Konce sú vždy najťažšie

Prvý mesiac roka sa blíži k svojej polovici a už nie je veľmi čas na predsavzatia alebo žeby predsa? Problém s akýmkoľvek predsavzatím je ten, že v momente si človek dokáže vybaviť tisíc vecí, ktoré by na sebe mohol a hlavne chcel zmeniť a uskutočniť (ja mám tento rok na zozname rozvíjať svoje kultúrne vedomie divadlom, literatúrou a filmom). Potom nasleduje fáza nadšenia a odhodlania, nejaký ten prvý krok k vyriešeniu a neskôr... väčšinou nič. Plánovanie je oveľa väčšia zábava ako realizácia.

Nedávno sme s kamoškou prišli na to, čo je náš veľký problém. Ako deti nás do ničoho nenútili. Možno je to choré, ale do istej miery to momentálne považujem za svoj handicap. Nenaučila som sa totiž sebadisciplíne, nemala som odkiaľ. Žiaden šport, žiaden hudobný nástroj, a pokiaľ ide o školu, tak do tej ma nikto nútiť nemusel. Tam som bola motorom sama pre seba a v detstve pre mňa nepredstavovala žiadnu námahu. Naopak, zvykla som si, že dobré známky na mňa čakali akosi samé od seba a ledva som pre ne prstom pohla. Naozaj sa nedivím, že potom, kedykoľvek sa objavilo niečo, na čom bolo treba makať, veľmi elegantne som našla výhovorku, prečo to nejde. Áno, my alibisti to máme v živote síce veľmi jednoduché, ale je to dosť únavné. Oklamať samu seba chce vždy obrovské množstvo energie a v konečnom dôsledku to málokedy vyjde. Odvaha na veľké rozhodnutia sa zbiera dlho a ťažko, ale niekedy je radikálne rozhodnutie nutné. Koncom augusta minulého roka som jedno také spravila. Odišla som z práva s tým, že chcem ísť do Británie študovať film. To by sme mali, a čo potom? Od toho zúfalého dňa, kedy som si v hlave preberala všetky pre a proti a zvažovala, či odchod z univerzity bude znamenať aj odchod posledného kúsku zdravej mysle, ubehlo pár dlhých týždňov. Potýkala som sa s nezamestnanosťou a až grotesknými pracovnými pohovormi, kde ma raz odmietli s tým, že som na danú pozíciu príliš kvalifikovaná a ambiciózna. Neskôr som si naskladala dve práce do seba tak, že som chodila ako nevyspatá mátoha, ale aby som sa zase neglorifikovala, trvalo to len mesiac :) Rozhodne zaujímavá skúsenosť. Medzitým som si vytvárala motivačný list. Tento proces sa tiahol tak dva týždne a z toho vychvaľovania mi už vážne prestávalo byť do smiechu a strácala som súdnosť. Ešte chvíľku a naozaj by som uverila, že som dokonalá!

Dnes sa veci majú tak, že prihláška je hotová, zaplatená a ja som na moment chcela byť na seba hrdá. Ale nemôžem, pretože tu sa celý proces len začína. Nestačí prihlásiť sa, aj keď, pri mojej dochvíľnosti si gratulujem, že to bolo načas. Chce to vytrvať v úsilí a samovražednom presvedčení, že film and tv studies môžem študovať aj bez predstavy reálneho uplatnenia. Ale to je problém, ktorý budem riešiť až ak ma na nejakú školu vezmú a ja ju dokončím. Hudba budúcnosti, a momentálne asi najväčší cieľ. Držte palčáky, nech to dokopem do šťastného konca - tie bývajú fakt najťažšie!