Myslím, že to bolo na blogu Gwyneth Paltrow, kde som čítala jej príspevok o Paríži. Nič závratné, ale v krásnom úvode písala o tom, že jej otec veril na "one-on-one time" strávený so svojimi deťmi a veta "chcel som, aby si Paríž videla prvýkrát s mužom, ktorý ťa bude vždy milovať" môže znieť trošku (véééľmi) gýčikovo, ale ja si ju svojim spôsobom beriem k srdcu. Premiéru vo francúzskej metropole som si odžila sama a pokiaľ ide o môjho otca, minulý rok, čo sme si tam odskočili na denný výlet, vcelku pindal, aké špinavé mesto je to a že Rímu sa nevyrovná. V každom prípade si ale veľmi užívam akýkoľvek čas strávený s rodičmi osve, preto mi urobilo veľkú radosť, keď sme sa v piatok okolo obeda neplánovane zbalili a vyrazili na lyže. Celú cestu sme počúvali State of Trance Armina van Buurena, na ktorého koncert sa moji rodičia vyberú o pár mesiacov v rámci výročia. Musím vyjadriť nadšenie nad tým, že som nevyrastala na zvukoch Elánu - našich považujem za mimoriadne nadčasových ľudí v rôznych smeroch!
Pokiaľ ide o ubytovanie, dokonalá malá rakúska izbička s otrasnými závesmi, ktoré by som doma v živote nezavesila, ale v nadmorskej výške 1800 mi pripadali ako jedna z najpodstatnejších súčastí mojej momentálnej existencie. Domáca pani Andrea bola milá žena ochotná splniť čokoľvek, ale nakoniec sme sa uspokojili s vývrtkou a vínovými pohármi (keď bude Ivan čítať, aby si mohol zo mňa robiť srandu, že v každom poste mám vetu "otvorila som si víno" ;). Ostatne s mojou chabou nemčinou začínajúc pri správne melodickom "hallo", končiac pri podstatných pojmoch ako almdudler a víneršnicla, by som asi inak nepochodila.
Januárové lyžovačky ma zatiaľ nesklamali a je sranda, že rok čo rok vychádzajú na víkend, čo je svetový pohár v Kitzbuheli. Ak niekto plánuje ísť lyžovať do Rakúska v tých dňoch, dve rady do života. Obíďte Kitzbuhel tak zoširoka ako sa len dá, lebo tie kolóny na cestách sú neznesiteľné. Rada číslo dva sa vzťahuje na tých, ktorí úspešne dorazia cez víkend na svah - zabudnite na obed, pretože v tom čase sú všetky krčmy napchaté rakúskymi patriotmi, ktorí taja dych, či Benni Raich trhne zvyšok lyžiarov (...netrhne) a zjazdovky sú prázdne. A to predsa treba využiť!
Mám za sebou úžasný víkend. Veľa som lyžovala v krásnych kopcoch (aj keď moje zhýčkané lyžiarske alterego Ulrike by povedalo, že strediská boli skôr priemerného charakteru), neriešila som vlasy, handry, ani iné povinnosti :) a užívala som si slniečko, čo je v mojom prípade skôr výnimka. Potom to aj tak dopadlo. Dnes ráno v práci sa ma kolegyňa spýtala, či nemám alergiu. Stredom čela mi vedie kontinuálny úzky pás začervenanej kože, pravdepodobne z novej prilby a okuliarov. Vyzerám ako by niekto dal malému dieťaťu do ruky farbičky a prikázal mu nakresliť tejto tete indiánsky znak plodnosti. Čo už, aspoň môžem pri každej otázke machrovať, že to mám z lyžovačky :p
Nedeľný návrat do reality bol krutý, ale rýchly. Cestou sme plánovali zastávku v Mekáči, ale Rakúšania na spodnej diaľnici zjavne odporujú imperializmu svojím spôsobom, a tak nás magické žlté M neuvítalo, žiadna pauza nebola, a to napriek tomu, že som tesne za Grazom halucinovala o cheeseburgeri. Fuj, hanba mi, taká parená buchta vo vanilkovom kréme na kopci mala väčšie čaro. Ach.
Prikladám nejakú tu fotodokumentáciu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára