Bola som v divadle

Celé sviatky som preležala v posteli na antibiotikách, s príšernými vlasmi (vrcholne podstatná informácia) a energiou ledva na pozeranie rozprávok. Našťastie teploty klesli a telka už prestala byť problém, takže so sériou Ako vytrhnúť veľrybe stoličku a podobnými zlepšovákmi nálady, mi začalo byť dobre. A potom STV odvysielala dokument o pánovi Chudíkovi. Z toho neomdlievam pri pomyslení na Nemocnicu na pokraji, ale skôr pri spomienke na Tančiareň, úžasné predstavenie SND. Ach, tak veľmi som si chcela pod stromčekom nájsť lístky do divadla, ale moji rodičia už dávno vzdali hru na Ježiška a obmedzili sa na trápnu obálku. Knihu môžem tiež akurát tak očakávať od kamošky (Sartre v origináli a srdce frankofóna piští radosťou:), takže som mala trošku selfVianoce. Ešte pred Štedrým dňom som nabehla do Panta Rhei, vystála si ten nehorázny rad a zaobstarala si Amsterdam od Iana McEwana (mimochodom, vcelku odporúčam) a rovnaký zástup ľudí ma čakal aj v pokladnici divadla.

Osemnásteho decembra som sa konečne vytrepala na Hamleta, o ktorom snívam, odkedy sa dostal do repertoáru SND. Rovno môžem povedať, že čakanie sa vyplatilo, Robo Roth je pán herec, ktorý ma dostával do kolien vždy, keď sa objavil na scéne a postava dánskeho princa je písaná pre neho. Pokiaľ ide o duo Studenková - Vajda, bez ohľadu na ich herecké nesporné kvality, mám dojem, že už ich bolo dosť. Stále na mňa skáču, či v divadle alebo v slizkej slovenskej seriálovej tvorbe (pardon za výraz). Rovnako aj Emilkovi Horváthovi by niekto mohol vysvetliť, že nemusí za každú cenu do hry vsúvať niečo svoje, aby sa diváci chechtali nad tým, aký je Emilko vtipný. Ale to všetko ustúpilo Rothovi, ktorého mohlo byť na scéne pokojne viac a viac.

Dnes som mala za sebou ďalšieho Williama a výsledok je o niečo rozpačitejší. Mórová ako zlá žena a Maštalír ako krotiteľ v Skrotení zlej ženy. Veselý to kúsok, vykrádaný, kde sa len dalo, okrem iného aj v 10 dôvodov prečo ťa nenávidím - komédia, kde Heath Ledger ešte žil a mal polodlhé kučeravé tmavé vlasy :) Réžia ma trikrát neodpálila, niektoré vtipy by som nemilosrdne vyškrtala a celkovo ma v poslednej dobe prestáva baviť, ako sa tvorcovia miestami nasilu snažia donútiť diváka smiať cez podpriemerné vtipy. Aby som ale nekrivdila, niektoré boli na druhú stranu excelentné. To ale zase neocenili diváci. Je zvláštne ako sa každé predstavenie líši podľa reakcií obecenstva. Dnešný večer to boli ľudia, ktorí pravdepodobne strávili Silvestra pri televíznych programoch, a tak im zákonite muselo prísť vtipné prakticky čokoľvek. Juraj Kukura raz povedal, že dnešný divák plýtva potleskom a ja sa s ním absolútne stotožňujem. Spontánny potlesk počas hry je podľa mňa úplne skvelá vec, ale nie každú sekundu a nie na každom vtipe. Nie každá melódia potrebuje vytlieskavanie do rytmu a nie každé predstavanie si zaslúži neutíchajúci potlesk na záver. Občas som zalomila rukami, ale v zásade bolo, čo oceniť, najmä, pokiaľ ide o herecké výkony. Neverila som, že to poviem, ale Tomáš Maštalír bol tak okúzľujuco excentrický, že som žasla. Zatienil aj čerticu Mórovú, ktorá už s Shakespearom má skúsenosti z Trojkráľového večera. Malá šoubizová obzervácia, tým dvom to spolu proste pristane! :)

Čerešnička akejkoľvek návštevy novej budovy SND je výstava fotografií, pri ktorých klesá sánka. Odporúčam sa poponáhľať, výstava Všetko je inak bude v divadle len do februára tohto roku. Každopádne, fotky sa nachádzajú aj na http://www.levinne.sk a moji osobní favoriti sú jednoznačne Milka Vášaryová a Milan Kňažko.

Divadlu zdar, už teraz sa teším na Dom v stráni o tri týždne.