Včerajší Silvester som strávila v spoločnosti bývalých spolužiakov a pár cudzích ľudí a prišla som na to, že ak existuje potreba si s niekým sadnúť a pokecať, tak ma rozhodne nechytila včera večer. Mala som náladu odpáliť dekel a dalo sa to len do istej miery. Po prvé som bola na antibiotikách, takže som nepila a fungovala som ako miestny šofér a po druhé, nie všetci zdieľali moje tanečné a party nadšenie. Skončila som teda tak, ako zvyknem, za počítačom a hrala som sa na pseudoDJa. Pseudo preto, lebo som mala otvorených asi desať okien na YouTube a hudobný večer som si utvárala viacmenej na svoj obraz. Miestami dosť sebecky, ale naozaj, naozaj, som nemala náladu vyziapovať Tublatanku, prípadne púšťať slovenský hip-hop, ako som dostávala rôzne pokyny. Našťastie sa našlo pár ľudí, doslova pár, s ktorými sa hudba stala primárnou dekoráciou večera. Trošku sa obávam, ako vypália fotky, kde v rámci vokálneho tria Trend z Repete spievame Zahoď starosti, ale verím, že to nebude taká katastrofa. Ostatne, silvestrovské fotky nikto neberie vážne, však?
Inak si trošku búcham hlavu, že som si nestihla poznačiť všetky pecky, ktoré včera zazneli, lebo niektoré boli naozaj zabudnuté stariny 90s. Také pri, ktorých sa mi zreničky rozšírili nadšením do desivých rozmerov, ale jeden klenot a jednoznačný včerajší víťaz, mi v hlave, našťastie, zostal.
Žiaden Vangelis, ako sa niekto odvážil tipnúť :D
Akcia odumrela už o polnoci, takže sme sa o druhej pomaly presunuli do mesta, ktoré vymieralo tiež, ale tých pár ulíc stálo za to. Unikátne zahraničné typy, ktoré sa stratili v našom obrovskom centre a na otázku, v akom jazyku im máme vysvetliť cestu odpovedia, že oni hovoria po neapolsky. Tomu sa vraví poriadny lokalpatriotizmus. Samozrejme, o pol tretej bola Bratislava plná aj trosiek, ktoré skupinovo využívali akékoľvek steny na to, aby sa decentne opreli a spoločne okomentovali, čokoľvek trošku žensky vyzerajúce, čo prešlo popri nich. Musím konštatovať, že akokoľvek sme sa obávali, ani tenisky, ruksak a dokonca ani NewYorker igelitka nás neuchránili.
Záverečné dve hodiny sme strávili v jednom podniku, kde sa zišla viacmenej umelecká zostava vo vekovej kategórii 40+ s ojedinelými deťmi a, samozrejme, nami. Pár smutných momentov, pár veselých a jednoznačné konštatovanie, že päťdesiatnici sa vedia baviť lepšie ako dvadsiatnici. Kapustnica o štvrtej ráno nebola najvhodnejší výber raňajok, potom už len vyčkať svoj ešte stále nočný spoj a doma posteľ. Toľko záver roku 2009, ktorý sa u mňa nestretne v spomienkach s nadšením, ale rozhodne sa naň nezabudne. Pokiaľ ide o ten nadchádzajúci, aaaale, nejak bolo, nejak bude :) Hlavne, že je úsmev (alebo aspoň úškrn) na tvári.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára