Report z Anglicka č. 1

Po pár dňoch môjho dobrovoľného exilu by ste predpokladali, že budem mať vybavenú banku, kúpenú SIMku a rozbehnutý proces hľadania práce. Mám? Samozrejme, že nie. Väčšina mojich dní doteraz vyzerala tak, že som strávila hodiny na sociálnych sieťach a občas som sa bola vyvetrať, aby som spoznala okolie a stretla miestnych. Konkrétne - jednookého mrzáka, uja s dvoma chrtmi a dievčatko na ružovom bicykli. Miestami sa cítim ako Russel Crowe v Beautiful Mind - dúfam, že nie sú len v mojej mysli. Minimálne nikto z nich nevyzerá ako Paul Bettany, čo je, na druhú stranu, vcelku škoda J Okrem iného je to tu tiché. Minule som sa zobudila na, nekecám, zvuk konských kopýt o betón. Odhrnula som závesy a prakticky pod oknom sa mi promenádovali dve objemnejšie ženštiny na konských chrbtoch. Prisahala by som, že mám halucinácie, ale nebolo z čoho. Absint žiaden, dokonca aj víno pre landlorda stojí poslušne na poličke a nedotkla som sa ho. Skrátka, nedeľný výlet do Londýna sa mi nielen zdal ako dobrý nápad, vyvetranie sa v civilizácii som považovala za súčasť svojej psychohygieny.

Sadla som na vlak a vydala sa v ústrety peknému počasiu. Oproti mne sedela matka s malým synom, ktorý mal, našťastie, toľko slušnosti, že nerozprával na tetu na náprotivnom sedadle. Dokonca na mňa ani neukazoval, čo bolo príjemné prekvapenie v porovnaní s bežnou kultúrou slovenských detí. Tie majú ale jednu fajn devízu do života, o ktorej sa anglickým deťom môže len snívať – relatívne zdravá životospráva. Malý chlapec zakňoural, že je hladný a zodpovedná matka s láskyplným výrazom na tvári vytiahla z kabelky malý balíček čipsov. Krpec ho bleskovo skonzumoval a ďalej sa hral nejakú prudko edukatívnu hru na matkinom telefóne. Vďaka bohu za moje detstvo s omáčkami, s ovocím z babkinej záhrady a pobehovaním po vonku. Popojedem.

Po príchode do mesta som sa rozhodla, že okrem nakupovania by nebolo odveci naplniť deň aj kusom umenia, tak som sa vybrala do Národnej galérie. Strávila som v nej hodinu, pričom som prešla len pár miestností a zvyšné ma čakajú inokedy. Zostala som spokojná, aj keď uznávam, Paríž v mojich očiach len tak niečo neprekoná. Možno Petrohrad, ale tam sa, žiaľ, v blízkej dobe nechystám. Navyše, nejdem sa radšej vyjadrovať k turistickej skladbe v galérii - to by znamenalo priznať sa k svojim fašistickým sklonom o tom, ako som presvedčená, že väčšina umeleckých skvostoch patrí skôr do súkromných zbierok a to by nebol múdry krok.

Umenie vyčerpalo, tak sme sa s M. vybrali najesť. Sushi v parku bola ideálna voľba a čučoriedkový ľadový čaj je nová vychytávka určená presne mojim chuťovým pohárikom. Nasledovala veľmi fajn prehliadka obchodov, z ktorých padala sánka, či už išlo o potraviny (škorpiónová vodka), knihy (och, áno), handry...prakticky čokoľvek. Skončila som s novým Moleskinom, ktorý som už potrebovala ako soľ, Muji zápisníkom len preto, že som mala chuť a knihou, ku ktorej sa asi budem po večeroch modliť. Pôvodne som zháňala knižky iné, ale keďže sklamali aj obrovské kníhkupectva, budem sa musieť spoľahnúť na Amazon. Odmietla som ale odísť domov naprázdno, keďže som nutne potrebovala nejaké fajn čítanie. Vtom zázračná ruka M. náhodne vytiahla čiernu knižku so zlatým nápisom a ja som sa zamilovala – The Decadent Handbook for the modern libertine – „the ultimate lifestyle guide for those who want to transform the spirit of the age, or failing that, ignore it altogether“. Ide o zbierku príbehov, rád, antirád, čohokoľvek pre každého, kto chce žiť dekadentne. Z náhodne vybraných strán a úryvkov vyzerá, že je napísaná úžasne vtipne a cynicky a mám silný pocit, že mám nový zdroj nekonečných citácii. Som nadšená.

Deň sa končil v talianskom podniku, kde sme si dali capuccino vo veľmi príjemnom prostredí. Takom, že majiteľ rozprával na čašníčky po taliansky a keď sme vychádzali, potriasol nám rukou, poďakoval za návštevu a autenticky pozdravil „arrivederci“. Skoro som odpadla – očakávať podobné služby na Slovensku by znamenalo čisté šialenstvo. A to nie je odrodilé „u nás je všetko nanič, na západe naopak všetko skvelé“. Ide o holé konštatovanie reality, tak, ako je.

Myslela som, že večer sa končí, keď sa nalodím na vlak domov, ale mýlila som sa. Z vlakovej stanice je to taká slušná polhodinka chôdze, ktorá sa spočiatku javila bezproblémová, ale ako som tak kráčala tými mŕtvymi kvázi dedinským uličkami, každý tieň sa javil podozrivý. Potom, neviem, z akého popudu, mi napadlo, že si cestu skrátim. Mám predsa všeobecný odhad a nejakú orientáciu, nie? No, pravda to síce je, ale keďže som odbočila pomerne skoro, ocitla som sa v uliciach, ktoré som nepoznala a vydesená som bola o to viac. Občas som vystrašila samu seba, keď mi zaštrngali kľúče v taške, ale inak som kráčala pomerne isto a rýchlo, až do momentu, kedy som skoro zamrela od šoku. V jednej z bočných uličiek sa zrazu ozval šuchot a keď som sa inštinktívne obzrela, zbadala som nahého chlapa v teniskách, ktorý pobehoval po ulici. Pre znalých sitcomu HIMYM, tzv. Naked man. Našťastie, naked man sa decentne otočil a so šokovaným pohľadom na jeho obnažené pozadie som výrazne zrýchlila a dúfala, že ho už v živote neuvidím. Ale videla som! Asi päť minút a pár ulíc neskôr. Neviem, v ktorej časti môjho šibnutého mozgu sa vynorila myšlienka nebežať o život, ale držala som sa ľadového pokoja Angličana. Naháč nesklamal a o dve sekundy sa obrátil a ponoril do tmy ulice, ktorá viedla opačným smerom.

Opäť sa u mňa začali vynárať pochybnosti o mojej psychike a ďalšie minúty nepomohli. Keď som sa dostala na ulicu, ktorá mi bola známa a relatívne blízko k domu, vydýchla som si, čo bola z mojej strany veľká naivnosť. Niečo ako myslieť si, že blondína a černoch by mohli prežiť hororový film – nemohli. Na dvore jedného domu, asi päťdesiat metrov predo mnou, som zbadala líšku. A aj keď zviera bežalo predo mnou a stratilo sa na križovatke, poučená stretnutiami s naháčom, som zostala v pozore. Prisahám, že neklamem - líška sa ukázala ešte tesne pred našim domom. Párkrát som zatlieskala, čo ju vyplašilo a rozmýšľala, či po mne ešte niekto nechce strieľať alebo tak. Myslím, že by ma neprekvapilo už asi nič.

Poslušne hlásim, že som živá a zdravá a s ďalšími poznatkami a postrehmi sa prihlásim snáď čoskoro. A zo stanice chodím odteraz v noci jedine taxíkom!

London calling (skoro:)

Približne pred rokom sa v mojej hlave zrodila chorá myšlienka, ktorá sa postupom času javila chorá snáď každému, okrem mňa – rozhodla som sa, že ísť na právo síce malo svoj význam (však, Mici?), ale je načase ísť študovať niečo, čo ma naozaj napĺňa. Zatvorila som tak dvere kariére Ally McBeal a vydala sa do vôd dobrovoľne nezamestnaných (nie nadlho). Mala som ale plán. Rok na to sa plán stáva skutočnosťou, takže momentálne reportujem z Anglicka a ešte stále sa pokúšam tento fakt zabsorbovať. Toť moja cesta.

