Vianočná

Sedím v práci. Vedľa sa pozerajú Pelíšky, a hoci je to povinnosť, nejako nemám teraz náladu na Boľševika, medvěda, nerozbitní skleničky a soudruhy z NDR. Veď ich čas do konca roku ešte príde.
Chris Martin práve vybehol na pódium, sadol za klavír a spieva, že svetlá ma povedú domov (s láskou spomínam na minuloročný koncert). Dúfam, že nielen mňa. Posledné dni ma totiž neustále máta myšlienka skutočných kamarátov. Momentálne sa totiž nachádzam v situácii, že by som niekomu strašne rada pomohla, ale prakticky nemám ako. Otázka teda znie, ako byť čo najlepšia kamoška. Alternatívy sú dve. Úprimne a od srdca povedať, čo si myslím v rámci zásady "do huby" - teda, žiadne škrupule - a riskovať, že dotyčného urazím alebo môžem držať hubu a krok a jednoducho pri danej osobe stáť, všetko odobriť a podporiť. Teoreticky je aj mne príjemnejšie, ak ma moji blízki podporia pri akomkoľvek rozhodnutí, ale prakticky človek vždy príde do kontaktu aj s niekým, a nie vždy to musí byť príjemné, kto si dovolí moje rozhodnutia spochybniť v mojom vlastnom záujme.
Je čas novoročných predsavzatí a myslím, že k štandardným klasikám by som mohla pridať aj uvážlivosť pri výbere slov. Často hovorím skôr, ako sa zamyslím a uznávam, že niekedy sypem soľ do veľmi hlbokých rán. Ospravedlňujem sa za všetky krivdy a bolesti touto mojou rozkošnou vlastnosťou spôsobené, mrzí ma, ak nevedomky zraňujem. O to viac, ak ide o niekoho blízkeho. Lenže práve tieto osoby ma zaväzujú k tomu, aby som jednala na rovinu a ako sa dušujú účastníci akejkoľvek reality show - úprimne, od srdiečka :) A to pre mňa znamená jednu jedinú vec. Nech sa bude diať čokoľvek, som pripravená a ochotná sa o tretej ráno zdvihnúť, v snehu sa potrepať na druhý koniec mesta a počúvať. "...and i will try to fix you" !!

Coldplay - fix you
Uploaded by fujisol. - Music videos, artist interviews, concerts and more.

Občas zabúdam, koľko takých ľudí mám pri sebe ja a som za nich neuveriteľne vďačná. Všetkým Vám, ktorých som, najmä posledné mesiace, oxidovala so svojimi vrcholne dôležitými malichernosťami, ďakujem. Môžete ma očakávať aj v roku 2010 :)

Tým pár jedincom, ktorí si k tomuto blogu nájdu cestu teda želám krásne sviatky a nech si pod stromčekom (znovu) objavíte kamarátov a blízkych, pretože bez nich by bola nielen príšerná nuda, ale aj o dosť ťažší život. A ten už je sviňa, nepredstaviteľne zákerný a cynický až až (a.k.a Nechutné náhody), ale zlato, to dáme! Neverbálne!

Santa, can you hear me? :)

Dnes večer som si zabsolvovala vianočné trhy. Vychytala som ich relatívne prázdne, takže tradičná bitka o miesto pri stole sa našťastie tento rok nepodobala na Tysona v ringu. Žiadne odkusnuté ucho sa nekonalo! Šok v očiach sa mi objavil až ako som vystupovala z električky na dlhú tmavú cestu domov. Tichá ulica ideálna na akýkoľvek film, kedy vždy len čakám, či začujem povestné zrýchľujúce sa kroky za mojím chrbtom, mi ale pripravila iné prekvapenie. Nie, žiaden ketamiňák, vďačná to téma kaviarenskych povaľačov (yours truly)...dostalo ma to, čo sa mi ozvalo zo sluchátok. Priznám sa, že si nepamätám, ktorá stanica ma chcela utýrať na smrť, ale najskôr vianočné rytmy a do toho hlas, ktorý som rozoznala do sekundy. Britney Spears. Zamrela som, ale zvedavosť mi nedala. A nedá mi nepodeliť sa. Každopádne, ruku na srdce, ja som počula "My only wish" (prekypujúca originalita!) prvýkrát v živote a wikipédia sa ma snaží presvedčiť, že je to song starý 9 rokov. Povedala by som, že to musí byť omyl, ale no tak, všetko je na webe a keď je to na WIKI, no haló, asi som žila v jaskyni. Trochu filozofie - čo by bol môj only wish (in the hallways :p), keby som si musela vybrať? Ešte mám týždeň čas. Niečo snáď vymyslieť stíham.

Rozhodne však večná škoda, že nie je natočené oficiálne video :)

Pár slov od pohára bieleho

Klátim sa domov ovešaná taškami z neskorého večerného nákupu. V nich samé mňamky na šaláty. Doma som presunula laptop do kuchyne, otvorila si fľašu Chardonnay a začala si chystať večeru popri skvelej muzike. Skonzumovala som ju pred monitorom, musela som predsa dopozerať Bridget Jones. Už pre istotu nepočítam koľkýkrát...jeden americký novinár uverejnil článok o tom, že britské tridsiatničky by si mali uvedomiť, že Bridget je len fikcia a nie dokument. Fuh, ešteže len Britky, odľahlo mi :).

Cítim sa tak nejako staro. Bude to tým, že si robím večere sama, prázdny byt a tak. Ok, starala som sa o seba aj na intráku, ale tam bola kuchyňa vždy plná chlapov, ktorý tam stvárali absolútne kulinárske dobrodružstva, pričom baby končili pri veľmi jednoduchých veciach, mňa nevynímajúc. Dokonale si pamätám, ako sme s B (sorry, mici:) stáli nad hrncom so sáčkovou polievkou a skúmali, či tá zelená brokolicová masa už zovrela. Nezovrela. Môžem povedať, že sáčkové polievky už ale viem robiť.

Každopádne, bude to možno tým vínom, zimou, ktorá sa konečne tvári ako zima (minimálne teplotne), ale nejako prichádza zimná nostalgia. Mám každoročnú tradíciu denníkového bilancovania roka a nejako nemôžem uveriť, že o dva týždne je to tu zase. A spomínala som už, že sa cítim tak príšerne staro?? 21 a vždy, keď zbadám na ulici nejakú slečnu so zelenou stužkou na kabáte, mám chuť jej skočiť po krku. Tento víkend napríklad som bola na víkend u starých rodičov, ktorý sa pred dvoma rokmi presťahovali z Bratislavy do dediny na Záhorí (ach). V nedeľu večer som stála na opustenej ulici - čakala som na bus. Poletovali vločky snehu, lampy poctivo svietili a cez cestu prebehol miestny guláš. Mrazilo, ale nebola mi zima. V ušku sa mi zrazu ozvala Alanis Morisette (...."it's like ten thousand spoons when all you need is a knife") a ja som sa presunula v čase aj priestore do detstva, keď som zimy trávila u nás na chalupe. To je miesto, kde sa sneh pod nohami neroztápal, ale krásne vŕzgal. Čo bude o pár rokov? Nemyslím meteorologicky. Už sa cítim ako babky, ktoré sa stretnú a nemajú väčšej radosti ako vysvetľovať a vnucovať "za našich čias". Chýba mi už len, aby som od rána do večera rozprávala o tohtotýždňovej návšteve u lekára. Ok, preháňam, ako ostatne vždy, ale ako naposledy povedala Ivka, progres nezastavíš. Moja mladšia sestra už viac ako rok žije mimo domu, spláca auto, stará sa o seba a žije si k vlastnej spokojnosti, s partiou je problém stretnúť sa raz za pol roka a mám ešte ďalšie položky v zozname, ale keďže som viazaná "PS. nešíriť ďalej", tak len poviem, že fuh, progres k**** nezastavíš.

Ach, akokoľvek potrebujem tieto osamotené večery kvôli psychickej očiste, vždy ma dostanú do takej zvláštnej nálady...

Video nie je nutné riešiť.
A keď už, tak Pýcha a predsudok môže byť - aj film, aj kniha.

7 zlatých hollywoodskych pravidiel

Dlhoročná prax viedla k tomu, že som sa rozhodla podeliť sa o svoje skúsenosti s hollywoodskou produkciou. Miesto v zozname by si, samozrejme, zaslúžilo mnoho fenoménov, ale pokúsila som sa vybrať tie najspoľahlivejšie, a tak svetlo sveta uzrel sprievodca základnými zárukami americkej filmovej a televíznej tvorby.

1. Autá sa nezamykajú - veď načo. Neviem, ako vy, ale ja by som si nedovolila nechať otvorené auto, ani keby som zastala na kraji cesty tretej triedy, ktorá by bola súčasťou mojej súkromnej príjazdovky na pozemku, ktorý by som mala obohnaný trojmetrovým múrom a monitorovaný kamerami. Ale to bude asi len u nás, na chudobnom a zaostalom východe Európy. Kam sa hrabeme na západ?! To ma privádza k ďalšiemu úkazu, na ktorý by sme v domácich zemepisných šírkach čakali asi večne.
   
2. Policajné hliadky. Bitka na stredoškolskej megažúrke u chalana, ktorý pôvodne plánoval tichý večer v spoločnosti šachového krúžku. Od momentu, kedy dvaja kohúti preletia predným sklom, stačí napočítať do dvadsiatich sekúnd a už sa objavia prvé červenomodré záblesky - muži zákona sú na mieste, prakticky odnikiaľ (divné slovo, nefunguje tak ako out of nowhere). Pravdepodobne v zbore zamestnávajú aj rôzne druhy veštíc, lebo nielen, že dokážu raketovo reagovať, oni zvládajú aj predvídať, pretože inak si nevysvetlím, ako je možné doraziť akože náhodou na miesto, kde pred chvíľou niekoho odbachli s použitím tlmiča. Božská to krajina- asi som sa zle narodila.
3. Blondína a černoch. Musím vyjadriť svoj odpor k hororovým filmom. Nebavia ma vyvražďovačky, často stupídne hlúposti pre pätnástky, ktoré majú potrebu ísť sa vykričať do kina a robiť formu. Existujú aj svetlé výnimky, ale väčšina je kruto predvídateľná, minimálne čo do obetí. Preto, nech je koncepcia akákoľvek, môžete si byť istí, že ak sa na opustenej chate/ostrove/zámku/valentínskej party nachádzajú blondína a černoch, do pekla s politickou korektnosťou a zlými vtipmi, jednoducho sú prví na zozname.
   
4. Krásne a dokonalé. Aspoň také sa budia všetky devy vo filmoch. Žiadna pokrčená tvár, karpiny, sliny alebo iné neduhy. Niektoré navyše aj nalíčené a ja sa preto pýtam - ako to robia?? Ja po vonku zďaleka nebehám ako ruská matrioška, ale ak by som si ľahla bez odlíčenia, na druhý deň by ste ma od Jokera rozoznávali len ťažko! Dielo sa dokoná, keď herecká bohyňa v posteli s bielym povlečením natiahne ruku, aby našla svojho drahého a nahmatá buď prázdnu posteľ, prípadne odkaz od osudového chlapa.
   
5. Nevyčerpateľné zásobníky. Železné (alebo olovené?) pravidlo, ktoré žiaľ už nie je také železné, ako bývalo. Stratila sa tá príjemná obrazová primitívnosť, ale pre spomienku na staré dobré časy - nesmrteľný Topper Harley!

6. Beh na opätkoch. Kľúčová rada každej začínajúcej herečke, ktorá by chcela preraziť v Hollywoode, je osvojenie si tejto špeciálnej športovej disciplíny. Pokiaľ si nemôžete dovoliť kurzy, odporúčam zohnať IronMana a presne kopírovať štýl Gwyneth Paltrow. Beh vo vražedne vysokých opätkoch je totiž absolútna povinnosť, bez ktorej o vás nezakopne ani PA asistenta asistenta junior producenta. Demonštrujete tým svoju schopnosť zostať chic a ženská za každých okolností a rozhodne nie sprostá ako tágo, ako sa snažia propagovať feministické neprajníčky.
7. Cool hlášky. Toto je absolútne platinové pravidlo, ktoré je uplatniteľné ešte aj na animované rozprávky pre deti. Odpovedať sa totiž dá vždy pohotovo a vtipne. Nezáleží na tom, že vám niekto mieri devinou na hlavu, prípadne sa rozhodujete, či prestrihnúť červený alebo modrý drôt alebo nebodaj visíte z útesu na jednej ruke a bez istenia. Bežný človek by sa posral od strachu, ale vy nie, ste predsa americká filmová hviezda.
   Ben Stiller, pardon, Tug Speedman u mňa v hláškovaní vedie!
   

Za kvalitu videa sa ospravedlňujem, ale aspoň takto - Scorcher 6 je unikát!

Zákaz vjazdu

Ako som spomínala v jednom z predchádzajúcich príspevkov, nedávno sa mi zadarilo vrátiť sa domov po dlhej dobe v alkoholickejšom stave ako zvyknem. Je síce pekné, že existujú aj hlbokomyseľné skupiny ako "viem sa zabaviť aj bez alkoholu", ale povedzme si otvorene - o čo väčšia sranda je to s ním? Večná škoda, že nasledujúce rána bývajú hmlisté a často v znamení ďalšej hlbokej myšlienky "čo si nepamätám, sa nestalo." Osobne preferujem druhú teóriu, aj keď som ju zatiaľ nijak zvlášť nemusela aplikovať, pretože okná sa mi, našťastie, vyhýbajú (klopem na drevo), ale napriek tomu sa občas pristihnem ako lovím v pamäti, či som policajtom pri kontrole dokladov ponúkala kávu z môjho kelímka alebo som si od predavača v Mekáči pýtala cheese-lo. (Prvé sa mi pred pár rokmi stalo - milá príhoda a druhé je už legendárny spôsob objednávky, ale R-ko na tom má kamarát). Minule ma preto zarazilo, že som v tom veselom stave v predstihu myslela na svoju zúfalú rannú túžbu identifikovať detaily predošlého večera a múdre veci som zapísala. Listovala som si v zápisníku a čo nevidím, minitabuľka s názvom "Zákaz vjazdu". Tak som začala lúštiť - vcelku zdĺhavý proces - mám príšerne vypísané písmo a miestami je moja chorá myseľ presvedčená, že stačí napísať vlnovku a tá obsiahne štyri písmená, ale nakoniec som pochopila a nad hlavou mi zasvietil Osram. S kamarátom sme si vzájomne vytvorili trojpoložkový zoznam zákazov pre budúcich potenciálnych partnerov (tie slová znejú tak vtipne už keď ich píšem. Popojedem.). Ja som vcelku štandardne vyrokovala s nasledovným :

1. pseudointelektuálky
2. sliepky z Ekonomicke Univerzity (musí spĺňať obe kolonky)
3. blondínky (asi mám nejaký komplex :D)

... a z jeho strany mám zakázané :

1. hiphopová subkultúra
2. model
3. doky - terminus technicus, vysvetlím - každé leto je úžasný úkaz sedieť v centre Bratislavy na terase akéhokoľvek podniku. Nie je totiž šanca uniknúť britským turistom, ktorý sa skupinovo a húfne vyberajú do tak sofistikovane propagovanej Partyslavy. Potom musia byť na toaletách vylepené obrázky s textom v angličtine a priamo od ambasády, aby Briti nerobili hanbu Kráľovnej (true story!). Skrátka sa nemôžete zbaviť dojmu, že liverpoolske doky sa vydali na rozlúčku so slobodou a fontána na Hviezdoslavovom námestí je to práve miesto, kde sa vymočiť.

Keď sa tak zamyslím, a nebolí to, možno to vôbec nie je zlý nápad. Teda, nie že by som plánovala spustiť sa s nejakým robotníkom, ktorý predtým, ako pózoval pre časopis Záhradkár, objavil čaro rapu, ale aspoň viem, kde nezačať. Pokrok? :)

Moja seriálová mladosť, časť 2

Pokračujem v prehliadke seriálov mojej mladosti. Je to síce trošku zavádzajúci pojem, nakoľko mám k päťdesiatničke ďaleko (aspoň podľa papierov), a niektoré seriály fakt nie sú extra staré, ale dajme tomu, že už nie sú úplne aktuálne, čo do roku vysielania, preto moja seriálová mladosť.

FRASIER

Sofistikovanosť sama. Inak to ani nemôže byť, ak ide o sitcom o doktorovi psychológie, ktorý má svoju show v KACL rádiu v Seattli. Žije v božskom byte, kam sa mu nasťahuje jeho otec. Bývalý policajt, ktorého veľké lásky sú otrasné kreslo, telka, pivo a pes Eddie. Býva s nimi aj Daphne, čo je viacmenej holka pro všechno z Manchestru. Večná škoda, že v slovenskom, inak excelentnom, dabingu nemohol vyniknúť, jej anglický akcent. Treba pripočítať Nilesa, ktorý s Frasierom zdieľa nielen povolanie psychológa, ale aj lásku k sherry a opere. Marissa (na obraze nikdy nevidená manželka) je už len čerešničkou na torte v svete Craneovcov. Vysielaný v rôznych časoch, najviac mi utkvel v neskorých večerných hodinách. To sme sa doma nevedeli dočkať, kedy sa ukáže Seattleská ihla a nastane 20 minút inteligentného humoru.

• Niles - roztržitý, vtipný a totálne rozkošný
• nedávno som videla posledný dvojdiel 7. série, tak asi ten - svadba Daphne a Donnieho

FELICITY

Ďakujem Cocci za pripomenutie ;)

Môj rok v Prahe bol veľmi pamätný, najmä druhý semester, kedy sme strávili doslova hodiny snívaním o výlete do New Yorku a najlepšie tam strávenom lete, prípadne úplne najlepšie, o kompletnom presťahovaní sa. Potom v mojom živote nastal chaos a Felicity je seriál, ktorý ma v tomto smere vrátil k mojej pôvodnej NYC adorácii (plus asi tisíc ďalších vecí). Intro je veľmi príjemné, bieločierne fotečky a navnadí na 90e roky. Časy, kedy bolo v poriadku, ak kočka chodila po škole s gigantickými svetrami alebo nosila vo vlasoch malé štipčeky. Ach. Niekedy by som menila - nie tie štipčeky, ale to mesto a typicky malé veľké problémy, ktoré si každý (vrátane mňa) odžíva, ale na obrazovke vyzerajú proste dramatickejšie. Čo sa Felicity týka, bola to príjemná limonádka od J. J. Abramsa. Akonáhle sa to ale všetko zvrtlo na telenovelu, stratila som záujem.

• Meghan s jej čiernymi kreáciami a nohavičkami v chladničke
• prvé dva diely - to nadšenie z nového mesta...

GILMORE GIRLS

Alebo po našom Ženy z rodu Gilmorovcov - Rory (16), Lorelai (32) - matka s dcérou žijú v bizarnom malom mestečku. Každoročne sa tu konajú bizarné festivaly a žijú v ňom bizarní ľudia. Všetci v tom dobrom zmysle, nenašli by ste vyslovene negatívnu postavu a slečny Gilmorové sú dokonalosť sama a každý ich má rád. Opis, že pomaly ranná nevoľnosť, lenže herečky sú sympaťáčky a dialógový pingpong funguje lepšie ako kdekoľvek inde. Dokonale si pamätám výrok bývalého kolegu, ktorý vyhlásil, že to pozerá len preto, lebo ho neprestáva fascinovať, ako môžu tak rýchlo rozprávať.

• Jess - to sa ani baviť nemusíme. Rebel z NYC, ktorý prečítal snáď všetky knihy, čo vyšli a ešte viac? Hello!!! Ako raz poznamenala B, je to ale jediný chlap, s ktorým Rory nespala
• 3x7 - "They shoot Gilmores, don't they?" - tanečný maratón v Stars Hollow a Kirk víťazoslavne beží okolo telocvične na hudbu z Rockyho a s trofejou nad hlavou

Tretia časť seriálu o seriáloch bude asi tiež, ale musím si to rozmyslieť, lebo za chvíľu sa celý blog zmení na virtuálny televízny program a la príloha k sobotňajšiemu Novému času...a to by som teda nechcela.

Bola som vonku (konečne!)

Venované Šuflík crew ;)

Posledné týždne som toho mala veľa. Viac v teoretickej rovine, ako v praktickej, ale aj tak som sa prichytila pri tom, ako som vlastne nebola vonku, pomaly až mesiace. Jasné, káva alebo obed je síce príjemne strávený čas, ale niekedy treba vypustiť paru a poriadne zresetovať. A to sa mi nedarilo už príliš dlho. Takže, keď som sa konečne vybrala s kamarátom vo štvrtok večer po angličtine na kávu, nebola to káva, čo sme pili. Mali sme sa vidieť už týždeň predtým, ale to by ma nesmel vymeniť za koncert Alice Coopera, kde sa štyrikrát nechal zabiť on a potom to na pódiu čakalo ešte nejakú sexi sestričku. Ako mohol niekto toto považovať za lepšie strávený čas mi je dodnes neznáme, ale keďže mi to bolo vynahradil, považujte to za nepodstatnú informáciu pod čiarou.
V piatok som nemusela ísť do práce, takže čašník sa po víno obracal vcelku často. Nadávali sme na všetko, čo nám prišlo na rozum - posťažovali sa na vzdelávacie systémy a zamestnávateľov a odžili si bratislavské čašníčky príjemné ako návšteva svokry. Skrátka sme sa zabávali. O štvrtej som dorazila domov, príjemne naliata a keby som nemusela vstávať o tri hodiny na to, všetko by bolo fajn. Ibaže moja nákupmi posadnutá, po obchodných centrách dychtiaca mamina, mala naplánovaný výlet do Maďarska, kde ma plánovala týrať a týrať a týrať. Long story short, stopercentne by som ešte nafúkala a bledozelená farba na mojej tvári naberala alarmujúce rozmery, takže pri prvej vete "nikam ísť nemusíš", tónom, ktorý naznačoval, že to nemyslí vážne, som sa chytila svojej slamky, vyhlásila, že "fajn, mne netreba dvakrát hovoriť" a zaliezla som do postele. Berúc do úvahy Darwina, musím povedať, že ak aj človek pochádza z opice, ja som si s tou svojou nikdy poriadne nerozumela, takže som preležala celý deň s bolesťou hlavy. Alkohol je predsa len metla ľudstva. Hoci, už niekoľko rokov mám podozrenie, že metlou sú seriály, ale asi len mojou.
To ma privádza k sobote, ktorú som strávila v práci. Mŕtvo ako na cinteri, ešteže som so sebou dotiahla laptop. Čerstvo stiahnuté Sports night, seriál z 1998, ktorý mal žiaľ len dve série, boli príliš lákavé, tak som, prosím pekne, videla za 12 hodín 21 dielov a áno, Tina je totálny freak. Každopádne, celé to bolo len o tom, že na tvorbu Aarona Sorkina mám slabosť. Považujem ju za jeden z vrcholov televíznej tvorby, pretože ponúka super prostredia (Biely dom, televízne štúdia) a úžasný konverzačný inteligentný humor, ktorý nie je z tých, že sa budete chytať za brucho, o to viac sa cení. Uznávam, že 21 dielov je príliš už aj na mňa a uznávam aj to, že si tým môžem kompenzovať v tejto chvíli dosť chabý spoločenský život, ale je fajn vedieť, že o rozum som ešte neprišla a práve v ten večer som sa vybrala znova von - spoločensky sa vyžuť (roztomilý preklep, bolo mi ľúto ho odstrániť :D).
Zišli sme sa v takej zostave, ktorá ma úprimne prekvapila. Pred pár rokmi (doslova) sme sedávalo v zapadnutom zafajčenom podniku každý piatok. Pili sme príšerne lacnú tequillu, ktorá síce mala oficiálne inú cenu, ale už tri roky na ňu bola akcia a vykrikovali po sebe tak, že čašníčka nás mala zafixovaných ako "tých hlučných". Zlaté časy. V sobotu sme sa do tej doby vrátili. Úsmev mi z tváre nezmizol celý večer, pretože môžu pribudnúť frajerky (aj potenciálne), hádky o zaváranom mäse vystriedajú tie o pózerstve a vyhrnutých golieroch na košeliach, ale je pekné vedieť, že niektoré veci sa jednoducho nezmenia!

Sex therapy

Kvízová otázka hneď z úvodu týždňa. Čo vznikne, keď sa spojí Prince a Justin Timberlake? Reálne nič, ale v mojom svete je z toho Robin Thicke. Jeden očarujúci komentár k videu znel, že "neviem prečo, ale prichádza na mňa taký hlúpy pocit viny, akoby som sledoval porno." Možno áno, ale mala som ťažké ráno a v zásade, no a čo :)

Ma bejbe, bejbe :)

No čo k tomu dodať. Absolútna klasika, nemôžem uveriť, že to má už 17 rokov a priznám sa, že video vidím asi prvýkrát. Vôbec sa nedivím, že práve Johnny je jej bejbe, bejbe ;) Sorry, Winona, Vanesse sa fakt nevyrovnáš.

Bratislava je diera - s láskou v hlase

Nedávno som sedela na hranolkách so svojimi dnes už bývalými spolužiakmi. V zložení Poprad, Prešov, Prešov a Bratislava sme si pokecali, čo ma kto nové, až mi bolo ľúto, že tak krátko. Každopádne, bolo vcelku veselé, keď som na požiadanie vysvetľovala výraz CPčkári. Takzvaní "cezpoľní" sa ale neurazili, a vcelku sa na tom pobavili a tak by to podľa mňa malo byť. Rovnako, ako keď nejakému starému prešporákovi poviete, že Blava a tou jednou nohou, ktorou je už pomaly v hrobe, sa tam neobráti, lebo je mu jasné, že nenastal koniec sveta.

Tak si vravím, že by bolo fajn, keby bolo na Slovensku menej ľudí, ktorých zachváti národná panika, kedykoľvek vyhlásim, že naše hlavné mesto je diera. Nie je počuť tú lásku v hlase? Zjavne na tom musím popracovať. Aby som vysvetlila, prečo považujem Bratislavu za dieru, musím si požičať obľúbenú hru, ktorá sa volá RNO. Prvé písmenko je iniciála kamošky a ďalšie znamenajú "na Obchodnej". Dlhé roky sme totiž chodili po tejto frekventovanej ulici a ak by som ju za normálnych okolností preletela za tri minúty, s ňou to bol vždy taký menší výlet. Cestou sme stretli tak dvoch troch známych a časom sa z toho vyvinula hra, kedy sme súťažili, kto stetne v meste viac kamarátov. Včera som si na RNO musela spomenúť, pretože som si po dlhej dobe dala rande so svojím mestom. Neóny síce neboli výnimočné a neblikali, ale aj tak som mala príjemnú deň a v priebehu hodiny som stretla toľko ľudí, až som bola prekvapená. Začalo sa to v električke cestou do mesta. Spoločnosť mi robil známy, ktorého som nevidela celú večnosť a pritom bývame kúsok od seba! Pokračovala som bývalou spolužiačkou zo základnej školy, na ktorú som natrafila, keď som veľmi spontánne vbehla do jednej parfumérky. Ani neviem ako, bola som ošpliechaná rôznymi vôňami a jeden Lanvin na mne, proti môjej vôli, vydržal ukrutne dlho. Keď už som zacítila (doslova), že je čas vydať sa domov, stretla som bývalú spolužiačku, pre zmenu z gympla. Ponáhľala sa na cviká z predmetu, ktorý som si nezapamätala. Lenže moja rokom v Prahe vycibrená vlastnosť - odlákať ľudí od štúdia, sa prejavila aj tu, tak som ju úspešne zlanárila, aby mi na polhodinku robila spoločnosť a zbehli sme vybaviť nejaké veci. Vrcholom ale bolo, keď už som reálne odchádzala domov a pri nástupe do trolejbusu som pomohla s taškou jednej babičke, ktorej som, ruku na srdce, pomáhala už dvakrát tento týždeň, a to na rôznych zastávkach!! Tak nech sa so mnou potom niekto háda, že Bratislava nie je diera! Nekonečné výrazy prekvapenia, kedykoľvek zistíme s niekým, že máme ďalšieho spoločného známeho, prípadne vyjavené komentáre pod fotkami "vy sa poznáte?". Samozrejme, že sa poznáme, toto nie je Tokyo!


Mám na háku silácke reči ľudí, ktorí zo Slovenska päty nevytiahnu. Ja sama viem najlepšie, že Bratislava je moje rodné mesto, ktoré mám rada. Stále si dokážem vychutnať prechádzku v centre, aj keď je pravda, že na to si naozaj netreba brať dva dni dovolenky a obrniť sa trpezlivosťou pri prebíjaní sa hordami turistov z Ruska. Mám tu obľúbené miesta a podniky, rodinu, kamarátov a kopu nezabudnuteľných spomienok. To, že sa ťahám von je skôr moja snaha vytrhnúť sa zo stereotypu, zažiť a vidieť iné. Nech sa ale deje čokoľvek, nepoznám krajší pocit, ako keď pri návate domov v západe slnka zbadám v diaľke bratislavský hrad. Gýč až to bolí, ale nie je lokalpatriotizmus aj o tom?

Carpe diem

Richard Ashcroft z Verve spieva, že "happiness, more or less, is just the change in me, something in my liberty", a má pravdu! Lucky man je jedna z mojich naj skladieb. Prudko motivačná. Taká, ktorú keď si pustím a idem po ulici, ľudia sa za mnou obracajú, pretože sa tupo usmievam a poskakujem si ako malá copatá školáčka z reklamy na Granko. Počúvam aj teraz, ako píšem :)

The Verve - Lucky Man (UK version)
Uploaded by Alexander_Band. - Watch more music videos, in HD!

Každý občas máme krízu. Niekomu pomôže chlácholivá spoločnosť dna fľaše, inému, keď si odpáli dekel na didžine, kde hrá kameň v mešiačke a okolo samý gengsta repa s puklicou na krku (a.k.a. som petržalský pán). Mne pomáha dobre zvolená hudba a film. Miestami nejaký ten gýčik, nie je predsa každý deň ideálny na Bergmana (ten dokonca len v zapadnutých pražských kinách s nezameniteľnou spoločnosťou ;).

Dnes som si teda pustila film, ktorý vo mne vždy vyvolá potrebné nadšenie. Odkedy som totiž odišla z práva (obohraný gramofón, ospravedlňujem sa), čokoľvek, čo znovu nakopne moje kvázi umelecké nadšenie ísť študovať film, je vítané. (Kvázi preto, lebo nebehám po meste s baretkou na hlave, čiernym rolákom a nečítam de Beauvoir :D Zatiaľ.) A v tieto dni, kedy pracujem na 4000 znakoch o tom, prečo som tá pravá na štúdium filmu, som vážne potrebovala inšpiráciu.

V kinách sa o pár dní začne Pattinsonova škála grimás utrpenia z kategórie zvrašteného čela zrelého na botox, lenže môj prípad si vyžadoval niečo kvalitnejšie ako bandu chlapcov bez tričiek (sorry, boys!) Siahla som teda po Dead poets society. Film, ktorý pozná málo ľudí, zapadol do prachu konca osemdesiatych rokov, a pritom je jedným z klenotov kinematografie. O tom, ako správna autorita a citlivé profesorské vedenie môže naučiť mladých chalanov myslieť samých za seba. A div sa svet, ani tam nemusel rapovať Coolio (pamätníci si spomenú :D).

Má to nádherný nádych skôr britských internátnych škôl (súkromná škola, tehličky, jazero, hodiny latinčiny) a začínal v ňom Ethan Hawke, Robert Sean Leonard (Wilson z Housa) a príjemne ako profesor pôsobil aj Robin Williams. Výborne vykreslené postavy zabezpečil scenár, ktorý právom dostal aj Oscara a ja to naozaj výrazne odporúčam na zamyslenie. Pretože pripomenie, že : "We don't read and write poetry because it's cute. We read and write poetry because we are members of the human race. And the human race is filled with passion. And medicine, law, business, engineering, these are noble pursuits and necessary to sustain life. But poetry, beauty, romance, love, these are what we stay alive for."

Takže, keď aj na konci filmu dorazila scéna, kde by som pri každom inom vykríkla, že aj ja som Spartakus, "o captain, my captain" len priamo zaútočilo na moje šminky a ja by som vážne mala zvažovať vodeodolné verzie. Toľko nateraz odo mňa, som motivovaná - idem si čítať, pretože "gotta do more, gotta be more".

PS : ak má niekto k dispozícii Charlieho Nuwandu Daltona alebo Knoxa, dobrovoľne sa hlásim!!

Moja seriálová mladosť, časť 1

Venované každému, kto si zažil moje televízne referencie v každodennej komunikácii ;)



Keď som bola mladšia, internet bol viacmenej v plienkach a filmy a seriály sa pozerali len v telke. Teším sa, že to obdobie máme za sebou, nie som tak odkázaná na obmedzenú ponuku a krutú realitu nemeckých krimi popoludní. Seriály sú teraz in, ale ani predtým to zďaleka nebola katastrofa. Mimoškolské aktivity som mala veľmi obmedzené a s učením som problémy na základnej škole rozhodne nemala, takže mi vo voľnom čase zostávalo objavovať krásy seriálovej kultúry. A ja musím priznať, že ma nemuseli pútať reťazami ku gauču. Časom som dospela až do štádia chodiacej encyklopédie na hercov, kombinovanej s televíznym programom. Dnes som už len to prvé, a tiež nie tak, ako kedysi. Nuč, čo sa dá robiť, starneme :) Bola to ale milá doba, rada na ňu spomínam. Tu je zopár naj titulov z obdobia spred desiatich rokov, doplnené o najobľúbenejšiu postavu a diel.

PRIATELIA

Obligátne a nech mi nikto nehovorí, že si to nepustí kedykoľvek k obedu, keď to TV Narkóza vysiela. A vysiela prakticky nonstop už dlhé roky - asi si "I'll be there for you" vzali príliš k srdcu. Uznávam, je pravda, že posledné série boli trošku kŕčovitejšie a nie vždy sa diely vydarili, ale je to kult a miesto v tomto zozname im jednoznačne patrí.

• Chandler
• 3 x 13 "The One Where Monica and Richard are Just Friends" - konkrétne časť, kde Joey číta Malé ženy a Rachel Shining

ALLY MCBEAL

Vychudnutá Calista Flockhart, spoločné toalety, zvony, záchodová doska na diaľkové ovládanie, podprsenka na tvár, Barry White, fishizmus, podkolenný erotogénny bod, Lucy Liu, stále vianočne vyzerajúci Boston, pískanie nosom, božskýýýý bar pod prácou, absolútne šialený pracovný kolektív a Robert Downey jr. (!!) Mám pokračovať? Z vlastnej skúsenosti viem, že takto to v advokátskych kanceláriách nefunguje - večná škoda! Možno by som z práva neodišla :p

• John/Richard (nevedela som sa rozhodnúť)
• žiaľ, konkrétne epizódky sa mi zliali, ale určite niečo z prvej alebo druhej série

POHOTOVOSŤ

Chicagská všeobecná nemocnica bola veľmi dlho zdrojom zábavy pre mnohé slovenské domácnosti, vrátane tej našej. Prestávky medzi zemepisom a telesnou vyplnené hádkami, či je lepší Luka alebo Carter (pokiaľ ide o mňa začínala som pri Carterovi a končila som s mňam Goranom :) a intro hudba taká kvalitná, že som mala zimomriavky každý jedenkrát! K tomu hektolitre krvi a výborne napísané postavy. Čo viac si môže papučová verejnosť želať?

• Romano - ten skvelý cynizmus dokázala zabiť až helikoptéra.
• 6 x 13 - asi nie najobľúbenejší, ale rozhodne zostal najviac v pamäti. Ten, kde smrteľne bodnú Lucy.
  

Pôvodne som plánovala vybrať len tie naj, ale keďže som strávila pred televízorom príliš veľa hodín a je mi ľúto niektoré nespomenúť, bude aj pokračovanie :)

20 rokov po

Pred pár dňami som bola s rodičmi na návšteve u mojich starých rodičov. Aby som pravdu povedala, nikdy sme sa doma nerozprávali o politike - bola to priam zakázaná téma - takže ma mimoriadne šoklo, keď sa bežná rodinná nedeľa zvrhla v generačné besnenie. Miestami sme po sebe zvyšovali hlasy a odchádzala som odtiaľ výrazne nesvoja. Je zvláštne, že sa to udialo len pár dní pred výročím Nežnej revolúcie, pretože nikomu ani nenapadlo, že je november a pritom sme sa hádali o tom, či je dnes lepšie alebo bolo kedysi.

Teraz ale nemám v úmysle zaťažovať rozborom politickej situácie. Skôr ma trápi iná vec. Pri všetkých tých záberoch z osemdesiateho deviateho a vetách ako "utvorte koridor", na mňa dolieha pocit zbytočnosti. Mladý človek má totiž potrebu sa búriť. Proti systému, čomukoľvek. Stále mi však z toho vychádza, že nielen ja, ale celá moja generácia je akási zaspatá. Plná apatie, zmierená s podmienkami a neschopná nič zmeniť. A pritom vecí, za ktoré by sa oplatilo bojovať je predsa toľko! Len dnes má na to nervy a odhodlanie veľmi málo ľudí. Vo filme Vlna bola jedna krásna scéna, kedy si sám režisér strihol cameo a v zafajčenom bare dostal zo seba úžasnú múdrosť, ktorú môžem parafrázovať aj ako "čo sa dá čakať od spoločnosti, kde najvyhľadávanejšou osobou na internete je Paris Hilton." Smutné.

Koľkokrát som si vravela, aké by bolo zaujímavé skočiť si do šesťdesiatych alebo sedemdesiatych rokov alebo len tak stáť v dave na SNP a štrngať kľúčami. Skrátka, I wish I was a punkrocker with flowers in my hair (nádherne výstižný text). Lenže nemám TARDIS, a tak musím žiť v prítomnosti.

Čo som dnes teda robila? V deň dvadsiateho výročia revolúcie som, prosím pekne, strávila nakupovaním z donútenia a pozeraním zlých filmov. Úžasné. Nebolo by na tom nič také strašné, keby som sa pri tej rodinnej hádke toľko nedušovala, ako dobre, že dnes máme, čo máme. Toho by bez "novembra" nebolo a moje predstavy a ilúzie o štúdiu vonku (západným smerom) by napríklad ani neexistovali. Pravdepodobne je najdôležitejšie, že si to uvedomujem a zamyslela som sa, ale dnes je mi zo všetkého tak celkovo nanič, že by mi asi pomohlo, len keby som hodila zápalnú fľašu niekomu do okna. Najlepšie sebe samej, možno by ma poriadne osvietilo :)

Bola som na balete

Minulý týždeň som dostala kultúrny záchvat. Vyzeral asi tak, že som vletela do pokladnice Slovenského národného divadla a s diárom v ruke som vymýšľala, čo všetko chcem vidieť. Hamlet bol nutnosťou, potom mi do oka padol Dom v stráni a ani neviem ako, kúpila som si lístky aj na nový slovenský balet Everest. Nechala som tam ťažko vydreté peniaze za lepenie vzoriek vitamínov na reklamné letáky, ktoré mali na titulnej strane vskutku nepríjemne pôsobiace dieťa, ale to mi bolo jedno - keď som sa vo dverách míňala s Rothom (Pán Herec) - bolo to ako znamenie, že na divadlo aj posledné prachy :) A v piatok som sa v tom relatívne aj utvrdila. Chvíľku trvalo, kým som si našla adekvátnu spoločnosť, pretože reakcia "jasné, nadrogujem sa a môžme ísť" nie je práve to nadšenie, ktoré som očakávala, ale nakoniec som si dojednala veľmi príjemnú spoločnosť a kultúrne vyžitie sa mohlo začať.
Radšej nejdem komentovať bratislavskú dopravu o šiestej večer v piatok pred kvázi predĺženým víkendom, tak len poviem, že sme po krúžení na parkovisku zaparkovali tak trošku opodiaľ a ten beh do divadla (piatok trinásteho-fakt som nemohla doraziť načas) bol vskutku očarujúci. Ženúca sa v bielych šatách a na opätkoch som z diaľky pravdepodobne vyzerala ako záclona na vychádzke, ktorá má navyše v obľube fastfood. Keďže sme nestíhali jesť podľa predstáv, absolvovali sme rýchlu zástavku v Auparku, kde sme videli Riša Mullera (Pán Spevák) a potom už len frenetický šprint na prízemie vľavo hore a medzitým sendvič a shake v ruke a zaručene vznik nejakého žalúdočného vredu. Napriek snahe sme meškali päť minút, takže nás poslali hore na balkón, kde nám chalanisko ani lístky necheckol, takže odteraz chodím do divadla zásadne o pár minút neskôr a bez lístka :p
Ak ste nemali to šťastie zachytiť vôbec nie kŕčovité ranné šou na obrazovke, kde sa v priebehu desiatich minút človek dozvie okrem proma na Everest aj nový recept na avokádovočučoriedkovú masku, ktorú možno napatlať na tvár ako nový hit v kozmetike, následne ju použiť ako plnku do kuraťa a ešte s tým aj vyčistiť babičkine striebro (všetko za spevu zboru základnej školy z Hornej Dolnej) , tak posúvam info. Tohtoročnú sezónu divadlo otvorilo s mottom "nebojme sa baletu" a pri tejto príležitosti vznikol Everest. Žiadne jazero, skôr nová perspektíva na tanec. Hudbu napísal Pavol Hammel, a hoci som tŕpla, bola úplne v poriadku. Čo ma ale priam zdvíhalo zo stoličky bola ženská vokalistka, ktorá si zrejme pomýlila budovu alebo jej nikto nepovedal, že Superstar sa natáča v Inchebe (a v nedeľu!). Texty, ktoré mi tiež nijak radosť nerobili, potom v jej podaní vcelku týrali. Lenže neprišla som na koncert, ale na balet - a ten bol výborný. Minimálne, pokiaľ ide o choreografiu a scénu, ktorá výrazne prekonala moje očakávania a miestami ma nechávala bez slov.


