli J

Keď bolo po všetkom, uväznené v dave medzi mostmi, sme sa k jednému začali pomaly hýbať. Cítila som sa ako na manifestácii, úžasný pocit. Aj som si zakričala, že kožuch je vražda, ale asi ma nikto nebral vážne – a to som koženú bundu doma nechala. Nevadí. Čo vám budem vykladať, skončili sme, samozrejme, na ružovom. S Kristínkou sme mali potom asi dvadsaťminútový dialóg o filmoch a hercoch a Saška poslušne sedela a počúvala a snáď si zapamätala, že Matchpoint jednoducho musí vidieť! Posledná spoločná myšlienka venovaná Franz Ferdinandovi a baby bežali na električku. Obe šli nakoniec pešo. Ja tiež, ale až o štyri hodiny neskôr. Mala som ešte iné povinnosti. Konkrétne malinovicu v jednom podniku a neskôr drink v druhom. Obe v tej najpríjemnejšej spoločnosti, a tak tento rok vyhlasujem prvomájové oslavy za úspešné!

Bola som na IMT Smile

Posledný aprílový deň po práci ma čakal drink. Blue Moon nie je nič dlžný svojmu menu, má farbu Okeny a občas doň dostanem aj dáždniček. V piatok bol bez neho, ale nič to nemenilo na fakte, že som sa príjemne štartovala na neskorší program. S bývalými kolegyňami sme sedeli na za príjemného počasia na terase, krátili si chvíľu rozhovorom a prebrali sme nového dermatovenerológa - vraj tak akurát na týždenné zatvorenie sa medzi štyri steny. Rrrr. Neviem, nevidela som, ale vzdelaný a sexy, to snáď nemôže byť zlé. Nevynechali sme ani spoločné traumy z práce a mohli sme sa pomaly vydať na koncert IMT Smile. Ivan „Jozef“ Tásler bude zaručene ten typ, o ktorom budem rozprávať svojim neteriam a synovcom, že som počúvala, "keď som bola ešte mladá". Už teraz mám za sebou nejeden koncert. Dokonca sme raz boli tak nadšení atmosférou v Bratislave, že sme sa rovno odviezli do Ticketportalu a kúpili si lístky na to isté turné do Nitry. To boli veľmi pamätné koncerty! S určitosťou teda môžem povedať, že nikdy nemali dobrú ruku na predkapelu. V živej pamäti mám chlapíka z NTC, ktorý vyzeral akoby odbehol len z koncertu Kabátu...tentokrát to bolo ale ešte horšie. Ak som spevákovi dobre rozumela, kapela sa volá Popcorn. Po prvých dvoch skladbách sme boli právom vydesené z ozvučenia. V tej chvíli by som neváhala podpísať petíciu za to, aby PKO zbúrali, pretože ten zvuk bol naozaj, naozaj príšerný. Nehovoriac o tom, že chlapci sa oháňali výkrikmi ako „Ďakujeme, Bratislavaaaaa“ a máchali rukami do mohutného potlesku, ktorý im opätovalo zúfalo málo jedincov v prvom rade. Na druhú stranu však dokážem pochopiť nadšenie nad tým, že pravdepodobne konečne hrajú pre schopné publikum. Ono, Bratislava vo všeobecnosti nie je hudobný raj a povedzme si to otvorene, úprimnejšie reagujúce publikum sa nájde prakticky všade inde. Našťastie, piatok bola správna konštelácia a v sále sa vyskytoval dostatočný počet imigrantov z východu, takže nálada bola veľmi dobrá!

Po utrpení s Popcornom prišiel na pódium Niekto ako kráľ (najskôr ego, až potom jeho majiteľ) Ivan T. z Prešova a po prvých tónoch nám bolo viac ako jasné, že problém rozhodne nie je v ozvučení, ale v tom, že predkapela do nástrojov bušila čo to dalo.Táslerovci sa predstavili s pár skladbami s úplne novým aranžmán, čo pôsobilo veľmi osviežujúce. Nedávno som niekde počula, ako sa Kuko z Horkýže Slíže vyjadril, že na koncertoch IMT smile je vždy vidieť Ivana Táslera a okolo neho približne štyri žaby. Žaby preto, lebo Ivan sa vraj často rozhodne spontánne niečo zmeniť v rámci koncertu a zvyšok kapely sa nezmôže na nič iné, len na púlenie očí. Hm, nemyslím si, že by to bolo také tragické. Nový zvuk niektorých notorických skladieb som privítala a pokojne by som tak vedela predstaviť väčšinu koncertu, pretože sa musím priznať, že už ma trošku unavuje dramaturgia - rozbeh, potom stagnujúca až uspávajúca časť, kedy si dav odspieva Veselú pesničku a Ľudia nie sú zlí a na záver skladby z Exotiky. Muzikanti boli štandardne dobrí, plus nový človek na dychové nástroje vyzeral ako Dan Bárta a hral úplne fenomenálne. Ja som sa vcelku bavila a momenty ako odovzdanie zlatej platne alebo Ivanove vyhlásenie, že, áno, už v 2001 mal na albume elektroniku, som sa snažila ignorovať. Načo si kaziť príjemný večer? A príjemný večer to bol. V konečnom dôsledku vlastne môžem komentovať koľko chcem, pri najbližšej možnej príležitosti si ich pôjdem aj tak znovu vypočuť.

Bola som na Leonovi

Nemám rada muzikály. Áno, závisláčím na Glee a Moulin Rouge ma dostane do kolien zakaždým, keď Ewan McGregor otvorí ústa a začne spievať (Roxanne je ultimátna prerábka!), ale pri ostatných skôr trpím. Ok, ok, ešte Dr. Horrible patrí do zoznamu povolených záležitostí, ale to kvôli rozkošnému konceptu, na základe ktorého vznikol. Každopádne, s blížiacim sa koncom divadelnej sezóny, a teda s mojou rapídne sa zmenšujúcou kôpkou lístkov, sa každej možnosti ísť neplánovane do divadla chytám ako alkoholik poslednej kvapky na dne fľaše. C. vybavila lístky na Malú scénu a ja som privrela oči nad tým, že herci počas hry pocítia nevysvetliteľnú potrebu vyjadriť svoj postoj v pesničke. Dobre som urobila. Okrem toho, že som sa vymenila národné za príjemne civilnú Malú scénu, ktorá nemá tak rozmaznané publikum, strávila som večer sledovaním veľmi vtipnej hry. Iste, nezadúšala som sa od smiechu, ale celý čas mi nezliezol úsmev z tváre a naozaj som sa bavila. Nemala som dojem, že by sa museli príliš snažiť a taká odľahčená, a najmä nenásilná réžia by sa zišla aj v národnom, ale na to som sa sťažovala v predchádzajúcom divadelnom poste, nerada by som sa opakovala :)

Musím vyzdvihnúť skvelú herečku v hlavnej úlohe - Barboru Švidraňovú. Pôsobila naozaj vyzreto, čo už sa o jej kolegovi dá povedať menej. V zásade žiadna katastrofa, len občas z jeho prejavu šiel naštudovaný text a ľahko amatérsky prejav. Plus, vyzeral, že mal na sebe kostým niekoho tak o pol metra kratšieho. Zato, slečne Švidraňovej odložené kostýmy z Višňového sadu a ešte jednej -nespomeniem si na názov- hry, veľmi pristali. Dokonca kvôli istým čižmám v druhom dejstve by som zvážila aj lúpežnú návštevu po záverečnej.

Čo sa spevu týka, nerada by som ho hodnotila, netrúfnem si. Akurát zažundrem, že by som to pokojne prežila aj bez neho. Bude to pravdepodobne tým, že skladby mi, prirodzene, nič nehovorili a ja sa musím na hudbu chytať. Som dokonca ochotná aj po islandsky si spievať, ak sa mi niečo páči (a som sama doma), ale pri Leonovi som iba takticky prečkala. Na druhú stranu, toho spevu nebolo prehnane, veľa textu bolo hovoreného a tanečné scény mali nápaditú choreografiu. Dve hlavné postavy, plus štyria tanečníci = na malú scénu v Malej scéne, tak akurát.

VŠMU, klobúk dole, Každý má svojho Leona je príjemné predstavenie, ktoré neurazí, pobaví a divák odchádza výsostne spokojný.