Nie je nič horšie, ako biznis nízkonákladových leteckých spoločností. Booknúť letenku za smiešnu sumu je síce pekné, ale treba mať na pamäti fakt, že s najväčšou pravdepodobnosťou lietadlo pristane na letisku, ktoré je pri dobrej vôli ďaleko za mestom, pri tej horšej totálne mimo. Ďalší problém sa vzťahuje na batožinu, ktorá je limitovaná na príručnú, striktne stráženú pracovníkmi spoločnosti. Nikto vám nebráni si vziať batožinu ďalšiu, samozrejme, za predpokladu, že vami nepohne suma 30 éčiek za kus do 15 kg, 50, ak sa zmestíte do 20 kg. Pamätám na ten moment, keď sme bookovali moju odchodovú letenku a celá rodina sa pri kolonke batožina na okamih zamyslela, ako si ja vlastne predstavujem sťahovanie. Rozhodne mi vtedy nenapadlo, že bude prebiehať tak hystericky. Dva dni pred odletom som mala rozložené handry na posteli a neuroticky okolo nich pobehovala s tým, že nemám šancu sa pobaliť. Niekde počas tohto procesu prišla do izby mamina s fotkami z detstva a ja som sa úspešne zosypala a s plačom vyhlásila, že nikam nejdem. Nervy som upokojila pohárom vína a zrazu sa tie kufre zdali prívetivejšie a miestami aj objemnejšie. Výsledok? Veľký kufor, malý kufor, cestovná taška a spacebag. Posledné dva kusy mi láskavo odvezie kamarát autom – že sa všetci rozliezame po Európe (a Ázii, ale Kiki, do Japonska asi neprídem) začína mať svoje výhody J.

Inak ma neprestáva fascinovať, ako rýchlo zabúdam na niektoré veci. Dve pracovné letá na letisku a mňa stále dokáže zaskočiť počet detí na palube. Prisahám, že keby existovali štatistiky, do Británie letí viac detísk, ako na dovolenky s rodičmi. Nič to, obrnila som sa voči neustálemu plaču a dúfala, že Elle ma udrží v strehu aspoň hodinku a pol, keď tu zrazu, ahaho - vedľa mňa sa objavila veľmi povedomá tvár, ktorá ma zamestnávala celú cestu. Žiaľ, dotyčný cestoval so svojou frajerkou, takže som nemala šancu sa ho otravne spýtať, či je to fakt on, ale som si na 95 % istá, že ma moja pamäť neklame. Šlo o anglického herca zo seriálov, ktoré nikto v domácich podmienkach nezapne, jednak preto, že sa u nás nevysielajú, po druhé preto, že ich kvalita je vec na dlhú diskusiu, každopádne som si prítomnosť dotyčného vysvetlila ako znamenie, že cestujem študovať naozaj správne odvetvie. Surreálne, ale milé.

Lutonské letisko ma privítalo staršou pani, ktorá nepochopila, že sa ponáhľam a nemám práve náladu vypĺňať prieskumy, takže som zaškrtávala políčka, prečo som v UK a ako dlho plánujem zostať. Spolu s nákupom adaptéru na anglické zásuvky, pri ktorom som sa teda zapotila, mi to zabralo viac času, ako som plánovala, takže hodinový sklz sa prejavil aj pri ceste vlakom. Tri prestupy v kombinácii s presunom pešo a busom sa na papieri javili mierne desivo, v skutočnosti som ale všetko pekne vykryla a ešte som aj mala možnosť šmírovať okolie. Konkrétne chalanisko s golfovými palicami bol viac ako rozkošný. Po telefóne riešil taliansky status nejakej kamošky, ktorý bol ako vystrihnutý z Jersey Shore. Automaticky som si dotyčnú predstavila ako Snookie, samozrejme, v SNL podaní a cesta bola hneď o kus veselšia. Čo bolo ale pri sledovaní okolia horšie, bol fakt, že som sa ťahala po schodoch s dvoma kuframi a nikomu ani nenapadlo spýtať sa, či nepotrebujem pomoc. Je mi jasné, že v takto obrovských mestách by ma niekoho záujem o kufor mal skôr vydesiť, ale podobné reminiscencie na život doma sa asi budú z času na čas objavovať.