Nakoniec sedieť na balkóne vôbec nebol taký problém, pretože ako sme schádzali počas prestávky do foyer, sám pán Radačovský (Pán Absolútne Sympatický Choreograf) povedal, že zvrchu dostávajú niektoré scény úplne iný rozmer.
Odchádzali sme, myslím, spokojné! Večer sme uzatvárali v kuchyni nad čajíkom a milkou, v spoločnosti rozkošnej a mierne šialenej čiernej mačky, ktorá sa neváhala vopchať za kuchynskú linku alebo naháňať môj tieň na stene. Doma som odomykala o pol druhej a ešte pred spaním som si musela pozrieť úryvok z Billyho Elliota - bola som predsa na balete.

Viac ako papiernícka úchylka

Svoju vášen pre zápisníky a diáre som už spomínala - nastal čas zhrnúť favoritov.

MOLESKINE - dokonalý denník

Už dávnejšie som ho obchádzala a vravela si, že veď na narodeniny možno..., ale akonáhle tieto predražené radosti začnem príliš riešiť, nikdy sa nedokopem kúpiť si ich. Našťastie (z mnoha dôvodov) nastala v auguste obrovská osobnostná kríza, ktorá vyústila v absolútne spontánny nápad - kúpiť si moleskine (a odísť zo školy). Nová éra! Doteraz som väčšinou mala klasické zošity v hrubej väzbe, pretože denné plánovače a la Bridget Jones mi nastačili - mojimi jedinými zápismi totiž nie je len aktuálna váha, počet cigariet a väčsinu času naozaj neriešim, že "will find nice sensible boyfriend and not continue to form romantic attachments to alcoholics, workaholics, peeping-toms, megalomaniacs, emotional fuckwits or perverts."

Jednoduchý a elegantný tvarom a farbou a na výber veľké možstvo rôznych veľkostí, pričom na zadnej strane je spravená kvázi tajná prepážka. Ja konkrétne vlastním Ruled Notebook Large - čierny, s pevným obalom, pretože každý paperback (alebo nepevný obal), ktorý prežije deň v mojej taške si môže gratulovať k hrdinskému výkonu.
Ceny sú nadhodnotené, ale ja by som ho, napríklad, za žiadnu handru nevymenila. Vyhovuje mi vcelku vysoký počet strán a to, že dobre vyzerá! Komerčný ťah o tom, že ich využívali aj Hemingway, Picasso, či Wilde, je už len bonus navyše.

PAPERBLANKS - dokonalý zápisník

Prvý paperblank som si kúpila ešte vo Francúzsku na jednej z výmen. Mohla som mať 16 a bola som z neho unesená. Na obale boli úryvky z Charlotte Bronte a dlho som sa naň len výstavne a s obdivom pozerala.


Časom som zistila, že bol trošku zbytočne veľký a ani riadky neboli nahusto a podľa predstáv. Lenže paperblanks má tak širokú ponuku, že ich nádherným obalom sa nedá odolať a ja som nedávno som podľahla. Svoj zápisník mám len pár dní, ale neviem si ho vynachváliť!! Originálne magnetkové uzatváranie a tá farba :)
Odporúčam vykliknúť si www.paperblanks.com a minimálne sa pokochať niektorými výtvormi, pretože sú fakt krásne. Ochutnávka brokátovej kolekcie :

prípadne kolekcia Footwear

KROLL AGENDA (Luc Pire édition) - dokonalý diár

Posledný z kategórie dokonalých je diár od chlapíka menom Pierre Kroll. Tento belgický karikaturista sa narodil v Kongu a každoročne sa predáva diár vcelku veľkého formátu (žiaden minikabelkový yorkshir) s jeho kresbami. Ten svoj som dostala na rok 2008 a fakt mi ho každý závidel. Je pravda, že nie každý vtipy pochopí, pretože vetičky k obrázkom sú po francúzsky, ale minimálne tie kresby sú očaraujúce!! Pri každom dni kopa miesta na poznámky, plus občas miniatúrne obrázky k známym sviatkom. Určite odporúčam www.kroll.be pre zoznámenie s tvorbou Krolla a diár je skvelý darček pre akéhokoľvek frankofóna :)
Ja som tento rok pauzovala, ale dnes už nemusím čakať na to, že mi to niekto prinesie - stačí si ho objednať cez internet.

Niekto by mohol namietnuť, že neviem, čo s peniazmi a trvám na hogo fogo buržujských zápisnikoch, ale no taaak - moja stará mama vždy hovorieva, že radosť si treba robiť!

Song na depku

Tieto dni končí nadšenie jeseňou a začína sa obdobie nadávok na hnusné čľapkanie, prípadne vodičov MHD, ktorí takmer vždy tak láskavo zatvoria dvere pred nosom. Za chlapom a autobusom by sa behať nemalo - príde ďalší. Ale tak ako za tými chlapmi nebehám, za busmi sa ženiem dennodenne...Napriek všetkému sa snažím, aby mi cold november rain nezobral dobrú náladu, ktorú si snažím pestovať. Lenže občas je to neudržateľné a vtedy prichádza na pomoc Mika. Presne ten, ktorý sa snažil byť ako Grace Kelly. Toto video už má nejaký ten mesiac a je to absolútna šialenosť, ale mne sa aj tak páči - chlapec sa neberie vážne a ja sa bavím zakaždým, keď si ho pustím. Vytrhne z každodennej šedej reality naháňania sa za peniazmi a titulmi. A ruku na srdce, koľkí z nás takto blbli (blbnú) pri svojich kazeťákoch? :)

LaCultura

Pondeľňajšie rána bývajú kruté. Víkend definitívne za nami, ten nadchádzajúci v nedohľadne. Tupo hľadím na monitor, dúfam, že nezazvoní telefón s nejakou dobre mienenou pripomienkou od šéfstva a spomínam na to, čo bolo pred rokom. Asi som presviedčala samu seba prečo neísť na tú alebo onú prednášku a pekne som sedela na intráku, užívajúc si výhľad na opustený dom oproti, ktorý mal rozbité okno. Sídlili v ňom holuby a príležitostne topánky alebo iné veci, ktoré sme v záchvatoch nadšenia (a miestami ľahkej pripitosti) hádzali z okna my alebo záchranari (feši medici odvedľa)...krásne spomienky. Zostáva mi len veriť, že od septembra vyjde škola presne podľa predstáv a opäť mi život začnú otravovať profesori a semináre, ale tentokrát mi to nebude vadiť (aj keď s mojou povahou..no, nekomentujem radšej:). Dovtedy sa môžem a musím venovať dvom veciam - filmom a písaniu, a keďže tieto dve veci sa mi spájajú do jedného slova, nastal čas spraviť malé promo LaCulture.




Web, ktorý dáva priestor ľuďom, ktorých baví písanie a prináša "kulturní dění jinak" :) Články z koncertov, výstav, recenzie a všetkého okolo. Funguje zatiaľ niekoľko mesiacov a ja pevne verím, že pribúdať budú ako mesiace, tak aj klikači (čitatelia znie ako zo Slovenky), nielen preto, že tam prispieva aj moja maličkosť, ale hlavne preto, že keď už sa človek vyhrá s textom, je fajn vedieť, že si to aj niekto prečíta ;)

1, 2, 3...klik, www.lacultura.cz

Bibliotéka 2009

Bratislavskú Inchebu navštívim len raz za čas a rozhodne nie kvôli prenosom CSHS (superstar). Naposledy som zabsolvovala Interbeauty a okrem biosekcie a rozšafných talianskych kaderníkov ma tam nič zvláštne nezaujalo, takže som dúfala, že Bibliotéka šampóny a umelé nechty tromfne. Úspešne.

Posledné roky nečítam tak veľa a často ako by som chcela, ale stokrát radšej sa prehrabujem v knihách ako tlačiť sa s pipenkami, čo prišli dokúpiť omietku do zásoby. Vybrala som sa rovno v piatok, pretože cez víkend som busy a navyše, každý veľtrh býva v nedeľu už vykradnutý. Aj keď som miestami mala pocit, že tento bol vykradnutý už v piatok, odchádzala som našťastie spokojná...ale rozhodovanie to bolo príšerné.

Určite ste zaregistrovali, že od októbra svietia vo všetkých nákupných centrách vianočné stromčeky a Mikuláš je takmer celoročná udalosť. Miestami mám dojem, že žijem len od Vianoc do Vianoc (a tentokrát to nie je Metodka syndróm, že v apríli - dvakrát sa vyspím a je Štedrý deň). Včera to bolo prvýkrát tento rok, čo som sa cítila vianočne a nevadilo mi to. Medzi množstvom kníh som dostala sviatočnú náladu, že si niečo kúpim. Otec zásadne fičí na knižnici a zaručene by som sa do vkusu netrafila a pokiaľ ide o maminu, tá má, prosím pekne, už takmer rok vedľa postele Twilight a pestuje si ho ako aktívny lapač prachu bez toho, aby si túto nesmierne hodnotnú beletriu hodnú ruských klasikov prečítala. Kniha by fakt nebola vhodná pod stromček (jedine, že by nás Rusi zas od plynu odstavili a museli by sme si kúriť po svojom. Ale to by som asi zohnala niekde Malého princa - ten by bol najvhodnejšie kurivo...).
Keď už sme pri tej hodnotnej literatúre, v stánku Evity press striehli na svoje obdivovateľky aj Timea a Evita - vyzerali vcelku kočkovsky, ale keďže som po ruke nemala žiadne z ich veľdiel, po podpis som sa nezastavila. Sorry, dámy, možno nabudúce ;)

Môjmu oku ulahodili tri odlišné veci. V honbe za zdokonalením mojej angličtiny som držala v ruke Iana McEwana v originále, s cenovkou 10. Potom prišla kniha s lacným, ale podmanivým názvom - Paris, mon amour. 9,90. Krásne fotky a záhadne sa mi ju darilo otvárať niekoľkokrát na tej istej fotke...žiaľ, nech sa snažím ako chcem, neviem ju na webe nájsť, tak aspoň toť, titulka.




Akokoľvek je ten titul pravdivý (je t'aime, pour toujours!), vravela som si, že fotiek je na webe plno a ako to býva, keď sa dvaja bijú...domov som si odniesla nakoniec niečo úplne iné. Odmalička trpím obsesiou diármi, denníkmi a blokmi, takže som neodolala a dorazila domov s očarujúcou záležitosťou od Paper blanks (9) - chýbalo mi niečo na poznámky k filmom, hudbe, prakticky k čomukoľvek, čo mi napadne a nechcem to písať kade-tade po zdrapoch. Ododnes teda vláčim so sebou túto fešandu!