Nach Berlin

Ročné obdobia sú fascinujúca vec a s nimi fakt, že stačí, aby sa len trošku po zime zvýšili teploty, zasvietilo slniečko a jeden by si myslel, že vonku republika exotika – krátke sukne, tielka, prvé dovolenky. Jarná horúčka neobchádza ani mňa a začínam myslieť na to, ako si pomaly, ale isto prichádzajúce leto spríjemniť. Pôvodný plán znel zabetónovať sa v Bratislave, aby som zbytočne nemíňala kade-tade, keďže primárne by som mala odkladať na jeseň (doslova, nie svojho života), ale predstava toho, že tu skysnem, nikam nepôjdem, nič neuvidím a oddýchnem si maximálne na chalupe, ma úplne dožrala. Chcelo to radikálny nápad, ktorý by kĺbil všetko, čo od výletu (minibreak means true love!) momentálne očakávam a na čo som nastavená. Konkrétne :

1. mesto, dostatočne veľké a v zahraničí
2. príjemnú spoločnosť
3. rozpočet, čo ma nezruinuje
4. atmosféra, ktorej podľahnem

Zaujímavá alternatíva sa vynorila po ostatnom víkende, ktorý som strávila s Mici a ukončila ho ultranemeckým filmom. Režíroval ho a hlavnú postavu stvárnil Til Schweiger. Pre tých, ktorí nemajú nad posteľou Angelu M. a slovo germanofil im pripomína nechutnú nadávku, prípadne sexuálnu uchýlku, chlapec hral Huga Stiglitz v Tarantinových Bastardoch :) Lepšie? Skrátka a dobre, nastalo u mňa zatmenie mysle a začala som uvažovať nad tým, že veď v Berlíne som predsa ešte nebola a nebolo by odveci Mici, A. a spol. navštíviť. Vo všeobecnosti, z Nemecka poznám akurát kus diaľnice, ktorý skracuje cestu smerom do najvzdialenejších, na lyžovanie najatraktívnejších kútov Rakúska. Nastal čas, aby sme sa s Dojčlandom spoznali ešte lepšie. Na to, koľko nemeckých aj „nemeckých“ slov dokážem vyprodukovať počas rozhovoru so svojimi rodičmi, by sa už patrilo.

Nejakú tú hodinku som teda strávila preklikávaním po stránkach rôznych prepravcov, aby mi Železnice SR ponúkli 130-evrový lístok za 10 hodín tam aj späť. Hm, lákavé, ale zrazu mi nad hlavou zasvietila žiarovka a spomenula som si na Austrian. Bratislava síce do Berlína nelieta, ale Viedeň zaručene, navyše do Bruselu som s nimi letela mimoriadne pohodlne. Majte ma radi, vlaky mám rada, ale ak som za menej ako polovičnú cenu v cieli za hodinku a pol, nie je o čom. Dnes ráno som bookla, a 20. až 24. júl tak balím kufre nach Berlin. Už teraz sa teším, lebo spĺňa všetky podmienky minibreaku a tieto európske hlavné mestá výlety ma zatiaľ nesklamali. Rozhodne lákavejšia predstava ako týždeň v Chorvátsku a. k. a. Československá riviéra, kde miestni zmrzlinári volajú na dav „nazdar vole“ a reštaurácie sú plné tzv. brhličov. Brhlič je chlapík, ktorý má nad 30, škaredý peroxid na hlave, pred sebou na stole nič, len pivo. Na sebe má rozopnutú košeľu s havajským motívom, tak, aby sa celá spoločnosť mohla vynadívať na jeho trénované pivné bruško a akoby mimomochodom si masíruje, tzv. brhlí, bradavky. Unikátny druh, ktorý s veľkou láskou pestujú najmä domáce podmienky a určite má s nimi takmer každý nejakú skúsenosť.

Takto o tri mesiace budem sedieť na niečom mňam talianskom vo Vapiane, budem si užívať mestský relax a rozplývať sa nad tým, ako je možné, že som sa do Berlína vybrala až teraz. Hm, ale niečo mi hovorí, že počnúc týmto rokom tam asi budem chodievať častejšie... a neviem sa dočkať ;)

Koniec hlásenia, auf wiedersehen.