Dom v stráni

Slovenskej literatúry som prečítala trestuhodne málo, ale do tej trápnej hŕstky, ktorá mi prešla rukami sa radí aj Kukučínov Dom v stráni. Naozaj sa mi páčil, takže bolo jasné, že do môjho divadelného zoznamu bude patriť aj divadelná adaptácia na doskách národného.

Ešte mám relatívne čerstvo v pamäti svoju maturitu z literatúry. Nepotiahla som realizmus svetový, ako som dúfala, ale ten slovenský (lepšia alternatíva než dráma po 1945) a rozhodne som mala určitú predstavu, čo ma v divadle bude čakať. Aspoň, čo do predstavenia.

Reálne ma tam čakali školské zájazdy, lebo veď povinná literatúra "to sa vám zíde". Trošku ma cuklo, ale vravela som si, že to nebude také zlé. V poslednej dobe ma totiž viac ako zlá hra vytočí negramotné publikum. A že som si ho riadne užila aj teraz.

Postavu Nika zverili Jánovi Koleníkovi, ktorého mám rada už dlhé roky - považujem ho za dobrého herca. Bohužiaľ, hydinový závod, čo sedel vedľa nás a vo veľkej časti publika, sa sústredil najmä na to, že ho vída každý deň na obrazovkách slovenských televízií v otrasných seriáloch, čo ho, logicky, posunulo do bulvárov s nálepkou sexsymbol. Nemusíme sa baviť o tom, že naozaj nevyzerá zle, ale vážne je nutné sa nasprostasto chichotať kedykoľvek sa objaví na scéne, prípadne nebodaj bez trička? Prisahám, že nechýbalo veľa, vytiahli by telefóny s foťákmi a nastal by syndróm Pattinsona v Twilighte. Odtlačky mojich zarytých nechtov v sedadlo zostanú ešte veľmi dlho.

Koleník odohral veľmi slušne, ale večná škoda, že si len málo ľudí (súdiac podľa potlesku) všimlo, že ten, kto naozaj exceloval, bola Milka Vášaryová. Pani Herečka, pravá dáma, ktorá síce párkrát zabudla repliku, ale to neubralo nič na tom, že ovládla javisko. Maroš Geišberg jej sekundoval viac ako statočne, a pretože mu rola dokonale sadla, spolu hre pridávali tam, kde strácala. A to na kostýmoch, ktoré boli podľa môjho názoru dosť nefunkčné a mimo a pár kiksov nastalo aj v obsadení. Kristína Turjanová ako Katica si vybrala nie práve najšťastnejšiu hereckú polohu a celý čas sa tvári rovnako naštvane. Pokiaľ ide o poslucháčku VŠMU v úlohe Dorice - snaha sa cení, moja, ale ešte by to chcelo nejaký ten rok drať školské lavice.

Domu v stráni chýbala potrebná dávka napätia, kde dokonca aj finálny prerod bol vyriešený pár vetičkami a vyznel oveľa slabšie ako mohol. Ak to mám teda zhrnúť, bol to zaujímavý pokus o dramatizáciu slovenskej klasiky. Tlieskala som, ale zostala som sedieť - na truc a možno ako jediná - som totiž presvedčená, že predstavenie malo rezervy.