Po dvojhodinovej ceste vlakmi som dorazila do cieľovej stanice a auto ma už, našťastie, čakalo vonku. Bolo zvláštne sedieť na tom istom mieste ako vždy, akurát s volantom na opačnej strane. Nevedela som, či sa sústrediť na rozhovor o škole alebo sa snažiť aspoň približne si zapamätať cestu. Našťastie, kým som sa stihla rozhodnúť, boli sme na mieste. Stála som na prahu svojho nového bydliska a jednoznačne aj nového života, a hoci bolo tesne pred polnocou, vôbec to nevyzeralo zle.

Keď hudba lieči

Dnes ráno som sa zobudila so zvláštnou náladou - hlava po včerajšom víne trochu pobolievala, spánok bol krátky a nedostačujúci a pokiaľ išlo o motiváciu ísť do práce, už dlho žiadna nebola. V byte bolo ticho a zatiaľ, čo som sa hrabala v skrini, mi na chrbte schli vlasy. Všetko mi vadilo a mať odvahu, sadnem na prvý vlak niekam veľmi ďaleko.

Je fajn vedieť, že stačí dvakrát kliknúť a deň môže nabrať úplne iný význam a nádych. Citujúc úryvok jedného hudobného videa: "Niektorí ľudia veria v Boha, ja verím v hudbu. Oni sa pomodlia, ja zapnem rádio". Amen. Do ticha a do tmy. Electrical storm a Bono bol so mnou celý deň.

North & South

V poslednej dobe sa mi darí pozerať veľa filmov. Nie nutne novinky, často siahnem aj po tituloch z osemdesiatych rokov, ktoré som nevidela a musím uznať, že aj vtedy sa točili skvelé kusy, ak opomeniem väčšinu seriálovej tvorby. Každopádne, systém vyhľadávania spočíva v neskonalom a večnom uctievaní ČSFD. Vyhľadám herca a potom už len preklikávam v jeho filmografii, cez ktorú často natrafím na niekoho ešte zaujímavejšieho. Takto som sa dostala aj k North & South, ktorý tróni v dvojstovke najlepších hodnotení. Sú snímky, pri ktorých ma presvedčí až nejaký pozitívny komentár, prípadne trailer, ale sú také, ktorým stačí, aby na obale svietilo BBC a dobový kostým a nadšene poskakujem ako Carrie pri pohľade na nové botičky od Manola. Už minulý rok som sa z tejto diagnózy vyznala pri Búrlivých výšinách, takže ďalšia kostýmovka bola svätou povinnosťou.

Film bol natočený v roku 2004 a ide o adaptáciu románu od Elizabeth Gaskell. S malou dušičkou som sa snažila zistiť, či existuje preklad, ale prirodzene, rovnako ako pri iných skvostoch viktoriánskej literatúry, naše vydavateľstvá dali prednosť iným „skvostom“. Pomaly, hoci nerada, sa začínam s danou skutočnosťou zmierovať. Mohla by som si síce zohnať originálnu verziu, ale nedávno som si dala predsavzatie, že v origináli budem čítať iba súčasnú literatúru - frustruje ma, ak nezachytím poriadny a presný význam viet, tak som sa rozhodla, že nemá zmysel sa zbytočne trápiť. Faktom ale zostáva, že štvordielna filmová miniséria N & S je výborná, tak sa možno predsa len hecnem.

Margaret Hale(ováJ)je nútená presťahovať sa s rodinou z malebného Helstonu na juhu do Miltonu, fiktívneho mesta na severe Anglicka, kde vzduch zďaleka nie je taký čistý a aj ľudia sa javia drsnejší. Hlavným zdrojom obživy je tu niekoľko tovární, ktoré sa zaoberajú bavlnou a jednu z nich vlastní John Thornton. Stará sa o veľmi svojskú matku a pochabú sestru a továreň ovláda tvrdou rukou. John s Margaret sú ako kosa na kameň – delia ich odlišné životné skúsenosti a povahy, ale aj názory na riešenie krízových situácií, akým je napríklad štrajk, do ktorého vstúpili všetci zamestnanci tovární. Lenže, ako to tak býva... Aj slepý divák vidí paralelu s Pýchou a predsudkom nielen v postavách, ale aj v konaní a je pravda, že North & South má s Austen veľa spoločného. Našťastie to ale nie je také ľúbivé, s tak ideálnymi postavami - John dokáže byť poriadne krutý a na záver, aby z toho bola poctivá citová vydieračka, autorka pár postáv odpraví. Skrátka, všetko naberá akýsi reálnejší, drsný punc, presne ako Sever. Aj vizuálna stránka sa s týmto aspektom pohrala. BBC je známe pre svoje kostýmy a výpravy, a tak aj priemyselný Milton pôsobí dostatočne šedo a ponuro, zatiaľ čo idealizovaný juh (aspoň v očiach Margaret) je rozkvitnutý, plný svetla a zelene. Výborne tak obe časti Anglicka kontrastujú a podporujú základnú myšlienku protikladov.

Po hereckej stránke sa tiež nemám, na čo sťažovať, skôr naopak. Daniela Denby-Ashe v úlohe Margaret nie je nebesky krásna, ale ako herečka je veľmi príjemná a Johnovi prepožičal Richard Armitage megacharizmu, z ktorej som šla do kolien pri každej scéne. Asi by som mala založiť Klub anonymných závislákov na „period drama“, lebo sa prestávam ovládať a zišlo by sa mi miesto, kde by som mohla vyfiltrovať svoju úchylku k nákrčníkom, či ako sa tie srandy volajú. Skrátka, vysoké límce na chlapoch, ktorí sú vysokí, majú hlboký hlas a tvária sa aristokraticky. Naozaj nepotrebujem veľa. Taký Armitage má brutal úzke pery, že Frank kuní ksicht Burns (MASH) sa pri ňom môže schovať a ja som sa aj tak topila vo vlastných slinách. Zjavne som nebola jediná. Pre BBC bolo pozitívne prijatie u divákov veľkým prekvapením, ale čo si budeme hovoriť, diskusné fórum o filme nekolabovalo preto, že by sa páni rozplývali nad pôvabmi továrne na bavlnu; klávesnice šli zodrať dámy, ktoré očaril jej modrooký majiteľ...Armitage bol dokonca porovnávaný s Colinom Firthom a jeho Darcym z 1995 a to už nie je len tak hocičo, ale popojedem.

Rozhodne N & S odporúčam, ideálne na piatkové nočné vysielanie, ak nie je nálada ísť von žúrovať - k tomu gumené cukríky, oriešková čokoláda a čierny čaj s mliekom a o zvyšok sa postará film, ktorý je okrem iného skvelý aj po hudobnej stránke.

Osterreichische Kartenshaft

Z každého časopisu v lete vyskakujú tipy, kam sa vybrať na festival, ktoré jazero je zaručene zdravotne nezávadné alebo čo s detičkami. Aby som nezaostala, mám jeden skvelý tip na horúci letný večer – ideálny najmä pre Bratislavčanov.

Po tom ako som sa vrátila z Berlína, sa kamaráti rozhodli, že spáchame akciu, ktorá zaistila, že môj nemecký týždeň vlastne plynulo pokračoval. Chvíľku sme sa dohadovali na podmienkach, ale nakoniec sme sa zhodli na tom, že po čase je opäť čas na výlet do Rakúska. Pred pár rokmi, keď sa otváral Schengen sme chceli ísť do opery, ale lístky boli vypredané, tak sme divadlo vymenili za kino, ktoré bolo ale rovnako beznádejne plné. Sedíme si v aute a rozmýšľame, čo s nami, keď niektorému z mojich drahých kamarátov napadlo vybrať sa do Rakúska. Zakotvili sme v Hainburgu, kde sme najskôr hľadadli Erste, matku Sporiteľne, keďže naša domovina v tom čase ešte fičala na korunách. Rozhodne bol na nás vskutku utešený pohľad - deti z Ostbloku stoja pred bankou, pričom netušia, ako sa dostať dnu, k bankomatu. Našťastie sme tento zložitý proces, za pobavených výrazov miestnej mládeže, zvládli a mohli sme tak pristúpiť k ďalšiemu kroku, čím bolo pochopiteľne hľadanie krčmy. Mierne vydesení dôchodcovia sa síce isto potichu obávali, či ich tie slovenské deti v oblekoch neokradnú, ale inak čas strávený pri kartách plynul veľmi príjemne.

Roztrhanú kapucu asi popadla nostalgia, lebo sa nám nedávno ozval, či výlet do krajiny Álp a úchylákov s pivnicami nezopakujeme a jeho nápad sa stretol so všeobecným nadšením. Vytvorili sme Výberovú komisiu, ktorá mala na starosti schvaľovanie účastníkov zájazdu a, samozrejme, nesmel chýbať ani event na FriendFace, tzv. Osterreichische Kartenshaft. Komisia stratila význam, keď sa akcie zúčastnili len jej členovia, ale keď už nič iné, môžeme mať dojem exkluzívnosti. Pravidlá Osterreichische Kartenschaft boli veľmi jednoduché - suit up. act fancy. Barney by bol hrdý, chalani sa fakt nahodili a ja som bola tá, čo bola underdressed. Bohužiaľ, nedarilo sa zladiť vhodnú obuv s handrami, ktoré som bola ochotná obetovať cigaretovému dymu, ale nakoniec som sa ako-tak zariadila, a tak nič nebránilo nášmu výjazdu. Zhodli sme sa na tom, že destinácia by mala byť v dosahu hraníc, a zároveň sme sa cestou k nej chceli vyhnúť autobahn (diaľnica;). Víťazom sa preto po krátkej úvahe stal Prellenkirchen, čo je dedina, ktorá nie je zaujímavé absolútne ničím, ale pre nás sa na dve krásne hodiny stal centrom vesmíru.

Zakotvili sme v podniku Café 1 a naše entrée bolo ako vystrihnuté z filmu - dvaja právnici v oblekoch a za nimi moja maličkosť - keď už nič iné, pohľady sme pútali statočne. Sadli sme si k zadnému stolu a pomaly sa psychicky pripravovali na to, že si budeme objednávať v nemčine. V jazyku, kde okrem základných slovíčok ovládame ucelené výrazy len v dimenziách – „prerežem ti šľachy“ ... a ďalšie radšej ani spomínať nejdem, už takto ten humor nikto nechápe. Zrazu sa pri nás objavila slečna čašníčka a vybalila na nás: „Hovoríte po slovensky?“ Dokelu. Po prvotnom šoku sme ale ocenili, že sme si dva poháre Dietricha Jozefa (nie je to skvelé meno pre víno??:) a Almdudler mohli objednať po našom. Slečna z nás bola mierne vykoľajená, najmä, keď sme sa snažili vysvetliť, že za našim výjazdom sa neskrýva žiaden špeciálny účel – naozaj nás „iba“ baví kombinácia rakúskej krčmy, oblekov a kariet. Moji rodičia sa pri podobných momentoch už len pozastavia s jemným pokrútením hlavou „vy intelektuáli“, ale bude to tým, že si už zvykli. Každopádne uznávam, že nezasväteným sa to môže javiť prinajmenšom čudné.

Večer pokračoval presne podľa predstáv - zahrali sme si niekoľko partičiek Hviezdneho kvarteta (originál vytlačené kvarteto zo stránky Vesmírnych ľudí – vraj skrýva obrovské množstvo pokladov) a nesmel chýbať ani obľúbený Čierny Aštar. Slečna čašníčka sa ešte zastavila na kus reči, skonštatovala, že miestni pri splne pijú viac ako obvykle a pomaly nastal čas na odchod. Záver toho vydareného soirée patril Roztrhanej kapuci a. k. a. Osterreichischekartenschaftoberfuhrer a jeho milej historke zo záchoda - pisoáre sa vraj volajú ako náš kamarát, preto pozdravujeme Miška K. a nech si z toho nič nerobí, my si o ňom nemyslím, že je hajzel ;)