Ďakujem Lu za asertívnu SMSku, inak by som tam so zúfalým výrazom vyplašeného zajaca stála ešte dodnes.

Vtedy, keď som sa narodila

Viem, že som príliš mladá na podobný výrok, ale naozaj som si nikdy nemyslela, že sa toho dožijem. Lenže dnes sa všetko recykluje tak rýchlo, že ledva stíham vnímať, takže ten deň nastal a ja som si to ani nestihla uvedomiť. 80te roky sú späť. Časy, ktoré som mala šancu pamätať si len preto, že v našich podmienkach vytrvali ešte dlho potom, čo sa skončili (pre znalcov How i met your mother - Robin: "the 80s didn't come to Canada 'til like '93).

George Michael sa považoval za sexsymbol a snáď nikomu by nenapadlo, že je gay (dokonca ani po zhliadnutí videa Club tropicana). Trvalá bola spoločenskou podmienkou a z rádia hral v závislosti od krajiny buď Bon Jovi (living on a prayer), alebo Michal David. A dnes je to tu zas! V modifikovanej verzii, samozrejme.

Začalo sa to nenápadne, plastovými náušnicami a podobnou ohavnou bižutériou (ktorú vlastním, samozrejme, aj ja). Neskôr prišli vyžvatlané hudobné motívy a nasledovali ďalšie, už menej stráviteľné historické vykrádačky. Každá žena (aj nežena), ktorá zbadala fotky z natáčania nového Sexu v meste musela (!!) zaplakať, pretože Patricia Field oficiálne dorazila do stavu stareckej demencie a nikto jej to asi nepovedal.

Našťastie, aspoň v CW mali rozum, keď stopli plánovaný spin off Gossip Girl zasadený práve do 80s. Pochopím existenciu aj úspech seriálu ako Mad Men - začiatok 60tych rokov bola FAKT iná doba, reálne odlišná od súčasnosti, ale aby som sa pozerala na menej ako ponožkový vývar originálu z Upper East Side s fakt nemožnými "like a virgin" outfitmi, ďakujem, neprosím.

Musím sa ale priznať. Neviem, či to bolo zahraničným frivolným ovzduším alebo nákupnou horúčkou, v mojej skrini skončil priam výstavný kus 80s - sako s ramennými vypchávkami. Ešte stále ma neprešlo, takže klopím uši a obdivujem takt mojej maminy, ktorá sa mi nesmiala do tváre, keď som s ním dorazila domov, narozdiel odo mňa, keď to svoje (ešte historický kus) pred piatimi rokmi vyhadzovala.

Každopádne, keď sa tak zamyslím, existuje jedna vec, ktorú by som dobrovoľne aj nakázala recyklovať. Dnes som sa záhadným spôsobom preklikala k jednej skladbe a uvedomila si, že taký saxofón a jeho nezameniteľný zvuk sa z mainstreamovej hudby vytratil. Je to škoda, tak aspoň pre časy (ne)dávno minulé, toť!

Waaa, nostalgia. Hm, a možno to nebola až taká otrasná dekáda.

Moja jeseň

Jeseň je absolútne nádherné ročné obdobie. Pre niekoho je o vyťahovaní hrubšej bundy, premočených topánkach a posúvaní času. Nie že by sa ma spomínané veci netýkali, ale ja vnímam viac gýčovo sfarbené stromy, až tak, že, ak im už opadávajú listy, musím si ich nahradiť. Tak ahaho, môj momentálny desktop.

Je tak pred jedenástou, za oknom mi vykrikujú robotníci, ktorí nám zatepľujú, vonku poprchá alebo ako by v Poprade povedali - kropí :). No čo vám budem hovoriť - idyla. Takto približne vyzerá celá moja jeseň. Odkedy som odišla zo školy a skončila som prácu na letisku, prakticky jediná povinnosť bola chodiť na angličtinu - a aj to by sa dalo veľmi rýchlo vyvrátiť ako povinnosť, keďže som si to zaplatila a fakt nikto ma nenúti. V každom prípade som prišla na jeden úžasný časovo-fyzikálny a ešte neviem aký jav. Čím viac času mám, tým menej vecí spravím a stíham. To by síce mohlo súvisieť s jednou z mojich výstavných vlastností, nechávania si čohokoľvek na poslednú chvíľu, ale ja som presvedčená, že to sa ma len niekto snaží presvedčiť, že je pomaly november!! To predsa nemôže byť pravda. Alebo áno?

Úspešne vraždím každý deň svojou lenivosťou, ktorá začína naberať monštrózne rozmery a nastal čas zmeniť to, a keďže nie je nič motivujúcejšie ako toto video, idem vytiahnuť hrubšiu bundu, nepremokavé topánky a zbehnem si odfotiť pár stromov. Do dažďa.

V poriadku, kecám, žiadne fotenie sa asi konať nebude, ale idem si kúpiť lístky na Hamleta. KONEČNE! Potom sa naložím do vane, nalejem si víno a pustím si Viva la vida album. Majte ma radi, víkend je predsa za rohom a viete si predstaviť lepšiu jesennú aktivitku? ;)

Búrlivé výšiny

Bol pondelok večer. Uložila som sa do postele, laptop nastavila do prijateľnej pozície a spustila film. Odkedy máme nové pripojenie (a moja laptop schopnú pamäť na disku), sťahujem ako divá. No dobre, ako divá som sťahovala vždy, teraz som utrhnutá z reťaze. Takže v momente, ako sa mi stiahla ostatná adaptácia Búrlivých výšin (aj tak sa najviac teším na budúcoročnú s Edom Westwickom a Gemmou Arterton), nastal u mňa excitovaný stav! :)

Pukance, pohár Bordeaux a pustila som sa do toho. Milujem adaptácie literárnych klasík a po Austen období som sa vrhla na ďalšie a "Masterpiece theatre" dielňa vytiahla ten správny mix "period drama" s modernými hereckými výkonmi. Nie je totiž nič horšie, ako keď nejaký pseudoumelec znetvorí obľúbené dielo. Stáva sa to v divadle, kedy Shakespeara dajú do "moderného šatu" a William sa potom v hrobe obracia, prípadne, keď sa Westlife alebo Atomic Kitten rozhodnú prespievať čokoľvek. Pri prvom refréne zvažujete možnosť samovraždy, pri ďalšom inštinktívne siahate po najbližšej zbrani a pred koncom skladby už nenávratne ležíte na asfalte ako mastný fľak a suseda vracajúca sa z pošty/potravín/kostola len krúti hlavou vysvetľujúc policajtom, že ste boli také milé dievča (ehm, no nič, Martina, obmedz telku!).

Snažím sa dostať k tomu, že na "to svoje" je každý háklivý a knižky sú rovnako tenký ľad. Každý z nás má totiž iné spektrum predstavivosti a šanca, že sa režisér trafí, býva občas prekliato nízka.

Preto, ak sa niektorému podarí ma rozplakať tak na 15 minút vkuse (bez Russela "Maxima" Crowea alebo Bruce "ja to odpálim sám" Willisa) napriek tomu, že už viem ako všetko dopadne, doplní to o dobové kostýmy a britský akcent, má bod, aj dva.

Pokiaľ ide o knižku, je trošičku komplikovaná, minimálne na začiatku - musím sa priznať, že som si ako debilko na prvých tridsať strán musela kresliť rodokmeň, inak by som bola úplne zmätená (bude to asi tým, že som to čítala v pätnástich), ale potom to už išlo a na rozdiel od čajovej Austen, toto je oveľa silnejšie kafčo. Na mňa pôsobil každý detail obsesívneho vzťahu Heathcliffa a Catherine...aj by som sa rozpísala bližšie, ale nevidím zmysel. Ak by mal niekto chuť na niečo iné ako Matkina, odporúčam. Titul nech zbytočne neodstraší; anglický vidiek nemusí nutne znamenať Rosamunde P.

Na záver len podotknem, že rozmazanú špirálu som musela odličovať dvakrát dlhšie ako bežne a ráno som sa zobudila s pyžamom naruby. Buď mám emočne vypäté obdobie alebo ma tá adaptácia fakt dostala. Vyzerá to tak, že oboje. (V každom prípade, B, Tom Hardy putuje na zoznam :p)

Bola som na koncerte

Vždy som si myslela, že investovať do zážitkov sa oplatí. Viac ako do nutných vecí, ktoré navyše často vyzerajú ohavne a jediný dôvod zadováženia je účelnosť. Podobne to platí aj pri darčekoch. Dlhé roky ma pod stromčekom čakávali rôzne druhy termoprádla a podobných úchylných lyžiarskych nutností z kategórie "moj drahý tatino a jeho internetové nákupné mánie". Netvrdím, že sa mi dané veci nezišli, ale nikdy som ich neocenila tak, ako keď pod umelými vetvičkami ležalo niečo, čo zmení obyčajný deň na nezabudnuteľný. Do Vianoc je síce ďaleko, ale narodeniny som mala len nedávno. Ako by povedala reklama na Mastercard : drink - 5 euro, nové vlasy - 25 euro, smska na nočnú MHD 80 centov, najlepšie kamošky - na nezaplatenie. A najmä, keď mi urobia radosť a venujú mi dva lístky na bratislavský koncert Riša Mullera. Chlap, ktorý je na slovenskej hudobnej scéne fakt veľryba a s tými kilami, čo nabral navyše vyzerá doslova ako vráskavec ozrutný.

Celý deň zlyhávala logistika, takže namiesto o štvrtej na Obchodnú, som dorazila o pol šiestej do Kolkárne - zastrčený podnik s trpezlivou čašníčkou a záchodmi, kde je fakt zima. Tento problém sme ale okamžite vyriešili čajom s rumom - legendárny lyžiarsky povzbudzovák - a hneď nám zostalo teplejšie aj veselšie.

Dovnútra sme sa dostali vcelku rýchlo a potom nastali absolútne povinné problémy.

1. toalety
2. šatne

Ten prvý bol dosť ošemetný - znamenal, že s Dáškou odstojíme dlhé minúty za nedočkavými slečnami, ktoré vypili príliš veľa čajíku. To však neprichádzalo do úvahy a situácia si vyžadovala radikálne riešenie, a keďže ja som si ich zabsolvovala v poslednej dobe na môj vkus trošku príliš, bola to Dáška, ktorá ma schmatla a posunula sa o pár metrov dopredu, k dverám pánskej toalety :)) Detaily vynechám, ale najväčší zážitok bol jednoznačne monológ vyplašeného chlapa, ktorý spustil, že aj tak najväčší problém je ten, že ženy potrebujú súkromie na záchodoch. Keby sme ho nepotrebovali, nevytvárali by sa rady. Čo k tomu dodať? Vďakabohu za dvere na tých pánskych a problém bol vyriešený, keď nie elegantne, tak minimálne rýchlo.

