Môj rok v Prahe, časť 1

Dnes som si listovala svojím denníkom a narazila som na zápisy spred pár mesiacov, kedy som si ešte hovela v teple internátu a mojou jedinou starosťou bolo, či sa mi ostatný diel Gossip girl stihne stiahnuť tak, aby som si ho pozrela a utekala na seminár z ústavného práva alebo nestihne, a tak budem musieť oželieť seminár. A to už je čo povedať, keďže pán profesor Gronský bol viac ako výborný. Lenže toho seriálového, filmového a v neposlednom rade aj lenivého freaka v sebe som nedokázala udusiť a udalosti ma odviali z Prahy späť do Bratislavy. Sľubovala som si, že v Prahe budem každú chvíľu, a zatiaľ to vychádza absolútne biedne. V októbri som si spravila víkend, ktorý bol krátky, ale veľmi príjemný (a zistila som, že spať na zemi sa vlastne dá :) Zabsolvovali sme s Mici masáž, kino, aj príjemný obed, ale už to nikdy nebude ako môj prvý rok na výške.

Izba 334, ktorá bola luxusne umiestnená pri zadnom schodisku, ktoré sa využívalo ako udiareň a pri výlete na iné poschodie musel dotyčný prekračovať davy medikov, ktorí ale nemali problém žúrovať aj do neskorých nočných hodín. Opäť na zadnom schodisku. Keď už sme pri medikoch, internát Jednota mal aj nespornú výhodu v pár feši chlapoch. Musím povedať, že sme boli veľmi spokojné, keď sme zistili, ktože nám to sídli vo vedľajšej izbe. 4 medici vo vyšších ročníkoch, tzv. záchranari. Kedykoľvek sa niektorej z nás podarilo stretnúť aspoň jedného a vrátiť sa na izbu s blaženým výrazom na tvári, slová neboli potrebné :) Hold, pekný chlap dokáže spraviť deň. Patrí im ešte jedna zásluha. Týka sa nášho rozkošného výhľadu na naprotivnú budovu s rozbitým oknom, v ktorom sídlili holuby. Až na to, že to okno nie vždy bývalo rozbité. Z času na čas sme počuli nejaký ten rachot a zrazu som na parapete daného okna zbadala topánku, ktorá tam zaručene predtým nebola. Vrhačské záchvaty odpozerané od záchranárov sme praktizovali najmä v letnom skúškovom, kedy občas naberali tak obludné rozmery, že keď už nebolo čo hádzať, napĺňali sme plastové fľaše vodou a snažili sa trafiť do skla...a nie vždy sa podarilo. Vtedy bola najväčšia sranda prečkať pár sekúnd ticha, kým letiaci predmet narazil na betón na dvore. Keby ten vedel rozprávať, užil si toho dosť. Najmä sa skamarátil s tekutinami rôzneho charakteru. Čo si budeme hovoriť, do kúpelne na chodbe bolo príliš ďaleko a predstava, že v čajníku je odstáty čaj, no fuj. Ten adrenalín, keď človek čaká, kedy sa to rozpleskne na zemi s efektným zvukom - len Praha mi poskytla toľké potešenie.

Izba 334, kde sa nevarili omáčky, a žilo sa na šalátoch, mrazenej zelenine alebo cestovinách, zásadne pooblievané nivovou omáčkou, lebo niet nad zdravú životosprávu, počas skúškového doplnenú o rôzne energetické nápoje a mastné čínske (?) jedlo z neďalekého ázijského bufetu, kde pozdraviť po slovensky znamenalo reálnu hrozbu, že ujo nepochopí, pretože čo si budeme klamať, rozdiel medzi nashledanou a dovidenia je v tomto prípade fatálny.

Izba 334, kde boli sústavne zatiahnuté závesy a tma ako na stretnutí kalifornskej sekty u Romana Polanskeho (bez rituálnych vrážd), lebo k jedlu sa zásadne podával nejaký seriál/film/stand-up comedy show, poťažmo videá na YouTube. Raz sme začuli klopanie na dvere a skoro sme si nohy dolámali ako sme odostierali závesy, aby sme vyvrátili mýtus "Tina a B nerobia nič iné okrem čumenia na monitor a synchronizovaného smiechu a citovania hlášok". Nie že by sme nerobili nič iné, ale toto bola jednoznačne najväčšia zábava.

Izba 334, kde som mala stenu oblepenú ako trinásťročná žubrienka. Neviseli plagáty Tokio Hotel, ale pohľadnice zo svetových metropol - malá výstavka na štýl "keď budem veľká a ovocie do jogobelly, budem veľa cestovať". Dlážka bola poznačená bývalými obyvateľmi, ktorí museli mať v obľube vodnú fajku (alebo len radi pálili linoleum) a pokiaľ ide o nábytok, dalo zabrať, kým sme ho dostali do schopného rozloženia, ktoré sa časom neukázalo až tak schopné. Jediný naozaj nezabudnuteľný kus bola Narnia mojej B. Z pár drevotrieskových kusov zbúchaná skriňa, tesnila zvuk, miestami aj samotnú B, a hoci skrývala šatstvo v množstve aj pre trojgeneračnú rodinu, stále sme každé ráno končili pri klasickej vete každej ženy - nemám si, čo obliecť.

Izba 334, na ktorú mám len pekné spomienky a kam sa plánujem v najbližších týždňoch opäť vybrať, aspoň na víkend.