Spomínané šatne bolo jednoducho organizačné zlyhanie. Keď kalendár ukazuje polovicu októbra a teplomer tak tri stupne nad nulou, vonku prší a fúka, predpokladám, že je v poriadku doraziť primerane oblečená a očakávať, že organizátor sa postará o to, aby som nemusela stáť v dave pod pódiom s kabátom v jednej ruke a druhou mávať akože do rytmu. Ako sa ukázalo, moje požiadavky boli zjavne prehnané a najbližšie sa namiesto lístka asi uspokojím s ušklbnutým zdrapom papiera, kde bude napísané meno interpreta, lúka, na ktorej sa koncert uskutoční a prinesiem si rozkladaciu stoličku (a vôbec som nedávno nevidela Taking Woodstock). No nič, popojedem.

Ešte pred tým, ako sme dorazili na Pasienky sme rozoberali, či vieme, kto bude robiť predskokana. Začiatok koncertu dal odpoveď aj na túto otázku a nastalo niekoľkominútové trýznenie, počas ktorého padali rôzne poznámky od "ahaaa, to nie je tričko, to sú šaty", cez " oprela by som ju" (Jacky nesklame snáď nikdy) až po "ty nepočuješ text? Buď rada". Ale jedno treba uznať - kočka sa snažila -nespievala zle a bubeníkove výrazy na tvári stáli za všetky prachy (ktoré som nemusela minúť ja). Vo všeobecnosti ale na predkapelu Mukatado nebol nikto zvedavý, a tak, keď chúďa speváčka zožala aplauz po tom, čo ohlásila poslednú skladbu, aj mi jej ľúto bolo. Medzitým sa vedľa mňa vytvoril malý kopček s bundami, kabátmi a taškami a provizórna šatňa bola na svete (nechce ma niekto zamestnať v produkčnej spoločnosti?). Časom začala byť dosť problematická, keďže sa okolo nás naskladalo pár fakt divných týpkov. Jeden konkrétne bol naozaj unikát. Okrem nekoordinovaných pohybov napitého vidieckeho zabávača nás (a veľmi široké publikum) obšťastňoval výkrikmi "Richieee!!!", ktoré tak po druhom pokuse prestali byť vtipné (a to hovorí osoba, ktorá nemá problém vyrevovať meno Jozef prakticky na akomkoľvek domácom koncerte).

Netrvalo dlho a na pódiu sa zjavil obrovský chlap v koženom kabáte a s tmavými okuliarami a od Nea z Matrixu mal ďaleko. Detailného výpisu skladieb sa odo mňa nedočkáte, ale môžem podať aké také emočné svedectvo. Jasné, už dávno to nie je to, čo to bývalo. 44 koncert pre pár rokmi v Inchebe bol na inej úrovni, ale aj Pasienky zostanú v pamäti. Skladby jedna za druhou, spievajúci dav, fakt dobrí muzikanti a odrazu divadelná vsuvka a teta (alebo ujo?) z reproduktorov zahlásil "dámy a páni, nasleduje 20-minútová prestávka". Divné, ale čo sa dalo robiť? Pekne som sa zložila na zem a dúfala, že nebude veľký problém opäť sa postaviť. Každopádne, presunuli sme sa na kraj davu k miestam na sedenie a opäť ocenili čaro relatívneho prísunu kyslíka. Druhá časť koncertu bola výrazná odpaľovačka. Samé pecky a potom to prišlo. Teda, už keď Muller zaspieval Tajné milovanie, mohlo mi niečo napadnúť, ale asi som bola v tranze a Baroko na druhú stranu odspievali vokalistky. Skrátka, každá sme si počkali na svoju skladbu v ten večer. Saške zahrali Spočítaj ma (ak si dobre spomínam), Linde Cigaretku, Jacky Nahý a ja som si poctivo vyčkala na svoju Tlakovú níž. Hosťovanie Dana Bártu v pražskej Lucerne je dnes už klasika, ale bratislavský koncert túto skladbu posunul do absolútnych výšin - pridal totiž aj moju osobnú klasiku - Ivana Táslera, ktorý, keď sa objavil na pódiu, vážne som skoro zinfarktovala (B, literally :D). Refrény si odspieval, samozrejme, po svojom a poznám ľudí, ktorí by sa veľmi vyžívali v imitovaní improvizácií, ale to nechajme teraz tak :), ja som krochkala blahom!!

Zvyšné skladby som len žasla nad chlapíkom, čo mal na starosti dychové nástroje a spokojná s blaženým výrazom som sa mohla vytešovať z príjemného večera.

Ou, a postúpili sme na MS vo futbale.

Je mi teplo

Leto je príšerné ročné obdobie. Ono je naozaj náročné ho milovať, keď človek žije v izbe, ktorá je otočená komplet na juh a navyše ešte v byte umiestnenom na najvyššom poschodí panelového domu s výhľadom na Slovnaft, code name Manhattan. V práci stále počúvam o tom, kto dostal dovolenku, kto nie a ako sa všetci tešia na to ako sa vytasia v najnovších plavočkách k pribratislavským jazerám a la Zlaté. No a najviac milujem vetu- zo slnka načerpávam energiu. Nespadám ani do jednej kategórie. Jediný dôvod, pre ktorý by som si žiadala dovolenku je posledná skúška, ktorú musím v septembri zabsolvovať a dovolenka (žiadne more a pláže plné rodiniek) ma čaká deň po poslednej službe v práci.

Keď tak rozmýšľam, bolo to tak odjakživa. Už v detstve som sa tešila na september a nie preto, že by som bola zúfalec, ktorý by si potreboval ego masírovať vlastníctvom žiackej knižky (alebo predsa? :p). Leto ma nudilo. Nemala som čo robiť, z tepla sa mi robilo zle, nechápala som načo je dobré opekanie sa. Niektoré veci sa skrátka nemenia, pretože obsesia teplom a letom mi nie je jasná ani dnes. Samozrejme, každému vyhovuje niečo iné a navyše "americkí vedci zistili, že..." slnko naozaj dodáva potrebné látky a energiu, ale keď sa na to pozriem z čisto môjho hľadiska, vyzerá to asi takto :

Pozitíva :

1. teplé noci ideálne na žúrovanie

Negatíva :

1. teplé noci ideálne tak akurát na žúrovanie - nedá sa spať, nedá sa nič
2. teplo, pekelné teplo, ktoré ak aj prinesie nejaké búrky, tak je akurát sparno
3. musím piť podchladené červené víno, pretože sa ho nevzdám ani v lete
4. každý rok sa objaví nejaký príšerný "letný hit" = najväčšia odrhovačka na svete
5. zorganizovať nejakú poriadnu akciu dá zabrať - práca, dovolenky, babky, akcie - proste, ľudia sú rozlezení v lepšom prípade na slovensku, v horšom v Gruzínsku :p
6. slabá kinoponuka - len občas nejaký ten akože letný blockbuster
7. televízne sucho. A tým nemyslím televízne akože Markíza opäť po x-tý rok opakuje Susedov (poprosím podržať vlasy - dáviaci efekt), ale mám na mysli americké produkcie, ktoré kopírujú kvázi školský rok. Takže leto treba prečkať so silnejúcimi abstinenčnými záchvatmi po Gossip girl a podobne ladenými zlobami made in US - sweet dreams are made of this
8. spomínala som už to pekelné teplo?
9. komáre!!! V živote ma žiaden nenapadol v decembri (zlaté vianoce).
10. teplotné facky z klimatizácie

+ bonus pre pracovníka letiska - vysielať k moru slovenských dovolenkárov z Hornej Dolnej, ktorí maj na čele napísane, že letia prvýkrát, ale ústa plné poznámok typu "najhoršie letisko na svete, toto by sa mi v Londýne (a vždy je to Londýn) nestalo!".

Balím na Island.

Čo si obedovala?

Nedávno sme sa rozprávali s kamarátom o štandardných podovolenkových rozhovoroch a okrem tradičného „videli sme toto“ je samozrejmosťou aj počasie a jedlo. Jedlo v posledných rokoch začína byť veľmi zaujímavá téma. Kulinárskych kanálov sa v televízii vyrojilo ako húb po daždi a články o foodstylingu, nových štýlových reštauráciách a trendoch v kuchyniach sú v každom časopise. Prečo sa potom cítim ako uväznená v 19. storočí v Rusku (ticho a tma), kde o týchto veciach nemali v tom čase ani potuchy?

Dnes som bola večerať u starých rodičov. Pri vete – obedovala som zeleninu – sa starému otcovi div neurobilo zle a aby si napravil chuť, siahol po údenom mäse, ktorým ma ponúkal tak dlho, až som (ne)dobrovoľne povedala áno. Bolo fakt dobré, uznávam, ale jeden plátok, nie štyri, ktoré mi boli nanútené, pretože som si neuvedomila tú osudnú chybu, kedy som kus toho mŕtveho zvieraťa pochválila. Sedem hodín večer. Čo by mohla byť ideálna večera? Plánované ovocie doma? Kdeže. Moja naivita ma miestami dokáže prekvapiť. Dokonalé jedlo na túto večernú hodinu je totiž vyprážaný syr a veľa zemiakov. Ona je to mňamka, ale nie keď ma do nej niekto núti proti mojej vôli.

Ráno ma zobudil ustarostený telefonát. V momente, ako dotyčná osoba zistila, že som týždeň bez rodičov, ktorí práve dovolenkujú, spustila sa spŕška hysterických otázok, či nehladujem a či som schopná si vôbec uvariť čaj. Vzdala som akékoľvek pokusy o vysvetlenie, že po prvé, už rok žijem na internáte, čo, samozrejme, všetci vedia a tam sa o seba tiež musím starať a po druhé, fakt nepotrebujem mať každý deň rezeň, dokonca ani varenú stravu. Navyše aj so zeleninou a ovocím sa dajú vytvárať zaujímavé jedlá. Ak by som dostala evro za každý pokrčený nos, ktorého sa mi dostalo, odkedy som prakticky vylúčila mäso zo svojej stravy v Prahe, mohla by som si práve kupovať veľmi trendovú handru niekde v Auparku. Pritom to nemá nič spoločné s chuťou mäsa, vôbec mi neprekáža, naopak, no nepotrebujem ho mať na tanieri deň, čo deň. A nech sa na mňa nikto nehnevá, ak jem vonku, radšej si dám špenátovú quesadillu ako černohorský rezeň s hranolkami.

Hlboká otázka, ktorá sa natíska, je, či prehnaná starostlivosť spočíva v tom, že mám spiatočnícku rodinu, ktorá odmieta vystúpiť z tieňa „tradičnej slovenskej kuchyne“ plnej vyprážania a zemiakov alebo ide o paniku o mňa, teda osobu, ktorá od malička vyhlasovala, že keď bude veľká, bude mať slúžku a rozhodne neskončí ako gazdinka (urážka na úrovni slova intelektuálka). Tiahne sa to od dôb „Aká polievka bola v škole na obed?“ cez „Vidíš, Adriana je od teba o päť rokov mladšia a už varí nedeľný obed pre celú rodinu“ až po „Zase šalát? Čo si zajac?“. Zaujímalo by ma, ako umlčať hlúpe poznámky raz a navždy bez toho, aby som vyčerpala posledné dávky trpezlivosti a vľúdneho hlasu. Tipy?

Bola som doma

Víkendy doma bývajú často tortúra. Vždy sa teším, ale v nedeľu odchádzam zase naspäť do Prahy nervózna ako besný pes. Problémom je totiž to, že zatiaľ, čo v Prahe nerobím zásadne nič (občas sa zastavím v škole a najväčšou náplňou práce sú tak či tak seriály a filmy), v Bratislave sa pokúšam vtesnať do štyroch dní nielen rodinu, ale aj široký okruh kamarátov a v posledných mesiacoch aj lekárov. Inak tomu nebolo ani tentokrát.

ŠTVRTOK

Ráno ma budí štekot psa, nie, už nie som na internáte – tam by som v takúto nekresťanskú hodinu vstávala jedine za predpokladu, že by spolubývajúca vrazila do igelitky s PET fľašami, ktoré sa poctivo snažíme separovať a internát prezieravo umiestnil jediné vrece na plasty o dve poschodia nižšie.

Po absencii raňajok (kvôli krvi) o pol deviatej už sedím za volantom a brázdim ulice môjho rodného mesta, aby som úspešne a čo najrýchlejšie dopravila rodičov na miesto ich pracoviska. Čaká ma moja dermatologička, Anastázia. Dnes má meniny, ale rozhodla som sa hrať blbú, predsa len fungujem už podľa českého kalendára (týmto sa ospravedlňujem každému, na koho som uplynulých sedem mesiacov zabudla). Krátka psychická príprava na odber krvi, vypila som pol litra vody, snáď nebude problém ma sosnúť a nebudem odpadávať. Nie, nie, nie!!! Teta sestrička sa ma silou-mocou snaží presvedčiť, že odber mám mať až na jeseň. Akokoľvek neuveriteľné sa to zdá, chcem sa nechať napichnúť (najbližšie budem doma zas až o mesiac), ale malá žena odoláva. Navyše, moja drahá Anastázia je aj tak PN (yes, vyhnem sa meninovej konverzácii). Ako by povedala moja angličtinárka –nevermind- pokračujem ďalej.

Zubárka je už ťažší oriešok – ak sadnem do kresla , súdiac podľa dátumu mojej poslednej návštevy, tak skoro ma nepustí. Kŕče v žalúdku síce silnejú, ale som silná a emancipovaná a vykrývam. Alebo nie? Štvrtok tridsiateho má ďaleko od piatku trinásteho, ale v mojom svete sa tieto dni nebezpečne prekrývali. Aj teta zubárka sa rozhodla, že je pracovne neschopná a ja som už len čakala, kedy nabúram alebo niekoho zrazím, aby bolo dielo dokonalé.

Raňajky u starých rodičov, káva s mojím najobľúbenejším bratislavským právnikom, ktorej predchádzal absolútne samovražedný pokus zaparkovať v meste. Parkovali ste niekedy v Auparku, aby ste mohli ísť na kávu do mesta? Nie? Je skutočne sexi vyliezť z podzemných garáží a následne nastúpiť na 50ku, na ktorú som si, podotýkam, kúpila lístok. V tej chvíli som cítila ako silno negujem absolutórium z článku „ako sa stať pipinou“, a to konkrétne, že vchádzať do nákupného centra treba zásadne z garáží, aj keby ma práve vysadila MHD. Hodinová káva ale splnila svoj účel - posunula som ďalej všetky podstatné informácie, a navyše došlo k neočakávanému momentu – poctila som svojou prítomnosťou legendárnu Ponorku (miesto opradené mýtami som si predstavovala horšie).

Hydinový závod neutíchal ani hodinu potom, iba sa presunul – „coffeecko“ na Obchodnej a spoločnosť mi robili moje dve najobľúbenejšie bratislavské medičky. Aj keď len na polhodinku, resp. hodinku, snažila som sa nestratiť v záplave mužských mien. Triatlon a lezenie sú skutočne studnicou, ale prečo sa všetci musia volať rovnako a opakujú sa len 3 mená? :p Nestrácam optimizmus, verím, že jedného dňa sa budem orientovať. Minimálne sa o to pokúšam už niekoľko rokov.

Večer treba masírovať ego v zložitých vetných konštrukciách, pretože je čas odovzdať článok (Zlepšujem sa, ale nikomu to nehovorte, bola by som namüslená), ale to neznamená, že si nenájdem čas na kofolku so zlatíčkom zo základky – opäť sa mu rysuje nový vzťah – to, že kočka žije s frajerom nie je podstatné, on by si s ňou vedel predstaviť aj dieťa. Zn: vek nie je prekážkou (chalanisko má 21).

PIATOK

Parkujem v Auparku, ale dnes tam aj zostávam. Honba za handrami končí neúspešne, a tak zaháňam smútok, že sa nezmestím do veľkosti XS vyprážaný syrom. Ten to istí za každých okolností, ale dávam bacha na líniu, tatárska omáčka je light ;)

Dnes spím u starých rodičov v tej zapadnutej dedine na Záhorí (au), ale črtá sa problém. Vysoká pri Morave je jedným z tých skvelých miest, kde skvelá a nenapodobiteľná SADka jazdí naposledy so súmrakom a to znamená, že budem nútená zrušiť koncert skvelého a nenapodobiteľného Jozefa Táslera. Ale s tým sa ťažko zmieruje, a tak na prechádzke so starými rodičmi (nezabudnuteľná spoločnosť priateľských komárov)  zatlačím a víťazstvo – auto k dispozícii.

Radšej ani nechcem spomínať na to, kedy som na koncerte IMT smile bola naposledy. Dávno. Štandardné potiaže s parkovaním, preto ak som chcela doraziť do kotla čo najskôr, musela som bežať. Tma a tráva v Sade Janka Kráľa boli našťastie milosrdné a „Ivan hral srdcom, hral mi, len hral.“ Nevídane príjemná spoločnosť mi vyčarila úsmev na tvári. Ak som niečo čarovala ja, tak skôr úškrny - spolu s devínskoveskou akvabelou číslo 1 sme ziapali, že „ja nepoznááááám“. Dúfam, že mi ale odpustí keď poviem, že práve Jozef bol highlightom dňa a tesne v závese Strom, ktorý úspešne bránil vo výhľade na ohňostroj. Prvý máj pre mňa znamenal lepšiu alternatívu Silvestra – nadrbaných ľudí bolo menej, výkrik „šťastný nový rok“ bol podstatne originálnejší a samotný ohňostroj bolo aspoň skutočne vidieť. Možno by som mala datovať nový rok od prvého mája.

Nasledovala polhodinová zástavka na Vajanského nábreží alebo „tam, kde sa vchádza do fightclubu“, navštíviť Iv. Pokecali sme nad pohárom minerálky, ktorá chutila ako jogurt a vydali sa do tmavých uličiek smerom Devínska, teda tam, „kde už ani vrany nedoletia“. Bola to strastiplná cesta, kedy zlyhali aj frekvencie Funradia. Keď naskočili naspäť a my sme dorazili do cieľa, chcelo sa mi plakať od šťastia, ale slabosť som si nemohla dovoliť. To, čo ma čakalo, bolo ešte horšie. GPS à la D.B. zjavne nefungoval podľa predpokladov a ja som sa tak ocitla nie na ceste do Stupavy, ale uprostred pustatiny. Bolo mi jasné, že ak chcem prežiť v džungli, musím sa spoliehať na svoje schopnosti, tak som sa vrátila do Bratislavy :) a pekne po svojom k starým rodičom, ktorí zelenali od strachu, pretože moje „nebudem dlho“ sa výrazne líšilo od reality. Vyľudnené cesty a do toho One od U2 ale mali svoje čaro!

SOBOTA

Rodinná grilovačka síce nepredpokladala príchod stratenej (rozhodne nie zatratenej) sestry, ale rozhodne to bolo rovnako neočakávané ako šialený hokejový debakel, ktorý v nejednom patriotovi vyvolal nutkanie zmeniť občianstvo. Tejto téme sme sa nevyhli ani pri stretnutí z Vazky, pretože rozhovory Ekonomická vs Právnická neboli natoľko záživné, ako rypnúť si do slovenského športu, v ktorom sme všetky štyri veľmi, naozaj veľmi fundované.

NEDEĽA

Ráno som sa zobudila s ukrutnou bolesťou hrdla, a žarty bokom, ak je to mexická, všetci máte na starosti, aby som neležala na cinteri. Za žiadnych okolností to nebude miesto môjho odpočinku, takže či už v štýle Big Lebowskeho, je mi to jedno – hlavne bez nevkusných vencov a príšernej hudby! Inak som vás mala rada, aj keď nie úplne všetkých...ale tešilo ma.

Nedeľa je otrasný deň a ak som doma je to ešte horšie. Musím sa totiž baliť. Riešiť dilemu, či potrebujem štyri uteráky alebo budú stačiť tri a čeliť sabotážnym akciám mojej drahej maminky, ktorá sa pokúša miesto na handry zaplniť nezameniteľnou domácou stravou. Rýchle objatia pred odchodom do pekla (blíži sa skúškové) a už sedím v električke smerujúcej na Hlavnú stanicu. Vnútri ma čaká príjemné prekvapenie a spoločnosť na polcestu – ďalšia kamoška z čias dávno minulých. No najväčšia záhada, ktorú je treba odkryť, sa odohráva vo vlaku z Beogradu. Kto bude spolu so mnou cestovať v kupé?? Minulý mesiac bol mimoriadne plodný, Roland stiahol sixpack piva a nezatvoril ústa celú cestu, tentokrát brnenská vlaková stanica rovnako nesklamala. Slavia prehrala, nevadí. Človek by povedal, že s vlakom plných policajtov a slavistických puberťákov so silnými rečami bude bordel, ale nakoniec sa to dá bez problémov zvládať.

A keď sa o polnoci dozviem, že mám na druhý deň zápočet, všetko je v poriadku. Som totiž superžena. Škole zdar a česť, pevné nervy a plnú chladničku na nadchádzajúce týždne.